Zvolenská Slatina je výnimočná obec. V roku 1797 tam rodina Molecovcov založila prvú bryndziareň na svete. Narodili sa tam spisovateľky Terézia Vansová a Mária Ďuríčková, hudobný skladateľ Mikuláš Moyzes a mnohé iné osobnosti, ktoré patrili k najlepším konštruktérom, pedagógom, osvetovým pracovníkom či športovcom.
Trinásteho januára 1929 sa v rodine robotníka a ľudového hudobníka Jána Oláha narodil syn Rinaldo. Hudobné korene mala aj jeho mama, ktorá bola príbuznou známeho primáša Brnianskeho rozhlasového orchestra ľudových nástrojov Jána Gašpara Hriska z Očovej. V Očovej sa narodil aj Rinaldov rovnako slávny bratranec Ján Berky-Mrenica.
Na začiatku Oláhovej hudobníckej kariéry stál slatinský učiteľ Ondrej Sokol a Július Konček zo Základnej umeleckej školy vo Zvolene. Kniha spomienok na husľového virtuóza od etnografa Igora Danihela uvádza, že Oláh už ako desaťročný koncertoval v Národnom dome v Banskej Bystrici.
Hru na husliach cvičil denne aj desať hodín. Hovorieval, že huslista musí skúšať každý deň, aby si bol istý každým tónom. „Ak huslista vynechá čo len jeden deň a necvičí, vracia sa na začiatok a začína od nuly,“ znelo jeho motto.
Ako sedemnásťročný začal navštevovať pražské konzervatórium, kde ho vzali rovno do tretieho ročníka. O tri roky neskôr sa vrátil na Slovensko a spoluzakladal Slovenský ľudovo-umelecký kolektív (SĽUK), ktorého koncertným majstrom a sólistom bol takmer tri dekády.
Vystupoval v 60 krajinách sveta
Oláhova hudobná kariéra naberala na obrátkach na začiatku 50. rokov 20. storočia. Ľudové umenie bolo vtedy základom slovenskej národnej kultúry a ľudovú hudbu bolo počuť zo sál kultúrnych domov, z rozhlasu, kín i zo začínajúcej televízie.
O výnimočne talentovaného huslistu bol veľký záujem. V 50. rokoch účinkoval v roli kúzelného primáša vo filmoch Rodná zem a Posledná bosorka. Ako hudobník vystupoval v 60 krajinách sveta. Slovenské ľudové piesne upravoval na koncertné verzie a interpretoval ich s jemu vlastnou virtuozitou.
Medzi jeho najznámejšie koncertné úpravy patrí skladba Borovka. Podľa Rómskej encyklopédie ju Oláhovi kedysi spievala spievala jeho mama. A hoci rád hrával aj skladby od Johanna Sebastiána Bacha či španielskeho huslistu Pabla de Saraseteho, vážna hudba sa nestala jeho doménou – jeho srdcovou záležitosťou zostala ľudová tvorba.
Folklorista, filmár a muzikant Karol Plicka ho mal nazvať slovenským Paganinim. Odkazoval tým na slávneho talianskeho huslistu z prelomu 18. a 19. storočia. Slatinskí rodáci nechali Oláhovi túto prezývku vyryť na pamätnú tabuľu, ktorú mu venovali pri príležitosti 10. výročia úmrtia.
Súťaž primášov na jeho pamiatku
Oláh nanovo interpretoval aj rómsku hudbu, no nie tak často. Nepriala tomu realita doby, v socialistickom režime rómska kultúra ani národ oficiálne neexistovali. Napriek neprajnosti štátu sa však niekoľko nahrávok zachovalo.
Patria medzi nich aj Cigánske čardáše, ktoré sú nahraté na vinylových platniach a CD nosičoch. Zostávajú nezabudnuteľnou pamiatkou majstrovstva Rinalda Oláha a jeho hudobného súputníka Eugena Farkaša.
Oláh sa zapojil aj do emancipačnej snahy rómskych aktivistov. V apríli 1968 sa podpísal pod návrh adresovaný československej vláde zriadiť Zväz československých Cigánov-Rómov.
Posledné roky života žil v ústraní a v chudobe. Zomrel v Bratislave 1. júna 2006 vo veku 77 rokov. Slatinčania však na svojho koncertného majstra nezabúdajú. Od roku 2008 organizujú súťaž primášov o Cenu Rinalda Oláha.
Husľový virtuóz zo Zvolenskej Slatiny plnil koncertné sály a svojim umením prekročil hranice rodnej krajiny. Jeho nezmazateľný odkaz zostane zapísaný v dejinách slovenskej i rómskej hudby.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
