Železo kul už jej pradedo, ktorý vyrábal náradie a staré poľnohospodárske kovania. Kováčom však bol aj jej dedo a otec. Ona sama si vyrobila prvý svietnik, keď mala osem rokov.

„Bola som ešte dieťa, ale už vtedy som cítila, že táto práca ma napĺňa,“ spomína si Barbora Rácová. Najradšej pracuje s kovaným železom a oceľou, z ktorej vyrába šperky, ruže či kytice. Objednávky má aj z Česka, výrobky posielala už aj do USA.

Popri práci v dielni učí výtvarnú výchovu na základnej škole a ponúka kováčske kurzy. „Cítim, že kováčstvo upadá a je dôležité, aby si mladí k nemu aspoň pričuchli. Lebo ak ho nezachováme, môže celkom zmiznúť,“ hovorí.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sa osamostatnila od rodinnej firmy; ako rozbiehala vlastný biznis; či sa ako žena-kováčka stretáva s predsudkami, aj aký rukopis nesú jej výrobky.

Vaša kováčska cesta sa začala už v detstve, keď vás otec brával do dielne. Ako si na to spomínate?

Boli to pekné časy. Keď som bola ešte malinká, iba som sa prizerala, ale veľmi skoro som už chcela aj skúšať. Išlo to tak prirodzene, postupne. Tatkovi bolo treba pomáhať.

V čom napríklad?

Pomáhala som vyrábať drobné komponenty na ploty – „céčka“ či rôzne špice. A postupne to na seba nadväzovalo. Mala som vtedy asi osem rokov, chodila som do základnej školy.

Váš starý otec vraj nebol stotožnený s tým, že by ste sa mali venovať kováčstvu. Je to tak?

Starý otec bol ešte „stará škola“. Myslel si, že dievčatá patria za sporák do kuchyne a že sa mám starať o domácnosť. Dievča-kováčka mu prišlo nezvyčajné a nepatričné. Nebol s tým veľmi spokojný, nechápal, prečo by som mala byť v dielni.

Snažil sa vášho otca odhovárať od toho, aby vás bral do dielne?

Áno, hovoril, že Barborka by mala byť radšej s maminou. Namiesto dielne som mala radšej variť a byť doma pri hrncoch.

Ako ste si to teda vybojovali? Bol nejaký moment, keď ste si povedali, že možno by ste sa nemali venovať kováčstvu?

Nie, išla som si tvrdohlavo svojím. Bolo nepríjemné, keď ma takto odrádzala vlastná rodina, ale nevzdala som sa.

A ako sa k tomu staval váš otec?

Otec bol rád, že som bola s ním v dielni. Pomáhala som mu so zákazkami a pri tom som sa učila základné veci. Aj keď, otec asi tiež nečakal, že sa vyberiem touto cestou. Najprv to vnímal tak, že len pomáham v rodinnej firme.

Nepáčilo sa mu, keď ste si neskôr chceli rozbehnúť vlastný biznis?

Keď som pomáhala v rámci rodiny, tak to neprekážalo, ale keď som sa začala uberať vlastnou cestou, tam už vznikli problémy. Lebo viete, keď sa pracuje s rodinou, nie je to vždy také ružové, ako to na prvý pohľad vyzerá. Človek musí vyšliapať vlastnú cestu.

Čo bol najväčší problém?

Že som chcela robiť veci inak a ísť po svojom. Chcela som niečo vlastné, čo by nieslo môj podpis, moju identitu a energiu. To sa v rodinných vzťahoch niekedy neberie ľahko. Chvíľu trvalo, kým sa to v rodine uležalo.

Čomu ste sa začali venovať?

Začala som robiť dekoratívnejšie predmety viac zamerané na dizajn a v ženskom prevedení. Už to bolo niečo iné ako dovtedy klasické zákazky.

Nedalo sa to robiť v rámci tej istej rodinnej firmy?

Deň má len 24 hodín a nedá sa stíhať aj to, aj to. Už to bolo náročné, takže sme sa každý rozbehli svojím smerom.

Čo bolo z vášho pohľadu dieťaťa najviac súčasťou rodinného remesla?

To je ťažká otázka, lebo kováčstvo je síce naše rodinné remeslo, ale napríklad starý otec – sám kováč – to vnímal inak. Nebol veľmi spokojný s tým, že otec bol kováč. Vravieval, že lepšie je robiť niečo v kancelárii, mať takú tú „lepšiu“ robotu. Kováčstvo považoval za ťažkú prácu – človek sa tam spotí, narobí sa a podľa starého otca to nebolo dostatočne ohodnotené.

Starí rodičia to videli zo svojej perspektívy – vedeli, že kováčstvo je náročná, ťažká práca a chceli, aby sme si radšej vybrali nejakú ľahšiu cestu. Aj preto ma od toho rodina skôr odhovárala. Ja som bola ale vždy trošku rebel, išla som si po svojom.

Váš otec bol asi podobný typ, však?

Presne tak, bol rovnaký. Jeho otec ho tiež odhováral, aby nebol kováčom a vidíte…

Siaha kováčsky základ vo vašej rodine ďalej ako po starého otca?

V rodine nie. Celé to začalo tak, že dedo, ktorý pochádzal z Bolešova, našiel ešte ako chlapec v dedine kováča, ktorému chodil pomáhať. Páčilo sa mu to, doslova ho to fascinovalo, ale pôvodne chcel byť námorníkom. Na takú školu sa však nedostal, tak sa nakoniec išiel učiť za kováča. Okrem toho bol kováčom aj pradedo z babkinej strany. Vyrábal náradie a robil staré poľnohospodárske kovania.

Kováčstvo je silne prepojené s rómskou kultúrou. Vnímate toto spojenie?

Ale jasné, že áno. To k tomu patrí. Rómovia sú veľmi kreatívni. Ich cit, vášeň pre železo, tvarovanie, umenie a remeslo, to všetko do seba zapadá.

Keď ste sa začali venovať kováčstvu, pátrali ste po zdrojoch a technikách, ako sa kovalo kedysi?

Určite, inšpiruje ma to. Študujem starú literatúru aj staré kováčske techniky – ale nielen rómske, celé kováčske remeslo. Kedysi totiž nebola taká vyspelá technológia ako dnes – neboli CO-čka (jedna z najrozšírenejších zváracích metód, pozn. red.) ani zváračky, všetko sa muselo robiť ručne a precíznejšie. Vtedy to bolo oveľa náročnejšie ako dnes.

Existujú podľa vás nejaké špecifiká typické pre rómskych kováčov?

Veľmi to neporovnávam, beriem to ako jedno kováčske remeslo. Ale myslím si, že áno – určite mal každý svoje tajomstvá a technológie, každý sa zameriaval na iné veci. Vtedy boli aj cechy, a každý mal svoju vlastnú oblasť práce, akúsi špecializáciu.

Aké motívy robíte najradšej?

Najradšej robím kvety, šperky, plastiky a úžitkové umenie. Vyrábam skôr menšie veci a viac v ženskom prevedení

Keď ste začínali v dielni s otcom, najprv ste robili len komponenty – napríklad skoby. Čo bolo vaše prvé dielo?

Bol to taký malý svietnik, ktorý mal ale pre mňa obrovský význam. Bola som naň veľmi hrdá, pretože som ho spravila úplne sama, od začiatku až do konca.

Pamätáte si, koľko ste vtedy mali rokov?

Osem alebo deväť. Bola som ešte dieťa, ale už vtedy som cítila, že táto práca ma napĺňa.

Čo si poviete, keď sa na tento svietnik pozriete dnes?

Poviem si: „Fúha.“ (Smiech) Z dnešného pohľadu to nebolo veľmi vydarené, ale vtedy to pre mňa bolo niečo výnimočné. Bol to môj prvý krok do sveta kováčstva.

Ako ste vyrábali tento svietnik? Používali ste už aj vyhňu, teda ohnisko na rozžeravovanie kovov?

Áno, pracovala som pri vyhni. Bol tam oheň, železo aj kladivo – všetko reálne. Nebola to len hra na remeslo, robila som to tak, ako sa to naozaj robí naozaj. A to ma fascinovalo.

Ako reagoval otec, keď videl váš prvý výtvor?

Myslím, že bol hrdý, aj keď to možno navonok až tak neukazoval. Je to typ človeka, ktorý si city necháva skôr pre seba, ale ja viem, že si to vážil.

Bol to pre vás zlomový moment, po ktorom ste si povedali, že sa chcete ďalej venovať kováčstvu?

Nepovedala by som, že moju náklonnosť ku kováčstvu definoval jeden konkrétny moment. Skôr to vo mne rástlo postupne. Práca ma bavila, lákalo ma učiť a zlepšovať sa. Postupne som cítila, že to nie je len niečo, čo robím s otcom, ale niečo, čo naozaj patrí mne.

Čo vás poháňalo vpred?

Zo začiatku som to robila len preto, že ma to bavilo. Veľkým impulzom pre mňa ale bolo, keď som časom zistila, že ľudia majú o moje veci záujem – že sa im páčia a že ich chcú odo mňa kúpiť. Vtedy som si uvedomila, že to, čo robím, má zmysel. A že sa tým môžem aj živiť.

Kedy sa to stalo?

Už som bola na strednej škole, vtedy to vo mne celé dozrelo. Študovala som sklársku umeleckú školu, konkrétne umelecké spracovanie skla do vitráží. Bolo to krásne obdobie, ktoré ma formovalo vizuálne aj technicky. Pôvodne som sa chcela prihlásiť na kováčsky odbor v Kremnici, no otec mi to nedovolil.

Prečo?

Vraj to bolo ďaleko. Do Kremnice by som musela ísť na internát, a to mu prekážalo. Tak som nakoniec študovala sklársku školu, lebo bola bližšie. To zvládol, nemusel sa o mňa toľko obávať.

Myslíte, že sa bál, že by ste odišli z domu? Alebo mu vadilo, že je to „mužský“ odbor?

Ťažko povedať. Nikdy sme sa o tom úplne otvorene nerozprávali.

O aké veci z vašej rannej tvorby mali zákazníci najväčší záujem?

Ľudia mali záujem o moje rúže, svietniky, vešiaky, rôzne úžitkové predmety aj o šperky. Postupne prichádzali s vlastnými nápadmi – povedali mi, čo by potrebovali, ja som to navrhla a vyrobila. Bavilo ma to.

V tých časoch ste ale ešte nemali vlastnú firmu?

Nie, to bolo ešte počas školy. Vyrábala som popri štúdiu, brala som to ako formu privyrobenia si, ale zároveň to už začínalo mať svoj vlastný charakter a smer.

V tom období už asi aj váš otec videl, že sa vydávate vlastnou cestou.

Áno, myslím si, že už celkom jasne videl, ako si idem za svojím a že to myslím vážne.

Vtedy vás začal odhovárať?

Na jednej strane bol vlastne aj rád, že sa venujem remeslu, ale chcel, aby som sa naplno zapojila do rodinnej firmy. Očakával, že budem zameriavať zákazky, komunikovať so zákazníkmi či kresliť technické výkresy pre ploty a oplotenia. Rodinná firma sa zameriavala na priemyselné umelecké prvky – napríklad na priemyselné brány, do ktorých bol vložený nejaký ozdobný komponent. Otec chcel, aby som koordinovala dielenské procesy a manažovala výrobu. Ale to ma jednoducho nebaví. Necítim sa v tom dobre – ja potrebujem tvorivosť a slobodu, nie administratívu a technickú rutinu.

Ako reagovalo okolie, keď ste sa rozhodli, že si založíte vlastnú firmu a budete kováčkou?

Reakcie boli rôzne. Niektorí to brali úplne v pohode, boli nadšení a hovorili, aké je inšpiratívne, že žena robí kováčstvo. Ale našli sa aj takí, ktorí opakovali, to čo starý otec, a síce, že to nie je robota pre dievča, ale pre chlapa.

Paradoxne sa zdá, že najzložitejšie ste to mali práve v rodine.

Áno, presne tak. Rodina je blízka, preto vás jej postoj zasiahne najviac. Ľudia zvonku si môžu hovoriť, čo chcú, to neriešim. Ale keď vás odrádzajú tí najbližší, človeka to zasiahne hlbšie. A hoci keď dnes už vedia, že si idem vlastnou cestou, stále je to také dvojsečné.

Spomínali sme starého otca a otca, ale čo vaša mama? Aký postoj mala ona?

Mama je poklad, tá ma nechala ísť vlastnou cestou. V tichosti ma podporovala a držala mi chrbát. Dodávala mi z pozadia takú tú ženskú silu.

A ako reagujú muži vo vašom okolí? Predsa len, pre niektorých asi znie spojenie „baba kováčka“ nezvyčajne.

Väčšinou sa im to páči. Páči sa im, že žena sa nebojí ťažkej roboty a robí niečo netradičné. Reakcie bývajú pozitívne, často až obdivné.

Stretli ste sa počas podnikania s predsudkami v spojení žena a kováčstvo?

Nie, takéto veci som, našťastie, nezažila. S takýmito predsudkami som nestretla, čo je skvelé. Viem, že niektoré veľké ťažké zákazky nie sú pre mňa, pretože sú fyzicky náročné, a teda vhodnejšie skôr pre mužov. Uvedomujem si to. Prijímam také zákazky, ktoré zvládam sama a v ktorých sa viem realizovať naplno.

Inak necítim, že by som bola v niečom obmedzovaná len preto, že som žena. Aj keď chodievam na sympóziá, kde sú viaceré kováčky, každý nás tam podporuje. Prostredie je veľmi otvorené a prajné.

Je skvelé, že viacero žien pracuje v kováčskom remesle.

Aj na Slovensku je jedna šikovná dievčina a v Čechách – najmä na Morave – je kováčok ešte viac. Na spoločných výstavách či sympóziách sa stretáva viacero žien, čo je veľmi podnetné. A aj od mužských kolegov som vždy cítila skôr rešpekt a povzbudenie.

Myslíte si, že ste vaším príkladom inšpirovali nejaké ďalšie dievčatá?

Nikto sa mi zatiaľ priamo neozval s tým, že by sa k tomuto remeslu dostal vďaka mne. Pravdupovediac, ani to nie je úplne jednoduché – dielňa a kováčske vybavenie sú finančne veľmi náročné. Ja som mala výhodu, že som sa narodila do rodiny, kde už dielňa bola. Mali sme vyhňu, buchár (strojové alebo hydraulické kladivo, pozn. red.), všetko bolo k dispozícii. Keby som takúto možnosť nemala, neviem, či by som sa dnes venovala kováčstvu.

Sčasti teda rozhodol za vás život tým, že ste sa narodili do kováčskej rodiny.

Presne tak, kováčsky smer ma vlastne našiel sám. Ak by som si musela vybaviť sama priestory, stroje aj materiál, bolo by to veľmi ťažké.

Máte dnes v rodinnej dielni svoj vlastný „kútik“?

Áno, mám tam svoju časť dielne a som za to vďačná. Vybudoval mi to otec, ktorý ma v tomto smere podržal.

Takže aj napriek istému tichému nesúhlasu z jeho strany vás nakoniec podporil.

Je to tak. Jasné, sem-tam padne nejaká poznámka, ale to k rodine patrí. V konečnom dôsledku ma nechal ísť si vlastnou cestou a to si veľmi vážim.

Kedy ste si vlastne založili vlastnú firmu?

Hneď po strednej škole. Po maturite som chcela ísť na Vysokú školu výtvarných umení, ale nedostala som sa tam. Tak som si povedala, že sa idem živiť tým, čo viem a čo ma baví. Založila som si vlastnú značku s názvom Re-Barbora a pustila som sa do toho naplno. To bolo niekedy okolo rokov 2013-2014. Už je to teda poriadne dávno.

Aké boli vaše začiatky?

Začiatky boli náročné, ako to už býva. Musela som sa naučiť všetko, čo k podnikaniu patrí – od fotenia produktov, cez vytvorenie e-shopu, propagáciu na sociálnych sieťach, až po vybavovanie základných administratívnych vecí. Ak sa chcete týmto remeslom živiť, musíte sa vedieť aj predať. To ma nútilo neustále sa zlepšovať, rozvíjať a skúšať nové cesty. Táto práca musí človeka baviť, inak by to nezvládol.

Ste na to celé sama?

Všetko som si musela sama vymyslieť, navrhnúť, vyrobiť, odkomunikovať so zákazníkom, zabaliť aj odoslať. Je to kompletný proces a robím ho celkom sama.

Nemali ste niekedy chuť nechať to celé tak a vrátiť sa späť do rodinnej firmy?

Priznám sa, že áno. Mala som obdobie, keď som mala toho plné zuby. Bola som vyhorená, psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Vtedy som na chvíľu odišla do Grécka.

A čo ste tam robili?

Pracovala som tam ako delegátka pre cestovnú kanceláriu. Bolo to úplne iné prostredie, iný svet. Potrebovala som si oddýchnuť a dať si od všetkého pauzu. Bolo to asi na mesiac.

Pomohlo vám to?

Veľmi, oddýchla som si a získala odstup. Najmä som si uvedomila, že mi chýba dielňa a remeslo. Brat mi vtedy povedal, že keď raz odídem, a začne sa mi cnieť po dielni, tak viem, že sa mám vrátiť. A presne to sa stalo. Zistila som, že pred mojím remeslom neutečiem.

Takže návrat znamenal nový stabilnejší a vedomejší začiatok?

Keď som sa vrátila, pustila som sa do toho znovu, ale už inak – s väčším pokojom. Neskôr som si ešte našla prácu v kvetinárstve na polovičný úväzok, aby som si finančne pomohla, ale zároveň som mala čas na vlastnú tvorbu.

Čo bol impulz, ktorý vás presvedčil, že to má zmysel a že sa do toho chcete pustiť naplno?

Začali sa ozývať ľudia, ktorí chceli moje veci. Bolo to veľmi prirodzené – keď som si počas „gréckeho obdobia“ dala na e-shope pauzu, po návrate sa mi opäť začali ozývať zákazníci. Uvedomila som si, že to, čo budujem od strednej školy, je ako moje dieťa. A dieťa treba vyživovať a nenechať ho zomrieť.

Môžete dnes povedať, že sa vám podarilo firmu stabilizovať?

Zatiaľ to ide. Neviem povedať, ako to pôjde ďalej, ale momentálne to funguje. Ľudia si objednávajú, záujem je.

Čo si zákazníci objednávajú najčastejšie?

Veľmi obľúbené sú moje kované rúže a svadobné podkovy s menami a dátumami svadby pre novomanželov. Ľudia si ich dávajú ako darčeky. Často robím aj dary k jubileám – napríklad na päťdesiatku či šesťdesiatku – v podobe kovových kytíc alebo srdiečok, do ktorých vyrazím mená alebo osobné odkazy.

Nemám ale jeden produkt, ktorý by išiel najviac. Je to skôr sezónne – raz idú viac ruže či anjeličkovia, inokedy podkovy. A možno je to tak dobre, potrebujem totiž rozmanitosť. Každý kus je pre mňa originál, nikdy neurobím dva rovnaké produkty. Každý má svoj vlastný charakter.

Robíte stále aj šperky?

Vyrábam aj rôzne konzoly a 3D obrazy anjelov, ktoré kombinujem s vitrážou. To je technika, ktorú som sa naučila na strednej škole a využívam ju doteraz.

Vyrábam, samozrejme, aj šperky. Robím náušnice, prívesky, náramky, náhrdelníky. Mám vlastný e-shop, zákazníci si ich tam môžu pozrieť a objednať. Niektoré šperky vyrábam aj na mieru.

Čo vás inšpiruje?

Zaujímam sa aj o interiérový dizajn. Snažím sa sledovať súčasné trendy, ktoré sa neustále menia. Sledujem, čo sa nosí, čo práve ide. Inšpirujú ma aj obrazy. Sama maľujem, vytvorila som si malú galériu. Mám rada, keď veci majú dušu a zároveň držia krok s dobou.

Prispôsobujete aj šperky aktuálnym trendom?

Nie úplne. Šperky mám viac ladené historicky – inšpirujem sa stredovekom, keltskými a vikingskými motívmi. Fascinuje ma, čo ľudia kedysi nosili. Veľmi ma zaujíma aj antika. Páčia sa mi masívne zlaté ozdoby, ktoré sa dnes vracajú. A niečo z toho sa odrazí aj v mojich veciach. Mnoho nápadov čerpám z historických filmov – tie ma veľmi inšpirujú. Celkovo ma fascinujú staré techniky, výzdoba, symbolika.

Robíte aj farebné úpravy kovu? Napríklad šperkov?

Šperky nechávam čisto naturálne. Len ich leštím, aby boli príjemné na nosenie, najmä keď sú v priamom kontakte s pokožkou. Ale pri výrobkoch ako rúže či rôzne doplnky do interiéru robím aj povrchové úpravy. Používam vosk a patiny podľa želania zákazníka – do medena, do zlata, strieborna alebo do červena. Veľa ľudí si vyberá podľa toho, ako doplnky ladia s ich interiérom.

Aký materiál najčastejšie používate?

Najčastejšie pracujem s kujným, kovaným železom a oceľou. To sú základné materiály v mojej dielni.

Čo vás na samotnom procese tvorby baví najviac?

Najradšej mám začiatok – keď si nápad naskicujem, hodím na papier a začnem ho prenášať do reality. A potom ten moment, keď je dielko hotové, nainštalované a ja si môžem povedať , že takto som to chcela a že sa to podarilo. Vtedy som na seba pyšná.

Máte aj reakcie zo zahraničia?

Áno, zákazky posielam aj do Čiech, dokonca už som mala objednávku aj do Ameriky. Zatiaľ je ich síce menej, ale cítim, že pomaly sa to začína rozbiehať aj za hranicami.

Čo by ste odkázali mladým dievčatám, ktoré by sa chceli venovať podobnému remeslu ako vy, no nepochádzajú z kováčskej rodiny?

Určite by som im odporučila, aby si to najprv vyskúšali – napríklad cez brigádu v dielni. Nech sa zoznámia s prostredím, nástrojmi, s vôňou železa. Ak im to sadne, môžu si časom vybudovať vlastnú dielňu. Dôležité je nenechať sa odradiť hneď na začiatku.

Ste rómskeho pôvodu, viedla vás rodina k rómskym tradíciám a kultúre?

Skôr nie ako áno. U nás v rodine sa rómsky pôvod nijako nezdôrazňoval. Ani jazyk sme sa doma neučili. Starý otec mal predsudky – možno aj preto nás k tomu neviedli. Ale človek to v sebe vníma. Vie, že je súčasťou tejto identity, aj keď sa o tom nahlas nerozpráva.

Myslíte si, že aj odpor starého otca voči kováčstvu mohol súvisieť s tým, že chcel, aby ste sa od rómskej identity odpútali a išli „bezpečnejšou“ cestou?

Možno áno. Myslím si, že za tým bol aj určitý strach – v tej dobe bola väčšia chudoba, menej možností, ľudia boli viac uzavretí. Vtedy sa často rozmýšľalo inak, možno aj zo strachu, že budeme mať ťažší život, ak budeme otvorene komunikovať hrdosť na svoju identitu.

Zmenilo sa to dnes?

Áno, určite. Ľudia sú dnes vzdelanejší a otvorenejší. Cestujú, spoznávajú iné kultúry. Myslím, že dnes otvorenosť voči Rómom rastie. Je to lepšie ako kedysi.

Nemrzelo vás, že musíte zapierať svoju identitu?

Mrzelo ma, že sme sa neučilo rómsky jazyk. Ale snažím sa to dobiehať – učím sa rómčinu sama, študujem si kultúru, históriu. Cítim, že sa k tomu potrebujem vrátiť.

Ľudia sa ma často pýtajú na môj pôvod a ja som si aj cez ich otázky uvedomila, že je dôležité byť hrdý na svojich predkov a udržiavať túto časť identity. Tak ju podporujem – v sebe aj navonok.

Pomáha vám to aj pri vašej tvorbe?

Áno, veľmi ma to zaujíma. Rómovia boli kedysi na vysokej úrovni – boli váženými remeselníkmi, muzikantmi, kováčmi. Potom to v období komunizmu upadlo. Zatvárali ich do osád, zničili im dôstojnosť. Ale kedysi mali svoje pevné miesto v spoločnosti.

Čo vám v mladosti najviac pomáhalo veriť v svoje schopnosti a nevzdať sa snov?

Človek musíte veriť sám sebe. Iná cesta nie je.

Mali ste niečo, čo vám vždy dodalo silu?

Určite spätná väzba od zákazníkov. Keď mi napíšu, že sú z dielka nadšení a spravilo im radosť, že mi pošlú fotku, ako ho majú vystavené doma – to sú momenty, ktoré ma posúvajú ďalej a zahrejú srdce. Vtedy viem, že to má zmysel.

Uvažovali ste niekedy nad tým, že by ste svoje vedomosti odovzdávali ďalej?

Áno, robím kováčske kurzy. Ľudia si môžu prísť vykovať vlastný výrobok, napríklad ružu alebo nejaký menší predmet. Prejdeme si spolu základné kováčske techniky a dielko si potom vezmú domov.

Už tu boli aj študentky z vysokej školy z Bratislavy, z odboru dizajn. Robila som im exkurziu, kovali si a veľmi ich to bavilo. Chodia aj školáci, škôlkari a keď sa niekto prihlási individuálne, mám aj osobné kurzy, kde sa jemu alebo jej môžem naplno venovať.

Neuvažujete o pedagogickej dráhe, aby ste remeslo vyučovali?

Momentálne učím výtvarnú výchovu na základnej škole. Ale viac ma baví robiť spomínané kurzy a podporovať remeslo týmto spôsobom. Cítim, že kováčstvo upadá a je dôležité, aby si mladí k nemu aspoň pričuchli. Lebo ak ho nezachováme, môže celkom zmiznúť.

Dnes ide vo veľkom „Čína“ – lacné veci a kvantita. Ľudia sa často pozerajú na cenu. Ale sú aj takí, ktorí si vážia kvalitu, remeslo a ručnú prácu. Tí si radšej priplatia, pretože vedia, že je za tým energia, materiál, čas, skúsenosť. Nie je to lacná záležitosť, ale je to poctivá práca.

Vnímate, že aj vaša práca pomáha búrať predsudky voči ženám v remesle a voči Rómom?

Určite áno. Je to jeden z mojich zámerov – ukázať ľuďom, že svet je pestrý a že každý má právo robiť to, čo cíti. Netreba sa uzatvárať do škatuliek.

Veľakrát sa mi stalo, že ľudia boli prekvapení – čakali, že budem veľká, silná žena, ktorá má 150 kíl. A keď ma vidia, nechápu, ako dokážem búchať celé hodiny kladivom po železe. Ale ono to nie je len o sile.

Treba mať kondíciu, áno, ale najmä cit pre materiál a dobrú techniku. Mám k dispozícii stroje – bucháre, lisy –, ktoré robia ťažkú prácu. Ja si to po svojom „maznám“ a tvarujem. Je to o presnosti, o tom, kam presne udrieť. Človek musít zapojiť aj hlavu, nielen ruky. Je to taká kreatívna hra.

Čo vám najviac pomáha odreagovať sa?

Maľovanie, je to moja meditácia. Nepozerám televízor, radšej si večer rozložím plátno a niečo namaľujem. To ma upokojuje. Okrem toho rada tancujem, chodím do prírody a plávam – podľa toho, čo práve stíham.

Aké máte plány do budúcnosti?

Chcem ďalej rozvíjať svoju značku Re-Barbora, tvoriť nové veci a napredovať. Možno časom urobím aj individuálnu výstavu. Snívam o tom, že budem mať stále viac zaujímavých zákaziek, ktoré mi umožnia posúvať sa ďalej. Mám rôzne vízie a nápady, ale nechávam to prichádzať prirodzene. Netlačím na to, všetko robím pocitovo.

Barbora Rácová Kováčka a výtvarníčka, ktorá pokračuje v rodinnej remeselnej tradícii. Študovala na Strednej umelecko-priemyselnej škole sklárskej v Lednických Rovniach. V roku 2013 si založila vlastnú kováčsku značku Re-Barbora, pod ktorou vyrába autorské umelecké diela z kovu a vedie kurzy kováčstva. V súčasnosti učí výtvarnú výchovu na základnej škole a popri remesle sa venuje aj maľbe. Žije a tvorí na Považí.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].