Autor bol pedagógom na Katedre rómskej kultúry (1992 – 2000) aj na Ústave romologických štúdií (2012 – 2024)

V pondelok 23. júna bol po 35 rokoch zrušený Ústav romologických štúdií v Nitre. Pozitívom je, že pár dní predtým sa tomu snažili zabrániť signatári otvoreného listu rektorovi Univerzity Konštantína Filozofa (UKF), ktorým záleží na osude tohto akademického pracoviska – mimochodom na Slovensku dlho jediného, ktoré malo v popise práce zaoberať sa rómskou kultúrou. Škoda len, že sa takéto hlasy neozvali pred dvoma rokmi – dnes je už neskoro.

Škola pre učiteľov rómskych žiakov

Katedra rómskej kultúry bola snom Rómov snažiacich sa o emancipáciu ich národa ešte v 50. rokoch 20. storočia. Po Nežnej revolúcii sa ich priania aspoň sčasti naplnili. Vláda Rómom priznala štatút národnosti, hoci „pozabudla“ na ich jazykové práva.

Traduje sa, že Univerzita Komenského v Bratislave o romológiu záujem neprejavila. Po roku 1989 však vznikali nové univerzity, ktoré sa chceli v dobrom ukázať a pritiahnuť študentov. Tak sa domovom Katedry rómskej kultúry stala UKF v Nitre.

Ani novo vzniknuté pracovisko, ktoré malo pripravovať učiteľov rómskych detí, však nepresadzovalo zanedbávané jazykové práva Rómov. Svedčí o tom prvý odborný zborník, v ktorého v úvode je napísané: „Rómsky problém nehovorí rómsky, ale po slovensky“. Odhliadnuc od spojenia „rómsky problém“, ktoré stigmatizuje celé etnikum.

Na začiatku nového býva určitá miera chaosu. Pokiaľ dlho nepretrváva, idú veci dobrým smerom. Udržovanie chaosu na katedre bolo však kontinuálnym javom. Prednášajúcich, ktorí s katedrou začínali, nahradili po roku iní. Keďže pedagógovia pochádzali z rôznych odborov, mnohé prednášky boli skôr improvizáciami alebo čítaním zo skrípt.

V prvých dvoch ročníkoch navštevovali katedru len rómski študenti a študentky. Po dvoch rokoch sa však začali vytrácať. Téma rómskej kultúry sa z roka na rok stávala čoraz viac slovenskou a menej rómskou. Namieste je preto otázka, či bola „slovakizácia“ katedry adekvátnou náhradou.

Nerómske študentstvo väčšinou tvorili neúspešní adepti z iných odborov. Česť výnimkám, no záujem mnohých o témy súvisiace s Rómami bol minimálny. Napríklad, na ponúkaný kurz rómskeho jazyka sa roky neprihlásil nikto. Mnoho študentov si len prišlo po dokument o ukončení štúdia na vysokej škole.

Úspešnosť každej katedry závisí aj od počtu študujúcich. Záujem však býval malý, osem študentov v ročníku – teda osem budúcich učiteľov rómskych žiakov – bol žalostný počet. Takýmto tempom by ich bolo za 30 rokov tristo.

Dnes by sme pritom učiteľov (nielen) vo vylúčených komunitách potrebovali ako soľ. Súčasná kurikulárna reforma by v nich vo vzťahu k rómskemu jazyku mala neoceniteľných ťahúňov. No keďže nie sú, vzdelávanie v rómčine stojí na mŕtvom bode.

Ústav romologických štúdií

Nízky počet záujemcov o pedagogické štúdium na Katedre rómskej kultúry znamenal de facto jej zánik. Vo vedení fakulty či univerzity chýbali vizionári, takže sa siahlo po najľahšom rozhodnutí. Katedra formálne nezanikla, ale bola presunutá z pedagogiky na sociálne vedy. Akoby si univerzita povedala, že dôležitá nie je kultúra či jazyk a treba sa venovať sociálnemu problému marginalizovaných komunít. Tým sme sa v téme vrátili do čias socializmu. Práve komunisti boli totiž presvedčení o tom, že Rómovia v neistej dobe nepotrebujú národnostné práva, ale sociálne istoty. A na čele boja za sociálne práva Rómov z vylúčených komunít nemali viac stáť učitelia, ale sociálni pracovníci.

Novovzniknutá Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva po tejto úlohe siahla, pretože si potrebovala vytvoriť vlastnú identitu. Aj na novom Ústave romologických štúdií sa však rómski študenti mihli len kde-tu a väčšinou končili štúdium už na bakalárskom stupni. A aj ich motivácia študovať na Ústave bola pre mnohých rovnaká ako na katedre.

Presun z pedagogiky na sociálnu prácu teda nepriniesol kvalitatívny posun. Pomery akoby ostali zachované, len sa upravil rozvrh. Objavil sa však staronový problém – medziľudské vzťahy. Hlavným konkurentom ústavu sa stala katedra sociálnej práce, pretože ústav mal ten istý objekt záujmu.

Na ústave sa mala prednášať problematika sociálnych služieb ako samostatný odbor. Nastala teda paradoxná situácia. Ústav romologických štúdií sa akože zaoberal témami, ktoré súviseli s rómskou kultúrou, ale de facto bol ústavom sociálnych služieb, kde sa prednášali najmä predmety sociálnej práce, obohatené o voliteľné romologické predmety.

Epilóg

V záujme zachovania svojej identity Katedra sociálnej práce robila všetko možné, aby sa konkurenta zbavila. No treba dodať, že aj ústav urobil kroky, ktoré neprispeli k mierovému ukončeniu konfliktu. A v konečnom dôsledku zostal v súboji o prežitie sám. Takmer nikto zvnútra a ani zvonku sa ústavu nezastal.

Tridsaťpäť rokov od vzniku Katedry rómskej kultúry ubehlo ako voda, z môjho pohľadu ako pedagóga je bilancovanie, žiaľ, skôr negatívne. Vo funkcii vedúceho katedry a riaditeľa ústavu sa vystriedalo mnoho osôb – niektorí lepší, iní horší. Chýbala však osobnosť, ktorá by pracovisku udala smer, víziu a necúvla by do kompromisu.

Kompromisy sú dôležité pri vyjednávaniach, ale v zásadných veciach sa musí bojovať aj za cenu straty funkcie, aj za cenu sebaobetovania. Taktika „my vám dáme to, vy nám zase iné“ znamená, že niekto musí ustúpiť viac ako ten druhý. A ústup znamená pád.

Projekty, ktoré sa týkajú tém dôležitých pre Rómov, u nás nemávajú dlhé trvanie. Katedra a ústav sú rekordnou výnimkou. V realite života však nič nekončí, existuje niť kontinuity. Rómske štúdia pokračujú na Prešovskej univerzite, ktorá sa z chýb svojho predchodcu-prvolezca určite poučí.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].