Dostali rómsku dychovku z dediny do sveta. Kľúčom je hrať pre radosť a s emóciou, hovoria Fanfare Ciocărlia
Aj ľudia, ktorí o Rómoch nehovoria pekne, sa po vypočutí našej hudby cítia šťastní a ich postoj sa mení, opisuje kapela z Rumunska.
Volajú ich aj „najrýchlejšia dychovka na svete“. Dychový orchester Fanfare Ciocărlia už tridsať rokov zabáva publikum od Tokya cez Toronto, Londýn či Prahu a prináša do sveta rómske rytmy v tradičnom aj modernom prevedení.
Jej členovia pochádzajú z malej, od okolia odrezanej dediny Zece Prăjini na severovýchode Rumunska, kde žije 80 rómskych rodín. „Práve preto, že dedina je taká izolovaná, k nám neprichádza veľa vonkajších vplyvov. Môžeme sa naplno sústrediť na hudbu,“ vraví saxofonista Oprică Ivancea.
Aj vďaka tomu sa v oblasti uchovala tradícia osmanskej dychovej hudby z 18. storočia, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu.
Kapela ju však mieša s balkánskymi rytmami, jazzom ale aj popom – známe sú jej „porómčené“ prerábky hitov ako Born to Be Wild či témy z Jamesa Bonda. „Baví nás zachytiť rôzne vplyvy a spájať ich s rómskymi či rumunskými tónmi,“ opisuje Ivancea.
Fanfare Ciocărlia vystupovali na Slovensku viackrát, naposledy na tohtoročnom festivale Pohoda, kde odohrali hodinový koncert. Krátko po jeho skončení sa v zákulisí stretli s redaktormi Romano fóra.
Oprică Ivancea a bubeník Benedikt Stehle v rozhovore okrem iného vysvetľujú, ako sa cítia po energickom koncerte; či dokáže hudba meniť negatívne postoje voči Rómom, aj prečo je ich dedina v „zabudnutom“ údolí najlepším miestom pre tvorbu.
Práve ste dohrali koncert, na ktorom tancovali tisíce ľudí. Ako sa cítite?
Oprică Ivancea: Všetci sa cítime skvele a máme pocit, že sme splnili svoju misiu. Musím povedať, že nie je veľa festivalov, ktoré sú takto výborne zorganizované, s takým množstvom ľudí a zároveň s takou skvelou atmosférou.
Benedikt Stehle: Keď sme vyšli na pódium a videli všetkých tých ľudí, ich tváre a atmosféru, mal som – napriek obrovskému teplu – zimomriavky. Bolo úžasné sledovať, ako s každou ďalšou skladbou prichádzalo stále viac ľudí.
Ste po takomto energickom koncerte stále plní energie, alebo si skôr potrebujete oddýchnuť?
Oprică Ivancea: Koncert nám dodal nové sily, nepotrebujeme oddychovať.
Benedikt Stehle: Zažili sme príval dopamínu. (smiech)


Pozeral som sa na váš jesenný koncertný kalendár. V októbri hráte takmer každý deň – v Nemecku, Veľkej Británii či Poľsku. Ako sa dá zvládnuť toľko koncertov po sebe?
Oprică Ivancea: Je to pre nás úplne prirodzené, robíme to už tridsať rokov. Byť hudobníkmi a zabávať ľudí je našou prácou a zároveň niečím, čo milujeme. Nepotrebujeme oddychovať, chceme hrať každý deň.
Benedikt Stehle: Povedzme, že to je aj disciplínou.
Pochádzate z malej dediny Zece Prăjini na severovýchode Rumunska. Jeden z vašich spoluhráčov raz v rozhovore povedal, že práve tento „koniec sveta“ je najlepším miestom na tvorbu hudby. Prečo si to myslíte?
Oprică Ivancea: Je to pravda. Zece Prăjini je veľmi odľahlá dedina, ktorej všetci obyvatelia sú Rómovia. Hudba je súčasťou nášho každodenného života – venuje sa jej tam každý. Práve preto, že dedina je taká izolovaná, k nám neprichádza veľa vonkajších vplyvov. Môžeme sa naplno sústrediť na hudbu.
Benedikt Stehle: Je to veľmi krásne, pokojné a tiché miesto.


Vaša hudba spája ľudí, ktorí by sa za bežných okolností možno nikdy nestretli – fanúšikov rómskej hudby, folklóru, world music, jazzu aj popu. Myslíte si, že hudba dokáže búrať bariéry medzi ľuďmi?
Oprică Ivancea: Určite áno, hudba pomáha búrať bariéry. Milujú ju dobrí aj zlí ľudia, takže ponúka príležitosť priblížiť sa k sebe.
Benedikt Stehle: Súhlasím. Znie to možno ako klišé, ale hudba je naozaj mier, láska a šťastie. Pre nás aj pre publikum je terapiou. Hoci len na krátky čas, ten pocit si odnášate so sebou. Ak by som mal citovať nórskeho výskumníka Thora Heyerdahla: „Hranice existujú len v mysliach ľudí.“
Oprică Ivancea: Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Stretol som ľudí, ktorí o Rómoch nehovorili pekne, ale keď nás počuli hrať a počúvali našu hudbu, cítili sa šťastní. Cítili sme, ako sa ich postoj mení – boli priateľskejší a začali sa o nás zaujímať.
Spomínali ste, že vo vašej dedine nie je veľa vonkajších vplyvov, takže sa môžete sústrediť na hudbu. No vo vašej tvorbe je, naopak, veľa rôznych inšpirácií – hráte rómsku hudbu v rôznych štýloch a „obliekate“ do nej aj známe hity. Ako vznikol nápad hrať moderné popové piesne v rómskom alebo balkánskom štýle?
Oprică Ivancea: Bol to prirodzený vývoj. Na začiatku sme hrali našu tradičnú hudbu a predstavovali ju svetu. Postupne sme však dostávali pozvania na jazzové, rockové či world music festivaly, aj na festivaly klasickej hudby, takže sme pochopili, že musíme náš repertoár rozšíriť. Takže sme sa z času na čas inšpirovali rôznymi žánrami.
Zároveň nechceme zostať zaseknutí v 80. rokoch. Vyvíjame sa, počúvame novú hudbu a baví nás zachytiť rôzne vplyvy a spájať ich s rómskymi či rumunskými tónmi. Výsledok nás robí šťastnými.
Benedikt Stehle: Neustále sa vyvíjame. Pomohlo nám aj, to, že nás oslovili, aby sme spravili rómsku (gypsy) verziu niektorých veľmi známych piesní – napríklad pre film o Boratovi. Inšpirovalo nás to a otvorilo nám to ďalšie dvere.
Na pódiách ste už tridsať rokov, odohrali ste viac než štyritisíc koncertov. Ako si vysvetľujete, že hudba z malej rómskej dediny oslovila ľudí po celom svete?
Oprică Ivancea: Naším základným princípom je hrať hudbu pre radosť a šťastie. Máme schopnosť preniesť naše emócie na publikum, a to funguje všade. Pravdepodobne preto si ľudia naše koncerty užívajú. Nehráme mechanicky, vždy do toho dávame emócie – aj keď napríklad spravíme chybu. A ľudia cítia, že je to skutočné. O tom to je. Je to rýdza muzika, ktorú však nehráme len pre publikum, ale ja pre seba – vždy chceme mať z koncertu pocit, že sa páčil aj nám.
Benedikt Stehle: Myslím, že aby kúzlo zostalo kúzlom, netreba ho príliš vysvetľovať. Kúzlo je niečo, čo sa vysvetliť nedá. (úsmev)


Vašu kariéru výrazne ovplyvnilo náhodné stretnutie s nemeckým zvukovým inžinierom a hudobným producentom Henrym Ernstom. Myslíte si, že úspech stojí viac na tvrdej práci alebo je pre umelca nevyhnutné aj šťastie?
Oprică Ivancea: Myslím si, že je to kombinácia talentu, disciplíny a tvrdej práce. Ale každý umelec potrebuje aj trochu šťastia.
Benedikt Stehle: A podľa mňa platí aj to, že poctivá práca prináša viac šťastia. Ak tvrdo pracujete, je oveľa pravdepodobnejšie, že vás stretne aj šťastie.
Koncert na tohtoročnom festivale Pohoda nebol vaším prvým vystúpením na Slovensku. V roku 2012 ste hrali v Bratislave, o šesť rokov neskôr v Žiline. Je pre vás slovenské publikum niečím výnimočné?
Oprică Ivancea: Keď sme na Slovensku, cítime sa tak trochu ako doma. Je bližšie k balkánskemu priestoru a Rumunsku než napríklad Nemecko.
Benedikt Stehle: Z mojej skúsenosti vnímam slovenské publikum ako plné nadšenia, energie a pozitívnej nálady.
Henry Ernst (zapojil sa aj manažér kapely): Slováci reagujú na našu hudbu rýchlejšie než napríklad Nóri. V Nórsku trvá asi dvadsať minút, kým sa publikum poriadne rozohreje – na Slovensku stačí možno päť minút
Ako sa podľa vás za tie roky zmenil záujem o rómsku dychovú hudbu?
Oprică Ivancea: Nemyslím si, že by sa záujem výrazne zmenil. Niektoré skladby hrávame už tridsať rokov, pridávame však nové, robíme jazzové úpravy. Ale čo sa týka záujmu o naše koncerty, veľkú zmenu nevnímam. Ako sme už spomínali, na pódiu hráme vždy s láskou. Tento prístup podľa nás základ pre to, aby ľudia z koncertu odchádzali šťastní.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
