„Dávaj/ber“ – tak preklad názvu hudobného zoskupenia DakhaBrakha zo staroukrajinčiny. A presne tak to bolo aj počas ich tohtoročného koncertu na festivale Pohoda. Magnetizujúci „etnický chaos“ ponúkal prvky ukrajinskú identity v kombinácii s nástrojmi a rytmami z celého sveta. Z ich hudby išli zimomriavky a zvierala hrdlo silnou emóciou. Neboli to totiž len tóny, bol to manifest – výbušný a zároveň intímny.

„Tri dni pred festivalom boli v Kyjive veľké útoky. Tri noci som nespala. Až na Slovensku som prvýkrát spala celú noc,“ povedala bezprostredne po vystúpení na tlačovej konferencii speváčka a perkusionistka Olena Tsybulska. Priznala, že sa opäť pristihla pri myšlienke, aké je zvláštne vyjsť na pódium, usmievať sa a rozdávať radosť, kým doma zúri vojna.

„Náš život v Kyjive vyzerá tak, že počas noci prebieha ostreľovanie. Je to nebezpečné a môže sa stať, že zomriete. Ak nezomriete, ráno sa zobudíte a žijete svoj bežný život – deti idú do škôlky či školy, dospelí do práce alebo do kaviarne. A takto to ide deň po dni. Rozhodli sme sa, že napriek tomu chceme ostať žiť na Ukrajine a že budeme žiť čo čo najaktívnejšie, ako dokážeme. S tým je spojená aj naša tvorba.“

Nahrávanie albumu uprostred sirén

V tvorbe kapely znie volanie po zachovaní ukrajinskej identity – hlasné, no krehké ako ľudský život. Aktuálne chystajú aj nový album, práce na ktorom začali ešte pred plnoformátovou ruskou inváziou vo februári 2022. Spevák Marko Halanevych však hovorí, že po začiatku plošného útoku stratili v kapele schopnosť tvoriť. 

„Prvý rok a pol po vypuknutí vojny sme nedokázali pokračovať. Boli sme ochromení situáciou v krajine. Okolnosti vojny boli pre nás veľmi intenzívne. Po čase sme opäť začali pracovať na albume, nebolo to však ľahké. Na tvorenie potrebujete vlnu emócií – aj pozitívnych. My však máme veľmi veľa negatívnych zážitkov, preto je náročné nájsť pozitívne emócie a silu tvoriť.“

Aj v takýchto chvíľach sa napokon naučili hľadať svoje ostrovy inšpirácie. Počas turné, nech prebieha doma čiv zahraničí, si vždy nájdu týždeň, keď sa venujú len tvorbe. Album však nahrávajú iba doma v Kyjive.

„Aj keď sú tam prítomné sirény, poplach a nie je to jednoduché, pretože kedykoľvek sa môže stať čokoľvek, je pre nás zásadné, aby sme podporili naše miesto a domovinu. Preto tam chceme nahrať album až do konca. Verím, že čoskoro uzrie svetlo sveta a že sa vám bude páčiť,“ dúfa Halanevych.

Obrazy, ktoré „rozprávajú“ aj bez slov

Jedinečnosť DakhaBrakhy spočíva aj vo vizuálnom prejave kapely. Jej koncerty sú scénickým zážitkom a po invázii ruských vojsk pridali ešte jeden silný prvok – videá. Aj na koncerte počas festivalu Pohoda 2025 mali účastníci možnosť sledovať ilustrácie ukrajinských ilustrátorov so silnými odkazmi. Na výtvarnej zložke spolupracuje kapela s ukrajinskou umelkyňou Marie Volkovou, ktorá vdychuje život jednotlivým ilustráciám. Jej práca nie je len estetickým pozadím, ale samostatným vizuálnym naratívom, ktorý v sebe nesie skutočné príbehy. Volková vkladá do projekcií reálne osudy ľudí.

V závere vystúpenia na Pohode mohli návštevníci sledovať video s tvárami ukrajinských vojakov a vojačiek na frontovej línii. „Je pre nás dôležité ukazovať tváre a príbehy ľudí, ktorí sú hrdinami nášho národa a obrancami, ktorí chránia demokraciu. Niektorí z nich už nežijú. Chceme ich neustále pripomínať a hovoriť druhým o tom, čo sa u nás deje a ako ľudia obetúvajú svoje životy za slobodu. Chceme, aby sa na to nezabudlo,“ vysvetľuje Marko Halanevych.

Tento výtvarný rozmer pomáha prepojiť publikum s posolstvom kapely aj pred publikom, ktorému môže chýbať jazykové porozumenie. Spoločným jazykom sa tak stáva hudba, obraz a emócia.

Vokalista považuje za dôležité, aby sa proti ruskej propagande bojovalo aj v kultúre. „Nie sme nacisti ani »banderovci«, ako to tvrdia Rusi. Chceme len pokojne žiť a byť svojbytným národom. To je všetko.“ 

Dve paralelné reality: umelecký a civilný život

Napriek vojnovým podmienkam sa členovia zoskupenia DakhaBrakha snažia fungovať čo najplnohodnotnejšie aj v ich civilných životoch. „Mohli sme odísť a začať niekde úplne odznova. Ale to by asi bolo ešte ťažšie,“ hovorí Olena Tsybulska. „Rozhodli sme sa ostať a žiť. Tak normálne, ako sa len dá.“

Radosť zo života sa snaží nachádzať v rodinných mikro-momentoch. V týchto časoch si chce zapamätať každú drobnosť. „Snažím sa zapísať si do pamäte, ako som objímala svoje dieťa, aký to bol pocit,“ hovorí Olena, ktorú nabíja aj odhodlanie jej rodákov. „Vidím, že sú mojej krajine sú ľudia, ktorí prišli o svojich blízkych alebo o biznis a nevzdávajú sa napriek tomu, že stratili tak veľa. Nezlomili sa, hľadajú nové možnosti, ako rozvíjať to, čo im zostalo. Aj táto nezlomnosť ľudí nám dáva silu pokračovať.“

Iryna Kovalenko dodáva, že žijú životy dva – jeden umelecký a druhý osobný. V umeleckom živote čerpajú z nadšenia a podpory fanúšikov, z možností stretávať nových umelcov a spoznávať iné kultúry. „V civilnom živote žijeme klasické problémy podľa bežného grafikonu. No v každom z tých dvoch životov potrebujeme aj výdych. Ja sa snažím tráviť čo najviac času so svojím dieťaťom. A mám veľmi rada ticho a samotu – to ma lieči a uzdravuje,“ opisuje Kovalenko.

Doma na Ukrajine sú koncerty emočnejšie

Keď hrá kapela doma na Ukrajine, ľudia v publiku plačú viac, ako keď sa koncert koná v zahraničí. „V Európe vás nepreruší výbuch bomby. Môžem však povedať, že inak sú reakcie domáceho aj európskeho publika veľmi podobné. Ľudia nás vnímajú rovnako, aj predtým sme boli pomerne obľúbení. V tejto chvíli však doma zažívame veľa tráum, ľudia na Ukrajine preto reagujú emotívnejšie. Máme vedľa seba veľkého suseda, ktorý chce vymazať ukrajinský národ a premeniť nás na akési nové ruské obyvateľstvo. My ale máme povinnosť žiť, pracovať a brániť našu identitu. Doma je preto všetko nabité inou hĺbkou, v ktorej je viac bolesti a túžby po živote,“ hodnotí Marko Halanevych.

Halanevych ako jediný muž v kapele cíti ešte jeden iný rozmer svojho pôsobenia. Ako umelec má výnimku od ministerstva kultúry, vďaka ktorej môže opustiť krajinu pod podmienkou, že štátu deklaruje, kde sa bude v danom čase nachádzať. A hoci úradníci vyhodnotili, že vzhľadom na medzinárodné pôsobenie kapely má pre Ukrajinu väčší dopad, keď Halanevych vystupuje na koncertoch, než keby bol na fronte, spevák cíti voči svojim krajanom veľký záväzok.

„Stále si uvedomujem, že na fronte nie som. Cítim preto , že musím pracovať desaťnásobne viac ako dievčatá z kapely. Keď nekoncertujeme, maľujem. Obrazy potom predávame cez zbierky a výťažok putuje ukrajinským vojakom na frontovú líniu. Je to môj spôsob, ako sa cítiť užitočný,“ vysvetľuje.

Otvorení hudobnému experimentovaniu

Napriek ťažobám, ktoré ich doma sprevádzajú, si DakhaBrakha zachováva tvorivú otvorenosť a nadšenie. Hudobné hľadanie, experimenty a nové výzvy ostávajú prirodzenou súčasťou ich identity, aj keď často nevedia, kam ich intuitívny proces zavedie.

Kapela je známa mixovaným rôznych hudobných žánrov. Existuje štýl, ktorému by sa radšej vyhli? „Asi nie,“ usmieva sa Marko Halanevych. „Sme otvorení experimentovaniu. Nerobí nám problémy testovať nové žánre – jednoducho skúšame a uvidíme, čo z toho bude. Nedokážeme vopred povedať, čo bude náš najbližší experiment, lebo to ani sami nevieme.“

DakhaBrakha Hudobné kvarteto z Kyjiva, ktoré vzniklo v roku 2004 z iniciatívy avantgardného režiséra Vladyslava Troitského v rámci centra súčasného umenia DAKH. Hudobne čerpajú z ukrajinského folklóru, no kombinujú ho s nástrojmi a rytmami z celého sveta. Ich koncerty sú scénickým zážitkom, kombinujú zvuk, obraz, divadelnosť a emóciu. Vystupovali na festivaloch ako Womadelaide, SXSW, Colours of Ostrava či Pohoda. V marci 2010 získali Grand Prix Sergeja Kurjochina v oblasti súčasného umenia. Kapelu tvoria Mako Halanevych (spev, darbuka, tabla, didžeridu, akordeón, trombón), Iryna Kovalenko (pev, djembe, basové bubny, akordeón, perkusie, bugaj, zgaleyka, klavír), Olena Tsybulska (spev, basové bubny, perkusie, garmoška), Nina Garnetska (spev, violončelo, basový bubon) a Vladyslav Troitskyi (režisér, ideológ a zakladateľ kapely DakhaBrakha).

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].