Rómom patrí budúcnosť. Pred sto rokmi sa narodil prvý rómsky historik Bartoloměj Daniel
Keď vypukla druhá svetová vojna, Bartolomej Daniel mal 15 rokov. Neskôr, to už bol sedemdesiatnik, sme sa stretli na jeho pracovisku v Múzeu rómskej kultúry v Brne. Zaznamenával som svedectvá Rómov z obdobia vojny a pána Daniela som mal vytipovaného ako jedného zo svedkov. Múzeum bolo jeho „vymodlené dieťa“, tam sa cítil najlepšie. Na rozhovor prikývol, nevadil mu ani diktafón, takže som mohol nahrať jeho spomienky na „vojnovú“ mladosť v záhoráckom Šaštíne.
„V Šaštíne vtedy žilo viac ako tristo Rómov. Mestečko je spájané s tradíciou pútnického miesta patrónky Slovenska. Pre Rómov to bolo lákavé miesto. V našom trápení za obživou sme sa živili rôzne, boli sme však naviazaní na slovenské obyvateľstvo, ktoré nám dávalo pracovné príležitosti.
Otec mal priateľský vzťah ku kováčovi Veselému. Pracovali sme na poli, v lese sme zasa sadili stromčeky. Mnohí našli prácu na stavbách. Veľmi úprimný a dobrý vzťah sme mali k Saleziánom. Naša rodina bola zamestnaná na cirkevnom majetku. Na svätú omšu sme chodili každú nedeľu. Takto to pokračovalo až do roku 1939.
Potom to išlo ako z kopca, a to aj s dobrým vzťahom miestnych k nám Rómom. Začali nás kontrolovať a strážiť. Dvakrát do týždňa – vždy v inom čase – k nám gardisti chodili pátrať po skrývajúcich sa osobách. Nesmeli sme sa zhromažďovať, spievať ani zabávať sa. Rómske slovo nemohlo byť vyslovené na verejnosti. A nakoniec, keď sa diala hromadná perzekúcia Rómov na Morave, utekali k nám cez rieku moravskí Rómovia. Tak sme u nás privítali rodiny Krištofovcov či Richterovcov. Dozvedeli sme sa od nich o útokoch na Rómov, a tiež, že tam bol zriadený koncentračný tábor.
V Šaštíne sa gardisti regrutovali z menej slušných, menej dobrých a menej pracovitých rodín. Zmocnili sa židovských obchodov a arizovali ich. Židia boli odsunutí a vyvážaní do koncentračných táborov. Bolo nám ich ľúto. Aj oni plakali, keď sa s nami lúčili. My sme im zasa vraveli: „Určite sa vrátite, nebojte sa.“ Gardisti vyhnali z obecného úradu notára Doubravu, českí četníci a učitelia museli odísť.
Keď som sa po absolvovaní meštianskej školy do nej vrátil, bolo tam nepríjemné ovzdušie. Potreboval som vysvedčenie, aby som si mohol nájsť zamestnanie. Nový riaditeľ školy mi ho však odmietol vydať. Privítal ma so slovami: „Cigáň, čo tu chceš?“ Odišiel som teda bez vysvedčenia. Dostal som ho až po vojne a doložil ho k mojej maturite. Maturoval som v Prahe na Gymnáziu Edvarda Beneša. V Dejvicích (mestská štvrť Prahy, pozn.) táto škola stále existuje.
Po vojne som sa radoval, že žijem v oslobodenej republike. V krajine, kde nebudú vládnuť predsudky ani utláčanie. Budeme žiť v lepšej krajine.“
Ako mnohí iní Rómovia, aj Bartolomej dostal po vojne povolávací rozkaz na základnú vojenskú do Česka. Z Bartolomeja sa stal Bartoloměj a do rodného Šaštína sa už nevrátil. Keďže bol z robotníckeho prostredia, mohol aj ako vekovo starší nastúpiť na gymnaziálne štúdium. Po maturite vyštudoval politické a hospodárske vedy. Následne pokračoval v štúdiu Československých dejín a archívnictva na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1956 promoval ako prvý rómsky historik.
Napriek vysokoškolskému vzdelaniu však primerané zamestnanie dlho nedostal, preto ich vystriedal viacero. Bol vychovávateľom, tlačiarom, manuálnym robotníkom. Po založení českého Svazu Cikánů/Romů v auguste 1969 sa uchytil ako funkcionár mestského výboru zväzu v Brne. Začal tiež písať vo zväzovom časopise Románo ľil a predsedal spoločensko-vednej komisii zväzu. V jazykovej subkomisii s Milenou Hübschmannovou spolupracovali na vytvorení písomnej podoby rómskeho jazyka.
Spoluzakladal Múzeum rómskej kultúry v Brne
S veľkou vášňou sa pustil aj do budovania muzeálneho fondu rómskej tradičnej kultúry. Najmä na výskumných cestách po Slovensku dokumentoval a vykupoval artefakty rómskeho kováčstva, korytárstva či košíkárstva. Zakúpil aj hudobné nástroje, tradičný rómsky odev i kočovnícky voz.
V roku 1970 zorganizoval v Moravskom múzeu v Brne ako kurátor prvú reprezentatívnu výstavu tradičného rómskeho remesla s názvom Románi harťikáni buti – romské kovářství.
Po úradnej likvidácii Svazu Cikánů/Romů na jar v roku 1973 bol Bartoloměj Daniel označený za disidenta a opäť skončil v robotníckom povolaní.
Zachovaná časť Danielovho rómskeho muzeálneho fondu sa stala základnou zbierkou Múzea rómskej kultúry v Brne. Daniel patril po roku 1989 medzi jeho zakladateľov, v inštitúcii pracoval ako historik-archivár, a to až do posledných dní svojho života.
Jeho posledným prvenstvom bolo vydanie Dějin Romů z pera rómskeho historika. Na poslednej strane optimisticky napísal: „Rómovia ako národnostná menšina majú pred sebou lepšiu budúcnosť. Sú kultúrnym obohatením starých štruktúr, aj poéziou všedného života.“
Bartoloměj Daniel zomrel 10. novembra 2001 v Brne.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
