Medzivojnová Československá republika (roky 1918 až 1939) býva charakterizovaná ako „ostrov demokracie“ v mori autoritatívnych režimov, ktoré ju obklopovali. Tieto demokratické pravidlá však celkom neplatili pre rómsku populáciu, na ktorú sa väčšinová československá spoločnosť pozerala ako na kočujúcich tulákov „štítiacich sa práce“. V roku 1927 prijatý „zákon o potulných Cigánoch“ patril medzi najrepresívnejšie v celej Európe. Našťastie pre Rómov, doslovne sa nedodržoval a v mnohých prípadoch zostal na papieri. Omnoho horšie však bolo to, čo nasledovalo po roku 1939.

Register rómskych trestov

Odpor voči kočujúcim tulákom sa koncentroval najmä na vidieku. Predstaviteľom vidieckych záujmov v prvej republike bola silná Agrárna strana, ktorá spomínaný zákon v parlamente presadila. Mnohé četnícke (policajné) stanice viedli už v 20. rokoch registráciu „kočovných Cigánov“. Ministerstvo vnútra zakrátko zriadilo špeciálne kriminálne ústredie, aby ich evidovalo, a tiež pre nich zaviedlo samostatný register trestov.

V roku 1929 tento register obsahoval asi 36-tisíc mien túlajúcich sa osôb rómskeho i nerómskeho pôvodu. Zaevidovaní Rómovia nemali občianske preukazy. Úrad jednotlivcom vydal takzvané cigánske legitimácie s odtlačkami prstov a rodiny dostávali kočovnícke listy.

Niekoľko dní pred zánikom republiky nariadila vláda po nemeckom vzore zriaďovanie kárnych (disciplinárnych) pracovných táborov pre mužov od 18 rokov, ktorí sa vyhýbali práci, a to aj na podklade evidencie rómskej kartotéky kriminálnej ústredne. Následne 16. marca 1939 ríšsky vodca Adolf Hitler vydal výnos o vytvorení Protektorátu Čechy a Morava.

Najskôr pracovné, potom zberné a napokon „cigánske“ tábory

Začiatkom augusta 1940 boli otvorené protektorátne pracovné tábory v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu na Morave. Ich fungovanie zmapoval historik Ctibor Nečas v publikácii Romové v České republice včera a dnes.

Nie všetci z internovaných boli Rómovia. Evidencia českých četníkov zaznamenávala internovaných Rómov pod písmenom „C“ a tvorili do 25 percent zajatcov. Neskôr sa kárne (disciplinárne) tábory formálne premenovali na zberné. Uväznené osoby nerómskeho pôvodu boli charakterizované ako zločinci z povolania (BV ako Berufsverbrecher), Rómovia ako asociáli (ASO ako Asoziale).

Vďaka Nečasovmu mnohoročnému archívnemu výskumu máme dobrú predstavu o počte a identite internovaných osôb. Na základe četníckej kartotéky kočujúcich bol 2. augusta 1942 všetkým Rómom zakázaný akýkoľvek pohyb, museli zostať v mieste pobytu a súčasne sa museli dostaviť na príslušnú četnícku stanicu. Takto bolo podľa Nečasa identifikovaných asi 5830 Rómov a „rómskych miešancov“. Mnohí Rómovia aj s rodinami boli transportovaní do zberných táborov v Letoch a v Hodoníne.

Následne v polovici decembra 1942 ríšske ministerstvo vnútra vydalo výnos (Auschwitz-Erlass) o transportovaní Rómov do „cigánskeho tábora“ v komplexe koncentračných táborov v Osvienčime-Brezinke.

Holokaust česko-moravských Rómov teda začal policajnou kartotékou a skončil v nemeckom koncentračnom tábore na okupovanom území Poľska.

Ctibor Nečas, historik osudu česko-moravských Rómov

Spomínaný profesor Ctibor Nečas (1933 – 2017) zasvätil svoj odborný život výskumu rómskeho holokaustu a je autorom prvej monografie k tejto téme.

Jeho kniha s názvom Nad osudem českých a slovenských Cikánů v letech 1938 až 1945, ktorá vyšla v roku 1981, však nevzbudila všeobecný a ani odborný záujem. On sám bol oceňovaný až po roku 1989. Nečasovo monumentálne dielo pritom obsahuje 255 romistických textov.

Historik preskúmal všetky vtedy dostupné pramene týkajúce sa rómskych zberných táborov v Letoch a v Hodoníne. Takzvaný „cigánsky tábor“ v Letoch sa v čase svojho otvorenia v auguste 1942 skladal z 50 pojazdných a jedného pevného baraku. Táborovou internáciou prešlo 1309 osôb vrátane 36 novorodencov, ktorí sa narodili v týchto priestoroch. Strážny oddiel tvorilo 30 četníkov a veliteľ, všetci boli českej národnosti. Každý štvrtý internovaný ušiel. Takéto osoby boli väčšinou vypátrané, fyzicky potrestané a poslané späť. Neskôr boli spolu s mnohými ostatnými transportované do „cigánskeho tábora“ (Zigeunerlager) v Auschwitz-Birkenau.

„Cigánsky tábor“ v Hodoníne tvorili pôvodne tri drevené baraky s kapacitou 300 osôb. Na jeseň v roku 1942 boli pristavané ďalšie dva baraky. Tunajší strážny oddiel tvorilo 32 četníkov a nadporučík Štepán Blahynka, ktorý velil aj v Letoch, kde nahradil pôvodného veliteľa Janovského. V hodonínskom tábore bolo internovaných 1395 mužov, žien a detí, narodilo sa tam 34 novorodencov.

Aj v Hodoníne sa internovaní pokúšali o úteky. Nečas v knihe napríklad popisuje beznádejný útek Anny Ružičkovej s dcérou Barborou a dvojročným vnukom Janom. Dva týždne sa skrývali v lesoch, konzumovali lesné a poľné plody. Po vypátraní oddielom četníkov boli vrátení do tábora a transportovaní do Auschwitz-Birkenau. Naopak, Františka Danielová a Antónie Barvinská unikli v auguste 1942 z tábora bez stopy. Táborovú internáciu neprežilo 207 osôb, 121 z nich bolo pochovaných na táborovom pohrebisku. Najčastejšou príčinou smrti boli zápaly pľúc, tuberkulóza a brušný týfus.

Zo zberných táborov sa uskutočňovali hromadné deportácie. Dopravu v nákladných vagónoch zabezpečovali Českomoravské dráhy centrálne z Brna. Vlaky smerovali do pohraničnej Moravskej Ostravy, kde súpravy prevzala Deutsche Reichsbahn.

Konečnou stanicou bol táborový komplex Auschwitz-Birkenau. Podľa archívneho webu Pietneho miesta Lety skončilo vo vyhladzovacom tábore 420 tamojších väzňov. Web Múzea rómskej kultúry v Brne uvádza spolu 865 transportovaných väzňov z hodonínskeho tábora.

Epilóg

Diskriminácia Rómov pokračovala – samozrejme, v zmenenej forme a inej politickej situácii – aj po druhej svetovej vojne. Budovy zberných táborov v Letoch a v Hodoníne zostali zachované. Za socializmu zriadili súdruhovia v Letoch ošipáreň, v Hodoníne zasa vznikol rekreačný areál pre oddychujúcich pracujúcich. Na ťaživú minulosť sa malo zabudnúť. Ale to je už iný, súčasný príbeh.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].