Mnohí pacienti trpia, nemôžeme byť na nich nepríjemní, aj keď oni na nás sú, hovorí zdravotná sestra Monika Kovácsová
„Nechcem odtiaľto odísť s tým, že som len žila, že som bola ,len‘ mama alebo niečia žena,“ vraví zdravotníčka a učiteľka.
Ako dieťa v rodine videla, že keď ľuďom chýba vzdelanie a nemajú dobrú prácu, žije sa im ťažko. Preto si povedala, že nedopustí, aby sa v takej situácii ocitla ona sama. „Nikdy nechcem byť bez práce a nechcem, aby sa mi stalo, že nebudem mať dostatok financií na svoj život. To bolo pre mňa silné,“ hovorí Monika Kovácsová.
Vyštudovaná ošetrovateľka chcela pomáhať druhým, zamestnala sa preto ako zdravotná sestra. V priebehu rokov prešla rôznymi nemocničnými oddeleniami a hovorí, že mnohé procesy bežia ešte ako za socializmu. „Čo sa týka fungovania systému a ľudí, nejdeme s dobou.“
Skúsenosti z praxe odovzdáva ďalej študentom na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave. Vraví však, že mnoho z nich študuje najmä „kvôli papieru“ alebo preto, lebo si to prajú rodičia. „Z tridsiatich žiakov možno dvaja povedia, že o tomto povolaní snívali odmalička.“
Napriek tomu sa s nimi v triede cíti dobre. „Neviem, či to tie deti hrajú, ale v škole sa naozaj cítim prijatá. A oni vedia, že som Rómka,“ opisuje.
V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sa tak veľmi chcela dostať do vyššej sociálnej vrstvy; či pacienti rozlišujú, keď k nim príde rómska zdravotná sestra; čo na ňu pri práci s chorými dolieha najviac a ako motivovať deti z vylúčených komunít, aby na sebe pracovali.
Chceli ste byť odmalička zdravotnou sestrou, alebo ste si pre seba pôvodne predstavovali iné povolanie?
Odmalička som mala humanitné cítenie. Pamätám si napríklad, že sme v dedine mali rómske deti zo sociálne slabšej rodiny. Ešte na základnej škole som si všimla, že majú deravé ponožky. Moja mamina mala zvyk, že keď sme mali doma deravé ponožky, všetky si odkladala na šitie. Ale stále sa k tomu nedostala, tak sme ich mali plné vrece.
Jeden večer mi spomínaných detí prišlo strašne ľúto. Bola zima a ony mali deravé ponožky. A tak som tie naše ponožky z vreca začala po večeroch potajomky zašívať. Nechcela som doma povedať, prečo to robím. Na druhý deň som ponožky doniesla sestre tých detí – tiež potajomky. Nechcela som to urobiť verejne pred triedou. Chcela som im pomôcť, ale tak, aby to ostalo v tajnosti. Mohla som mať možno desať rokov.
Už v tomto čase ma to teda ťahalo sociálnym smerom. Najviac som túžila študovať psychológiu. Tento sen sa mi zatiaľ nesplnil, ale stále som na ceste k nemu. Chcela som byť aj psychiatričkou – baví ma mentalita ľudí, ich psychika, ako vnímajú život a ako sa pozerajú na veci. Veľmi som tiež chcela ísť pracovať do väznice. Zaujímali ma ľudia odsúdení za závažné zločiny. Chcela som pochopiť, prečo to robia. Čo sa v ich živote udialo? Za čo všetko môžu traumy?
Ani ja nepochádzam z úplnej rodiny, moji rodičia boli rozvedení. Nemala som to celkom jednoduché. Nebolo to nič tragické, ľudia to zažívajú aj oveľa horšie, ale cítim na sebe nejakú stopu. Vnímam ju aj v dospelosti a vlastne počas celého svojho života. Asi aj preto som vždy svet vnímala na hlbšej úrovni. Mala som pocit, že dokážem čítať ľudí. Už ako dieťa som vedela vycítiť, ak mal nejaký človek s niečím problém a niečo si so sebou v živote niesol.
Podala som si teda prihlášku na strednú pedagogickú školu v Lučenci. Bohužiaľ, neprijali ma pre nedostatok miesta. Ako druhú voľbu som mala zdravotnícku školu.
Prečo bola druhá voľba zdravotnícka škola?
Už na základnej škole som totiž chodila na rôzne krúžky. Bola som typická živá žiačka – aj som vystrájala a správala sa veľmi veselo, nikdy som nebola introvertný typ. Ale zároveň som bola trochu „bifľoška“ a chcela som sa do všetkého zapájať. Všade ma bolo. (smiech)
Prešla som cez všetky možné súťaže. Najviac ma však zaujal Červený kríž, ktorý k nám chodil robiť prvú pomoc. Už na základnej škole som sa zúčastnila súťaže v prvej pomoci a začala som k nej prirodzene inklinovať. Preto som si ako druhú strednú školu vybrala zdravotnícku vo Zvolene. Hovorila som si, že keď mi nevyjde pedagogika a neskôr psychológia, pôjdem týmto smerom. Bola som však na sto percent presvedčená, že ma na pedagogickú prijmú. Ani mi nenapadlo, že by ma nezobrali, keďže som mala výborné známky.
Prečo ste si vybrali školu až vo Zvolene?
Asi som si povedala, že Lučenec už mám zvládnutý, tak skúsim Zvolen. Chcela som vypadnúť z domu a byť samostatná. No a na zdravotnícku školu vo Zvolene ma prijali. Proti neprijatiu na pedagogickú školu som sa však odvolala. Nakoniec ma prijali aj tam a išli sme tam s maminou na zápis. Ja som bola v tomto akosi poverčivá. Možno to má niečo spoločné aj s tým, že pochádzam z rómskej komunity.
Stála som na chodbe pedagogickej školy a mala som divný vnútorný pocit. Povedala som mame, že sa tam nejdem zapísať, keď ma tam pôvodne nechceli. Už vtedy vo mne bola strašná hrdosť, možno až ješitnosť. A potom som to „zvalila“ na Pána Boha, že má so mnou asi iné plány. (smiech) Tak som išla na zdravotnícku školu.
Veľmi skoro ste teda odišli z domu. Aké to bolo?
Áno, išla som na internát, no vôbec som nebola hrdinka. (smiech) Po troch mesiacoch som sa vrátila a dala som sa preradiť na Strednú zdravotnícku školu v Lučenci, pretože som to bez maminy nezvládla. Máme veľmi silné puto. Poprosila som teda, aby ma presunuli do Lučenca, a tam som zostala.
Keď mladý človek uvažuje nad prácou v zdravotníctve, čo by mal vedieť o tom, čo ho čaká?
Podľa mňa musí mať na to určité predpoklady, nedá sa totiž všetko naučiť. Musíte mať vnútorné cítenie, že chcete niekomu pomáhať a ste schopní obetovať sa. Musíte byť schopní robiť túto prácu aj vtedy, keď pred vami stojí napríklad starý človek a vstupujete do jeho intímnej zóny. Už vtedy si musíte uvedomovať, že to nebude jednoduché. Naozaj vstupujete do veľmi intímnych vecí človeka, ktoré môžu byť chúlostivé a nepríjemné. Či už sa bavíme o rannej alebo večernej toalete, alebo celkovo o bolesti pacientov.
Pacienti môžu byť nepríjemní, agresívni, môžu vám nadávať, kričať na vás. Človek preto musí mať do určitej miery hrošiu kožu a byť na to nastavený. Veď aj my sme nepríjemní, keď nás niečo trápi. Niekedy stačí, že nám počas dňa niečo nevyšlo. A čo potom človek, ktorý má bolesti alebo dlhodobo žije s nevyliečiteľným ochorením? Môže sa hnevať na každého. Možno aj závidieť tomu druhému, že je zdravý.
Mali ste už počas štúdia chvíľu, keď ste si povedali, že zdravotníctvo možno predsa len nie je pre vás?
Taký moment si počas štúdia nepamätám. Prišiel, ale až neskôr, keď som už bola v praxi.

Kedy teda prišla prvá chvíľa, keď ste začali pochybovať, či chcete túto prácu robiť ďalej?
Mojou motiváciou bolo, že som chcela pomáhať ľuďom. Ale keby som teraz dala tento motív bokom, odmalička som mala ešte jednu motiváciu. Keďže som Rómka, strašne som chcela patriť do vyššej sociálnej vrstvy. Neviem, kde sa to v mojej hlave zobralo, ale už ako šesťročná som doma vykrikovala, že pôjdem na vysokú školu. A pritom som ešte ani nerozumela, čo vysoká škola znamená. Ale strašne som si išla svoje, že musím niečo znamenať a musím mať pred menom nejaký titul. Akoby ma ten titul mal definovať.
Bolo mi takmer jedno, čo to bude, ale chcela som niečo znamenať. A zdravotná sestra mi prišla ako „pani sestrička“. Má uniformu, niečo znamená a je zodpovedná za ľudský život. To bolo pre mňa strašne silné. Mohla som študovať aj medicínu, samozrejme, ale na to sme nemali financie. Preto som išla na strednú školu, aby som mohla hneď po nej začať pracovať. A táto moja motivácia sa potom istým spôsobom aj naplnila – dostávala som sa medzi inú vrstvu ľudí, do inej spoločnosti.
Keď som začala slúžiť v nemocnici, prvé tri-štyri roky som bola zanietená sestra a všetko ma bavilo. Extrémne som pracovala na sebarozvoji a sebavzdelávaní. Potom to však začalo upadať, pretože máme ako krajina nastavenú politiku, akú máme, manažment, aký máme. Veľa procesov funguje ešte stále po starom, ako z čias komunizmu. Čo sa týka fungovania systému a ľudí, nejdeme s dobou.
Stretli ste sa počas praxe aj so situáciami, keď pacienti rozlišovali medzi tým, že ste rómska sestra a vaša kolegyňa je Nerómka?
Jasné, to počúvam roky. Pacienti sa ma dodnes pýtajú, odkiaľ som, pretože si myslia, že pochádzam zo zahraničia. Netipujú hneď, že som Rómka. Možno si to aj myslia, len to nechcú povedať. Pýtajú sa ma, či som vôbec Slovenka. Už som počula, že som z Izraela, Afganistanu, Talianska, no ja neviem, odkiaľ všade. (smiech)
Dotýka sa vás to?
Vôbec, ja som hrdá Rómka. Vždy to do odpovede tak hrdo vsuniem, že nepochádzam z Talianska, Izraela ani Afganistanu, ale som Rómka zo Slovenska.
Rozprávame sa o tom, ako vás vnímajú pacienti, ale otočme to. Čo ste sa vy ako zdravotná sestra naučili o ľuďoch?
Určite je to pochopenie, že mnohí pacienti naozaj trpia. Aj keď sa správajú negatívne alebo nepríjemne a my máme pocit, že to nie je v poriadku, treba mať pre nich pochopenie. Táto práca si vyžaduje naozaj vysokú dávku empatie. Ak ste empatický človek a vidíte, že pacient trpí, nemáte potrebu byť naňho nepríjemný len preto, že on je nepríjemný na vás. Vidím však aj kolegyne, ktoré to robia. Pacient po nich začne hulákať, je agresívny a ony mu odpovedajú rovnakým slovníkom alebo tónom. Vtedy si v hlave poviem, že pacient mi v tom momente nerozumie, možno ma ani nevníma, pretože je v inom stave. Nemôžem mu to oplácať.
Odvtedy sa aj na ľudí celkovo pozerám inak. Kráčam po svete, a keď vidím napríklad v obchode alebo na ulici niekoho nepríjemného, poviem si, že asi niečím prechádza. Moja práca vás k tomu prirodzene donúti aj preto, že vstupujete do intímnej zóny človeka. Dostávate sa k informáciám, ktoré by vám bežný jedinec nepovedal. Vy mi teraz tiež nepoviete niektoré veci zo svojho života. Ale pacient mi ich môže povedať, aj keď som s ním päť minút. Robí to preto, lebo si uvedomuje naše roly – on je pacient a ja som jeho zdravotná sestra. Má pocit, že mi to môže povedať.
Často počúvame kritiku zdravotníckeho personálu, že je k pacientom nepríjemný. Prečo podľa vás niekto zostáva v pomáhajúcej profesii aj vtedy, keď už očividne nemá trpezlivosť s ľuďmi, pre ktorých ju robí?
To je ťažká otázka. Myslím si však, že pre niektorých ľudí sa ich rola môže časom stať nezvládnuteľná. Niekto tú prácu chcel robiť, začne ju robiť, ale časom zistí, že to vlastne nie je úplne preňho. Podľa mňa to vidieť práve na sestrách alebo aj lekároch, ktorí začnú pacientovi vracať to isté, čo dostávajú od neho. Myslím si, že to nie je správne. Keď vidím, že pacient je nepríjemný, mala by som zostať profesionálna. Pokiaľ si túto profesionalitu dokážete udržať aj po 25 rokoch, ste na správnom mieste.
A naopak, keď to už nezvládam a nedokážem zostať profesionálna, môže to byť ukazovateľ toho, že nie som na správnom mieste. Myslím si to všeobecne o všetkých povolaniach. Je jedno, či pracujem v zdravotníctve alebo v obchode. Ak ma to prvý rok bavilo, bola som na ľudí milá a po rokoch začnem byť nepríjemná, tak tam už nemám byť.
Je nejaké stretnutie s pacientom, ktoré si v sebe nosíte dodnes?
Takých bolo veľa. Pracovala som na rôznych oddeleniach. Okrem gynekológie a pediatrie som prešla asi všetkým – interným, chirurgiou, angiológiou, neurológiou, operačnými sálami. Jednoducho som bola všade, takže som sa stretla s rôznymi pacientmi. Mnohí mi neskôr prišli poďakovať a bolo to veľmi milé a emotívne.
Najviac ma však nezasahuje jeden konkrétny pacient, ale skôr situácia, ktorá sa opakuje, a síce keď pacient umiera. Pamätám si, čo sa mu vtedy deje a čo vidím v jeho očiach. Na tie oči neviem zabudnúť. Je tam pohľad akéhosi prázdna, že už odchádza. My okolo neho naďalej robíme všetko, on zrazu vydýchne a my zostávame. To je pre mňa vždy zvláštne a uvedomujem si pri tom, že raz sa to stane aj mne. Aj ja raz vydýchnem a všetci pôjdu ďalej. Ľudia sa budú ďalej smiať, hnevať, kričať, blázniť, budú spať, vstávať, jesť, ale ja budem preč. Je to zvláštny pocit.

Dá sa na smrť pacienta zvyknúť?
Zvyknete si, ale veľmi negatívnym spôsobom – zostanete veľmi chladná. Aj ja na veľa ľudí pôsobím chladne, vnímam to na sebe. Začala som smrť človeka brať tak, že jednoducho zomrel. Ľudia potom môžu mať pocit, že som zlá alebo že nie som empatická. Ale je to práve naopak – so smrťou som už uzrozumená.
Môže to byť oslobodzujúce. Keď sa so smrťou stretneme my, ktorí ju pravidelne nevidíme, vnímame ju ako absolútnu tragédiu a možno si nechceme uvedomiť, že raz čaká každého z nás.
Áno, ale treba rozlišovať. Určite takáto hrdinka nebudem, keď pôjde, nedajbože, o moju mamu alebo brata. Pri nich sa nebudem vedieť pozerať na smrť týmto profesionálnym spôsobom. Poviem to možno zvláštne, ale trochu utrpenia a všetkého zlého, čo budeme prežívať, si musíme ušetriť na tých svojich. Nemôžeme ho dávať každému, pretože sa to nedá. Potom by som celý život iba trpela, plakala a bola nešťastná. Keď zomrie pacient, je mi to ľúto, ale tam sa to pre mňa končí. Ja si ešte poplačem pri svojich blízkych a som rada, že teraz ešte nemusím.
Nie každý zdravotník dokáže takéto skúsenosti spracovať sám. Existuje pre vás nejaký mechanizmus podpory, napríklad terapia alebo psychohygiena?
Rozumiem, na čo sa pýtate a pýtate sa dobre. Na Slovensku sa tvárime, že psychohygienu máme. Formálne existuje, ale v realite podľa mňa nie je zabezpečená tak, aby sa dala aplikovať v praxi. Terapeutická pomoc ľuďom sa veľmi podceňuje, no podceňujú ju aj samotní ľudia. V každej nemocnici by mal byť v pomáhajúcej profesii supervízor alebo psychoterapeut, ktorý by bol dostupný pre personál. Malo by to fungovať anonymne a návšteva u takéhoto odborníka by mala byť povinná.
Formálne máme rôzne možnosti, napríklad webináre, ale reálne ich podľa mňa ľudia nevyužívajú. Keď je to dobrovoľné, každý si povie, že jemu nič nie je. Lenže človek sám na sebe nemusí vidieť, že ho práca poznačila. Niekedy ho na to musí upozorniť niekto zvonku, kto má objektívny pohľad. A predovšetkým je dôležité, aby tento pohľad prichádzal od človeka, ktorý má príslušné vzdelanie.
Keď hovoríme o tom, čo by sa v zdravotníctve dalo robiť inak, vy stojíte aj na druhej strane, teda pred budúcimi zdravotníkmi. Ako ste sa dostali k učeniu?
Dokončila som magisterské vzdelanie. Študovala som bakalársky aj magisterský stupeň v ošetrovateľstve a po ukončení magisterského štúdia môžem okrem práce zdravotnej sestry učiť aj odborné zdravotnícke predmety. Takže od roku 2023 som učiteľkou na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave.
Čo vám pozícia učiteľky priniesla oproti práci zdravotnej sestry?
Ako som spomínala, vždy som inklinovala aj k pedagogike, čiže sa to prirodzene spojilo. Učenie bolo jednou z vecí, ktoré som kedysi chcela robiť. Nebol to celkom môj sen, ale približovalo sa k tomu, s čím som spokojná. A hlavne som extrémny pragmatik. Aj učiť som išla z pragmatických dôvodov, pretože mi prekážali smeny v nemocnici.
Zároveň som chcela mladým ľuďom niečo odovzdať. Mala som pocit, že som prešla mnohými oddeleniami a mám im čo odovzdať. Veľkou motiváciou pre mňa bolo aj to, že sa budem musieť ďalej vzdelávať. Vedela som, že v mnohých veciach budem musieť začať odznova, pretože na mnohé som, samozrejme, zabudla. Keď niečo nepoužívate a dlhšie pracujete na jednom oddelení, postupne zabudnete na iné diagnózy, starostlivosť alebo niektoré výkony. Učenie ma teda prinútilo začať sa v týchto veciach nanovo vzdelávať a pracovať už s aktualizovanými informáciami.
Keďže prichádzate priamo z praxe, neučíte iba z učebnice a viete študentom odovzdať aj to, čo ich čaká pri skutočnom pacientovi. Snažíte sa im výklad neprikrášľovať a hovoriť otvorene, ako táto práca reálne vyzerá?
Áno, presne takto som to poňala. Keď som učila prvý rok, žiakom som hovorila, že primárne som zdravotná sestra, ktorá začala učiť. Teraz po štyroch rokoch hovorím, že som primárne učiteľka, pretože už to tak cítim. Ale áno, snažím sa ich učiť prakticky. Aj keď máme teóriu, snažím sa im odovzdať všetko z praxe a nepotrpím si na banality. Zároveň rozumiem tomu, že učiteľky, ktoré už nepracujú v praxi ako sestry, sa na niektoré veci pozerajú inak. A je to úplne v poriadku.
Aké je dnes zloženie vašich tried? Stále ich tvoria prevažne dievčatá alebo pribúda aj chlapcov?
Sú tam aj chlapci a práveže ich je dosť veľa. Sama sa čudujem, koľko chlapcov má záujem ísť študovať tento odbor. Je zaujímavé vidieť v triedach obe pohlavia.
Rozprávate sa so študentmi aj o tom, prečo si vybrali práve zdravotnícku školu?
Toto je smutný príbeh a som nerada, že musím na túto otázku odpovedať tak, ako odpoviem. Bohužiaľ, vnímanie práce zdravotníkov sa zmenilo a myslím si, že za to môže aj nastavenie našej politiky. Z tohto povolania sa vytratilo, že v spoločnosti niečo znamená. Akoby sa vytratilo postavenie zdravotníka, už v spoločnosti nemá takú vážnosť. Táto práca nie je dobre ohodnotená, no zároveň sa od vás vyžaduje ďalšie vzdelávanie, kým sa vôbec dostanete k samotnej roli sestry. Pre mladých ľudí je to veľmi náročná cesta, oni sami to tak hovoria.
Veľa z nich je na zdravotníckej škole hlavne preto, aby jednoducho skončili strednú školu, alebo preto, že si to prajú ich rodičia. Z tridsiatich žiakov možno dvaja povedia, že o tomto povolaní snívali odmalička. Kedysi to bolo tak, že na strednej zdravotníckej škole ste našli hlavne ľudí, ktorí toto povolanie naozaj chceli robiť. Bolo to výberové. Dnes tam ide naozaj hocikto – kvôli papieru. A aj preto, že niektorým príde zdravotnícka škola ako najľahšia možnosť, čomu úplne nerozumiem. Niektorým žiakom pripadá jednoduchšia než napríklad obchodná škola. Tam je ekonomika a účtovníctvo, čo im môže prísť náročnejšie na logiku. Pri zdravotníckej škole majú možno pocit, že sa učivo dá viac „obkecať“.
Máte medzi študentmi v Bratislave aj mladých Rómov a Rómky?
Máme, ale nie je ich veľa.
A máte pri nich pocit, že si školu vybrali preto, lebo sa chcú stať zdravotníkmi, alebo je ich motivácia podobná ako pri ostatných študentoch?
Hovoria, že ich to baví, ale nevidím tam silný motív, ktorým by bol sen stať sa zdravotníkom alebo niečo v živote znamenať. Možno by som práve od rómskych detí čakala, že budú mať podobný motív, aký som mala ja. Že sa budú chcieť dostať do lepšej sociálnej vrstvy, že nebudú zostávať len vo svojej komunite, ale budú mať ambíciu preniknúť aj do majoritnej spoločnosti a naučiť sa fungovať trochu inak. Ale nevidím to tam.
Aj pri nich je to skôr také, že proste majú nejakú školu. Na druhej strane niekde v pozadí cítim, že majú pocit, že zdravotnícka škola je lepšia ako napríklad kadernícka. Vnímam, že diferencujú – je pre nich lepšie byť zdravotnou sestrou ako kaderníčkou. Čo je paradox, pretože kozmetičky a kaderníčky sú dnes platené často oveľa lepšie.

Viackrát ste spomenuli, že jednou z vašich motivácií bolo dostať sa do vyššej sociálnej vrstvy. Vyrastali ste v náročnejších sociálnych podmienkach?
Je to subjektívne, pretože každý má iný štandard. Ja si myslím, že sme žili dobre. Možno keby som niekomu povedala, že som do šestnástich rokov chodila na latrínu a nemali sme splachovací záchod, povedal by, že to bolo náročné. Mne to prišlo v poriadku. Nemala som pocit, že sme chudobní. Jednoducho sa mama rozviedla, potom si kúpila malý domček a chvíľu trvalo, kým ho dala do poriadku.
Silnú potrebu dostať sa ďalej som mala skôr preto, lebo som v rodine videla, že nikto nie je vzdelaný a nemá dobrú prácu. Odmalička som vnímala, že toto je problém a strašne za to ďakujem. Ďakujem za to, že moja myseľ bola natoľko otvorená, aby som vnímala, že niekto sa nemá finančne dobre, pretože nemá vzdelanie alebo v rukách remeslo. A z tohto som chcela vykorčuľovať.
Hovorila som si, že ja sa chcem mať v živote dobre. Nikdy nechcem byť bez práce a nechcem, aby sa mi stalo, že nebudem mať dostatok financií na svoj život. To bolo pre mňa silné. Išla som si za tým, že sa nemôžem ocitnúť v situácii ako moji rodičia alebo starí rodičia.
A vidím to aj teraz, keď som dospelá. Mám mladú maminu, má 52 rokov a problém zamestnať sa, pretože nemá remeslo. Tak si teraz napríklad chce dorobiť strednú školu s maturitou. Je to obdivuhodné.
Spomínali ste však aj veľkú dôležitosť vášho statusu.
Áno, status bol pre mňa extrémne dôležitý. Odmalička som to vnímala tak, že sme prišli na tento svet preto, aby sme tu niečo vytvorili a aby po nás zostalo nejaké dielo. Nechcem odtiaľto odísť s tým, že som len žila, že som bola „len“ mama alebo niečia žena. Aj preto som sa stále nevydala a nemám dieťa. Mám 31 rokov a až teraz prichádzam do fázy, keď sa to mení. Dlho som však nemala ani vážny vzťah, pretože som najskôr chcela niečo v živote vybudovať.
Vždy som hovorila, že keď zomriem, určite chcem mať na pomníku napísaný titul. (smiech) Pre niekoho titul nič neznamená. Áno, samotný titul nie je nič. To, že mám vysokú školu, neznamená, že som inteligentná alebo múdra. Takto sa to nedá merať. Ale pre mňa a v mojej komunite titul predsa len niečo symbolizuje. Znamená, že som za niečím išla a niečo pre to obetovala. Obetovala som svoj komfort.
Od devätnástich rokov mi rodičia finančne nepomáhali, práve naopak, ja som pomáhala im. Posielala som peniaze domov. Chodila som do dvoch prác a robila som „dvadsaťštvorky“ – z jednej dvanástky som išla do druhej. A popritom som študovala vysokú školu. Bakalársku prácu som písala na nočných, na nočných som sa aj učila. Z tohto pohľadu má pre mňa titul váhu. Nie je to iba Mgr. V štúdiu chcem pokračovať a spraviť si aj ďalšie vzdelanie. Pre mňa je dôležitá cesta, ktorá za tým titulom je.
Rozprávala som sa s deťmi z vylúčených komunít na východnom Slovensku a prekvapilo ma, koľko z nich chcelo pracovať práve v pomáhajúcich profesiách. Ambícia tam teda je. Prečo teda nemáme viac rómskych zdravotníkov?
Rozdelila by som to asi na dve odpovede. Prvá je, že aj ja si všímam, že rómske deti inklinujú k pomáhajúcim profesiám. Myslím si, že je to preto, lebo to máme dané. Máme danú hudbu, máme temperament a z tohto temperamentu sa podľa mňa vyvíja aj to, že chceme pomáhať. Sme veľmi empatickí, srdciari a sme otvorenejší ako majoritná spoločnosť – vieme jednoducho viac prejavovať city. Patrí to k spomínanému temperamentu. A preto podľa mňa chceme ľuďom pomáhať. Doslova žijeme z toho, že pomáhame druhým.
To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo rómske deti viac inklinujú k týmto povolaniam. No rolu hrá aj to, že si možno neveria, že by sa mohli stať inžiniermi alebo ísť študovať školu, ktorú vnímajú ako náročnejšiu na logické myslenie – napríklad spomínanú obchodnú akadémiu.
Ako by ste tieto deti motivovali? Čo podľa vás potrebujú, aby sa na zdravotnícku školu nielen prihlásili, ale aby ju aj dokončili a napokon zostali v tejto profesii?
Prvý motív by podľa mňa určite mal byť ukázať im iný život. Mám v pláne venovať sa aj tejto téme. Deťom treba ukázať, že sa môžu dostať do inej spoločenskej vrstvy a zvýšiť si status. Myslím si, že pri deťoch v osadách je to podobné, ako keď som predtým hovorila o svojom detstve. To, čo by možno niekto iný považoval za nízky štandard, bolo pre mňa normálne. Neprekážal mi spôsob, akým som žila, prišiel mi v poriadku. A podľa mňa je to podobné aj pri nich, treba im však ukázať, že sa dá žiť aj inak. Keby žili inak, mohli by mať viac možností, otvorili by sa im ďalšie dvere a nemuseli by sa v živote toľko trápiť. Potrebujeme im ukázať aj finančnú stránku toho, čo ich čaká v dospelosti.
Takto sa napríklad snažím motivovať svoju krstnú dcéru a synovca. Synovec je teraz prvák na strednej škole a krstná dcéra je v ôsmej triede. Stále jej hovorím: „Nika moja, chceš mať pekné auto, snívaš o džípe. No na to musíš mať vzdelanie, musíš na tom pracovať.“ Nedávno som jej vravela, aké je pre starkú náročné nájsť si prácu, pretože nemá vzdelanie. Myslím si, že s týmito deťmi sa treba rozprávať ako s dospelými a pripravovať ich na dospelý život.
Chceli by ste chodiť priamo do vylúčených komunít a rozprávať sa o tom s deťmi?
Áno, ale podľa mňa ich treba odtiaľ aj zobrať von. Napríklad vziať ich na zmrzlinu a dostať ich do bežnej spoločnosti medzi ľudí.
Nemôže byť pre rómske deti motiváciou aj to, že ako zdravotníci raz pomôžu vlastnej komunite?
Určite áno, to je podľa mňa veľká vízia do budúcna. Aj u nás to funguje tak, že vďaka mojej práci v zdravotníctve pomáham aj rodine. Už len tým, že cezo mňa vieme vyriešiť niektoré problémy. Mám kolegov lekárov, takže viem pomôcť pri orientácii v zdravotnej starostlivosti. A rodine viem pomôcť aj finančne. To by mohla byť veľmi dobrá motivácia pre deti z vylúčených komunít – zdravotníckym povolaním dokážu pomôcť aj svojim blízkym. A určite ich motivuje aj to, keď v tomto povolaní vidia niekoho zo svojho okolia. Napríklad moja krstná dcéra mala tiež obdobie, keď hovorila, že chce byť zdravotná sestra.
Mohlo by byť viac rómskych zdravotníkov výhodou aj pre samotné zdravotníctvo? Napríklad na východnom Slovensku žije početná rómska komunita. Nepomohlo by, keby medzi zdravotníckym personálom niekto hovoril aj po rómsky?
Určite áno. Myslím si, že tá vízia je naozaj bohatá. Podľa mňa by to pomáhalo obom stranám. Pre rómsku komunitu by to znamenalo zlepšenie životnej úrovne, úrovne vzdelania aj finančnej situácie. Pomohli by s prekladom do rómčiny a s komunikáciou ako takou. A títo ľudia by sa aj sami zaradili do systému a spoločnosti, mali by lepší životný štandard. Majoritná spoločnosť by si začala zvykať na to, že Rómovia pracujú aj na iných pracovných pozíciách. Možno by nás majorita konečne viac prijala.
Náročnejšie je implementovať to do praxe. Stále si totiž všímam, že Rómovia nie vždy dostávajú priestor a možnosť zamestnať sa a dostať sa aj na lepšie pracovné pozície. Keď som mala rómske kolegyne, všímala som si, že sa im pracovalo ťažko. Neboli prijaté do kolektívu. Nie každý to zvládne, takže potom z profesie odíde.
Čiže ak sa do zdravotníckej profesie aj dostanete, prichádza výzva zotrvať. Aj ja som si tým prešla. Mala som šťastie, že som silná osobnosť a veľa vecí som si dokázala vyriešiť sama, ale s rasizmom sa stretávam celý život. A stalo sa mi to, samozrejme, aj v práci. Z jedného oddelenia som po troch mesiacoch doslova ušla, pretože ma tam šikanovali. Chodila som do práce aj domov so žalúdočnými problémami. Boli tam reči typu, aby si kolegovia dali pozor na kabelky, lebo prišla „Cigánečka“. Vnímala som, ako sa odo mňa dištancujú. Nebola som prijatá, takže som odišla. Toto oddelenie tým prišlo o potenciálne dobrú sestru, ktorá tam dnes už nie je. Mohla som tam zostať a pomáhať pacientom.
V kolektívoch, kde som teraz – či už pedagogickom alebo zdravotníckom – ma už nevnímajú spôsobom, že som Rómka. Z môjho pôvodu si dokonca dokážeme robiť srandu a ja sa teším, že to tak je.

Ako na vás reagujú mladí ľudia? Dnešná mladá generácia je otvorenejšia a tolerantnejšia ako tie predchádzajúce. Vidíte to aj vy pri vašich žiakoch?
Nikdy som sa nad tým takto nezamyslela, ale teraz, keď sa ma na to pýtate, si vlastne ten rozdiel uvedomujem. Pri dospelých ľuďoch som oveľa viac cítila, že nie som prijatá. Alebo že si ma na začiatku pozorujú a dávajú si trochu pozor, aký človek sa zo mňa vykľuje. Ale v škole to necítim. Neviem, či to tie deti hrajú, ale v škole sa naozaj cítim prijatá. A oni vedia, že som Rómka. Vždy im to na začiatku poviem alebo sa to jednoducho v priebehu prvých pár hodín dozvedia.
Reagujú tak, že sa spýtajú: „No a?“
Áno. (smiech) Smejú sa na tom, skôr im to príde vtipné. Určite tam zohráva úlohu aj rešpekt, pretože vedia, že som učiteľka. Ale podľa mňa zaváži aj to, keď vidia, že im viem niečo odovzdať a že prichádzam z praxe. Preto vôbec neriešia môj pôvod. Ale to je rovnaké ako pri zdravotných sestrách alebo pri akomkoľvek inom povolaní. Podľa mňa ľudia vnímajú najmä to, čo im odovzdávate.
Spomínali ste, že máte aj ďalšie aktivity. Čomu sa už venujete a kam by ste sa chceli ďalej posunúť?
Mojím nesplneným snom bola spomínaná psychológia. Teraz v dospelosti sa jej preto snažím venovať – urobila som si rôzne kurzy. Chcela som ísť študovať psychoterapeutický výcvik, lenže ten je finančne náročný a zároveň trvá veľmi dlho. Preto som túto možnosť nakoniec vylúčila. Našla som si teda inú cestu. Absolvovala som kurzy a aktuálne sa venujem terapiám. Som terapeutka, ktorá sa zaoberá regresnými technikami, venujem sa rodinným konšteláciám a sprevádzaniu rodinnými konšteláciami. Urobila som si aj kurz certifikovaného lektora a supervízora v pomáhajúcich profesiách.
Postupne by som sa chcela viac dostať do tejto oblasti. Lenže to nie je práca, pri ktorej niekam prídete a rovno vás zamestnajú. Musíte si vybudovať meno a klientelu. Teraz som teda na ceste, keď sa snažím do tejto oblasti postupne dostať a možno v nej potom, keď to pôjde dobre, aj zostať. Je to náročné aj preto, že popri tom stále vykonávam dve profesie.
Aktuálne sa chystám sťahovať – po jedenástich rokoch na západnom Slovensku sa vraciam domov na stredné Slovensko. Chcem tam osloviť rôzne občianske združenia, komunitné centrá a sociálne služby a ponúknuť im tieto moje služby. Budem dúfať, že ma prijmú a hlavne že ma budú potrebovať. S kamarátom Mikulášom Lakatošom, ktorý je zdravotník a analytik politík zdravia, sa zasa chceme venovať aj už spomínaným projektom vo vylúčených komunitách. Len dostať takéto projekty do praxe je náročné, je to boj.
Monika Kovácsová Zdravotná sestra a učiteľka odborných zdravotníckych predmetov. Vyrastala na strednom Slovensku v obci Dolné Plachtince, dnes žije v Šamoríne a pracuje v Bratislave. Vyštudovala ošetrovateľstvo v bakalárskom aj magisterskom stupni a počas svojej praxe pôsobila na viacerých nemocničných oddeleniach. V súčasnosti prepája skúsenosti zo zdravotníctva s pedagogickou prácou. Absolvovala tiež kurzy v oblasti regresných techník, rodinných konštelácií, lektorskej činnosti a supervízie v pomáhajúcich profesiách. V budúcnosti sa chce venovať aj práci s komunitnými centrami, občianskymi združeniami a sociálnymi službami.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].


