Narodil sa na Slovensku, kde dodnes žije a pracuje. Jeho meno a vzhľad však často vedú k situáciám, v ktorých ho okolie považuje za cudzinca. Ako vyštudovaný lekár sa pravidelne stretáva s pacientmi zo zahraničia, ktorí automaticky predpokladajú, že ovláda ich jazyk.

„Po arabsky som sa nikdy nenaučil, niekedy som sa za to aj trochu hanbil. Je to však skôr vizitka niekoho iného, kto ma k tomu neviedol,“ hovorí Daniel Hassan, ktorý má po otcovi sudánsky pôvod.

Po ukončení štúdia všeobecného lekárstva sa rozhodol pre špecializáciu v geriatrii a paliatívnej medicíne. Desať rokov pôsobil v hospici, na čo spomína ako na jedno z najkrajších období svojho profesijného života, a to napriek každodennému kontaktu so smrťou.

„Nebolo to len o smútku a beznádeji, práve naopak. Zažili sme tam množstvo úsmevných a ľudsky silných momentov. Pacienti boli nesmierne vďační za starostlivosť, ktorú sme im mohli poskytnúť,“ vysvetľuje. Dnes pracuje v ambulancii ako všeobecný lekár.

V rozhovore Daniel Hassan spomína na detstvo a skúsenosť s filmom; hovorí o otcovi, ktorý z jeho života úplne zmizol; vracia sa aj k momentu, keď sa rozhodol stať lekárom a vysvetľuje, čo je kľúčové pre udržania pevného zdravia.

Narodili ste sa na Slovensku, no vaše korene siahajú aj do Sudánu. Aký je váš rodinný príbeh?

Môj príbeh bol svojho času veľmi ojedinelý, až raritný. Keď mama v 70. rokoch študovala na vysokej škole v Bratislave, spoznala sa s mojím otcom, ktorý študoval medicínu. Mali veľmi pekný vzťah, ktorý vyvrcholil tým, že som sa narodil ja. Bolo to v roku 1975. Pre moju mamu to vtedy nebolo vôbec jednoduché. Vychovávala ma ako slobodná matka, keďže otec si ju nemohol vziať za manželku. Pochádzal z krajiny, ktorá bola moslimská a v tom čase bolo vlastne nemožné vziať si, alebo priviesť domov ženu-nemoslimku. Otec po ukončení štúdia odišiel späť a mama ma potom vychovávala sama bez akejkoľvek podpory z jeho strany. Žili sme iba z toho, čo zarobila.

Odvtedy ste s otcom nemali žiaden kontakt? 

Keď som sa narodil, otec chodil do tretieho ročníka na lekárskej fakulte. Prvé roky – kým doštudoval – bol so mnou a mamou, ale po ukončení štúdia sa vrátil domov. Potom po niekoľkých rokoch prišiel k nám asi na mesiac a naposledy som ho videl v rokoch 1988 až 1992, keď prišiel ešte do bývalého Československa, aby si v Mladej Boleslavi dorobil špecializáciu v obore psychiatria. Tam prežil niekoľko rokov, počas ktorých sme sa sem-tam stretli. Potom odišiel z môjho života úplne, a to vlastným rozhodnutím. Mal som 17 rokov. Odvtedy som ho nevidel a nemám o ňom žiadne správy. 

Muselo byť veľmi ťažké, keď vás otec opustil a prerušil s vami kontakt. Ako ste toto obdobie prežívali? 

Určite som cítil aj hnev. Tým si asi prejde každý človek s podobným osudom. Keď som bol malý, bolo pre mňa prirodzené, že žijem len s mamou, ale keď som dospieval, začal som sa tým viac zaoberať. Pýtal som sa, prečo nemám oboch rodičov, prečo má otec novú rodinu v Sudáne. Dá sa pochopiť, že si založil novú rodinu keďže nezostal pri mojej mame. Ale dodnes nechápem, prečo sa vôbec nezaujímal o svoje prvorodené dieťa a pretrhol so mnou všetky kontakty. 

Nevie ani o tom, že ste vyštudovali medicínu rovnako ako on? 

Vôbec neviem, či má o mne nejaké informácie. Napriek tomu, že žijeme v dobe, keď sa vieme vďaka sociálnym sieťam spojiť s ľuďmi z celého sveta, po otcovi akoby sa zľahla zem. Nemám o ňom žiadne správy, dokonca ani neviem, či ešte žije. 

Snažili ste sa ho vypátrať?

Pokus o kontakt cez atašé Slovenskej republiky nevyšiel. Mal som aj kamarátov zo Sudánu, ktorí so mnou študovali a sľúbili mi pomoc, keď sa vrátia do rodnej krajiny. Ale akonáhle odišli zo Slovenska, aj po nich sa rovnako „zľahla zem“ a žiadna pomoc neprišla. Vyzerá to tak, že záležitosť s otcom nebudem mať doriešenú. Pritom by mi úplne stačilo stretnúť sa s ním na jeden deň a porozprávať sa. Možno si vysvetliť nejaké veci a zistiť ako sa má, ako žije. V máji bude mať 75 rokov, ktovie, ako je na tom. 

Ako dvojitý pôvod formoval vaše detstvo a identitu?

Bolo takmer na dennom poriadku, že sa mi pre odlišný vzhľad posmievali. Vtedy to bolo veľmi intenzívne, na Slovensku nebolo bežné, že by tu žili ľudia rôznych národností s odlišnou farbou pleti. Na základnej škole, ktorú som navštevoval, som bol druhý mulat. Ten prvý bol o niekoľko rokov starší. Často sa dialo, že spolužiaci komentovali môj vzhľad. Zažíval som veľmi nepríjemné situácie, či už v škole alebo na ulici. 

Stretávate sa s predsudkami kvôli vášmu pôvodu a farbe pleti aj dnes?

V negatívnom smere už nie, musím povedať, že toto už roky vôbec nepociťujem. Skôr sú ľudia prekvapení, že rozprávam tak dobre a čisto po slovensky. Pri pohľade na moje priezvisko čakajú, že zaznie lámaná slovenčina. Keď prídu za mnou pacienti, ktorí pochádzajú z arabských krajín, začnú na mňa rozprávať po arabsky. Ja ale po arabsky neviem nič. Istý čas som sa aj trochu hanbil, že som sa tento jazyk nenaučil, ale potom som si uvedomil, že hanbiť by sa mal niekto iný – ten, kto ma arabčinu nenaučil a neuviedol ma do svojho sveta. 

Myslíte si, že slovenská spoločnosť sa v otázke prijímania rôznorodosti mení? 

Je to určite lepšie. Vnímam to tak, že najhoršia situácia bola v 90. rokoch, keď útoky neprichádzali len v slovnej rovine, ale bolo to oveľa vážnejšie. Pociťovala to aj moja mama, ktorá sa stretávala s komunitou zmiešaných párov a mnohí z nich mali extrémne nepríjemné zážitky. Dnes to vnímam tak, že mladí a nevybúrení ľudia už svoju zlosť smerujú až na pár výnimiek inam. Odlišných ľudí – a nielen farbou pleti – je na Slovensku medzičasom oveľa viac, nie je to už taká rarita. 

Ovplyvnilo vaše multikultúrne zázemie rozhodnutie stať sa lekárom? 

Dlho som nemal jasné, kam budem smerovať, čiže si nemyslím, že by ma napríklad ovplyvnilo to, že aj môj otec študoval medicínu. Asi v treťom ročníku strednej školy som videl seriál Nemocnica na okraji mesta, ktorý bol pre mňa absolútne zlomový. Môžem povedať, že vďaka nemu som sa rozhodol, že pôjdem na medicínu a začal som sa pripravovať na prijímacie skúšky. Samozrejme, toto rozhodnutie bolo podmienené veľkým idealizmom a až neskôr som zistil niektoré aspekty, ktoré medicína zahŕňa. Síce som vždy som inklinoval k biológii a k humánnym vedám, ale až tento seriál ma priviedol k rozhodnutiu stať sa lekárom.

Ako dieťa ste si zahrali v muzikálovom filme Neberte nám princeznú, kde vystupovalo mnoho hviezd vrátane Mariky Gombitovej a Mekyho Žbirku. Ako ste sa dostali k tejto príležitosti?

Rozhodne zohrala najväčšiu úlohu moja inakosť a tmavšia farba pleti. Deti, ktoré vo filme hrali, boli akože v detskom domove, čiže som tvorcom jednoducho pasoval výzorom do tohto zloženia. Do našej škôlky na Nedbalovej ulici prišla nejaká pani z televízie, niečo sa pýtala pani učiteliek, ale my deti sme nevedeli, o čo ide. Až neskôr povedali mojej mame, že si ma vybrali do filmu a mali sme ísť do Česka neďaleko Prahy natáčať muzikál. Strávili sme tam asi tri týždne, natáčanie prebiehalo na zámku, no, žiaľ, si už nepamätám, ako sa volal. Bolo to ale prekrásne miesto s veľkým rozľahlým parkom. 

Museli ste byť odvážny, keď ste toto všetko zvládli v škôlkarskom veku. 

Práveže vôbec nie, bol som zo všetkých najhanblivejší a myslím, že to vo filme aj je vidieť – snažil som sa schovávať za ostatných. Z natáčania si však pamätám takmer všetko, aj to, že som vtedy prvýkrát letel lietadlom. Boli to pre mňa veľmi silné zážitky. Spomínam si, že sme bývali v hoteli Solidarita, kde nás každé ráno čakala stará dodávka 1203 a previezla nás lesíkom priamo na natáčanie. Mama so mnou nemohla byť kvôli práci, ale po celý čas ma sprevádzala teta, sestra môjho starého otca. 

Herectvo vás po tejto skúsenosti nezlákalo a – ako sme už spomínali – išli ste študovať medicínu. Prečo ste si vybrali práve geriatriu a paliatívnu špecializáciu? 

Najskôr som – tak ako všetci – vyštudoval všeobecné lekárstvo, až potom som sa začal uberať konkrétnym smerom. Keď som v roku 1999 končil školu, bola úplne opačná situácia, než je dnes. Lekárov a zdravotníkov bolo priveľa. Do prvého zamestnania som nastúpil v Podunajských Biskupiciach, kde sídlil Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Táto nemocnica fungovala ako perfektne namazaný stroj, bola v nej zabezpečená výborná starostlivosť o každého pacienta. 

V rámci nemocnice fungovalo špeciálne oddelenie zamerané na novotvary, išlo vlastne o pľúcnu onkológiu. A práve sem som po škole nastúpil, pretože tam bolo voľné miesto a v tom čase sa veľmi vyberať nedalo. Bola to náročná práca, no dala mi veľa a za svoj vtedajší odborný rast vďačím ústretovému, priateľskému a aj vhodne prísnemu prístupu pána primára Petra Kasana a jeho kolektívu. Na tomto pracovisku som strávil tri roky a mám pocit, že som sa tam ako lekár zocelil. Potom som postupne prešiel na geriatrické a interné oddelenie a následne som sa začal uberať smerom geriatria – hospicová a paliatívna medicína. 

Ako lekár ste potom pracovali desať rokov v hospici. Ako si na toto obdobie spomínate?

Bol som prizvaný na stretnutie istej manažérskej skupiny, ktorá zakladala hospic a liečebňu dlhodobo chorých spolu s rehoľnými sestrami, ktoré vlastnili kaštieľ v bratislavskej časti Prievoz. Začal som tam pracovať ako lekár a zástupca primára a s niekoľkými kolegami z Podunajských Biskupíc sme to spoločne vybudovali úplne od základov. Začínali sme s pár pacientami, no pracovisko sa postupne rozrástlo až na funkčnú liečebňu s osemdesiatimi posteľami, kde sme mali nielen hospicových pacientov, ale aj pacientov na doliečenie po rôznych operačných zákrokoch. Bol to v tej dobe jediný kamenný hospic v Bratislave aj širokom okolí. Práve tam, v Liečebni svätého Františka, som strávil mojich profesijne desať najkrajších rokov života vo výbornom kolektíve a pri výbornej práci. 

Čo bolo pre vás na tejto práci najťažšie a čo, naopak, najviac napĺňajúce?

Najťažšie bolo jednoznačne komunikovať s príbuznými o nepriaznivom zdravotnom stave pacientov a o ich prognóze. Úplne najhoršie bolo, keď som musel oznamovať smrť pacienta jeho blízkym. Najťažšie to bolo, keď som takú správu musel oznámiť rodičom dieťaťa.

Maloletých sme neliečili, ale v liečebni sme mali aj dospelých pacientov, ktorí mali stále rodičov. Hoci všetci vedeli, v akom zariadení sa nachádzajú a že zdravotný stav ich blízkeho je vážny, vždy to bolo ťažké. Na toto som si ani po rokoch nikdy nezvykol, stále to bolo rovnako ťažké. 

Na druhej strane bola práca v hospici veľmi napĺňajúca, ľudia nám prejavovali obrovskú vďačnosť za to, čo sme pre nich robili. Tam som si naplno uvedomil, že keď nevieme chorobu vyliečiť, je dôležité aspoň zmierniť bolesť, nepriaznivé klinické ťažkosti a v rámci možností zlepšiť stav pacienta a uľahčiť mu odchod na večnosť.

Čo vás naučili o živote pacienti, ktorí prežívali posledné dni?

Spomínam si na chvíle, ktoré sa opakovali veľmi často. Mnohí pacienti v posledných momentoch svojho života volali na svoju mamu. Akoby sa vracali do obdobia, keď prežívali pocit istoty a bezpečia, takže si ho vtedy potrebovali privolať. Bolo to symbolické – ako keby sa vracali späť do náručia svojej mamy. Bolo veľmi silné vidieť niečo také a uvedomiť si ten moment. Dalo mi to v živote veľkú pokoru a uvedomenie, že sme stále veľmi zraniteľní a musíme si oveľa viac vážiť náš život a zdravie, pretože sa to môže ľahko a rýchlo zvrtnúť.

Spomínate si na nejaký konkrétny príbeh pacienta, ktorý vo vás zanechal silnú stopu?

Takýchto príbehov bolo určite viac, spomeniem však jeden, ktorý si budem pamäť asi navždy. Dvaja manželia ležali u nás v hospici oproti sebe, pán dostal náhlu srdcovú príhodu a museli sme ho oživovať. Podarilo sa nám ho zachrániť, odviezli ho do nemocnice, ale tam, bohužiaľ, zakrátko zomrel. Keď sa to dozvedela jeho manželka, v priebehu niekoľkých minút sa situácia zopakovala – rovnako zástava srdca, oživovanie, nemocnica, úmrtie. Neprešiel ani jeden celý deň a zomrela tiež. Mali medzi sebou mimoriadne silné puto. Pani jednoducho neuniesla smrť svojho celoživotného partnera, tak odišli takto spolu.

Nebolo to tam vždy iba smutné, práve naopak. Zažili sme množstvo úsmevných a ľudsky silných momentov. Napríklad keď sa podarilo pacientov po operáciách mobilizovať, keď sa opäť postavili na nohy a začali postupne chodiť. Bol zážitok sledovať to. Starostlivosť však neležala len na pleciach lekárov, bolo s nami mnoho spolupracovníkov – mali sme tam vynikajúce zdravotné sestry, rehabilitačné sestry, ošetrovateľov a pomáhalo nám aj vedenie.

Zohráva viera a náboženstvo pacientov veľkú rolu v tom, ako prežívajú posledné chvíle života?

Určite áno, sledoval som to každý deň. Hospic bol umiestnený v kaštieli, ktorý patril rehoľným sestrám a bol zasvätený svätému Františkovi z Assisi. Jeho súčasťou bola aj kaplnka, ktorú mnohí, navštevovali denne, ak im to ich stav dovoľoval. Rehoľné sestry pravidelne prichádzali k zomierajúcim a ponúkali im službu kňaza, aby im mohol dať posledné pomazanie. Nespomínam si, že by niekto odmietol. Dokonca aj ľudia, ktorí predtým neboli praktickí veriaci, si kňaza želali. Niekedy prišiel a pacient bol už po smrti, ale aj tak dostal posledné pomazanie, ak si to predtým želal. Kňaz povedal, že duša je ešte stále nablízku.

Aj v týchto prípadoch to bolo často úsmevné, pretože mnohí pacienti sa zľakli, keď uvideli kňaza – ešte predsa nezomierali. Kňaz im však hovoril, že je to pre nich rozhrešením a povzbudením a skutočne im to pomáhalo. 

Ako hodnotíte dnešný stav paliatívnej starostlivosti na Slovensku?

V čase, keď som začínal pracovať v hospici, odbor paliatívna medicína na Slovensku ešte ani nebol konštituovaný. Dnes, chvalabohu, už máme generáciu vynikajúcich špecialistov v paliatológii, ktorí vedia dokonale viesť posledné dni pacientov. V minulosti to fungovalo skôr tak, že kolegovia v nemocniciach akoby nechceli nechať pacientov odísť. Robili všetko pre to, aby ich život udržali. Bolo však neúčelné udržiavať za každú cenu na niekoľkých prístrojoch pacienta, ktorý mal smrteľnú chorobu v konečnom štádiu, silné bolesti a aj tak nebolo možné vyliečiť ho.

Paliatívna medicína je dnes aj o tom, aby sme dokázali určiť, čo je pre pacienta najdôležitejšie. Kedy už skutočne nemá zmysel robiť rôzne neúčelné zákroky a kedy sa viac zamerať na to, aby ľudia odchádzali s čo najmenšími bolesťami a dôstojne. Ak je to možné, mali by mať možnosť byť pri odchádzaní v kontakte so svojimi najbližšími, na čo je hospic ideálny. Tam to nie je ako v nemocnici, kde vás pustia k pacientovi na dve hodinky v rámci návštev. Koncepcia paliatívnej starostlivosti je dnes naozaj veľmi dobrá a dôležitá. Začína sa tiež budovať sieť hospicov, ktorá zahŕňa všetko podstatné, čo ľudia v posledných chvíľach života potrebujú.

Máme už dostatok hospicov a odborníkov v tejto oblasti?

Dostatok ich rozhodne stále nie je. Nedávno som sa rozprával s primárkou vo veľkej univerzitnej nemocnici a napríklad jej pracovisko stále nemá svojho paliatológa. Stále sa pričasto neúmerne vynakladajú obrovské finančné prostriedky v prípadoch, kde to v podstate nevedie ani k predĺženiu života a už vôbec nie k jeho skvalitneniu. Čiže toto stále úplne nefunguje. Zariadení našťastie pribúda, ale paliatológov je stále veľmi málo a na mnohých miestach chýbajú.

Čo vám pomáhalo udržať si nádej a optimizmus pri tejto práci? 

Hospic pôsobí tak, akoby to bolo depresívne prostredie, ale v skutočnosti som to tak vôbec nezažíval. Mal som obdobia, keď som si myšlienky a prácu prinášal aj domov, prípady som mal stále v hlave, ale väčšinou bol oveľa silnejší pocit zadosťučinenia. Viem to teraz porovnať, keď pracujem ako všeobecný lekár. Pacienti často prídu aj keď vôbec nemusia, v podstate ani nie sú chorí a majú pocit, že potrebujú lekára. V hospici naozaj nebol nikto bez dôvodu a preto bol aj kontakt s pacientmi úplne iný.

Zmenil dlhodobý kontakt so smrťou pohľad na váš vlastný život?

Myslím si, že áno. Rozhodne nemám taký strach hovoriť o smrti – či už o svojej, alebo v rámci mojej rodiny –, pretože to beriem ako nevyhnutnú súčasť života, ktorá jednoducho príde. Samozrejme, že by som si chcel v zdraví požiť ešte dlho, ako asi všetci ľudia. Vďaka tejto práci som si však uvedomil, že by som nechcel skončiť pripútaný na lôžko s niekoľkými zavedenými katétrami. Nechcel by som byť pripojený na stroj, ktorý by za mňa dýchal, len aby som ešte žil. Toto za mňa naozaj nie. 

Spomeniem jedno ochorenie, ktoré sa volá Amyotrofická laterálna skleróza (ALS), trpel ňou aj známy astrofyzik Stephen Hawking. Je to choroba, ktorá, žiaľ, aj dnes vedie k pomerne rýchlej smrti, nemáme na to účinnú liečbu. Pri takýchto závažných ochoreniach má pacient možnosť odmietnuť v prípade zlyhania niektorých orgánov pripájanie na prístroje, ktoré by ho udržiavali pri živote. Pri takýchto náročných diagnózach, kde bude za vás skutočne žiť iba prístroj, to pokladám za rozumné riešenie. Mnohí pacienti stále nevedia, že v takýchto prípadoch môžu odmietnuť intervenciu, musia to mať však písomne uvedené v záznamoch.

V súčasnosti pracujete v ambulancii ako všeobecný lekár. S akými výzvami sa dnes slovenskí všeobecní lekári stretávajú najčastejšie?

Asi najväčšou výzvou je momentálne elektronické zdravotníctvo, do ktorého sme už museli nabehnúť. Poznal som však niekoľko kolegov, ktorí boli už vo vyššom veku a museli odísť do dôchodku aj kvôli tomu, lebo nový elektronický systém už jednoducho nezvládali. Samozrejme, stále zostáva aj veľa rôznej administratívy, mnoho nových povinností smeruje práve na všeobecných lekárov. K tomu sa nám rozšírili kompetencie – robíme napríklad aj predoperačné vyšetrenia a predpisujeme lieky, ktoré doteraz mohli predpisovať iba špecialisti. Kladie sa toho na nás viac, štát sa aj takýmto spôsobom snaží pokryť situáciu a lepiť problémy, keďže lekárov a zdravotníkov je málo.

Mnoho lekárov a zdravotníkov práve z tohto dôvodu odchádza do zahraničia. Nelákalo vás zbaliť sa a odísť do inej krajiny?

Mal som také myšlienky, aj som mal možnosti, pretože som dostal niekoľko ponúk. Nikdy som to ale nedotiahol do finálneho štádia. Nedokázal som si predstaviť, že by som mal úplne opustiť Slovensko. Aj keď som bol kdekoľvek v zahraničí, vždy som sa potom veľmi tešil domov. Mám tu pevné zázemie, rodinu, priateľov. Zistil som, že odchod do zahraničia nie je moja cesta, hoci veľa mojich kamarátov odišlo. Druhým dôvodom bolo, že tu niekto predsa musí aj zostať a budovať na Slovensku lepšie a kvalitnejšie zdravotníctvo. Nemôžeme to všetci zabaliť a odísť preč. Mne osobne sa nepáči model, že mladí ľudia tu zadarmo vyštudujú školy a potom bez akéhokoľvek obmedzenia môžu opustiť krajinu a vedomosti získané tu zúročia niekde inde. Vnútorne s tým nesúhlasím. Keby sa systém zmenil, dalo by sa dosiahnuť, aby nám tu šikovní mladí ľudia zostávali. 

Využívate pri svojej práci aj niektoré alternatívne spôsoby liečby alebo sa spoliehate iba na klasickú medicínu?

Som tomu otvorený, ale v tejto oblasti sa nevyznám. Ak viem o niečom, čo by to mohlo pacientovi v jeho probléme pomôcť, snažím sa ho nasmerovať, prípadne mu poradím, čo by mohol vyskúšať. Napríklad akupunktúra bola v minulosti bežnou súčasťou klasických medicínskych postupov, v posledných rokoch sa opäť vracia a rozhodne je to dobrá metóda. Mnoho pacientov má dnes psychosomatické problémy a je ťažké nájsť odpoveď na otázku, z čoho ich ťažkosti pramenia. Aj v takýchto prípadoch môžu byť iné spôsoby liečby nápomocné.

S akými ťažkosťami sa na vás pacienti obracajú najčastejšie?

Sú to klasické civilizačné ochorenia súvisiace s obezitou, nadváhou, hypertenzia, cukrovka, problémy so srdcom či s pečeňou. Do toho je častý napríklad skrytý problém s alkoholom, ktorý si väčšina pacientov odmieta pripustiť. Ďalej sa objavuje chronický stres a z toho vyplývajúce problémy a často sú to už aj spomínané psychosomatické ťažkosti ako chronická únava. Každý má nejakú slabinu, na ktorej sa mu prejaví nahromadený stres. Niekto trpí nafukovaním a žalúdočnými problémami, iného sa problém „usadí“ na chrbtici, pľúcach či srdci. Je dôležité dopátrať sa, z čoho to pramení, aj keď niekedy to trvá dlhšie. Mám skúsenosť, že pacienti si to slabé miesto nakoniec pomenujú sami, pretože dobre vedia, čo nemajú pod kontrolou.

Väčšina z nás túži prežiť dlhý život v čo najlepšom zdraví. Aké zásady alebo návyky by sme mali dodržiavať, aby sme si zdravie udržali čo najdlhšie?

Stretol som zopár ľudí, ktorí sa dožili okolo sto rokov a ich zdravotná karta bola naozaj tenká. Povedal by som, že je to jednoduchosť života. To znamená psychickú vyrovnanosť, stabilitu, prirodzený zdravý životný štýl, dostatok pohybu, skromnú stravu. Dôležitá je teda všeobecná striedmosť a pozitívny náhľad na svet a na život. Keď sme utopení v chronickom strese a sme v neustálom zhone, dlhovekosť a pevné zdravie neprichádzajú do úvahy. Náš život sa postupne predlžuje, ale skôr vďaka dobrej zdravotnej starostlivosti, napredovaním medicíny a často vďaka liekom, ktoré vedia potlačiť príznaky vážnych chorôb. Zdravý životný štýl nám napriek tomu absentuje a pribúda stres, z ktorého vzniká väčšina vážnych ochorení.

Hoci sa vôbec neprezentujete na sociálnych sieťach, vaši pacienti o vás hovoria a píšu iba v superlatívoch. Čomu podľa vás vďačíte za takúto pozitívnu spätnú väzbu? 

Vždy som bol a zostávam vďačný za každú pozitívnu odozvu mojej práce, no našlo by sa aj zopár negatívnych hodnotení, ako to pri práci s ľuďmi býva. Ani ja nie som výnimkou. Pochvalu rozhodne neberiem ako samozrejmosť, jasné dôvody kladov však nepoznám. Nie je to nič na čom by som pracoval alebo si budoval nejaký imidž. Myslím si, že dobré hodnotenie môže vychádzať z rovnocennosti vo vzťahu lekár-pacient. Pri rozhovore zvyčajne pacientom ponechávam možnosť dostatočne sa vyjadriť, povedať názor či oponovať, veľmi ocenia aj krátke vysvetlenie podstaty problému. Môj prístup nie je plánovaný, skôr intuitívny a väčšinou sa mi osvedčil. Často ma moji kolegovia súcitne kritizujú za to, že sa na ambulancii s pacientmi zdržiavam pridlho, no inak sa mi ani nedá. Výnimkou sú, samozrejme, situácie, keď sme v časovej tiesni. Vtedy sa aj môj prístup mení, lebo sa musí.

Určite máte aj vy horšie a náročnejšie dni. Ako sa vám darí zachovať si pozitívny prístup k pacientom aj v takých chvíľach?

Aj keď niekedy začínam pracovný deň s hlavou plnou iných starostí, problémy a výzvy na ambulancii ich dajú raz-dva do úzadia a venujem sa naplno práci. Moje vlastné ťažkosti neprenášam do práce, nechám ich za dverami a snažím sa byť na ľudí milý. Asi sa to úplne nedá naučiť, myslím si, že toto musí mať človek v povahe. Preto som sa napríklad nestal chirurgom, lebo tam by som s mojou povahou určite neuspel, mentálne by som medzi nich nezapadol. 

Plánujete zostať všeobecným lekárom aj v najbližších rokoch?

Keď som odišiel z hospicu, bolo to skôr z manažérskych dôvodov. Ako tím sme tam fungovali skvelo, ale na pracovisku sa udiali isté zmeny, kvôli ktorým sme potom odišli. Späť sa už vrátiť nedalo, nakoniec ten hospic aj skončil v takom nastavení, v akom fungoval. Dnes je v tých priestoroch domov dôchodcov. Ja som sa zameral na prácu všeobecného lekára, čo nebolo úplne jednoduché, takže rozhodne pri tejto práci plánujem zostať. Čaká ma však zmena, keďže momentálne si zriaďujem svoju vlastnú ambulanciu. Je to pomerne náročné a musím sa opäť učiť kopec nových vecí, ale teším sa na to. Ambulanciu budem mať v bratislavskej mestskej časti Lamač. Tieto končiny sú mi blízke, keďže som v nich vyrastal.

Ako najradšej využívate voľný čas, keď ho môžete venovať výlučne sebe?

Voľný čas sa snažím využiť aktívne, na pasívny oddych mi času veľa nezostáva, i keď aj ten by som rád. Najviac sa venujem rodine a z toho mála, čo zostane, sa snažím bicyklovať a pravidelne cvičiť. Veľmi rád si prečítam aj knihu. Mám rád hudbu, za mladších čias som sa jej aj poloprofesionálne venoval. S kamarátmi sme mali kapelu a dokonca sme nahrali a vydali aj jedno CD. Pohybové aktivity robím pravidelne už roky a prináša to „svoje ovocie“, i keď v rodine sú často protesty. Našťastie sú všetci chápaví pri argumente, ktorý ich odzbrojí a ten odovzdávam ďalej aj pacientom: Vaše deti nepotrebujú chorých, ubolených a predčasne nebohých rodičov, ale zdravého otca a matku, schopných sa o ne postarať a tráviť s nimi spoločný čas ešte veľa rokov. Preto sa s trochou egoizmu venujte aj sebe. Samozrejme, všetko so zdravou mierou.

Daniel Hassan (1975) LFUK ukončil v roku 1999, keď nastúpil na Pneumologické oddelenie so zameraním na novotvary (oddelenie pľúcnej onkológie), ktoré sa nachádzalo v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v bratislavských Podunajských Biskupiciach. Po absolvovaní základnej vojenskej služby vo Vojskách civilnej ochrany Malacky pokračoval v Biskupiciach na poste lekára interného a geriatrického oddelenia a oddelenia dlhodobo chorých. Tam sa začal formovať jeho vzťah ku geriatrii a paliatívnej medicíne. Neskôr nastúpil na funkciu lekára a zástupcu primára Liečebne sv. Františka v bratislavskom Prievoze. Má špecializáciu z vnútorného lekárstva, všeobecného lekárstva a geriatrie. Po desiatich rokoch práce v súkromnej firme Procare, kde pôsobil ako vedúci všeobecný lekár, si otvára súkromnú prax. Jeho mama je Slovenka, otec pochádza zo Sudánu. Je otcom štyroch detí.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].