Ján Cibuľa sa narodil 7. januára 1932 v Klenovci. Pri narodení mu veštica predpovedala, že sa stane baro raj, teda veľkým pánom. Jánova mama si vzala jej veštbu k srdcu. Syna viedla ku vzdelaniu, aby mohol prekročiť hranice osady.
Hoci na Slovensku vládol Tisov vojnový režim s jeho „anticigánskou“ politikou, malý Ján do školy chodil. V roku 1951 maturoval na gymnáziu v Tisovci o šesť rokov neskôr promoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ako vôbec prvý Róm.
Ešte ako študenta si ho v roku 1955 vybral režisér Dimitrij Plichta do filmu Upre Roma (Vpred, Rómovia!). Cibuľa v ňom stvárnil postavu zdravotníka, ktorý presviedčal obyvateľov osady, že očkovanie ich ochráni pred nákazlivou chorobou. Po tomto debute v hereckej kariére viac nepokračoval.
Stretol sa s však Antonom Facunom, ktorý býval označovaný za „cigánskeho nacionalistu“, pretože za komunizmu tvrdil, že Rómovia sú samostatná národnostná menšina. Facuna vtedy ešte študenta Cibuľu podnietil k tomu, aby svoj um a silu vložil do zápasu za národnostné a občianske práva Rómov.
Podobne ako ďalší Rómovia, medzi nimi jediná žena – spisovateľka Elena Lacková, aj Cibuľa navštevoval diskusné večery v byte Antona Facunu na Karadžičovej ulici v Bratislave. Stál pri ňom aj pri jeho opakovaných pokusoch komunikovať s vládnou mocou, no všetky stroskotali.
Ich sen sa zmenil na realitu až v roku 1968, keď vznikol Zväz Cigánov a Rómov. Jeho ustanovujúceho zjazdu v apríli 1969 sa však Cibuľa už nezúčastnil – emigroval do Rakúska. Nie však z politických dôvodov, odišiel za rodinou, ktorá Československo opustila rok predtým.
Anton Facuna na Jána v listoch naliehal, nech spolu dokončia to, čo začali, no dvojica sa viac nestretla. Lekár Ján Cibuľa našiel časom nový domov vo Švajčiarsku a za hranicami sa nestratil.
Okrem hudobného sluchu mal aj talent naučiť sa rýchlo jazyky. Ešte ako mladý doktor vypomáhal zdravotníctvu v Nemeckej demokratickej republike, keďže mnohí „východonemeckí“ lekári emigrovali do „západného“ Nemecka.
Cibuľa hovoril rómsky, slovensky, nemecky, maďarsky aj francúzsky a takto jazykovo vybavený sa v roku 1971 už ako nádejný funkcionár a diplomat aktívne zúčastnil prvého Svetového kongresu Rómov na londýnskom predmestí Orpington.
Patril medzi zakladateľov Medzinárodnej rómskej únie (IRU). Na druhom kongrese v Ženeve v roku 1978 stál už na jej čele. O rok neskôr bola IRU pod vedením Jána Cibuľu prijatá do sekcie mimovládnych organizácií pri Organizácii spojených národov v New Yorku.
V najproduktívnejších rokoch sa Cibuľa stretával s mnohými významnými politikmi a diplomatmi. To všetko popri lekárskej praxi a rodine. Na treťom kongrese IRU v Göttingene v roku 1981 sa Cibuľa zo zdravotných, rodinných i profesijných dôvodov vzdal funkcie predsedu.
Súčasťou medzinárodného rómskeho hnutia však ako kritický mentor zostal, a to až do vysokého veku. Pohľadom súčasníka je možné konštatovať, že nasledujúce kongresy rómskej únie už nemali tak veľký medzinárodný ohlas a ich predsedovia už nemali charizmu Jána Cibuľu. Baro raj – veľký pán – sa narodí len zriedka.
Švajčiarsky kantón Bern udelil Jánovi Cibuľovi v roku 1985 prestížnu Kultúrnu cenu za celoživotné dielo v prospech Rómov. Získal ju ako vôbec druhý emigrant – po fyzikovi Albertovi Einsteinovi. Za celoživotné úsilie o emancipáciu Rómov Cibuľu ocenila aj organizácia talianskych Rómov a Sintov. V roku 2001 bol nominantom na Nobelovu cenu mieru.
Po roku 1989 sa niekoľkokrát vrátil do svojho rodiska na Slovensku, počas svojich návštev sa stretával aj s pražskými romistami. Ján Cibuľa zomrel v Berne 18. augusta 2013.
Slovensko si na svojho významného rodáka spomenulo až po jeho smrti. V roku 2016 získal Cibuľa špeciálne ocenenie European Roma Spirit Award od Asociácie pre kultúru, vzdelávanie a a komunikáciu. O štyri roky neskôr mu prezidentka Zuzana Čaputová udelila in memoriam Rad bieleho dvojkríža I. triedy.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
