V roku 2024 Romano fórum publikovalo 75 článkov – spravodajstvo, príbehy, ankety či komentáre. Na sviatočné dni prinášame redakčný výber našich najsilnejších rozhovorov tohto roka.

---

1.

Riaditeľ súkromnej školy: Vznikli sme, lebo rómske deti do štátnych základiek nebrali

Jeho manželka pochádza z Ukrajiny a do základnej školy, ktorú vedie, chodia deti maďarskej, rómskej, rusínskej, ukrajinskej aj arménskej národnosti. „Nerobíme medzi žiakmi rozdiely,“ hovorí Gejza Adam, riaditeľ Súkromnej základnej umeleckej školy v Košiciach.

„Na dieťa sa pozeráme spôsobom, čo z neho môžeme intelektuálne ,vytiahnuť‘ a ako mu môžeme čo najviac pomôcť,“ vysvetľuje. Žiakov sa snažia vzdelávať aj cez umenie, podľa Adama sa im potom ľahšie žije. „A pookreje aj ich duša, stávajú sa z nich lepší ľudia.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, aké mal detstvo v rodine rómskeho aktivistu, v čom je špecifická práca s deťmi z vylúčených komunít a ako sa im darí udržať v škole inakosť.

---

2.

Speváčka Ildikó Kali: Netvorím, aby som sa tým uživila. V tom je moja sloboda

V detstve potláčala svoju identitu, pretože mama jej vravela, že tak bude mať od ľudí pokoj. Zmenilo sa to až v dospelosti. „Až neskôr som si uvedomila, aké je pre mňa nesmierne dôležité prijať, kým som,“ hovorí trnavská speváčka Ildikó Kali, vlastným menom Ildikó Kraicová.

Jej hudba býva zaraďovaná do štýlu etnický šansón, pretože spája umelecké prvky rôznych národov. Fascinujú ju mytologické príbehy, básne, povesti a balady, mnohé z nich zmenila na piesne. 

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo radšej spieva sólo ako v skupine, ako vzniklo jej umelecké meno a tiež, prečo zhudobnila báseň ukrajinského básnika Ivana Franka.

---

3.

Každý mu tykal, policajti ho bili a v obchodoch mal v pätách ochranku. Veľa sa odvtedy nezmenilo, hovorí novinár Patrik Banga

Vlani získal prestížne české ocenenie Magnesia litera za autobiografickú knihu Skutečná cesta ven, ktorá opisuje život pražských Rómov v divokých 90. rokoch.

A hoci sa z neho stal úspešný novinár, dodnes sa mu pri pocite ohrozenia vracajú spomienky na policajtov, ktorí ho ako tínedžera bili. „Nie je to rádio, nemám gombík, ktorým by som mohol tieto emócie vypnúť. Sú takpovediac vyryté do tela,“ vysvetľuje Patrik Banga.

Hovorí, že Česko aj Slovensko páchajú na Rómoch „vzdelávací zločin“, pretože ich posielajú do osobitnej školy s očakávaním, že neskôr budú samostatní. „V Česku sa o tom aspoň rozpráva a pomenúva sa to ako niečo, čo je zlé, no u vás o tom ani nerozprávate.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa dostal z drsnej rómskej štvrte medzi popredných českých novinárov; či sa cíti prijatý českou spoločnosťou; prečo počas pandémie písal celú knihu nanovo a kde vidí hranicu medzi generačnou chudobou a vlastnou zodpovednosťou.

---

4.

Uzavretosť menšín je aj forma ochrany, hovorí fotografka Kvet Nguyen

Na príklade vietnamskej komunity skúma, kedy a prečo sa v komunistickom Československu začali objavovať prvky rasizmu. „U rodičov je stále prítomný strach, takže sa neotvoria – pocit strachu zakryjú hodnotami, ktoré sú im známe,“ hovorí fotografka a vizuálna umelkyňa Kvet Nguyen.

Tento rok jej vyšla kniha Všetko čo nás spája, v ktorej otvorene opisuje život vietnamskej komunity na Slovensku. „Chcela som priblížiť, že pocity, ktoré som prežívala, môžu byť veľmi podobné tomu, čo možno prežívajú mnohí čitatelia.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo jej rodičia odišli z rodnej krajiny, v čom je vietnamská kultúra iná ako slovenská, ako tento rozdiel cítila počas dospievania, a tiež, aké traumy sa vo vietnamskej komunite prenášajú z generácie na generáciu.

---

5.

Nepočujúceho Davida na univerzite uistili, že štúdium medicíny nebude problém

David Buzrla študuje medicínu v predposlednom ročníku na Ostravskej univerzite. Od detstva je nepočujúci rovnako ako jeho rodičia. Väčšinu života používal slúchadlá, pred štyrmi mesiacmi však podstúpil kochleárnu implantáciu, ktorá mu zmenila život. „Čaká ma ešte dlhá cesta, ale už počujem aj zvuky, ktoré som nikdy predtým nepočul,“ hovorí.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako vyzerá výchova nepočujúcich detí v nepočujúcej rodine; aký je prístup škôl k študentom so sluchovým znevýhodnením, aj čo by poradil rodičom, ktorým sa narodí dieťa s poruchou sluchu.

---

6.

Bola to najlepšia vec, aká sa mi kedy stala, hovorí o tlmočení v rómskych osadách Erika Godlová

Od roku 2013 mapuje kultúru Rómov na Slovensku, predtým písala pre noviny Romano ľil a tlmočila v rómskych osadách. „Niekedy mi chýba pokoj, ktorý tam bol – že vonku počuť hudbu a deti, kadekto sa s kadekým nahlas rozpráva a smeje. My mimo osád sa berieme až príliš vážne a všetko kritizujeme,“ hovorí Erika Godlová.

Spomína si, že kedysi Rómovia dostávali v médiách málo priestoru a väčšinou novinári písali o nich bez nich. To sa podľa nej zmenilo. „Mám pocit, že Rómom sa dnes dostáva viac príležitostí a majú väčší priestor vyjadriť sa.“

V rozhovore vysvetľuje, čo ju fascinuje na rómskom jazyku, prečo kedysi nechcela vkročiť do osady a čo všetko obsahuje pamäťový fond, ktorý mapuje kultúru slovenských Rómov a Rómok.

---

7.

Nebolo ľahké byť otcom, mamou aj trénerom v jednom, hovorí šachista Milan Berko

Ako jediný Róm na Slovensku je certifikovaným šachovým trénerom a vďaka šachu búra predsudky nielen o Rómoch. Dva roky žil v rómskej osade vo veľmi skromných podmienkach s partnerkou a dcérou Agátou, až kým ju nezískal do svojej starostlivosti, aby jej zabezpečil lepšie zázemie.

Milan Berko napokon priviedol k šachu aj dcéru, pretože bol presvedčený, že jej to pomôže nielen pri učení, ale zmení sa tým aj postoj učiteľov a spolužiakov. Tvrdí, že okolie má stále tendenciu podceňovať rómske deti. „Akonáhle začali hrať šach, už si nikto nedovolil povedať, že by boli hlúpe,“ vraví otec 15-ročnej tínedžerky, ktorá dosiahla prvé úspechy už ako osemročná.

Berko v rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo je rád, že si vyskúšal aj život v rómskej osade, spomína na svoje šachové začiatky, na to, ako sa stretával s diskrimináciou, a tiež opisuje, aké to je, keď otec sám vychováva dcéru.

Agáta hovorí o tom, v čom jej šach pomáha, aký je jej otec tréner, ale aj to, kde by chcela po skončení základnej školy študovať.

---

8.

Za obavami netreba vždy vidieť rasizmus, hovoria manželia, ktorí si adoptovali rómske deti

Erik a Mária Strížovci skúšali mať vlastné dieťa trikrát, zakaždým však oň prišli. Napokon sa rozhodli, že si dieťa adoptujú. „Urobili sme to kvôli sebe, nechceli sme len zachraňovať svet,“ vravia.

V adopčnom formulári zaškrtli, že sú otvorení aj dieťaťu, ktoré by malo výrazné etnické črty – v slovenských pomeroch teda aj rómskym deťom. Priznávajú však, že na samom začiatku si istí neboli, najmä kvôli stereotypom okolia.

Dnes sú Strížovci adoptívnymi rodičmi dvoch rómskych detí – Sebastiána a Lucie. „Nenarodili sa nám, ale pre nás. A pre nás je to krásny autentický vzťah. Treba si uvedomiť, že biologický vzťah nie je žiadnou garanciou, že dospelí budú prechovávať hlboké city k vlastným deťom alebo že budú za ne cítiť zodpovednosť,“ hovoria.

V rozhovore okrem iného vysvetľujú, čím všetkým si prešli v procese adopcie, prečo sa rozhodli prijať aj rómske deti, ako sa so synom a dcérou rozprávajú o ich pôvode a ako na adoptované deti reaguje ich okolie.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].