„Z celého srdca si prajem, aby táto knižka pomohla zabrániť opakovaniu udalostí, ktoré v Nemecku nazývame »minulosťou«,“ píše Philoména Franz v predslove publikácie s názvom Žiť bez horkosti. Aj desiatky rokov po konci druhej svetovej vojny mala na pravej ruke vytetované číslo 10550.

Najprv o tom, čo videla v koncentračnom tábore Auschwitz-Brikenau, prednášala na školách. Trauma z prežitého ju však ťažila „ako vrecko uhlia na chrbte“, až musela byť v jeden moment hospitalizovaná. Lekár, ktorý sa o ňu staral, jej napokon poradil, aby sa z utrpenia vypísala.

„Nechcem účtovať. Chcem pripomínať,“ vysvetľuje. „My Rómovia nie sme pomstychtiví. Ale aj my si zaslúžime, aby si naše utrpenie našlo svoje miesto v histórii.“

Merali im nosy

Franz, rodným menom Köhler, sa narodila v Nemecku ako Rómka patriaca do skupiny Sintov. Vyrastala v umeleckom prostredí, jej dedo a strýko viedli hudobno-divadelný súbor, s ktorým rodina putovala po predstaveniach a koncertoch.

Cestovali v honosnej maringotke, ktorá v mierových časoch pred vojnou stála 2-tisíc ríšskych mariek – na tú dobu veľký peniaz. Franz ju v knihe opisuje ako „prekrásny karavan obložený zvonku aj zvnútra drevenými šindľami“.

Rodičia však vlastnili aj tehlový dom neďaleko mestečka Meßkirch v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko. Práve tam išla malá Philoména prvýkrát do školy. Mama jej zaplietla do vlasov červenú stuhu, pribalila so sebou chlieb s maslom a vypravila ju na cestu.

Už ako dospelá si s nostalgiou spomínala na chladné zimné večery, počas ktorých Rómovia zo širokého okolia sedeli okolo ohniska, piekli na pahrebe zemiaky, hrali a spievali. „Okolo ohňa sme sa spolu cítili v bezpečí.“

Podobne ako životy európskych Židov, aj osudy Rómov sa zmenili v roku 1933 nástupom Adolfa Hitlera k moci. Súbor ešte chvíľu dostával angažmány v Berlíne, Štuttgarte či Paríži, slučka okolo sa však už sťahovala.

 

„Vypočúvali nás, museli sme vypĺňať dotazníky, viedli si o nás záznamy. Kriminálna polícia nám zmerala nosy, uši, určila farbu našich vlasov a mnoho ďalších vecí,“ vyratúva Franz.

Rok pred začiatkom vojny musela odísť zo strednej školy, namiesto vzdelávania mala vyrábať strelivo v muničnej továrni. V spomienke pre knihu príbehov preživších holokaustu s názvom Auschwitz ma nikdy neopustil (DVA, 2015) uviedla, že do školy s ňou chodil aj syn poľného maršala wehrmachtu Erwina Romella.

V roku 1942 odvliekli nacisti do koncentračného tábora Mauthausen jej brata aj otca, hoci ten za Nemecko bojoval v prvej svetovej vojne. A krátko na to prišli príslušníci SS aj pre ňu.

Osem dní v diere postojačky

Koncom marca 1943 sa Philoména Franz pozerala von oknom z fabriky, kde nútene pracovala. Práve napadol čerstvý sneh. Zrazu na ceste pod oblokom zbadala auto s nacistickým symbolom a oblial ju studený pot.

Od úradníkov gestapa si vypočula, že je parazit, škodca a nepriateľ spoločnosti. Keď ju priviezli na príjazdovú rampu do Osvienčimu, mala 21 rokov.

Skončila v takzvanom Cigánskom tábore v Auschwitz-Birkenau, podobne ako ďalších 23-tisíc Rómov a Sintov. Prežilo ani nie 2-tisíc z nich, ostatných nacisti zavraždili.

Koncentračný tábor nechal zriadiť veliteľ vojenských zložiek Waffen-SS Heinrich Himmler, mali byť doň deportovaní „cigánski miešanci, Cigáni a nemeckí príslušníci cigánskych kmeňov balkánskeho pôvodu“. Väzni čelili hladu a žili v zlých hygienických podmienkach, takže v priestoroch sa šírili infekčné ochorenia.

Franz musela dva mesiace drieť v kameňolome, následne ju spolu s päťdesiatkou zaistenkýň naložili do dobytčiakov – teda vagónov, ktorými predtým prepravovali dobytok – a poslali ich do ženského tábora v Ravensbrücku. Tu sa stretla so sestrou, ktorú však mala problém spoznať. „Oholili jej hlavu. Je vychrtlá. Oživená kostra,“ opisuje v knihe.

Po neúspešnom pokuse o útek Franz stála za trest osem dní v „stehbunkri“ – dlhej diere v zemi, kde sa telo nedalo uložiť inak. „Ešte dnes je pre mňa nepochopiteľné, že žijem.“

Neskôr bola prevezená do Sachsenhausenu, aby sa opäť vrátila do Auschwitz-Birkenau. Okúsila pohľad do spŕch, za ktorými boli už len plynové komory. S časťou spoluväzenkýň museli do dodávok nakladať popol mŕtvych.

Poslednou zastávkou Philomény Franz v útrobách nacistickej mašinérie bol tábor v meste Wittenberg na brehu rieky Labe. Bola pridelená na nútené práce vo fabrike, ktorá vyrábala lietadlá. Z tohto tábora sa jej napokon podarilo utiecť a schovávať sa do konca vojny.

Väčšina jej blízkych také šťastie nemala. Nacisti zabili oboch jej rodičov a piatich zo siedmich súrodencov.

Opomínaný holokaust Rómov a Sintov

Odvahu spísať svoj príbeh jej dodal nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Heinrich Böll, ktorého stretla počas jednej z prednášok na gymnáziu v Bonne. V rozhovore s romistkou Evou Zdařilovou, ktorý je súčasťou knihy, Franz uviedla, že Böllovi sa jej štýl páčil.

„Ty z toho robíš skoro drámu. Nestaviaš čitateľa rovno pred hotovú vec, buduješ napätie,“ mal jej povedať známy spisovateľ.

V roku 1985, teda štyri dekády po holokauste, vyšlo autobiografické rozprávanie Philomény Franz prvýkrát – v nemeckom origináli pod názvom Medzi láskou a nenávisťou: Život Cigánky.

Odvtedy bola kniha preložená do viacerých jazykov. Pre českých a slovenských čitateľov je dostupná od roku 2021. Vydavateľstvo Kher ju nazvalo Žiť bez horkosti. Príbeh nemeckej Sintky, ktorá prežila holokaust.

Česká verzia je doplnená o doslov rómskej historičky Renáty Berkyovej, ktorá zhŕňa, ako dlho nemeckej a česko-slovenskej spoločnosti trvalo, kým uzná holokaust Rómov a dá mu patričnú pozornosť. Súčasťou vydania sú aj rodinné fotografie, ktoré Franz z tradičnej úcty k mŕtvym poskytla až po čase a prvýkrát. Obálku knihy ilustrovala výtvarníčka s Ladislava Gažiová, ktorá má sama rómske korene.

„O Philoméne Franz je dvojnásobne dôležité rozprávať. Je to jednak príbeh stále ignorovaného holokaustu Rómov a Sintov, jednak príbeh nesmierneho hrdinstva a ľudskosti,“ vysvetľovala výber riaditeľka vydavateľstva Kher Radka Patočková.

„Philoména utiekla z koncentračného tábora – ťažko si možno predstaviť, čo to muselo znamenať pre dvadsaťročné dievča. Ale hrdinov medzi Rómami nájdeme v dejinách nespočetne veľa.“

Pripomína slovenských Rómov, ktorí spolupracovali s partizánmi alebo ukrývali iných Rómov na úteku. „Rómovia tieto príbehy často poznajú, sú súčasťou ich kolektívnej alebo rodinnej histórie. Keby sa takéto rozprávania dostali do všeobecného povedomia slovenskej spoločnosti, bol by to veľký krok vpred,“ myslí si.

Príkladom môže byť prvý predseda Zväzu Cigánov-Rómov Anton Facuna, ktorý sa počas druhej svetovej vojny pridal k talianskym partizánom a ako prieskumník sa zúčastnil Slovenského národného povstania.

Kto nenávidí, prehrá

Príbeh nemeckej Sintky však nie je jedinou knihou, ktorú Franz napísala. Je tiež autorkou zbierky básní, dvoch zväzkov úvah a detských rozprávok. Do tých sa pustila po tom, čo zažívala, ako školáci na jej rozprávaní o holokauste plakali a chcela ich rozveseliť. „A tak som potom deťom čítala rozprávky a bola to pre nich úľava,“ vysvetľovala neskôr v rozhovore.

Za prácu s mládežou, pripomínanie histórie a šírenie zmierlivého postroja získala viacero ocenení, okrem iného Záslužný rád Spolkovej republiky Nemecko (1995) a titul Žena Európy (2001).

S manželom vychovali šesť detí, štyri prežila. Dožila sa sto rokov, poslednýkrát vydýchla 28. decembra 2022. „Život ma ale naučil jednu vec: Kto nenávidí, prehrá. Kto miluje, bohatne,“ odkázala čitateľom vo svojej knihe.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].