Hneď pri prvom hlbšom ponorení sa do rómskeho jazyka som si uvedomila, aký mali naši predkovia prirodzený sedliacky rozum, vraví Božena Gunárová.

Niekdajšia študentka filmovej a divadelnej teórie si dopĺňa vzdelanie nadväzujúcim štúdiom romistiky, od ktorého si sľubuje väčší rozhľad. „Dúfam, že sa po rokoch neustáleho obhajovania konečne dokážem postaviť sama za seba.“

Popri tom do novín píše o rómskej histórii či kultúre a skúša aj beletristické texty. Už ako pätnásťročná sa zapojila do literárnej súťaže českého portálu Romea, kde napísala poviedku o Vianociach.

„Písanie je mojou terapiou a mojím únikom. Páči sa mi však predstava, že niekto číta môj text a nájde v ňom sám seba. Že mu pomôže odpútať sa od niečoho, niečo v sebe pochopiť, zmeniť alebo vyriešiť,“ hovorí.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo ju priťahuje divadlo; čo jej dáva členstvo v rómskom literárnom klube a ako môžu romisti a romistky pomôcť zlepšovať vzťahy Rómov s majoritou. S respondentkou si tykáme, keďže sme dlhoročné známe.

Čo ťa priviedlo k štúdiu romistiky a čo očakávaš od štúdia?

Ak to mám vziať doslovne, bola to skvelá a jedinečná Ivetka Kokyová (rómska prozaička a básnička, pozn. red.). Jedného dňa mi zavolala – dodnes neviem, kde vzala moje telefónne číslo ani ako prišla na to, že existujem – a povedala mi, že musím ísť do Prahy študovať romistiku. Navždy jej budem vďačná za to, že sa v mojom živote objavila a rozsvietila mi pomyselnú žiarovku. V tom období som bola vo fáze, keď som nevedela, či dokončím predchádzajúcu školu, no spoločne s Ivetkou sme sa snažili nájsť riešenie.

Okrem toho, že ma takto „nakopla“ ona, zohral veľkú úlohu aj môj psychický stav. Nevedela som, kým som, čo dokážem, čo môžem robiť a čo vlastne zvládnem. Prežívala som veľkú krízu a mala som pocit, že svet je pre mňa stratený. Jediným človekom, ktorý ma vtedy držal aspoň trochu v nádeji, si bola ty, Veronika. Pomáhala si mi po psychickej aj pracovnej stránke.

Od štúdia očakávam predovšetkým rozhľad. Dúfam, že sa po rokoch neustáleho obhajovania konečne dokážem postaviť sama za seba. Romistika ma neučí iba moju históriu a jazyk. Postupne táto história a jazyk formujú moju psychiku, moje ja a dávajú mi argumenty voči svetu.

Aký máte na univerzite kolektív? Sú medzi študentmi aj Rómovia, alebo ide prevažne o ľudí z majority?

Máme skvelý kolektív. Už len z podstaty toho, aký odbor študujeme, sú všetci veľmi srdeční a otvorení. Máme medzi sebou aktivistky, sociálne pracovníčky, hudobníkov aj divadelných hercov. Prakticky by sme si mohli založiť vlastný divadelný súbor a spoločne bojovať proti stereotypom.

Väčšinu mojich spolužiačok však tvoria ľudia z majoritnej spoločnosti. Neprekvapuje ma to, ale ani ma to neodrádza. Je zaujímavé pozorovať rozdiely medzi nami a navzájom si ich vysvetľovať. Na tomto svete žijeme všetci spolu, takže takto to má byť – čerpáme zo všetkých možných pohľadov a skúseností, aké sa ponúkajú.

Máme medzi sebou aj tri spolužiačky, ktoré majú rómsku mamu, a výborne sa dopĺňame. Keď jedna niečo nevie, druhá poradí. Radíme sa navzájom, rozprávame sa a s úsmevom porovnávame, kto čo robí a ako to robí.

Nikto nie je menej ani viac. Všetci sme na rovnakej úrovni. Sedíme spolu, spievame si rómske piesne a je nám spolu naozaj dobre.

Ako reagovala na tvoj výber štúdia rodina a okolie? Stretla si sa s predsudkami?

(smiech) Keďže môj starý otec osobne poznal pani Milenu Hübschmannovú, bolo mi akoby predurčené venovať sa práve tomuto odboru. Doma sme mali minimálne dva slovníky a dokonca aj učebnicu Romaňi čhib (rómsky jazyk, pozn. red.). Mama mi len povedala: „To nekupuj, to už niekde doma máme.“

Mama je nadšená, pretože vie, že vďaka štúdiu sa dostanem k ľuďom, ktorých poznala aj ona a ktorí mi môžu otvoriť ďalšie dvere, kamkoľvek budem chcieť ísť. Som jej za to veľmi vďačná. Milujem, že stojí pri mne, podporuje ma a pomáha mi s rómčinou.

Ostatní reagovali rôzne. V bývalej práci boli všetci nadšení a tešili sa, že ich naučím všetko, čo sa počas štúdia naučím aj ja sama. Zvyšok rodiny to nejako vníma, ale nedáva mi veľmi najavo svoje názory. Niektorým sa to zdá zbytočné, iní nechápu, prečo to robím. Mne je to však jedno, pretože viem, prečo som vybrala si túto cestu.

Moja sestra s obľubou hovorí, že som bola vždy Rómkou srdcom, no teraz som ňou už aj mysľou. Všetci sú na mňa svojím spôsobom hrdí – či už preto, že viem viac po rómsky a učím sa o našej histórii, alebo preto, že rodinu v našej spoločnej skupine informujem o tom, čo dedko urobil či neurobil a kde všade je spomenutý.

Čo ťa počas štúdia rómskej kultúry, histórie alebo jazyka najviac prekvapilo?

To, že naši rómski predkovia neboli hlúpi. Prekvapilo ma množstvo vecí, ale hneď pri prvom hlbšom ponorení sa do jazyka som si uvedomila, aký mali prirodzený sedliacky rozum. Slová vytvárali tak, aby im dávali logický zmysel. Prvým takýmto objavom bolo pre mňa slovné spojenie šuki čar – seno, doslova „suchá alebo tenká tráva“.

Zároveň ma prekvapuje, akí hlboko veriaci boli – a stále sú – napriek tomu, že mali zakázané chodiť do kostolov. Keď som nad tým dlhšie premýšľala, uvedomila som si, že o Del (po rómsky Boh, pozn. red.) bol jednoducho niekto, kto pri nich stál aj v časoch, keď boli všetci ostatní proti nim.

Ako vyzerá v rámci štúdia romistiky terénny výskum alebo odborná prax?

Zatiaľ to neviem, ešte som tú možnosť nemala. Prax nás čaká až v druhom ročníku. Z rozhovorov s Markétou Hajskou (českou romistkou a vedeckou pracovníčkou na Ústave etnologie a středoevropských a balkánských studií Karlovej univerzity v Prahe, pozn. red.) však viem, že podstatou praxe je predovšetkým lepšie porozumieť ľuďom a pochopiť ich.

Na ľudí v teréne sa nejdeme pozerať ako na exponáty v zoologickej záhrade. Ideme sa s nimi zoznámiť, tráviť s nimi čas a spoznať ich život. Veľmi sa na to teším. A ešte viac sa teším na chvíľu, keď si s novou známou z terénu sadnem na kávu.

Napokon, praxou je pre mňa celý môj život – ten minulý, súčasný aj budúci.

Aké sú podľa teba najväčšie mýty a stereotypy, ktoré má majoritná spoločnosť o Rómoch a ktoré romistika úspešne vyvracia?

Myslím si, že romistike sa veľmi dobre darí ukazovať, že rómčina nie je nijaký tajný ani kriminálny jazyk. Ľudia si niekedy vytvárajú zvláštne predstavy. Romistika jasne ukazuje, že rómska história, kultúra aj jazyk majú rovnakú hodnotu ako história, kultúra a jazyk ktoréhokoľvek iného národa.

Romistika sa snaží zaradiť medzi plnohodnotné akademické odbory, a myslím si, že sa nám to darí. Organizujú sa diskusie, prednášky či stretnutia študentov. Minulý rok sme ako študenti založili Romistický spolok Vakeriben, a to aj preto, aby sa o našom odbore hovorilo rovnako prirodzene ako o ktoromkoľvek inom študijnom odbore.

Spolu s našimi profesormi sa nám pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov podarilo zabezpečiť vyvesenie rómskej vlajky na viacerých univerzitách. Snažíme sa ukázať, že byť Rómom nie je hanba ani nič kriminálne.

Kde vidíš svoje budúce profesijné uplatnenie?

Úprimne, neviem veru. A vlastne mi je to jedno. (smiech) Viem, že zvládnem všetko, nech sa stane čokoľvek.

Chcem sa venovať literatúre, písaniu a umeniu. Nechcem pracovať v politike ani na úrade. Uvedomujem si, že sú ľudia, ktorí sa týmto oblastiam venujú, a zo srdca im držím palce. Ja si však udržiavam svoju súkromnú utopickú bublinku, ktorá ma chráni.

Svoje pocity a dojmy chcem pretavovať do umenia, pretože umenie si vždy nájde tých správnych ľudí. Chcem tiež pomáhať ľuďom, aby sa nebáli objaviť samých seba, prejaviť sa a nehanbili sa za to, kým sú. Chcem, aby vedeli, kým sú, a boli na to hrdí.

Ako môže romista či romistka prakticky prispieť k zlepšeniu vzťahov medzi majoritou a rómskou menšinou?

Svojím poznaním. Môže prispieť tým, že bude rozumieť, prečo a ako sa veci dejú a z akých súvislostí vychádzajú. Najdôležitejšia je totiž znalosť.

Ak niekto o nás-Rómoch nič nevie, je prirodzené, že podlieha stereotypom, pretože má veľmi zjednodušenú predstavu o rómskej histórii. Mnohí si podľa mňa stále myslia, že Rómovia jednoducho prišli a začali kradnúť. Tam sa ich predstava končí. Nepokračuje ani do minulosti, ani do budúcnosti.

Ľudia, ktorí našu kultúru aspoň trochu poznajú alebo ju mali možnosť zažiť, nás vnímajú úplne inak a aj sa k nám inak správajú.

Nemyslím si, že úlohou romistu je niekoho poúčať alebo mu vnucovať svoje názory. Ak sa však niekto úprimne zaujíma a pýta sa, vtedy je úlohou romistu veci vysvetliť. Tým, ktorých to nezaujíma, nemá význam čokoľvek vysvetľovať.

Práve preto je skvelé, že ľudia venujúci sa romistike pôsobia zároveň v umení, pedagogike, práve či v sociálnych vedách. Vďaka tomu môžeme „rozhodiť siete“, šíriť poznanie v rôznych spoločenských oblastiach a oslovovať rozličné skupiny ľudí.

Venuješ sa aj písaniu článkov z oblasti kultúry či vzdelávania – napríklad pre portál Romea. Ako sa v tvojej tvorbe odráža to, čo si sa naučila na romistike? Inšpirujú ťa k písaniu konkrétne príbehy alebo história?

Keď píšem o niečom zdanlivo samozrejmom, často si pri tom sama pre seba vysvetľujem, prečo sa to dialo a prečo práve takým spôsobom.

So šéfredaktorom máme takú nepísanú dohodu, že budem písať aj o veľmi náročných témach a budem ich podpisovať ako Rómka. Vzniklo to úplnou náhodou. On mi niečo navrhne a ja väčšinou bez váhania súhlasím. Čím väčšia nespravodlivosť alebo neprávosť, tým viac ma to motivuje a obohacuje.

Je to skvelý pocit, pretože viem, že to dokážem. A keby na mňa niekto skutočne zaútočil, viem si poradiť. Páči sa mi aj to, že šéfredaktor dáva priestor byť priamočiara a otvorená. Využívam to, pretože chcem, aby ľudia videli, čo sa naozaj deje.

Pri písaní článkov si zároveň uvedomujem, kam až niektoré veci dospeli a ako na ne ľudia reagujú. Občas je to naozaj ťažké. Keď ale píšem o historických témach, snažím sa zachovať charakter jednoduchej spravodajskej informácie a nezaťažovať text množstvom zaujímavostí, ktoré sme sa dozvedeli na prednáškach.

Všetko sa navzájom prepája. Písanie článkov mi prináša praktické skúsenosti a štúdium mi dáva teoretické základy.

Najnovšie si tiež členkou literárneho klubu Paramisara. Ako si sa doň dostala a čo ti táto skúsenosť prináša?

Cítim sa strašne malá, ako sedemročné dievčatko. Malá, ale zároveň nesmierne vďačná a pokorná. Do literárneho klubu Paramisara som sa dostala úplnou náhodou. Raz bola na našej hodine rómčiny už spomínaná Iveta Kokyová. Po skončení hodiny sme stáli dole na dvore a fajčili. Rozprávala som jej aj ostatným o nápade na scénografiu, ktorý som dostala deň predtým. Iveta sa toho hneď chytila a začala mi rozprávať, že Alica z Tuke TV bude učiť písať scenáre.

Povedala mi, aby som jej napísala a dohodla sa s ňou. Po rozhovore s Alicou sme sa zhodli, že zariadi moje členstvo v klube Paramisara, pretože z pôvodného „kurzu písania scenárov“ sa napokon vykľulo niečo ako „scenáristická dielňa“ – workshopy pre členov tohto literárneho klubu.

A tak som zrazu sedela v Brne medzi najlepšími ľuďmi vo svojom odbore. Opäť som sa cítila veľmi malá, ale zároveň nesmierne vďačná. Ku všetkému pristupujem s veľkým rešpektom a vážim si každú príležitosť, ktorú dostanem.

Zdá sa, že sa všade dostanem akoby náhodou, preto ma občas trápi aj „imposter syndróm“ (syndróm „podvodníka“ – pocity nedostatočnosti, ktoré pretrvávajú aj napriek evidentnému úspechu, pozn. red.). Napriek tomu si to nesmierne užívam.

Členstvo v klube Paramisara mi dáva veľmi veľa. Prináša mi skúsenosti nielen v písaní, ale ľudia, ktorí sú jeho súčasťou, ma učia veľa aj do práce či bežného života. Často tam len ticho sedím, nasávam ich energiu, skúsenosti, spomienky a hovorím si, aké mám šťastie, že môžem byť medzi nimi.

Najkrajšie na tom je, že ma títo ľudia naozaj počúvajú a dávajú mi priestor vyjadriť svoj názor. Je to úžasný pocit. Niekedy mám dojem, akoby sa mi to všetko iba snívalo, pretože presne takýto život som si vždy priala.

Skúšala si už niekedy písať po rómsky alebo vkladať do svojich českých textov rómske výrazy a frázy? Ako to funguje?

Zatiaľ som to ešte neskúsila, ale často sa snažím viesť môj vnútorný monológ v rómčine. Možno sa tým aj postupne zlepšujem, hoci zatiaľ je to len môj dojem. Ešte sa necítim natoľko istá, aby som napísala celý text po rómsky, no občas si trúfnem aspoň na niektoré frázy, pretože to už zvládnem.

Môj mozog už dnes funguje v troch jazykoch. Keď sa rozprávam s priateľmi po anglicky, spontánne mi do reči vstupujú rómske slovíčka – a naopak. Rovnako sa mi stáva, že keď niekomu píšem správu, podvedome už občas píšem po rómsky.

Uvedomila som si aj to, že keď sme v klube Paramisara dostali ďalšie zadanie, začala som svoje texty písať tak, aby sa dali čo najlepšie preložiť do rómčiny – aby všetko významovo sedelo a znelo prirodzene. Zároveň mi však povedali, aby som sa pri písaní českého textu nijako neobmedzovala a nebála sa následného prekladu. Mala som teda úplnú tvorivú slobodu.

Máš ambíciu živiť sa v budúcnosti písaním – napríklad ako novinárka, spisovateľka alebo autorka odborných textov približujúcich rómsku kultúru verejnosti?

Neviem, či mám schopnosti robiť všetky tieto veci, ale viem, že ich robiť chcem. Pravdupovediac, zatiaľ som sama nevytvorila nič veľké. Písanie mi však pomáha uvoľniť sa, vybiť zo seba emócie a vyčistiť si hlavu tým, že jej obsah prenesiem na papier.

Veľmi rada by som sa venovala novinárčine a už od desiatich rokov je mojím snom byť spisovateľkou. Myslím si, že mám talent na písanie, no potrebujem čas, aby všetko, čo som sa naučila, dozrelo, usadilo sa a aby som nazbierala čo najviac skúseností.

Odborným textom sa však veľmi venovať nechcem. Oveľa bližšia je mi fikcia. Chcem sa hrať s ľudskou mysľou a prostredníctvom príbehov zobrazovať prekračovanie ľudských hraníc.

Čo by si chcela svojím písaním v spoločnosti najviac zmeniť alebo dosiahnuť?

Veľmi ma priťahuje divadlo. Už ani sama neviem, či by som chcela písať scenáre, režírovať alebo robiť scénografiu, pretože všetky tieto oblasti ma fascinujú a každá z nich ponúka priestor na tvorivosť.

Stále si myslím, že práve divadlo je médium, ktoré dokáže k človeku prehovoriť najintenzívnejšie. Má schopnosť, hoci aj nepatrne, meniť ľudské pocity, pohľad na svet aj poznanie.

Možno nepíšem ani tak pre druhých ako pre seba. Písanie je mojou terapiou a mojím únikom. Páči sa mi však predstava, že niekto číta môj text a nájde v ňom sám seba. Že mu pomôže odpútať sa od niečoho, niečo v sebe pochopiť, zmeniť alebo vyriešiť.

Bola by som šťastná, keby moje knihy a texty ľuďom pomáhali. To je moje najväčšie prianie. Veľmi by som si želala, aby som ľudí dokázala zaujať a osloviť. Nie preto, že som Rómka, a už vôbec nie nasilu, ale jednoducho preto, že som to ja – obyčajné dievča, ktoré malo a stále má veľký sen.

A napokon, nechcem dokazovať nič druhým, ale predovšetkým samej sebe. Človek sa aj tak nikdy nezavďačí každému. Sama sebe chcem dokázať, že to celé nebol len naivný sen, ale premyslená a postupne budovaná budúcnosť, ktorú budem s radosťou žiť.

Božena Gunárová (25) Študovala divadelnú a filmovú teóriu a históriu, v súčasnosti pokračuje v štúdiu romistiky v Prahe. Je citlivou optimistkou, ktorá sa snaží vnímať predovšetkým umenie a krásu sveta, no zároveň neprehliada ľudské ťažkosti ani spôsoby, akými sa s nimi ľudia vyrovnávajú. Venuje sa písaniu – píše napríklad pre český portál Romea, no začína aj s literárnou tvorbou. Fascinuje ju podstata divadla a jeho tajomná atmosféra. Oceňuje na ňom najmä pominuteľnosť okamihu a nejasnú hranicu medzi realitou a ilúziou.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].