Napriek tomu, že som v kontakte s Múzeom rómskej kultúry v Brne a bola som aj členkou správnej rady, vždy ma milo prekvapí, aký progres sa deje v ich jednotlivých objektoch. Zmena je evidentná a zdá sa, že aj trvalá.

V uplynulých dňoch som mala česť zúčastniť sa pietneho aktu v Pamätníku v Hodoníne u Kunštátu, pripomínajúceho deportáciu zaistencov tohto tábora do Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka) v auguste 1943. Naposledy som sa takejto spomienky zúčastnila pred niekoľkými rokmi. Odvtedy sa areál stal dôstojným miestom pripomínania, no okrem toho aj muzeálnym pracoviskom.

Na území bývalého pracovného a koncentračného tábora z rokov 1940 až 1950 je dnes dôstojná expozícia zachytávajúca osudy moravských Rómov a Sintov, prednášková sála, knižnica, priestor pre dočasné výstavy, pracovne a technické zázemie. Budova je postavená tak, že tvorí amfiteáter, kde sa môžu konať kultúrne podujatia. Práve tu sa konal aj spomínaný pietny akt.

Múzeum rómskej kultúry v Brne ho organizovalo už tridsiatykrát, začiatky siahajú do roku 1995. Tím múzea sa snažili nadviazať na aktivity Zväzu Cigánov-Rómov z rokov 1969 až 1973, keď sa na mieste masových hrobov, označovanom ako Žalov, ešte stretávali aj preživší a ich potomkovia. V roku 1997 tu bol vztýčený pamätník v podobe kríža, ktorého autorom je rómsky výtvarník Eduard Oláh (1955-2018).

Pracovný tábor pre Rómov č. 2

Tábor v Hodoníne u Kunštátu bol pre Rómov otvorený 2. augusta 1942 – aký príznačný dátum pre vojnové dejiny Rómov. Dostal názov Zigeunerlager II, poradovým číslom I. bol označený tábor v Letech u Písku. Zariadenie bolo situované v priestoroch bývalého kárneho tábora pre mužov v drevených barakoch s oveľa nižšou kapacitou, než bola ich neskoršia vyťaženosť.

Do tábora deportovali celé rómske rodiny, ktoré boli identifikované na základe protektorátneho nariadenia z júla 1942 „o potírání cikánského zlořádu“. V priebehu jesene 1942 boli do tábora pozvážaní Rómovia a Sinti z Moravy a Sliezska v počte viac ako tisíc osôb. Pri vstupe prešli osobnou prehliadkou, boli im odňaté cennejšie veci, muži spravidla dostali väzenský odev a museli sa podrobiť odvšiveniu, ženy aj ostrihaniu.

Väzni v tábore boli využívaní na ťažkú manuálnu prácu v kameňolome a pri stavbe cesty z Plzne do Ostravy. Pracovná povinnosť sa vzťahovala na všetkých vrátane detí od 10 rokov.

Okrem zlého ubytovania bez zabezpečenia dostatočnej hygieny väzni najviac trpeli nedostatkom jedla, a tiež zdravotnej starostlivosti. Spočiatku do tábora chodil miestny lekár, neskôr bola celá zdravotná starostlivosť ponechaná na jedno mladé negramotné dievča, ktoré nikdy pred vojnou neprišlo do kontaktu s ošetrovaním.

Nedostatočné hygienické pomery spôsobovali vysoký výskyt hnačkových ochorení, v zime 1942-1943 bola z dôvodu týfusu v tábore vyhlásená karanténa. Zlé podmienky na život sa podpísali aj pod vysokú úmrtnosť, predovšetkým detí. Viac ako 200 väzňov v tábore zomrelo. Spočiatku sa pochovávalo na farskom cintoríne v Černovicích, neskôr sa telá ukladali do masových hrobov kúsok od tábora v lese v priestore označenom Žalov.

Prestupná stanica do Auschwitz-Birkenau

Hodonínsky tábor bol iba zastávkou pred transportami do vyhladzovacieho koncentračného tábora Auschwitz II-Birkenau. Prvá skupina asi 90 väzňov bola deportovaná už v decembri 1942. V noci z 21. na 22 augusta 1943 bol vypravený veľký transport pozostávajúci z 749 väzňov. Posledná skupina väzňov bola deportovaná v januári 1944. Počas existencie tábora v ňom bolo internovaných 1396 mužov žien a detí, prežilo iba asi desať percent z nich.

Priestor tábora bol využívaný aj po deportácii Rómov, krátko slúžil Wehrmachtu (armáde nacistického Nemecka, pozn. red.), neskôr v ňom mala vojenskú nemocnicu Červená armáda. V povojnovom období v roku 1946 v ňom boli sústredení Nemci, ktorí neboli zo zdravotných dôvodov schopní odsunu a v rokoch 1949 až 1950 zasa odporcovia komunistického režimu.

Niekoľko desaťročí areál slúžil na rekreáciu. Až po roku 1989 sa podarilo presvedčiť kompetentných, že tento priestor je spojený s perzekúciami, útlakom a porobou Rómov, a preto si zaslúži byť miestom pamäte.

Kolektívna zodpovednosť za históriu

Múzeum rómskej kultúry v Brne robí záslužnú prácu. Uchováva spomienky, buduje povedomie a snaží sa hovoriť pravdu o histórii s dôrazom na prežívanie Rómov, no tak, aby to dokázala prijať aj majorita.

Na perzekúciách Rómov v Čechách a na Morave sa podieľali aj českí dozorcovia. Prijať kolektívnu zodpovednosť za históriu je namáhavé a vyžaduje si to mimoriadne citlivé naratívy. Múzeu v Brne – hlavne jeho riaditeľke Jane Horváthovej – sa to darí.

Je smutné, že takúto inštitúciu sme nedokázali vybudovať aj na Slovensku.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].