Kedy nám vzťahy, komunity či spoločenské pravidlá poskytujú oporu a kedy sa stávajú prekážkou našej slobody? Aj nad týmito otázkami sa tento rok zamýšľa festival dokumentárnych filmov Jeden svet, za ktorým stojí nezisková organizácia Človek v ohrození.

Festival sa bude konať od pondelka 20. do piatku 25. októbra v bratislavskom Kine Lumière. V týždni od 26. októbra do 1. novembra bude na území Slovenska pokračovať online.

Tento rok je ústrednou témou slovo puto. Na filmovom plátne sa stretnú príbehy ľudí, ktorí čelia vojne, útlaku či strate domova, ale aj tých, ktorí sa vďaka solidarite okolia dokázali vzoprieť nespravodlivosti.

Riaditeľka festivalu Eva Križková hovorí, že divákov nečaká prehĺbenie depresie, ale ponor pod povrch. „Skrátka, musíme sa odvážiť hľadať a odväzovať bremená, ktoré nás ťažia hlboko na dne, aby sme sa opäť vynorili a nadýchli,“ vraví.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa rodila téma festivalu; či dokumentárny film ešte dokáže meniť naše vnímanie sveta; ale aj o tom, prečo sa Jeden svet nesnaží za každú cenu oslovovať ľudí mimo svojej hodnotovej bubliny.

Keď ste začali premýšľať nad tohtoročným programom festivalu Jeden svet, čo prišlo skôr – filmy a témy, alebo samotné slovo puto?

Na začiatku sme mali dve východiská. Vedeli sme, že chceme nášmu návštevníctvu poskytnúť bezpečné miesto, kde bude cítiť atmosféru vzájomnej podpory a porozumenia. Zdá sa nám veľmi dôležité, aby kultúrne podujatia v kontexte aktuálnej spoločenskej a politickej situácie plnili aj túto úlohu.

Následne sme získali finančnú podporu z Európskej únie na tematizovanie dekolonizácie kultúrnych naratívov a so spomínanými putami nám to do seba pekne zacvaklo.

Rozhodli sme sa vybrať z kvalitnej domácej a svetovej dokumentárnej tvorby filmy, ktoré zobrazujú mocenské vplyvy na ľudí, spoločnosti a vzťahy, a tiež také, ktoré reflektujú súdržnosť, vzájomnú podporu s silu komunít. Pri niektorých filmoch sa tieto dve roviny dokonca prelínajú.

Aké diskusie ste pri tom medzi sebou viedli? Objavilo sa niečo, v čom ste sa ako tím nezhodli pri premýšľaní nad tým, čo nás dnes – ako puto – spája a čo, naopak, zväzuje?

V internom tíme sme viedli pomerne intenzívny dialóg, kým sme sa nakoniec zhodli na téme Puto. V hre boli napríklad aj témy Filmový wellness alebo Divočina, no obe sa nám spájali aj s diskurzmi, ktoré sme nechceli otvárať a do ktorých sme nechceli komunikačne skĺznuť.

Čo znamená puto pre vás osobne? Vnímate ho viac ako niečo, čo človeka drží a poskytuje mu oporu, alebo skôr ako bremeno, od ktorého sa niekedy potrebuje oslobodiť?

V poslednej dobe pracujem na tom, aby som sa dokázala odpútať od svojich väzieb a predstáv o tom, ako by veci mali vyzerať a diať sa. Viac sa snažím užívať si svet taký, akým je vo svojej nestálosti a premenlivosti. A čoraz cennejšie a dôležitejšie je pre mňa puto k prírode a krajine.

Čo sa podľa vás za posledné roky zmenilo v spoločnosti, že ste mali potrebu hovoriť práve o tom, čo nás spája, a zároveň zväzuje?

Zo všetkých strán cítime vyčerpanie a skepsu. Myslíme si, že festivaly sú tu zo svojej podstaty odnepamäti na to, aby poskytli ľuďom rituálny skupinový zážitok, z ktorého vystúpia iní a obnovení v porovnaní s tým, kde boli, keď do neho vstupovali. V našom programe neponúkame oddychové, ale, naopak, dosť náročné obsahy – či už po emocionálnej alebo kognitívnej stránke.

Mali sme potrebu komunikovať nášmu diváctvu, že na Jednom svete ich nečaká prehĺbenie depresie, ale budeme sa ponárať hlbšie pod povrch. Skrátka, musíme sa odvážiť hľadať a odväzovať bremená, ktoré nás ťažia hlboko na dne, aby sme sa opäť vynorili a nadýchli.

Spoločnosť je rozdelená a potrebujeme sa znovu naučiť spolu rozprávať. Musíme ale hľadať spoločnú reč za každú cenu? Existuje hranica, za ktorou už dialóg prestáva byť hodnotou, napríklad keď niekto spochybňuje práva alebo dôstojnosť iných ľudí?

Čoraz viac nadobúdam dojem, že slová sú preceňované. Niekedy má empatia a schopnosť akceptovať inakosť druhých väčšiu cenu než nekonečný dialóg. Je dôležité vedieť sa pozrieť na svet nie cez seba, ale s odstupom a pochopením významu, aký majú neprestajne sa meniace okolnosti, v ktorých sa ako jedinci nachádzame.

Festival Jeden svet rozpráva množstvo príbehov ľudí, ktorých osobne nepoznáme a ich život môže byť veľmi vzdialený od toho nášho. Má dokumentárny film stále schopnosť vytvoriť medzi divákom v kinosále a človekom na plátne skutočné puto? Alebo sme už presýtení obrazmi vojen, násilia a cudzieho utrpenia?

Autorský film videný v kinosále je čosi celkom iné, než správy v televízii alebo na internete. Áno, videli sme už prakticky všetko a začíname byť obrnení aj voči obrazom extrémneho násilia. Na Jednom svete však prinášame to najlepšie zo svetovej dokumentárnej tvorby. Prinášame filmy, ktoré dokázali pohnúť publikami na festivaloch Berlinale, Sundance či v Cannes. Zaujímavými tieto filmy robí jedinečný pohľad, akým sa doteraz na danú tému nik iný nepozrel, a tiež a zvláštna alchýmia, ktorou dokumentárna tvorba dokáže extrémne priblížiť vnútorný svet ľudí na plátne a tých v hľadisku.

Ako príklad uvediem film Naza, ktorého premiéra na festivale v Benátkach vyvolala rozruch po celom svete. Tento film nie je najsilnejší v šokujúcich informáciách, ktoré prináša o fungovaní izraelskej armády. Jeho dopad spočíva v spôsobe, ako o týchto veciach hovoria konkrétni ľudia zvnútra a aké znepokojivé veci to vypovedá o nás ako o ľuďoch. Som veľmi rada, že sa nám tento film na poslednú chvíľu podarilo získať aj pre festival Jeden svet.

Môže film naozaj zmeniť názor človeka, alebo na festivaly ako Jeden svet prirodzene prichádzajú najmä ľudia, ktorí už súznejú s hodnotami ľudských práv, solidarity a otvorenosť?

Ako som už spomínala, autorský dokumentárny film nie je tak celkom obsah pre každého diváka. Treba mať isté odhodlanie a túžbu po poznaní. Skôr než meniť názory ľudí je našim zámerom prehlbovať poznanie a prinášať nové a aktuálne súvislosti.

Nie je jednou z najväčších výziev dostať sa práve k človeku, ktorý by na Jeden svet sám od seba neprišiel? Ako sa dá prekročiť vlastná bublina bez toho, aby festival rezignoval na hodnoty, na ktorých stojí?

Je to obrovská výzva. Pred pár rokmi sme si v jednom momente sami pre seba vyhodnotili, že to celkom nie je naša úloha. Navyše na to nemáme ani kapacity a zdroje. Nechceme sa na tejto chimére vyčerpať na úkor toho, aby sme prinášali kvalitu tým, ktorí ju vedia oceniť a ktorých obohacuje.

V tohtoročnom programe festivalu Jeden svet sa stretávajú veľmi rozdielne skúsenosti – vojna na Ukrajine, mocenský útlak či obrana kultúry a občianskej spoločnosti. Čo musí mať príbeh, aby ste pri skladaní programu cítili, že už nehovorí iba o jednej krajine alebo komunite, ale aj o nás?

To je ťažká otázka a neexistuje na ňu jednoduchá odpoveď. Ku každému filmu pristupujeme individuálne a kladieme si otázku, či má presah aj za hranice komunity, ktorej príbeh reflektuje. Dotýka sa tém, ktoré sa týkajú nás všetkých? A robí to pútavou formou? Zároveň však pri výbere zohľadňujeme množstvo ďalších programových kritérií.

Snažíme sa napríklad dávať priestor hlasom, ktoré doteraz vo verejnom priestore nebolo tak často počuť – či už sú to ženy, zdravotne znevýhodnení ľudia alebo pôvodní obyvatelia kolonizovaných krajín. Preferujeme pri tom, aby tieto hlasy neboli len v úlohe protagonistov, ale aj samotných tvorcov a tvorkýň. Aby to boli oni a ony, kto drží v rukách myšlienku a vyznenie filmu.

Jednou z vami vybraných tém je aj otázka, aké stopy zanechali na našej stredoeurópskej kultúre a identite desaťročia ruského a sovietskeho vplyvu. Aké putá s touto minulosťou si na Slovensku stále nesieme, hoci si to možno neuvedomujeme?

Toto je veľká téma o ktorej sa málo hovorí. Dodnes pripisujeme Rusku okrem nejakých tých zlyhaní aj mnohé zásluhy na hodnotách, ktoré boli vytvorené počas jeho vplyvu – a ten, mimochodom, stále trvá. Nielen my, ale aj Západná Európa má aj naďalej určité obavy hovoriť o Rusku otvorene ako o kolonizátorskom impériu.

Na festivale Jeden svet nás k tejto téme čaká veľmi podnetná diskusia s prominentným hosťovstvom. Nesie názov Kolonializmus medzi Východom a Západom: čie príbehy rozprávame?

Kultúra aj občianska spoločnosť na Slovensku v posledných rokoch čelia politickým tlakom a spochybňovaniu svojej legitimity. Mení to aj úlohu festivalu, akým je Jeden svet? Dá sa v takejto situácii zostať „iba“ filmovým festivalom?

Nemyslím si, že akýkoľvek festival môže byť „iba“. Séria filmových projekcii nerobí festival a aj keby, bolo by veľmi náročné nájsť filmy, ktoré sa nijakým spôsobom nevzťahujú k skutočnému svetu. Pre nás je kľúčové, že vytvárame platformu pre angažovanú a kritickú časť občianskej spoločnosti aj kultúrnej obce. Snažíme sa všemožnými prostriedkami posilňovať putá, ktoré medzi sebou v rámci tejto komunity máme. Aj to je dôvodom, prečo sme sa tento rok rozhodli otvoriť festival premiérou slovenského filmu Preladenie od debutujúcej režisérky Sáry Prekopovej.

V náročnom období sa ľudia s podobnými hodnotami prirodzene zomknú. Nemôže však toto zomknutie mať aj svoju odvrátenú stránku, a síce, že kultúrna a občianska spoločnosť sa začne vzďaľovať ľuďom, ktorých by potrebovala osloviť?

Táto hrozba tu nepochybne je. Náš tím to má, myslím, zvedomené a snaží sa s tým pracovať. Zámerne vytvárame okolo festivalu komunikáciu, ktorá nie je intelektuálne alebo esteticky elitárska. Snažíme sa byť festivalom, ktorý je prístupný pre všetkých.

Hovoríte, že putá v kultúrnej a občianskej spoločnosti sú možno krehkejšie, než sme si mysleli. Čo ich podľa vás dnes oslabuje najviac? A čo ich, naopak, dokáže posilniť?

Strach o seba a vlastnú budúcnosť môže prebúdzať v ľuďoch súťaživosť a spúšťať mechanizmus boja o prežitie, v ktorom sa niekedy dostávajú k slovu naše najnižšie pudy. Práve živé spoločné zážitky – napríklad s umením, ale aj bezprostredný kontakt a pobyt v prírode – nás vzájomne opäť zbližujú.

Vizuál festivalu pracuje s motívom stužky, ktorá môže spájať, ale aj zväzovať. Keby sme túto metaforu preniesli na Slovensko, čo nás napriek všetkému ešte drží pokope a čo nás, naopak, zväzuje?

Myslím si, že spolu nás drží úplne všetko. Nikto z nás neexistuje ako samostatná jednotka. A v podstate chceme všetci to isté – dôstojný život, v ktorom je okrem neustáleho boja o prežitie priestor aj na radosť a osobný rast. Potrebujeme sa len odpútať od zväzujúcej predstavy, že tieto túžby sa dajú dosiahnuť na úkor niekoho iného.

Keby mal divák po tohtoročnom Jednom svete začať premýšľať o jednom vlastnom pute, akú otázku by si mal podľa vás položiť?

Kto naozaj potrebuje moju pomoc alebo podporu? Je v mojich silách mu ju aspoň v nejakej miere poskytnúť?

Filmové tipy redakcie Romano fóra

Všetci na ulicu Kenmure Keď britské úrady prídu deportovať dvoch mužov, obyvatelia glasgowskej štvrte sa spoja a postavia sa im do cesty. Dokument ukazuje, že solidarita nemusí byť len abstraktnou hodnotou, ale môže mať podobu konkrétneho občianskeho činu. Film pripomína, akú silu môže mať komunita, ktorá sa rozhodne zastať svojich susedov bez ohľadu na ich pôvod.

Jedna z milióna Režisérska dvojica viac ako desať rokov sleduje život sýrskeho dievčaťa Israa, ktoré s rodinou uteká pred vojnou do Európy. Zachytáva jej dospievanie v Nemecku, hľadanie vlastnej identity aj návrat do rodného Aleppa. Film namiesto anonymných debát o migrácii ukazuje konkrétneho človeka, jeho vzťahy, sny a potrebu niekam patriť. Otvára otázku, kto a za akých okolností môže považovať určité miesto za svoj domov.

Yanuni Juma Xipaia, predstaviteľka pôvodného obyvateľstva brazílskej Amazónie, čelí vyhrážkam aj pokuso o atentát, no neprestáva bojovať proti ničeniu územia svojej komunity. Film zachytáva jej verejný zápas aj osobnú cenu, ktorú zaň platí. Film pripomína, že menšiny nemusia byť iba obeťami nespravodlivosti, ale aj aktívnymi nositeľmi spoločenskej zmeny. Upozorňuje na to, že právo rozhodovať o vlastnej budúcnosti úzko súvisí s ochranou identity, kultúry a prostredia, v ktorom ľudia žijú.

Viac informácií, program a vstupenky nájdete na jedensvet.sk.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].