Názov Romane paramisa – Rómske rozprávky znie jednoducho a jednoznačne, kniha však po otvorení prekvapí. Rómske príbehy, ktoré zozbierala Milena Hübschmannová, neboli primárne určené pre deti. Najčastejšie sa rozprávali pri vartovaní, teda lúčení sa s blízkym človekom, ktorý zomrel.

Kniha zozbieraných rómskych rozprávok prvýkrát vyšla v roku 1973 počas socializmu. Bolo to v období, keď sa prvýkrát zrodili a verejne objavili diela v písanej rómčine. Nevydržalo to však dlho, keďže samostatná rómska identita, nieto národnosť, bola pre komunistov tŕňom v oku.

Päťdesiat rokov po prvom vydaní vychádzajú Rómske rozprávky vďaka prekladu Anny Koptovej opäť – prvýkrát v slovenčine a rómčine. A tak ako v dnešnej rómskej ľudovej slovesnosti, aj v tej vtedajšej sa objavujú odkazy na nespravodlivé postavenie Rómov v spoločnosti.

Z Karlovej univerzity do osady v Rakúsoch

Úvodných 25 strán rozprávok patrí Milene Hübschmannovej – jedinečnej osobnosti, romistke a milovníčke rómskej kultúry, ktorá zberu rómskych príbehov venovala veľkú časť svojho života.

Pôvodne študovala na Karlovej univerzite moderné indické jazyky, no fascinovaná rómsko-indickými spojeniami a rómčinou, v ktorej nachádzala prvky hindštiny, sa s obrovskou vášňou pustila do štúdia rómskej kultúry. Na istý čas sa so svojou vtedy päťročnou dcérou odsťahovala k Rómom do osady v Rakúsoch, kde sa zamestnala v materskej škole. Bola priekopníčkou odboru romistiky na Karlovej univerzite. Zostavila aj známu autobiografiu Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou.

Úvodné texty Mileny Hübschmannovej sú dôležité pre pochopenie doby, v ktorej kniha rómskych rozprávok vznikla, ako aj pre porozumenie ich konceptu. Hübschmannová sa vracia k histórii Rómov, ich príchodu do Európy z Indie a spomína prvé zmienky o ich prítomnosti na našom území.

Čitateľom približuje kruté praktiky, ktoré ešte na začiatku 18. storočia dovoľovali Róma beztrestne zabiť, píše o tvrdom asimilovaní za čias Márie Terézie, aj o takmer úplnom vyvraždení Rómov a Rómok v Čechách a na Morave počas druhej svetovej vojny. A nezabúda ani na doteraz používané príslovia, vyjadrujúce postoje majority k ľuďom rómskej národnosti.

Rozprávky vyšli v poslednej chvíli

Milena Hübschmannová zbierala rómske príbehy roky, navštevovala rodiny Rómov na Slovensku aj v Čechách. Neváhala napríklad osloviť rómskych mužov zo Slovenska, ktorí pracovali v Prahe na stavbách, a vypočuť si rozprávkové príbehy, ktoré si hovorili večer na ubytovni. Zaznamenávala ich na magnetofón – najskôr pre vlastné študijné účely, neskôr sa rozhodla vydať ich knižne.

Jej zozbierané Rómske rozprávky vyšli prvýkrát v roku 1973 v nakladateľstve Odeon. „Pre Rómov to bola zvláštna doba. Mali výhodu [vyplývajúcu] z ich spoločenskej marginálnosti, pretože komunistické vedenie sa vtedy prednostne vysporiadavalo s pôvodcami Pražskej jari a Cigáni sa nezdali byť politicky nebezpeční,“ opisuje Hübschmannová.

Práve v tom období vznikli a krátky čas fungovali organizácie, ktoré sa zaslúžili o kultúrny rozvoj Rómov a vznik písanej podoby rómskeho jazyka. V Česku to bol Svaz Cikánů-Romů a na Slovensku jeho obdoba Zväz Cigánov-Rómov.

„Až dovtedy sa rómskym deťom zakazovalo hovoriť v škole cigánsky, verejní činitelia pranierovali hantírku, ktorá občanom cigánskeho pôvodu bráni na ceste k civilizácii – a zrazu Rómovia s ohromením zisťovali, že tou hantírkou sa dá písať ako akýmkoľvek iným jazykom a že môže byť verejne publikovaná,“ vykresľuje vtedajšiu situáciu Hübschmannová.

Odeonu sa podarilo vydať dielo v poslednej chvíli, tesne pred nástupom asimilačnej politiky. V roku 1973 boli obidva zväzy rozpustené a vydávanie diel v rómčine zastavené.

Nejasný pôvod motívov rómskych ľudových rozprávok

Okrem informácií, ktoré čitateľov pripravia na zážitok z čítania, obsahuje kniha aj zoznam rozprávačov v abecednom poradí, spolu s informáciami o ich veku, vzdelaní či bydlisku. Milena Hubschmannová si dokonca zapisovala poznámky k štýlu rozprávania a v niektorých prípadoch aj zaujímavosti zo života.

Hoci je rozprávanie príbehov u Rómov zväčša mužská záležitosť, v zozname figurujú aj štyri ženy. Na konci niektorých rozprávok sú navyše uvedené zaujímavé myšlienky samotných rozprávačov. Čitateľ sa z nich dozvedá napríklad aj to, ako sa k príbehu dostali.

Okrem vartovania, teda stráženia pri zosnulom, pochádzajú príbehy z väzenia v Leopoldove alebo z rozprávania predkov. Ale napríklad rozprávku Potrestaná zrada pozná rozprávač Jozef Mirga z Rakús „od starého Róma, ktorý k nám chodil z poľskej strany.“ 

Ako uvádza Hübschmannová, do roku 1965 nebola polovica rómskych osád elektrifikovaná, rozprávky tak boli príjemným vyplnením voľného času v kruhu blízkych. Plnili socializačnú aj poznávaciu funkciu, cez rozprávky sa mladším odovzdávali múdrosti i skúsenosti starších. Ľudia sa prostredníctvom nich utvrdzovali v hodnotách, ktoré ako spoločenstvo zdieľali.

Motívy rozprávok aj bytosti, ktoré v nich vystupujú, sa v niektorých prípadoch podobajú motívom ľudových rozprávok z Maďarska, pri iných Hübschmannová naznačila spoločné znaky s rozprávkami z Indie. Pôvod rómskych rozprávok však zostáva do veľkej miery nevysvetlený.

Krutosť, na akú nie sme zvyknutí

V každej z rozprávok vystupuje Róm ako hrdina, ktorý svojou šikovnosťou či silou zdoláva zlo a nespravodlivosť. Často koná veľmi krutým spôsobom nielen on, ale aj – opakujúce sa – postavy kráľov, princezien, drakov, diablov a ježibáb. Ježibaby podsúvajú princeznám mŕtve zvieratá, aby hodili ich vlastné čerstvo narodené deti do mora – kladné postavy však novorodencov zachránia.

Jedna z rozprávok sa končí, keď hlavný hrdina „zotne býkovi hlavu, vybehne srna, srnu zastrelí, vyletí kačka, kačku zastrelí a von už lezie šesťročný chlapček, vyslobodený“. O pár strán ďalej v inom príbehu diabol postupne prikáže trom sestrám uvariť polievku z ľudskej hlavy. Mŕtve postavy sa do deja často vrátia, oživiť ich pomáhajú zázračné maste aj sceľujúca hojivá voda.

Kľúčom k úspechu je talent rozprávača

Milena Hübschmannová nerobila pri prepise a preklade rozprávok žiadne úpravy. Naopak, zo všetkých síl sa snažila zachovať nielen slová, ale aj autentický štýl podania každého rozprávača príbehu. Bohatý počet postáv, košatosť príbehu, nečakané zvraty a zápletky dejovej línie sú vo veľkej miere výsledkom rozprávačského talentu.

V niektorých príbehoch, ako napríklad v rozprávke O macoche, Haničke a Ježibabe, čitateľ nachádza kurzívou doplnené poznámky rozprávača, ktorými tento zapája publikom do deja alebo nimi vyjadruje svoje osobné myšlienky a postoje.

„Ale Haničkin brat vzal synčeka, Haničkinho synčeka a šiel k vŕbe a dievčina vyšla z vody. Už nie ako kačička, ale ako obyčajná žena, obyčajná žena, ako ty alebo tamtá dievčina, čo sedí na diváne.“

V rozprávke Ako žil Róm s dcérou čarodejnice sa rozprávač zapojí hneď na začiatku: „Bol raz jeden Róm, bol chudobný, to už ani nemusím hovoriť.“

Princezné cestujú automobilmi

Zaujímavé a časté je prelínanie rozprávkového sveta so súčasným. Klasické rozprávkové postavy – králi, princezné a draci – sa v rómskych rozprávkach stretávajú s občanmi, deti prichádzajú na svet v pôrodnici, postavy jazdia autobusmi a automobilmi.

V rozprávke Ako išiel Róm po jablká mladosti hlavná postava žiada za svoje hrdinské činy od kráľa stavebné povolenie na dom. A v rozprávke O macoche, Haničke a Ježibabe sa princ prihovára debnárovi slovami: „Počúvaj debnár, do dvadsiatich štyroch hodín mi vyrobíš sud. Veľký sud. A do toho suda mi natlčieš dvadsať kíl klincov, stovka veľkosť.“

V príbehoch sa pravidelne objavujú odkazy na nespravodlivé postavenie Rómov v spoločnosti. Prudko meniaci sa dej a množstvo objavujúcich sa postáv vyžaduje sústredenie.

V rozprávke O veľkých hrdinstvách dvanástich bratov rozprávač opisuje osudy rómskych bratov, o ktorých existencii aj ich rodičia iba tušia, keďže deti zmizli hneď po tom, ako sa narodili. Rodičom sa zjavujú v snoch a pomáhajú im.

Jedného dňa premenia ich skromný príbytok na osemposchodový panelák. „V dome všade porcelánové parkety, postriebrené steny, všade zrkadlá. Veci, aké Róm v živote nevidel.“

Synovia sa rodičom môžu ukázať, až keď budú mať osemnásť, dovtedy sa musia postarať o hrdinstvá a víťazstvá. Bojujú proti tristohlavému drakovi, za ktorým putujú dvadsaťštyri rokov do iného sveta.

Najmladší brat stretáva kamennú hus, ktorá je jeho babičkou. Vďaka jej čiernemu pierku, ktoré má silu siedmich svetov, víťazia nad nepriateľmi – kamenným kohútom a päťdesiatim štyrom drakom. Na scénu prichádza dračia matka, zamurovaná princezná, plavba na lodi, prístav s dvanástimi kráľovstvami aj myš, ktorá je babkou kačky.

Dvanásti bratia napokon nad zlom víťazia, nechcú však bohatstvo dvanástich kráľovstiev, ale spravodlivosť. „Tí králi totiž hnali Rómov a chudobných gadžov do práce, nedávali im jesť, ani šaty im nedávali, nič.“ Spísali teda dohodu, kde vyjednali spravodlivé podmienky.

Rozprávky bez šťastného konca

Čítanie rómskych rozprávok je zážitok. Čitateľ zvyknutý na tradičné slovenské ľudové rozprávky, známe predvídateľným postupom deja a obmedzenou dávkou krutosti, dostáva o dosť viac – všetkého. Pocit, že sa stráca v deji, vystrieda túžba sledovať ďalšie zvraty a s napätím očakávať rozuzlenie. To však nie vždy končí happyendom. 

Kniha Romane paramisa – Rómske rozprávky vyšla vo vydavateľstve Graphics Studio v spolupráci s Nadáciou Dobrá rómska víla Kesaj. V kníhkupectvách dostupná nie je, dá sa však objednať cez nadáciu. V knihe boli použité výtvarné práce z archívu nadácie a ilustrácie detí zo Súkromnej základnej školy na Galaktickej ulici v Košiciach, ktorá sa zameriava na výchovu a vzdelávanie rómskych žiakov v ich materinskom jazyku.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].