Medzinárodná rómska únia (IRU) je kľúčovou organizáciou rómskeho emancipačného hnutia. Jej predstavitelia sa v roku 1971 dohodli na dnešnej podobe rómskej vlajky, hymny aj na označení etnika.

Odvtedy IRU raz za štyri roky organizuje kongres, na ktorý pozýva zástupcov Rómov a Rómok z celého sveta. Na zatiaľ poslednom, ktorý sa prvý aprílový týždeň konal v Skopje, sa zúčastnil aj Ivan Rác, pedagóg z nitrianskeho Ústavu romologických štúdií UKF.

„Od zástupcov najstaršej a najsilnejšej rómskej organizácie som očakával viac ako len popis spúšťačov a príčin popisovaných javov,“ hodnotí stretnutie.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, na akých záveroch sa delegáti dohodli, akú váhu majú ich rozhodnutia a či sa o kongres zaujímali macedónske médiá.

Začiatkom apríla ste sa zúčastnili 12. kongresu Medzinárodnej rómskej únie v Skopje, hlavnom meste Macedónska. Ako hodnotíte toto stretnutie?

Budem úprimný, moje očakávania sa úplne nestretli s realitou. Zo Slovenska som odchádzal s entuziazmom a nádejou, že sa stretnem s odborníkmi a odborníčkami z rôznych odvetví, zastupujúcich rómsku národnostnú menšinu z Európy, prípadne z ostatných častí sveta.

Možno tým, že som zvyknutý chodiť na vedecké konferencie, organizovať workshopy či chodiť po prednáškach, aj v Skopje som očakával oveľa vyššiu odbornú úroveň každého výstupu účastníkov a účastníčok založenú na faktoch. 

V čom konkrétne sa táto z vášho pohľadu nízka úroveň vystúpení prejavovala?

Žiaden z prezentovaných príspevkov sa neopieral o analýzy, výsledky výskumov či štúdií z jednotlivých oblastí v sledovaných krajinách. Nepopieram, že je dôležité komunikovať osobné a sprostredkovať životné skúsenosti, avšak analýza príčin akejkoľvek problematiky, by mala stáť na faktoch. A tie dokladujú práve výskumy. Z nich máme závery a na základe záverov dokážeme predmetnú tému posúvať vpred. Toto mi na kongrese veľmi chýbalo.

Čo je vlastne Medzinárodná rómska únia (IRU)? K akej inej organizácii sa dá pripodobniť?

IRU je medzinárodná mimovládna organizácia s dobrovoľným členstvom. Väčšina členov sa hlási k rómskej národnosti. Je financovaná prevažne zo zdrojov Európskej únie. (Zástupcovia IRU v reakcii uvádzajú, že organizácia je financovaná „výlučne z členského príspevku, ktorý každoročne platia samotní delegáti“ – pozn. red.)

Sú závery IRU pre niekoho záväzné? Čo sa s nimi vlastne deje?

To je skôr otázka pre kolegyne a kolegov vo vedení IRU. Predpokladám ale, že závery prezentujú v komisiách všetkých dôležitých svetových organizácií, v ktorých participujú. I keď nám účastníkom sa závery aprílového kongresu zatiaľ nedostali.

Kto zo Slovenska sa kongresu zúčastnil?

Zo Slovenska dostali oficiálne pozvanie poslanci a poslankyne zastupujúci Rómov v Národnej rade SR, z ktorých prišli dvaja – páni Viliam Tankó a Lukáš Bužo (obaja klub hnutie Slovensko, pozn. red.). Univerzitné prostredie som zastupoval ja a mimovládny sektor pani Emília Pompová z Popradu z Európskej siete proti rasizmu.

Ako hodnotíte osobnosť predsedu Medzinárodnej rómskej únie? Zaujalo vás niekto iný z účastníkov kongresu?

IRU vedie Zoran Dimov z Macedónska. Je to veľmi charizmatický a energický človek. Nebola situácia, keď by s niekým intenzívne nekomunikoval a netelefonoval. Ako človek s príbehom hodným nasledovania ma však nezaujal. Vysvetlím to na jednoduchom príklade. Ak vás niekto počas prejavu upozorňuje, že máte byť slušný – hoci nikto neslušný nebol – a hneď na to mu zazvoní telefón, ktorý zdvihne a odíde z miestnosti, nebudí to dobrý pocit z človeka, ktorého vidíte prvýkrát v živote a je predsedom pre vás tak dôležitej organizácie. Slušnosť a dobré mravy človek musí mať v sebe, nestačí o nich hovoriť.

No na druhej strane som nadviazal spoluprácu s pani Elenou Andrich z Chile, ktorá napriek absencii formálneho vzdelania celý život bojuje za práva rómskych žien vo svojej krajine. Som rád, že som mal možnosť stretnúť sa s ňou a verím, že tento kongres bol začiatkom našej budúcej intenzívnej spolupráce.

Aké témy sa na kongrese riešili?

Pozvánka na prvý pohľad evokovala, že pôjde o konferenciu, mali sa teda riešiť štyri veľké panelové témy: mladí Rómovia a politika Európskej únie, Rómovia a podnikanie, budúcnosť rómskych komunít v Európe a poslednou bola téma boja proti diskriminácii a protirómskemu rasizmu.

Opäť len konštatujem, že podujatie nenaplnilo moje očakávania. Ak pri tak dôležitých témach rezonuje iba diškurz o tom, že je potrebné rozvíjať jednotlivé oblasti života Rómov a je nevyhnutné pracovať na tom, aby nežili vo vylúčených komunitách, aby sa vzdelávali a pracovali, je to z môjho pohľadu, bohužiaľ, „mlátenie prázdnej slamy“.

Možno je to odvážne tvrdenie, ale od zástupcov najstaršej a najsilnejšej rómskej organizácie som očakával viac ako len popis spúšťačov a príčin popisovaných javov.  

Dohodli sa delegáti na nejakých záveroch? A čo bola vlastne hlavná myšlienka kongresu?

Neviem, kedy sa konal jedenásty kongres, zvykne sa ale konať každé štyri roky. Nemám teda vedomosť, o aké východiská z predchádzajúceho kongresu sa delegáti a delegátky opierali, aby výsledkami z neho nadviazali na tento súčasný.

Komunikovali sa však problémové oblasti života Rómov a mal som možnosť priamo vidieť, ako táto organizácia funguje a aké má zázemie.

Jedna dôležitá udalosť sa však predsa len udiala. Emília Pompová zo Slovenska, ktorá zastupovala Európsku sieť proti rasizmu, bola zvolená za predsedníčku „IRU woman“, bude teda zastávať ženy v tejto svetovej organizácii. Verím, že nejde iba o symbolické gesto, ale pozíciu s kompetenciami.

Predstavujem si to tak, že by mala vytvárať „pobočky“ v jednotlivých partnerských krajinách, organizovať podujatia a konferencie, ktoré budú poukazovať na ešte stále nerovnoprávne postavenie rómskych žien v spoločnosti a tiež, že sa budú realizovať výskumy a ich výsledky prezentovať na najvyšších fórach Európy či sveta. Iba tak môžeme zmeniť túto situáciu. Dôležití aktéri musia sedieť za jedným stolom, kde sa všetci navzájom počúvajú a až rozhodujú.

A dohodli sa teda delegáti kongresu na nejakých záveroch?

Dohodli sa na tom, že v takejto podobe budú fungovať ďalej. IRU je organizácia, ktorá má zázemie, štruktúru a financovanie na činnosť. Stále si však myslím, že z hľadiska fungovania, ale aj vedenia má IRU najlepšie roky za sebou. Ťažko sa niekto priblíži doktorovi Jánovi Cibuľovi, ktorý IRU viedol po druhom kongrese v Ženeve na konci 70. rokov. Boli to roky plné ideálov, výziev, ale aj aktivizmu. Ak chce IRU nadviazať na tieto – z môjho pohľadu najlepšie – roky fungovania, delegáti a delegátky si musia povedať, čo je ich cieľom a ako chcú k nemu dospieť.

Zaujímala sa verejnosť, médiá o priebeh kongresu IRU?

Mediálne nepokrytie tohto kongresu bolo pre mňa snáď najväčším sklamaním. Počas štyroch dní trvania nebola na kongrese žiadna verejná či súkromná televízia, ba ani regionálna. Neviem ale, či bol dôvod nezáujem macedónskej verejnosti alebo nesplnenie si základnej domácej úlohy zo strany organizátorov.

Je niečo, čo na 12. kongrese Medzinárodnej rómskej únie hodnotíte pozitívne?

Nesmierne si vážim nadviazanie spolupráce s priateľmi Petrom Ščukom z Česka a Elenou Andrich z Chile.

Zúčastnili ste sa už niekedy niektorého z predošlých kongresov IRU?

Toto bol pre mňa prvý kongres, na ktorom som sa zúčastnil. Premohla ma zvedavosť. Chcel som vedieť, ako funguje, kto naň príde a nadviazať nové kontakty a spoluprácu. To bola moje hlavná motivácia byť tam. Ak dostanem pozvánku na trinásty kongres, veľmi rád sa ho zúčastním.

Od prvého kongresu IRU v roku 1971 ubehlo viac ako 50 rokov. Má IRU v súčasnej podobe rešpektované miesto pri riešení výziev súžitia Rómov s väčšinovými spoločnosťami po svete?

Informácie, ktoré o IRU mám, potvrdzujú, že táto organizácia má tie najvýznamnejšie kongresy už za sebou. Takým bol prvý kongres, ktorý IRU symbolicky stvoril, aj druhý, ktorý vďaka vtedajšiemu predsedovi, lekárovi Jánovi Cibuľovi, dostal IRU do sociálnej a ekonomickej komisie OSN.

Dôležitý bol aj tretí kongres v Göttingene, na ktorom sa intenzívne komunikovalo o odškodnení Rómov za druhú svetovú vojnu a napokon štvrtý vo Varšave, ktorý verejne deklaroval záujem o zlepšenie situácie v oblasti vzdelávania rómskych detí. Paradoxom je, že všetko to boli kongresy, ktoré nasledovali za sebou a posledný z nich bol organizovaný v roku 1990.

Vyjadrujem iba subjektívny názor, ale IRU podľa mňa nevyhnutne potrebuje reformovať. Zmena je potrebná dovnútra, pretože deklarovaná symbolická jednota jej členov a členiek nestačí – musí byť skutočná. No zároveň IRU potrebuje reformovať navonok. Spolužitie, súžitie a kooperácia, nemôžu byť vo vzťahu k väčšinovým spoločnostiam iba slovami.

Vynucovať si rešpekt je krátkodobé a krátkozraké. Trvalým predpokladom pre zlepšovanie postavenia Rómov v Európe a vo svete je budovanie pevného a rešpektovaného miesta organizácie a získanie si vplyvu, kompetencií a financií.

Ivan Rác Vyštudoval sociálnu prácu, je pedagógom na Ústave romologických štúdií na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Popri tom je asistentom poslanca Národnej rady Viliam Tankóa (hnutie Slovensko, bývalé OĽaNO). Vo výskume sa zameriava sa na oblasť sociálnej patológie, predovšetkým na násilie páchané na ženách.

Reakcia zástupcov IRU na vyjadrenia Ivana Ráca z 3. mája Generálny tajomník IRU Ramush Muraem a delegátka Júlia Veselá reagovali na vyjadrenia pedagóga Ivana Ráca. V odpovedi uvádzajú, že Rác bol na kongrese, ktorý trval dva dni, prítomný len o niečo viac ako 60 minút. „Činnosť a prácu IRU prenechajte niektorým kompetentnejším ľuďom, ktorí sú lepšie oboznámení s prácou a činnosťou IRU,“ píšu v príspevku na sociálnej sieti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].