Snímka režiséra Tomáša Bača a spoluautorky scenára Sabiny Pappovej s názvom Tam, kde bocian pristál s Amáliou zachytáva každodenný život rodiny žijúcej v osade na východnom Slovensku.

Vznikala niekoľko rokov, počas ktorých sa filmári opakovane vracali do domácnosti Bertyho a Boženky a snažili sa prostredníctvom ich príbehu priblížiť život v generačnej chudobe. „Našim cieľom bolo ­priniesť namiesto hotových názorov skôr otázky a otvoriť priestor na diskusiu,“ hovorí Bačo.

V rozhovore vysvetľuje, ako vznikala dôvera medzi filmármi a komunitou; prečo sa rozhodol pre nenaratívny prístup a ako sa vyrovnáva s pocitom zodpovednosti, keď vie, že jeho film nedokáže pomôcť priamo.

Ako ste sa dostali k téme generačnej chudoby?

Vyrastal som v Košiciach, takže táto téma sa v mojom okolí neustále riešila. Či už v škole alebo v okruhu známych, kde som sa často stretával s veľmi kritickým pohľadom na Rómov žijúcich v osadách.

Jedna z takýchto najväčších komunít bývala v blízkom susedstve môjho sídliska. Dennodenne sme stretávali ľudí z Luníka IX. Stále som to považoval za fenomén – v rozvinutej spoločnosti v srdci Európy v 21. storočia existuje skupina ľudí, ktorej životné podmienky nedosahujú ani na minimum.

Generačnú chudobu považujem za veľmi komplexný problém. Keď som sa doň pokúsil preniknúť hlbšie, zistil som, že potrebujem porozumieť histórii, politike, psychológii a celkovému vývoju našej spoločnosti.

No hlavne sa potrebujeme otvoriť a začať bližšie spoznávať ľudí, ktorých sa generačná chudoba priamo dotýka. Bez toho to, žiaľ, nejde. V konečnom dôsledku je to problém, ktorý sa týka nás všetkých.

Medzi kamarátmi som mal aj takých, ktorí pracovali s vylúčenými komunitami. Cez nich som sa dostal na miesta, kde som spoznal veľa zaujímavých ľudí a príbehov. Tam sa zrodil nápad pokúsiť sa ukázať svetu to, čo sme tam našli my.

Čo vás priviedlo práve k príbehu Amálie a jej rodiny?

S rodinou Amálky – s Bertym, Boženkou a ich deťmi – sme sa prvýkrát stretli niekedy v roku 2019, ešte keď Amálka nebola na svete. Priviedli nás k nim naši kamaráti Roman a Ernest, ktorí vtedy v ich komunite pracovali ako terénni sociálni pracovníci. Bez ich pomoci by tento film nevznikol. 

Ako ste si budovali dôveru komunity, aby vám umožnila vstúpiť do ich každodenného života?

Rozprávali sme sa s rodinou o tom, čo by sme chceli robiť a že by sme chceli ľuďom ukázať ich každodenný život. Postupne sme ich navštevovali a naše natáčania boli čoraz prirodzenejšie. No a postupne si na nás zvykli úplne. Dôraz sme kládli na autentickosť. Žiaden zo záberov nie je hraný. Snažili sme sa byť v prítomnosti našej rodiny tak, aby sme jej čo najmenej zavadzali. Prispôsobovali sme sa ich aktuálnemu programu.

Myslím si, že sa nám podarilo vybudovať si s ľuďmi z komunity priateľský vzťah, hoci sme zažívali aj ťažkosti. Nie každý mal radosť z toho, že sa tam niečo točí. Ľudia z vylúčených komunít majú s kamerou kopec zlých skúseností, čomu sa vôbec nedivím.

Prečo ste sa rozhodli pre nenaratívny, antropologický prístup bez komentára či vysvetľujúcich textov?

Film sme viackrát nanovo prestrihali. Spočiatku to mal byť konkrétny príbeh, ale situácia rodiny sa v priebehu krátkeho času viackrát dramaticky zmenila. Okrem toho, natáčanie nám opakovane na dlhšiu dobu prerušila pandémia. Bolo preto ťažké zachytiť dejovú líniu, ktorá smeruje odniekiaľ niekam a na konci ju ešte niečím zavŕšiť.

Ako ste fungovali počas pandémie?

Počas pandémie to bolo náročné. Zažili sme aj obdobie niekoľkých mesiacov, keď sme rodinu nemohli navštíviť vôbec. Nakrúcanie nám sťažovalo aj to, že sme cestovali cez hranice, pretože viacerí z tímu žijeme v Maďarsku. No boli aj mesiace, keď filmovanie bolo možné pri dodržaní určitých opatrení, ako napríklad nosenie rúšku. Situáciu v komunite sme neustále konzultovali so sociálnymi pracovníkmi.

Ako dlho ste film natáčali?

Film sme natáčali asi dva a pol roka.

Čo vám na koniec pomohlo rozhodnúť sa, ako bude vyzerať finálna podoba?

Zábery sme konzultovali s profesionálmi z filmového a akademického prostredia. Po dlhých a neľahkých úvahách sme prišli k záveru, že z natočeného materiálu vieme urobiť film, ktorý síce nie je najľahší na pozeranie, no autenticky dokáže odovzdať prvotné posolstvo, pre ktoré sme sa ho rozhodli natočiť. Filmom sa snažíme otvárať otázky a vytvoriť priestor pre diskusiu namiesto vopred sformulovaných názorov, ktoré polarizujú spoločnosť a prehlbujú neporozumenie.

Ako ste hľadali rovnováhu medzi autentickým zachytením drsných podmienok a rešpektom k dôstojnosti protagonistov?

Po celú dobu sme sa s rodinou Bertyho a Boženky snažili komunikovať, aby mali prehľad o tom, čo sa bude diať počas natáčania. Mohli nám kedykoľvek otvorene povedať, ak by pre nich bolo niečo nepríjemné. Predsa len, pustili nás do svojho domova. Myslím si, že vďaka vzájomnej dôvere a komunikácii to fungovalo veľmi dobre a organicky.

Boli aj situácie, ktoré ste sa rozhodli nezaznamenať?

Popravde, pri strihu z filmu vypadlo niekoľko záberov, ktoré tam pôvodne mali byť. No nepamätám si ani na jeden, ktorý by sme vyhodili kvôli tomu, že by sme niečo nemohli alebo nechceli ukázať. Vynechali sme ich skôr z dramaturgických dôvodov.

Čo bolo pre vás najnáročnejšie a čo, naopak, najkrajšie?

Najnáročnejšie asi bolo vyrovnať sa spočiatku s pocitmi, ktoré v nás začali víriť, keď sme si zvykali na podmienky osady. Neboli sme tam v tom čase prvý ani druhýkrát, ale pre človeka ktorý na toto prostredie nie je celkom zvyknutý, je to iný svet plný kontrastov.

Výzvou bolo aj presvedčiť susedov a niektorých ľudí z komunity, že sa im filmom nesnažíme ublížiť. Niektorí mali pocit, že Boženkina rodina dostáva za natáčanie nemalý honorár, z čoho vnikali nedorozumenia a napätie. Stále sme to museli brať do úvahy a snažili sa všetko vysvetliť a upokojiť atmosféru.

Ťažké bolo tiež prijať samotný fakt, že týmto ľuďom žijúcim v generačnej chudobe v podstate nedokážeme nijako pomôcť. No a neľahká je aj zodpovednosť za otázku, či tento film v konečnom dôsledku bude na niečo dobrý.

Naopak, najkrajší na tom celom bol čas, ktorý sme mohli tráviť s rodinou. Berty a Boženka sú veľmi dobrí a pracovití ľudia. Majú krásne a šikovné deti, čo divák podľa mňa pochopí hneď.

Film neukazuje len ťažkosti, ale aj lásku a vytrvalosť rodičov. Ako ste sa snažili sprostredkovať túto rovinu bez toho, aby ste prikrášľovali realitu alebo naopak redukovali protagonistov na obete?

Z tohto hľadiska nebolo potrebné robiť takmer nič. Preto si myslím, že bolo dobrým nápadom zvoliť si formu antropologického pozorovania. Berty, Boženka a ich deti jednoducho takto žijú. Napriek obrovským ťažkostiam, aké si človek z dobrých pomerov nedokáže predstaviť, nielen prežívajú, ale neúnavne sa snažia robiť život lepším.

Ktoré momenty natáčania pre vás najviac vystihli opakujúci sa kolobeh chudoby?

Neviem úplne vystihnúť jeden konkrétny moment, zažili sme viacero „aha“ momentov. Jedným z nich je samotný fakt, do akého prostredia dieťa prichádza – kde pristane bocian s Amálkou a aké vyhliadky do budúcnosti teda to dievčatko má.

Systém, v ktorom žijeme, je nastavený tak, že to malé nevinné stvorenie má viac-menej predurčené, že do podobnej chatrče raz prinesie svoje deti. A to napriek neúnavnej snahe rodičov, pedagógov, mnohých ďalších ľudí a organizácií, ktoré sa snažia, aby to tak nebolo.

Čo by ste chceli, aby si diváci z filmu odniesli?

Viem, že toto nie je film pre každého. No ak mu divák dá šancu a prijme cez plátno pozvanie do sveta Boženky, Bertyho a ich rodinky, prial by som si, aby sa na neho preniesol aspoň zlomok dobrej energie, ktorá z nich všetkých vyžaruje. Zároveň by som si želal, aby sa v divákovi otvorila otázka, prečo je tak ťažké vymaniť sa z kolobehu generačnej chudoby.

Nemáte obavu, že film môže byť divákmi „čítaný“ cez predsudky?

Som si istý, že existuje veľa ľudí, ktorí budú film „čítať“ cez predsudky. Tomu sa vyhnúť nedokážeme, ani to však nie je naším cieľom. Cieľom je ukázať možno trochu iný pohľad, ktorý dokáže predsudky búrať.

Práca na takomto projekte musí byť emocionálne náročná. Čo vám dala ako človeku?

Práca na tomto filme bola veľmi emocionálne náročná, ale dala nám veľmi veľa. Najviac asi schopnosť vedieť si vážiť to, čo máme.

Plánujete premietať film aj v školách alebo v rámci vzdelávacích diskusií?

Ak bude záujem, sme samozrejme otvorení všetkým možnostiam a spoluprácam.

Sledujete ďalej osudy Amálie a jej rodiny?

Sme s nimi v kontakte, aj keď sme sa osobne už dlhšiu dobu nevideli. Onedlho nás čaká premiéra na festivale Jeden Svet v Bratislave, kde sa stretneme. Bol by som najradšej, ak by oni sami porozprávali, ako sa im darí. Žiaľ, aj po rokoch a napriek snahám sú tam, kde sa film začína. Nepodarilo sa im výrazne zlepšiť si životné podmienky, čo však vzhľadom na možnosti človeka, ktorý je uväznený v generačnej chudobe, nie je prekvapujúce.

Tomáš Bačo Dokumentarista, kameraman a producent. Pochádza z Košíc, študoval na Budapeštianskej filmovej akadémii (Budapest Film Academy). Po rokoch práce v rôznych filmových pozíciách sa rozhodol venovať dokumentárnemu filmu ako svojmu hlavnému prejavu. Snímka s názvom Tam, kde bocian pristál s Amáliou predstavuje jeho autorský vstup do projektu, v ktorom so spoluautorkou Sabinou Pappovou prepájajú citlivosť k postavám a hlboký spoločenský prieskum. Film bude mať premiéru 24. októbra na festivale Jeden svet v Bratislave.

Dvadsiatyšiesty ročník festivalu Jeden svet sa uskutoční v dňoch 21. až 26. októbra 2025 v bratislavskom Kine Lumière a online od 27. októbra do 2. novembra 2025. Viac informácií, program a vstupenky nájdete na jedensvet.sk.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].