Postupne objavujeme dejiny Rómov u nás a snažíme sa s odstupom času zaznamenať ich pôsobenie počas zlomových udalostí, ale nie celkom sa nám to darí. Ako čas plynie, spomienky blednú a na výskum archívov zatiaľ niet dosť historikov – presnejšie, nie sú žiadni.

Dejiny druhej svetovej vojny a postavenie Rómov u nás tak rekonštruujeme iba pomaly. Pamätníci už vymreli a rozhovory, ktoré vznikli v uplynulých rokoch, neponúkajú odpovede na všetko. Zahalená tajomstvom stále zostáva napríklad účasť Rómov v odboji.

Isté je, že Rómovia sa do odboja aktívne zapojili. Nevieme však povedať počty, ani presne určiť v ktorých partizánskych brigádach pôsobili. Pravdepodobne sa to už ani nedozvieme. Poznáme len zopár príbehov, ktoré sa podarilo zachytiť a ktoré môžu aspoň trošku poodhaliť postoje rómskych mužov a ich zapojenie sa do Slovenského národného povstania.

Odvliekli ho Nemci a viac sa nevrátil

V obci Dúbravy (okres Detva) žilo v medzivojnovom období niekoľko rómskych rodín. Živili sa hudbou a ako nádenníci. Po vypuknutí SNP sa niekoľko mužov pridalo k partizánskemu hnutiu, medzi nimi aj Jozef Klinec-Bimbó. V okolí bol známy ako vynikajúci primáš. Pravdepodobne 8. decembra 1944 si prišiel domov zobrať zásoby a niekto ho videl. Nasledujúci deň osadu obkľúčili Nemci a mužov odvliekli. Z udavačstva miestni podozrievali učiteľa Maloveského, ktorý bol aj príslušníkom Hlinkovej gardy.

Na stránke obce Dúbravy je zverejnená spomienka Marty Berkyovej, vtedy iba 12 ročného dievčaťa. Spomína: „Bolo to ráno o šiestej, ešte sme spali, keď zabúchali na dvere. Jeden hovoril po česky a vyzval otca, aby sa obliekol, že pôjde s nimi. Mama sa pýtala, kam ho vedú a na ako dlho. Ubezpečili ju: ,Nebojte sa, hneď sa vráti, ideme len na veliteľstvo, vypočujeme ho, spíšeme niečo…‘ A viac sa nevrátil. Zobrali všetkých Klincovcov starších ako 14 rokov a odviedli ich do Detvy. Tam ich držali v židovskej synagóge.

Ženy chceli mužom zaniesť aspoň jedlo, ale Nemci nedovolili nič im dať, ani sme ich nevideli, ani sme sa s nimi nerozprávali. Keď sme prišli na tretí deň, už boli odšikovaní. A už [sa našli] len svedkovia, čo hovorili, že pešo ich po hlavnej ceste šikovali do Zvolena. Vo Zvolene ich ešte videli v utorok nosiť akési okná v budove súdu, keď tam prišli na druhý deň, už tam neboli. Nemeckí vojaci povedali, že išli preč na práce. Viac sme nevedeli nič.“

Témou sa zaoberal aj romista Arne Mann, ktorý v brožúre Utrpenie Rómov počas druhej svetovej vojny píše: „Klincovcov z Dúbrav bolo pätnásť. Najstarším bol Juraj Klinec (Plecháň), ktorý mal 57-rokov, zobrali ho spolu s jeho šiestimi synmi. Najmladším bol Juraj Klinec (Furiak), ktorý práve v tých dňoch dovŕšil 14. rok svojho života. O tom, čo sa s nimi stalo  po odvlečení do Detvy, porozprával očitý svedok Ján Matúška z Detvy-Krnô. Ako partizán bol zajatý na Poľane, niekoľko dní ho väznili v škole v Hriňovej a odtiaľ ho odviedli do Detvy, do židovskej synagógy, už vtedy značne poškodenej. Na tretí deň tam odviedli aj dúbravských Rómov, ktorých dávnejšie dobre poznal. Pamätá sa, že jeden z nich – Béla Klinec, dobrý muzikant – mal so sebou britvu a všetkých oholil. Po niekoľkých dňoch ich nadránom, ešte za tmy, odviedli peši do Zvolena, tam ich zavreli na zámku.

Pán Matuška spomína takto: ,Zase nás držali tri dni a dve noci. Potom nás dali nastúpiť do dlhej chodby ku stene. Ku každému pristúpil esesák a spolu s ním tlmočníčka – taká panička, mala biele topánky. Gestapák sa každého pýtal: Vy ste Cigán? Vy ste Žid? Vedľa mňa stál zubný lekár z Kriváňa, bol to Žid – nepovedal nič. Potom nás triedili. Na jednu stranu všetkých Cigánov, okrem dúbravských tam bol aj jeden Berky zo Bzovej, potom tých, čo boli chorí a ešte toho židovského lekára. Ja som ostal na druhej strane.‘ Skupina, v ktorej bol pán Matuška, pokračovala peši do Štubnianskych Teplíc a odtiaľ vlakom na práce do koncentračného tábora v Brixene, vojnu sa mu podarilo prežiť. Nevedel, čo sa stalo s tými, čo stáli v rade oproti, hoci to už vtedy všetci tušili.“

Nechali ich vykopať si vlastné hroby

O tom, čo sa za nocí dialo na židovskom cintoríne, Arne Mann píše: „Po príchode frontu prehovoril človek, ktorý dovtedy zo strachu mlčal. Býval vo Zvolene v štvrti zvanej Balkán a z povaly svojho domu dovidel na neďaleký židovský cintorín. Opakovanie bol svedkom strašného divadla: na svitaní privádzali nemeckí vojaci na cintorín ľudí, ktorí museli najprv vykopať jamy. Potom ich postrieľali a zahrabali. Niektorých poznal aj osobne, poznal aj Klincovcov z Dúbrav ako dobrých muzikantov.

Keď v apríli 1994 a marci 1995 exhumovali masové hroby na zvolenskom židovskom cintoríne a v lesíku Boriny pri Kováčovej, vyzvali všetkých ľudí, ktorým chýbal nejaký člen rodiny, aby sa ho pokúsili nájsť. Na zvolenskom cintoríne bolo v šiestich masových hroboch 105 osôb. Ako príčina úmrtia je takmer vo všetkých prípadoch uvedená strelná rana do tyla. Tieto obete má na svedomí Einsatzkomando 14 z oporného bodu Zvolen, ktoré vraždilo na uvedených miestach od novembra 1944 do februára 1945. Veliteľom popravčej čaty bol SS-Unterscharführer Robert Wich, prezývaný krvavý zvolenský kat, ktorý ,vraždil s najzvrátenejším potešením..‘

Rómske ženy, podobne ako mnoho iných ľudí, chodili okolo vykopaných mŕtvol a hľadali si svojich. Vilma Klincová z Dúbrav hľadala svojho muža a šesť synov. Niektoré ženy tvrdili, že si svojich mužov a synov poznali podľa zubov, alebo nejakej súčiastky oblečenia. Pavla Klinca (Junca) spoznali na zvolenskom cintoríne podľa fajky a remennej tašky, ktoré mal vždy pri sebe….“

Mravčia práca, na ktorú nikoho niet

Mená zavraždených Klincovcov sú uvedené na pamätnej tabuli v Dúbravách aj na židovskom cintoríne vo Zvolene. Podobne spracovaných príbehov z obdobia druhej svetovej vojny nie je veľa. V povojnových rokoch o nich nemal nikto záujem a dnes už pamätníci nežijú. Hrdinstvo Rómov sa tak stratilo a zdanlivo niet na čom stavať.

Možno by sa dali vyhľadať mená odbojárov, ktorým boli vydané osvedčenia o účasti v SNP a podľa mien a lokalít tak identifikovať možných Rómov. Žiadosti o osvedčenia by mohli obsahovať aj popis udalostí, ktorých sa v odboji zúčastnili. Ale to je mravčia práca pre historika, ktorého momentálne na Slovensku na túto tému ani nemáme.

Nuž, zostáva iba opakovať, že nám chýba inštitúcia, ktorá by takýto výskum mohla zastrešiť, napríklad by to mohlo byť Múzeum kultúry Rómov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].