Etnológovia hovoria, že Vianoce u Rómov nevyzerajú omnoho inak ako sviatky v slovenskej kultúre. Jedným z dôvodov je podľa nich fakt, že Rómovia po stáročia putovali svetom a vždy sa museli prispôsobovať väčšinovej kultúre, ktorej zvyky preberali. 

Príbehy Rómok a Rómov z rôznych kútov Slovenska či Česka však ukazujú, že Vianoce v rómskych rodinách predsa len majú svoje špecifiká. Patrí medzi nich aj šinga, gruľovníky či karmenadľe.

Diamanty na štedrovečernom stole 

Spisovateľka Květoslava Podhradská pochádza z Ostrovan, dedine pri Sabinove, no na sviatky, ktoré prežila na Slovensku, si veľmi nepamätá. Už viac ako päťdesiat rokov totiž žije v Česku, kam sa s rodičmi odsťahovali za prácou, keď mala sedem rokov. 

Podhradská je z jedenástich súrodencov, rodina mala v Ostrave veľké hospodárstvo. „Tesne pred sviatkami moja maminka maľovala aspoň kuchyňu, pretože to bola najväčšia miestnosť, v ktorej sme sa všetci stretávali,” spomína si. V dome prebiehalo „generálne upratovanie”, umývali sa okná aj podlaha. 

Týždeň pred Vianocami navyše rodina organizovala zabíjačku, aby na Štedrý deň na stole nechýbali tlačenky, jaternice, krúpová polievka či klobásy. 

Po zabíjačke prišiel čas na pečenie. Na stoloch nesmela chýbať šinga, teda sladký závin z kysnutého cesta s kakaom, tvarohom či makom. A k tradičným rodinným receptom patril aj ušamen, teda zákusok na spôsob lineckého cesta. „Ukladali sa na seba vrstvy rozvaľkaného cesta, medzi ktorými boli náplne, orechy a mak,” opisuje Podhradská. 

Večer si všetci čerstvo umytí sadli k slávnostnému stolu, ktorý prekypoval jedlom. Býval na ňom zemiakový šalát, ryby, rezne, bobaľky (opekance) s makom a dva druhy polievky – rybacia a vývar s cestovinou. 

Podhradska hovorí, že otec, hlava rodiny, začal večeru s prianím šťastných a veselých Vianoc, „aby sme boli všetci zdraví ako ryby vo vode a aby sme mali toľko peňazí, ako je popola v popelíku”. Zvyšok rodiny povedal Amen a až potom sa mohli pustiť do hodovania. Po večeri nezabudli položiť veniec na hrob zosnulým príbuzným.

A hoci dnes majú Podhradskej súrodenci vlastné rodiny, tradície stále dodržiavajú. Doma pečú koláče, pri večeri počúvajú vianočné koledy alebo pozerajú rozprávky. „Ako rodina sa potom ďalšie dni stretávame a vtedy už počúvame rómsku hudbu.” 

Cukrovinky ušamen a šinga učí spisovateľka piecť aj vnúčatá. „Akurát tomu dala moja vnučka Patrícia názov diamanty, pretože koláč sa vykrajuje do šikma a má tvar brúsených diamantov,” smeje sa. 

Halászle a veľa zemiakového šalátu

TikToker a strojný inžinier Tomáš Csicsó trávil ako dieťa Vianoce v Modranoch, malej dedine dvadsať kilometrov od Komárna. Spomína si, ako si vždy prial, aby na sviatky nasnežilo. 

Keďže vyrastal na juhu Slovenska, na štedrovečernom stole nemali doma popri slovenských jedlách rómske, ale skôr maďarské pokrmy. „Hlavným pravidlom bolo, aby sme mali čo najviac zemiakového šalátu. Všetci ho máme dodnes radi,” hovorí. 

Šalát pripravovali deň vopred, aby stihol odstáť. Csicsó spolu s tromi bratmi pomáhal čistiť zemiaky, nakrájať uhorky a vajíčka. Aj v ich rodine mali počas štedrej večere dva druhy polievok – halászlé a slepačí vývar. Nesmeli chýbať zákusky, torta a veľa ovocia. „Varilo sa toľko, aby jedlo vydržalo na tri dni a moja mama nemusela variť.”

Kým rodina zasadla k slávnostnému stolu, pomodlili sa a spievali spolu koledy. „Viedla to moja babka, ktorá bola kostolníčkou v miestnej katolíckej kaplnke,” vraví TikToker. 

Vianoce pre neho neboli o darčekoch, v januári mu preto boli nepríjemné otázky učiteľov, čo dostal pod stromček. „Často som si vymýšľal, aby som nevyzeral menejcennejšie ako moji spolužiaci. Teraz už, samozrejme, viem, že to nebolo správne.” 

Dnes, keď má vlastnú rodinu, si dáva pozor na to, aby sa počas Vianoc neplytvalo jedlom. Riadi sa heslom „radšej menej a zdravšie”. 

Vymrznutí koledníci a karmonadľe

Sociálna pracovníčka Monika Duždová si Vianoce spája s teplom domova, praskaním dreva v piecke či viazaním saloniek. Tak ako mnohé iné deti, aj oni chodili po dedine vinšovať a koledovať. Odchádzali skoro ráno a vracali sa neskoro popoludní s pár drobnými, pomarančom či banánom. 

„Keď sme sa vymrznutí, s červenými lícami vrátili domov, vítal nás vždy milý úsmev našej mamy a vyhriata kuchyňa, kde rozvoniavali koláče. Jablkové, makové, orechové aj kakaové. Výslužku sme položili na stôl a jeden cez druhého sme rozprávali, ako sa nám vodilo cez deň. Poťahovali sme nosom a smiali sa. Bol to šťastný smiech obyčajných detí,” spomína si Duždová. 

Keď sa deň chýlil k večeri, otec pripravoval rybu, mama zemiakový šalát s majonézou a rezne, ktoré nárečovo volali karmonadľe. „Po celom dome rozvoniavala kapustnica s domácou klobáskou a nasušenými hríbmi. Bez kapustnice nemohla byť štedrá večera.”

Stará mama zasa piekla bobaľky s makom, medom a maslom. „Keď boli tvrdé, poliala ich teplým mliekom. Vravievala, že každý z nás by mal zjesť aspoň po jednej lyžičke. Dedo zase nakrojil jablko a dal každému kúsok, aby sme boli celý rok zdraví.”

Pred štedrou večerou rodina spievala koledy. Skôr než začali jesť, postavili sa, chytili sa za ruky a poďakovali Bohu za dary, ktoré sa im dostali. A po jedle prišiel čas na vianočné rozprávky. „Bez Mrázika a Popolušky sme nevedeli predstaviť sviatky,” vraví Duždová.

Pohoda, pozeranie rozprávok a návšteva príbuzných sú stále jej vianočnou „srdcovkou”, no hovorí, že dnes Vianoce vníma inak ako kedysi. „Každý sa niekam ponáhľa, rodina na seba nemá čas. Za rodinu sa dnes považuje mama, otec a deti, vtedy to bolo iné. Rodina bola aj naša babka a dedo, strýkovia a tety, sesternice a bratranci. A susedia neboli cudzí ľudia.” 

Štedrá večera na okne a 30 ľudí v jednom byte

Základom štedrovečerného stola boli oblátky, kapustnica, ryba, zemiakový šalát a koláče, vyratúva Stanislava Dotková. Do kapustnice išli tri druhy údeného mäsa, zemiaky a klobása. Naopak, nejedávali kuracie mäso, pretože sa hovorievalo, že deti potom dostanú krídla a odletia z domu. 

Dotková je učiteľkou na košickom sídlisku Luník IX, detstvo však strávila v Helcmanovciach. „V minulosti sme žili v skromnějších pomeroch ako teraz, aj sme toho mali podstatne menej,” spomína si. 

Z toho mála zvykli pred štedrou večerou položiť čosi na okno ako spomienku na zosnulých, ktorí nemohli byť s nimi. „Je to taký odkaz, že na nich stále myslíme a chceme, aby ochutnali z nášho jedla,” vysvetľuje Dotková. 

Jej otec vzal potom do ruky gitaru a chodili spievať od dverí k dverám rómske aj slovenské koledy. Až sa napokon všetci vrátane bratrancov stretli u starej mamy. „Niekedy nás bolo v dvojizbovom byte aj 20-30 ľudí. Dospelí sa rozprávali v kuchyni, my deti sme tancovali v obývačke alebo sa inak hrali. Keď si na to teraz spomínam, boli to krásne Vianoce.” 

Na druhý deň sa rodina stretla opäť, tentokrát pri obložených misách, šalátoch či grúľovníkoch (lokšiach) s opraženým mäsom. 

Seno pod stolom a krájanie jablka

Spevák a herec košického Národného divadla František Balog mával ako dieťa netradičné Vianoce, vyrastal totiž v detskom domove v Šarišských Michaľanoch. Deň sa tam začínal veľkým upratovaním a končil klasickou štedrou večerou s kapustnicou, zemiakovým šalátom, rezňami, opekancami a oblátkami s medom. 

„Zišlo sa nás asi 60 a prišli rôzni sponzori a návštevy, takže nám priniesli balíčky. Nielen sladkosti ale aj oblečenie alebo hračky,” spomína si. Neskôr však strávil Vianoce aj v hosťovských rodinách, kde zažil pestrejšie tradície. „Pod stôl sa dávalo seno a jablko sa nakrájalo na toľko častí, koľko sa tam nachádzalo ľudí, čo bol symbol hojnosti a zdravia.”

Dnes je pre Baloga Štedrý večer hlavne o rodine, ktorá je pokope. „A keďže mám ročného synčeka, sú pre mňa Vianoce ešte viac špeciálne, pretože sa tešil, všetko si obzeral a to bolo pre nás najkrajšie. Videli sme, že sa teší, aj keď presne nevedel, z čoho.”

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].