Autor je etnograf a romista.

Pred mnohými rokmi ma Berky-Mrenicovci pozvali na návštevu. Pripravoval som televízny film o známom hudobníkovi, ktorý prekonával ťažkú chorobu. Leitmotívom môjho filmového projektu bolo obzretie sa za muzikantovou oslnivou kariérou a za jeho postupným odchádzaním z hudobnej scény.

Sen hrať na husliach

Ján Berky sa narodil 11. mája 1939 v Očovej ako tretí z piatich súrodencov. Keďže rodina po tragickej udalosti prišla o mamu, nemali ľahké detstvo. Malý Ján trávil veľa času pri vode, kde chytal kaprovité ryby mreny. Keďže ich vedel uloviť šikovne ako málokto, dostal prezývku „mrenica“.

Hudobný talent sa u neho prejavil veľmi skoro. Už ako sedemročný chodil hrávať s otcom na svadby. O hudobnej škole však mladý muzikant dlho len sníval, otec si ju nemohol dovoliť. Syn preto nastúpil ako učeň v Partizánskom.

Neskôr si na tieto roky spomínal so slovami: „Mojím snom bolo hrať na husliach, nie stáť pri brúske a zveráku.“ Jeho hru v závodnej kapele obdivoval aj majster odborného výcviku, ktorý Jána zakaždým upozorňoval, aby si pri práci so železom dával pozor na prsty.

Na konzervatórium sa napokon predsa dostal. U profesora Albína Vrtela začal diaľkovo študovať odbor husle. V tomto období úspešne absolvoval aj konkurz do Slovenského ľudovo-umeleckého kolektívu (SĽUK), ktorého spoluzakladateľom bol Berky-Mrenicov bratranec, husľový virtuóz Rinaldo Oláh.

Neskôr sa oženil s Evou Gergeľovou, dcérou huslistu a husliara Juraja Gergeľa zo Zvolenskej Slatiny. Bývali na zámku v Rusovciach, kde mal SĽUK sídlo. Postupne sa im narodili dcéry Anna a Eva a syn Ján.

Na pódiu s Luisom Armstrongom

Ján Berky-Mrenica začínal kariéru koncertného majstra v roku 1958 ako 19-ročný. V orchestri SĽUK-u pôsobil 32 rokov. Koncertoval v 52 krajinách na troch kontinentoch. V New Yorku si zaimprovizoval s džezovým trubkárom a spevákom Luisom Armstrongom.

Na Slovensku s ním účinkoval dlhý rad spevákov a speváčiek – od operného speváka Petra Dvorského po Janu Kociánovú, ktorá s Berky-Mrenicom v roku 1988 nahrala LP rómskych piesní Káli Rosita.

Diskografia tohto výnimočného hudobníka obsahuje 12 LP platní, 4 CD a 1 CD, ktoré bolo vydané po jeho smrti. Podpísal sa pod tri knižné tituly, ktoré mapujú jeho hudobnú tvorbu, svetové turné a stretnutia s mnohými osobnosťami. Ešte za socializmu mu bol udelený titul „zaslúžilý umelec“.

V roku 1990 odišiel zo SĽUK-u a o päť rokov neskôr založil orchester Diabolské husle. Na vrchole hudobníckej kariéry však prišiel zlom. Berky-Mrenica mal 57 rokov, keď ho zasiahla mozgová príhoda, po ktorej mu ochrnula pravá ruka. Taktovku orchestra preto odovzdal synovi Jánovi.

V roku 1997 získal ocenenia Pribinov kríž I. stupňa a prestížnu cenu Slovak Gold. Za rok 2002 mu bolo uvedené Krištáľové krídlo v kategórii Hudba za celoživotné dielo.

Kultúra, ale bez slamy v topánkach

Ján Berky-Mrenica patril medzi hudobníkov-gentlemanov. Raz sa vyjadril, že „nemôžeme svetu ukázať slovenskú kultúru so slamou v topánkach“. Ľudovú hudbu mal v úcte, k jej interpretácii a úpravám piesní pristupoval citlivo, aby zachoval ich špecifický kolorit.

Podobne ako jeho starší súputník Rinaldo Oláh, aj Berky-Mrenica bol interpretom a vyslancom slovenskej i rómskej hudobnej kultúry, ktorú interpretoval s jemu vlastným cítením a temperamentom. Zomrel vo svojom rodisku v Očovej 12. októbra 2008, tri mesiace po smrti manželky Evy.

Chcel by som mať takých susedov

Keď som pred tými mnohými rokmi zazvonil na zvonček karloveského paneláku a vyšiel schodmi do bytu na vysokom podlaží, manželia Ján, Eva, ich dcéra Anina aj malá vnučka mi boli hneď sympatickí.

V popise práce televízneho dramaturga bolo snažiť sa presvedčiť oslovených účinkujúcich, aby so štábom spolupracovali. Dramaturg im musel odpovedať na mnoho otázok, ktoré sa v mnohých prípadoch menili na pomyslený výsluch: kto vám to povedal, prečo, načo, chceme to trochu ináč.

Pozvanie do bytu nádejných účinkujúcich bolo preto výnimočné. A nakrúcanie v ich súkromí bolo takmer nemožné – štáb sa nevyzúval, existovalo riziko, že filmári niečo rozbijú, nebodaj budú chcieť nejaké občerstvenie. Zvyčajne platilo, že čím významnejšia osobnosť, tým viac produkčných komplikácií.

Ján Berky-Mrenica s manželkou Evou však boli na návštevu dramaturga pripravení. Na stole boli albumy plné fotografií, nechýbalo ani pohostenie. Na návšteve som sa nečakane zdržal, dozvedel som sa všetko, čo som sa dozvedieť chcel, ba ešte viac. A ich vnučka mi zahrala na polovičných husliach.

Pri rozlúčke som si všimol mnoho kľúčov visiacich na chodbe bytu. Nedalo sa mi neopýtať, načo im je toľko kľúčov. Odpoveď ma prekvapila. Bolo leto a mnohí susedia z rôznych poschodí chodili po dovolenkách. Boli to kľúče od ich bytov a Berky-Mrenicovci im chodili polievať kvety, aby nezvädli.

Niečo podobné som nikdy predtým a ani potom nezažil. Chcel by som mať takýchto susedov. Tých mojich nepoznám.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].