V týchto dňoch si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, viažuci sa k oslobodeniu koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka). K oslobodeniu došlo 27. januára 1945, keď do tábora vstúpili vojaci Červenej armády (1. ukrajinského frontu) a našli v ňom väzňov, ktorých ustupujúci nacisti nestihli evakuovať. V januári 1945 v tábore už neboli rómski väzni, lebo takzvaný cigánsky rodinný tábor (Zigeunerlager) bol zlikvidovaný v auguste 1944. Napriek tomu je však aj tento deň súčasťou dejín holokaustu Rómov.

Akvarelové portréty Rómov pre Mengeleho

Bránami koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka) prešlo viac ako 22-tisíc európskych Rómov, prežila iba hŕstka z nich. Svedectvo preživších bolo po desaťročia bagatelizované. Pri oslobodení tábora sa našli a podarilo sa uchovať akvarelové portréty Rómov, ktoré namaľovala Dina Gottliebová jedna z väzenkýň. Pochádzala z Brna, narodila sa v roku 1923 v židovskej rodine a už pred vojnou študovala výtvarné umenie. Spolu s príbuznými bola deportovaná – najskôr do Terezina a v roku 1943 do Auschwitz-Birkenau.

V detskom bloku na stenu baraku namaľovala scénu z Disneyho filmu Snehulienka a sedem trpaslíkov. Tento výjav si všimol nacistický lekár Josef Mengele, prezívaný anjel smrti. Počas svojho pôsobenia v „cigánskom rodinnom tábore“ v Auschwitz-Birkenau (roky 1943 až 1944) Mengele zhromažďoval rozsiahly materiál pre svoj antropologický a medicínsky výskum, ktorý sa týkal Rómov, ľudí s postihnutím a zvlášť ho zaujímali aj dvojčatá.

Keďže vtedajšia farebná fotografia nebola dostatočne verná, Mengele hľadal niekoho, kto by dokázal precízne zachytiť odtiene pleti a očí väzňov pre jeho pseudovedecké rasové experimenty. Dinu Gottliebovú preto prinútil maľovať akvarelové portréty rómskych väzňov a väzenkýň. To jej spolu s matkou zachránilo život – obe prežili.

Podobný osud mal aj Ľudovít Feld z Košíc. Mal židovský pôvod, poruchu rastu, ale výnimočný kresliarsky talent. Aj jeho si Mengele najal, aby kreslil portréty väzňov na „vedecké“ účely a dokumentáciu svojich pokusov. Rovnako ako Dina Gottliebová, aj on prežil hrôzy koncentračného tábora. Po vojne žil v Košiciach, kde má aj pamätnú izbu a sochu.

Sedem akvarelov sa zachovalo

Vráťme sa však k akvarelom s portrétmi Rómov. Dina Gottliebová sama uviedla, že ich namaľovala 11, sedem z nich je v súčasnosti v majetku Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau v Poľsku.

Ako sa ich podarilo zachrániť? To je samostatný príbeh, ktorý spracovala poľská novinárka Lidia Ostalovska. Zistila, že krátko po oslobodení – pravdepodobne 29. januára 1945 – prešiel cez brány tábora chlapec Stanislaw Krcz. Pochádzal zo železničiarskej rodiny a v posledných mesiacoch vojny mu zomrela sestra Genowefa.

V knihe Ostalovskej s názvom Akvarely pro Mengeleho (2014) je uvedená táto spomienka Stanislawa: „Pochopil som, že z duševnej depresie môže matku zachrániť dievčatko, ktoré by mŕtvu Geňu zastúpilo.“ Išiel teda do tábora, podobne ako iní ľudia, aby si odviedol niektoré zo sirôt. Zobral asi dvoj-trojročné dievčatko Ewu, ktoré bolo v zúboženom stave. Predpokladalo sa, že do tábora prišla s mamou a bratom z Maďarska, ale mamu zabili už na rampe. Ju zachránili spoluväzni. Stanislaw odviedol toto dievčatko domov. Vďaka opatere a starostlivosti sa ju podarilo zachrániť.

Stanislaw si však spolu so sestričkou si odniesol aj niečo iné: „Starší väzni s určitým údivom sledovali, že ja, mladý človek, som sa rozhodol vziať z tábora jedno z detí. Jeden z nich mi do ruky vtisol zrolované kresby ako darček. Vysvetlil mi, že ich našiel v kancelárii v esesáckom baraku. Mnohokrát som si tieto krásne portréty prezeral, snažil som sa rozlúštiť meno. Malé oblé písmená ako Dinah alebo Dinal,“ uvádza sa v spomienke v knihe Lidie Ostalovskej.

Malo múzeum vrátiť umenie preživšej?

V roku 1963 osvienčimské múzeum odkúpilo sedem akvarelov. V tom čase múzeum netušilo, kto je ich autorom. Identita autorky zostala neznáma až do roku 1973. Vtedy jeden z pracovníkov múzea, Jerzy Brandhuber, identifikoval signatúru a spojil ju s Dinou Gottliebovou (vtedy už Babbittovou), ktorá žila v Kalifornii.

Po oslobodení Dina odišla do Paríža a neskôr do USA. Zásahom osudu sa vydala za Arta Babbitta, popredného amerického animátora, ktorý pracoval práve na pôvodnej Disneyho rozprávke o Snehulienke. Sama sa stala úspešnou animátorkou v štúdiách Warner Bros., kde pracovala na postavách ako Daffy Duck či Tweety. 

Keď sa dozvedela o akvareloch, pricestovala do Poľska a potvrdila ich pravosť. Zároveň požiadala o ich vrátenie, argumentujúc, že sú jej osobným majetkom, výsledkom jej tvorivosti a umu. Štátne múzeum Auschwitz-Birkenau jej ich odmietlo vydať. Tvrdilo, že sú nenahraditeľným historickým dokumentom a dôkazom nacistických zločinov, a preto musia zostať tam, kde vznikli. Žiadosť autorky a bývalej väzenkyne podporil aj Kongres USA a stovky známych umelcov. Dina Gottliebová v roku 2009 zomrela a spor sa dodnes neskončil.

Právny spor o vlastníctvo zostáva jedným z najvýznamnejších etických rébusov v oblasti reštitúcie umeleckých diel z obdobia holokaustu.

Akvarely ako pripomienka útrap

Akvarely Diny Gottliebovej sú svedectvom utrpenia Rómov a zhmotnením poroby, trápenia a útrap. Pokusy, ktorým boli väzni vystavení a ktoré znamenali úplné pošliapanie ich dôstojnosti, by mali byť mementom do dnešných čias. Nech je Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu pripomienkou všetkých zavraždených obetí, no zároveň nech je spomienkou aj na preživších, ktorých život bol vykúpený smrťou iných, strádaním, morálnymi dilemami a nikdy neutíchajúcimi spomienkami na obdobie druhej svetovej vojny.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].