Keď sa hovorí o nerovnostiach vo vzdelávaní, často sa začína školou – prvým ročníkom, učiteľmi či osnovami. Výskum aj prax však dlhodobo ukazujú, že rozhodujúce rozdiely vznikajú oveľa skôr, a to už v prvých rokoch života. Práve na toto obdobie sa zameriava program Omama občianskeho združenia Cesta von. Podporuje rodičov a detí z vylúčených komunít priamo v ich domácom prostredí v čase, keď sa u detí formujú kognitívne schopnosti, jazyk a vzťah k učeniu.

Prístup, ktorý organizácia roky rozvíjala v teréne, má však oporu aj v dátach. „Tušili sme, že to funguje,“ hovorí riaditeľ organizácie Pavel Hrica. „No merania nám to potvrdili aj kvantitatívne.“

Program sa medzičasom rozrástol. Dnes v ňom pôsobí viac ako päťdesiat omám, a to najmä v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji. Koncept však od začiatku narážal na limity. „Vedeli sme, že nebudeme mať kapacitu pokryť celé Slovensko a zamestnávať stovky omám,“ vysvetľuje Hrica. Aj preto sa Cesta von nesústredila len na rast vlastného programu, ale snažila sa o jeho systémové ukotvenie. „Od začiatku sme sa snažili o systémové presadenie tejto intervencie.“ Nedávno sa to podarilo a služba pribudla do zoznamu sociálnych služieb ministerstva práce ako odborná činnosť.

Nie je to len formálne uznanie, zaradenie umožňuje ešte výraznejšiu replikáciu prístupu aj mimo pôvodnej organizácie. „Činnosť inšpirovaná programom Omama medzičasom vzniká aj u ďalších poskytovateľov,“ vraví Hrica.

Cesta von preto v niečom mení svoju rolu. Namiesto rozširovania vlastného programu sa sústreďuje na jeho šírenie do externého prostredia. Zakladá vlastné tréningové centrum – akadémiu, ktorá bude pripravovať ďalšie omamy pre samosprávy a iné organizácie. „Poskytneme im know-how, nástroje, aplikáciu aj manuály, takže nemusia začínať od nuly.“ Program, ktorý bol doteraz vnímaný ako inovatívny projekt z terénu, sa tak postupne mení na model, ktorý má ambíciu fungovať v širšom systéme.

Nerovná štartovacia čiara detí

Jednou zo základných príčin školských nerovností je fakt, že deti do vzdelávacieho systému nevstupujú z rovnakej štartovacej čiary. Už v ranom veku – ešte predtým, než zasadnú do lavice – sa u nich objavujú rozdiely v slovnej zásobe, schopnosti sústrediť sa, jemne motorike či zručnosti pracovať s informáciami. Nejde pritom o individuálne zlyhanie dieťaťa ani o nedostatok schopností. Rozhodujúce je prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, množstvo podnetov, kvalita interakcií, ale aj miera stresu, ktorému je vystavené.

„Naša intervencia je úzko zameraná na vzťah rodiča s dieťaťom, nie na bývanie či výživu. Vo výsledku to dokáže zmazať približne polovicu rozdielu v neurovývine medzi deťmi z generačnej chudoby a deťmi z bežnej strednej triedy. Deti potom neprichádzajú do školy s takým veľkým sklzom,“ opisuje Hrica.

Ako deti ovplyvňuje život v generačnej chudobe, vysvetlila na predstavení zaradenia služby do štátneho sociálneho systému psychologička Shoshana Chovan z Cesty von. Podmienky, v ktorých mnohé rodiny žijú, podľa nej prispievajú k chronickej stresovej záťaži.

„Stres, ktorý vyplýva z toho, že prostredie je preplnené a chaotické, je obrovský. V chudobnej rómskej domácnosti pripadá na jednu obytnú miestnosť v priemere 4,1 osoby,“ opisuje. „Často ide o priestor bez stabilného elektrického pripojenia či tečúcej vody, kde rodičia musia riešiť základné fungovanie domácnosti vrátane toho, ako si bezpečne zakúriť.“ Takéto podmienky majú priamy dopad na vývin detí. „Organizmus je permanentne preťažený toxickými mierami stresu. Dieťa je mu vystavené práve v období, keď sa jeho mozog vyvíja najrýchlejšie, keď sa učí rozprávať, chodiť, sústrediť sa a vytvárať si vzťahy,“ hovorí Chovan. Dôsledkom podľa nej je, že takéto deti od začiatku zaostávajú, pretože majú menej príležitostí rozvíjať svoj potenciál.

Program Omama sa zameriava na tieto chýbajúce príležitosti. Vyškolené ženy z komunít pravidelne navštevujú rodiny a pracujú s deťmi aj rodičmi v ich domácom prostredí. Ukazujú rodičom jednoduché spôsoby, ako rozvíjať jazyk, motoriku či pozornosť detí – nie ako „služba zvonku“, ale ako niekto zvnútra, kto komunite rozumie.

Jednou z takýchto omám je Kvetoslava. Okrem metodiky programu považuje za kľúčový vzťah, ktorý pri takýchto stretnutiach vzniká. „Poznajú ma a ja poznám ich. Dôverujú mi a idú do toho bez obáv,“ hovorí. „Keby k nim prišiel niekto cudzí, možno by sa hanbili – napríklad za to, ako bývajú. Alebo by nedali svoje dieťa niekomu, koho nepoznajú.“

Vzájomná dôvera je predpokladom pre to, aby sa práca s rodinou vôbec mohla začať. Mnohí rodičia sa dnes už často ozývajú sami. „Chcú pre svoje deti niečo lepšie. Sú to najmä rodiny, ktoré dlhodobo generačne žijú v chudobe.“

Kvetoslava začína s deťmi pracovať od prvých týždňov života. „Dieťa môže vstúpiť do programu od troch týždňov a je v ňom do štyroch rokov. Každý týždeň máme pripravené aktivity podľa veku dieťaťa. Ukazujem ich mame a ona ich potom robí so svojím dieťaťom,“ opisuje. Pod aktivitami myslí zdanlivo jednoduché činnosti, ako napríklad pomenovanie farieb, zvierat či základnú komunikáciu, ktoré sú však pre mnohé rodiny novou skúsenosťou. „Keď som začínala, musela som vysvetľovať, že je to pre deti dôležité, aby boli pripravené do škôlky. Mnohé nevedeli pomenovať zvieratá alebo farby.“

Postupne sa však mení nielen ich slovná zásoba, ale aj správanie a vzťah k učeniu. „Deti sa naučia reagovať, ukazovať, robiť gestá. Keď im poviem ‚ukáž havka‘, tak ho ukážu. Na začiatku to tak nebolo,“ spomína si Kvetoslava. Zmenu badá aj pri správaní v každodenných situáciách. „Na začiatku deti nepoznali hranice. Brali hračky, rozhádzali ich a často ani nevedeli, čo s nimi. Postupne sa naučili, že keď skončíme, povieme ‚hotovo‘ a veci sa vracajú na miesto. Teraz už vedia veci upratať.“

Takéto posuny môžu pôsobiť nenápadne, v skutočnosti však ide o základné stavebné kamene kognitívneho aj sociálneho vývinu. Drobné úspechy, ktoré omamy vidia v teréne, sa najnovšie podarilo zachytiť aj v dátach. Tie ukazujú, že nejde len o individuálne príbehy, ale o merateľný efekt.

Efekt omám je odmeraný

Cesta von plánovala merať dopad svojich aktivít od samého začiatku. „Keď sme v roku 2018 zakladali program, chceli sme vedieť, či to naozaj funguje a má zmysel. Sami seba sme sa pýtali, či to nie je len jedno z množstva úsilí, ktoré postupne vyšumí,“ hovorí Pavel Hrica. „Preto sme chceli merať dopad a návratnosť našej investície.“ Ukázalo sa však, že práve táto časť je jedna z najnáročnejších. Nie je jednoduché zachytiť efekt intervencie v ranom detstve, pretože výsledky sa často prejavia až o roky neskôr. Organizácia preto hľadala spôsob, ako merať efekt skôr a spoľahlivo. A napokon sa im to podarilo.

„Najprv sme kontaktovali pani Oľgu Matuškovú, odborníčku na sledovanie raného vývinu. Vďaka nej sme sa dostali k skríningom, ktoré používajú pediatri. Neskôr nám však napísala, že našla špeciálnu metódu, ktorá sa používa v Oxforde, a že by pre nás mohla byť veľmi vhodná,“ opisuje riaditeľ Cesty von, ako sa s programom dostali na prestížnu univerzitu. Keď s malou dušičkou kontaktovali výskumníčku Michelle Fernandes z oddelenia pediatrie, len sa nádejali, aby im odpísala. „Nadchlo ju to a dávalo jej to zmysel. Navrhla, aby sme si zavolali – a tam sa vlastne začal celý príbeh merania,“ spomína Hrica na začiatok spolupráce.

Fernandes pricestovala na Slovensko a išla priamo do osád. Rozprávala sa s obyvateľmi a sledovala, ako intervencia prebieha v praxi. Zároveň pomohla vyškoliť lokálnych výskumníkov.

„Bolo veľmi dôležité, aby naši výskumníci dobre poznali metodiku a vedeli, čo majú sledovať. Aby sme sa vyhli skresleniam, bolo potrebné administrátorky v metodike vyškoliť, aby hodnotili vývin jednotne. Vďaka tomu vznikla skupina administrátoriek, ktoré chodili do marginalizovaných komunít. Merali v tých istých komunitách deti zapojené do programu, ale aby sme mali porovnávacie vzorky, aj deti mimo programu, a deti zo strednej triedy,“ opisuje Hrica. 

Porovnanie ukázalo, že rozdiely medzi deťmi môžeme pozorovať už vo veku dvoch rokov. Zároveň sa však ukázalo, že je možné ovplyvniť ich. Výsledky potvrdili, že deti zapojené do programu Omama dosahujú lepšie výsledky v kognitívnych aj jazykových oblastiach. „Videli sme to v teréne, počúvali sme to od omám aj rodičov. No keď sa rozprávate so štátom alebo donormi, potrebujete to mať kvantifikované,“ hovorí Hrica.

Výskum napomohol otvoriť otázku o návratnosti programu pre spoločnosť. „Vo svete sa takéto analýzy robili, najmä v Amerike sa meral dopad programov ranej starostlivosti. Ukázalo sa, že jeden investovaný dolár prináša desať- až pätnásťnásobnú návratnosť. Vklad sa spoločnosti vráti, pretože deti majú lepšiu podporu, a keď sa dostanú do škôl a neskôr do práce, sú lepšie pripravené a majú väčšiu šancu uspieť.“

Podobná logika podľa Hricu funguje aj na Slovensku, len sa o nej zatiaľ hovorí menej. „Návratnosť investovaných nákladov nezačína až v dospelosti, ale už v detstve. Napríklad náklady na špeciálne školy sú vyššie ako náklady na bežné školy, takže už tam sa intervencia začína vracať, ak dieťa napríklad nemusí ísť do špeciálnej školy.“

Meranie teda okrem iného mení aj pohľad na intervencie v ranom detstve. Nepredstavuje len sociálnu pomoc, ale investíciu s merateľným dopadom na fungovanie celého systému – od školstva až po trh práce.

Podľa Hricovej kolegyne, psychologičky Shoshany Chovan, je skorý zásah kľúčový. „Zachytiť nerovnosti skôr je pre štát oveľa lepšie, ako riešiť ich neskôr, keď už môže byť neskoro. To už potom nie je také jednoduché.“ Zároveň pripomína, že význam takýchto intervencií nespočíva len v ekonomickej rovine.

„Návratnosť nie je len o tom, že sa zvyšuje produktivita a deťom sa lepšie darí v škole, čo im dáva väčšiu šancu na lepšie zamestnanie alebo uplatnenie sa. Tiež sa zlepšuje ich zdravie, správanie súvisiace so zdravím, čím sa znižujú náklady napríklad na zdravotnú starostlivosť alebo kriminálny systém. Myslím si ale, že najväčšia návratnosť spočíva v tom, ako sa nám tu bude žiť. A to je niečo, čo sa nedá vyčísliť.“

Raná starostlivosť sa násobne vráti

Investície do raného detstva patria podľa odborníkov medzi najefektívnejšie verejné politiky. Každé zlepšenie v tomto období má násobný efekt v ďalších fázach života – vo vzdelávaní, zamestnanosti aj zdraví. Naopak, ak sa rozdiely prehĺbia už na začiatku, systém ich neskôr len ťažko dobieha. Program Omama preto nepredstavuje „sociálnu službu navyše“, ale zásah do samotného jadra problému – nerovností, ktoré vznikajú ešte pred vstupom do školy.

V centre intervencie pritom stojí vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Ako opisuje omama Kvetoslava, práca sa nezačína pri dieťati, ale pri rodičovi. „Najprv musím pracovať s mamou. Vediem ju k tomu, aby sa s dieťaťom rozprávala, hrala, aby mu nastavila hranice toho, čo sa smie a čo nie. Keď mamina spolupracuje, postupne sa to zlepšuje. Povzbudzujem ju aj v tom, aby dieťa chválila, objímala a prejavovala mu lásku. Ak pracujeme s bábätkom, ukazujem jej na bábike, čo má robiť, a ona ma napodobňuje a pracuje so svojím dieťaťom.“

Cieľom týchto aktivít pritom nie je „len“ rozvoj zručností, ale vytváranie emocionálnej väzby a zlepšovanie každodenného fungovania rodiny. Kveta vidí v praxi konkrétne zmeny. „Keď majú rodičia doma viac detí, napríklad päť alebo šesť, vidia rozdiel medzi tými, s ktorými sa pracuje a s tými, ktoré programom neprešli. Mali sme napríklad maminku, ktorá mala staršie dieťa v škôlke a nepoznalo farby. Jej mladšie dieťa, s ktorým pracujeme dnes, ešte nemá ani tri roky, a už pozná farby aj zvieratá.“

Rozvoj detí potvrdzujú aj mentorky programu. „Vidím tam veľmi veľa lásky. Maminy majú väčšiu istotu v tom, ako prejavovať vzťah k dieťaťu – pohladia ho, dajú mu pusu, objímu ho. Som presvedčená, že to v nich vždy bolo, ale možno nemali istotu, že to robia správne. Omamy im pomáhajú tú istotu získať,“ hovorí mentorka Jana Kolačkovská. Dopad je podľa nej viditeľný aj mimo rodiny, napríklad v škôlkach. „Mali sme spätnú väzbu od pani učiteľky, ktorá sa jednej našej mamy pýtala, ako je možné, že jej deti tak pokročili a poznajú zvieratá či farby – bežne sa to vraj nestáva. Aj toto sú momenty, keď vidíme, že táto práca má zmysel.“

Z individuálnych zmien sa tak postupne skladá širší obraz. Program však zároveň narážal na svoje limity – dopyt po podpore výrazne prevyšuje kapacity. „Každá rodina by ma potrebovala, ale nemôžem pomôcť všetkým. Ja napríklad pracujem s 25 deťmi, ďalšie si už nemôžem zobrať, hoci by to potrebovali,“ hovorí omama Kvetoslava.

„Služba omám“ ako oficiálna časť sociálneho systému

Aj preto sa téma ranej starostlivosti čoraz intenzívnejšie dostáva na úroveň verejných politík. „Naše meranie zaujalo analytikov a ľudí, ktorí v roku 2021 pripravovali Plán obnovy. Rozhodli sa, že program omám predstavuje zmysluplnú intervenciu, pretože marginalizované komunity sú jedným z najväčších problémov na Slovensku,“ hovorí Hrica.

Systémové ukotvenie znamená uznanie, že tento typ práce má svoje miesto v štátnej politike, a to nie ako výnimka, ale ako súčasť riešenia.

„Bol to dlhší proces, kde jedna vec súvisela s ďalšou. Na Plán obnovy nadviazali ďalšie kroky – rozšírenie programu a spolupráca štátu. Takáto spolupráca nie je na Slovensku bežná, lebo každý rezort si stráži svoje záležitosti a veľmi nechce spolupracovať s ostatnými. O to unikátnejšie je, keď sa úrady dokážu spojiť a riešiť jednu tému spolu,“ opisuje Hrica.

Výsledkom boli konkrétne kroky, jedným z výstupov pracovnej skupiny bola Národná stratégia rozvoja koordinovaných služieb včasnej intervencie a ranej starostlivosti do roku 2030. Materiál prvýkrát pomenúva potrebu systematickej podpory aj pre deti v nepriaznivej sociálnej situácii, teda pre skupinu, pre ktorú podobný systém podpory doteraz prakticky neexistoval.

Následne parlament koncom roka 2025 novelizoval zákon o sociálnych službách. Pribudla doň odborná činnosť rozvoja rodičovských zručností, ktorá je inšpirovaná programom Omama. Nová služba je nastavená tak, aby reagovala na realitu rodín. „Dôležité je, že služba má prebiehať terénnou formou, teda priamo v domácnostiach. Rodiny nemusia nikam dochádzať, služba prichádza za nimi,“ vysvetľuje riaditeľ Cesty von. 

Zároveň sa rozširuje cieľová skupina možných prijímateľov tejto služby. „Týka sa rodín v nepriaznivej sociálnej situácii, nemusia to teda byť len marginalizované komunity. Môžu to byť aj rodiny bez domova, utečenci alebo iné zraniteľné skupiny.“

Zaradenie služby do systému so sebou prináša lepšie možnosti na jej financovanie. Zároveň dovoľuje otázku, ako model ranej intervencie aplikovať plošne všade tam, kde by bol potrebný. „Chceme podporiť šírenie modelu aj u iných subjektov – napríklad samospráv, škôl alebo lokálnych neziskových organizácií, ktoré by si zamestnali vlastnú asistentku ranej starostlivosti,“ vraví Hrica. „Financie by sa mali zabezpečiť prostredníctvom nového systému, aktuálne sa pripravuje výzva z európskych zdrojov.“

Práve stabilita financovania bude rozhodujúca. „Projektové financovanie je problém – má začiatok a koniec, takže organizácia musí prepustiť ľudí, čo dlhodobo nedovoľuje budovať systém. Tieto služby však potrebujú kontinuitu 20 až 30 rokov, aby priniesli skutočný efekt.“

Pre Cestu von naďalej zostáva dôležité meranie dopadu. „Vďaka doktorke Michelle Fernández a meraniu INTER-NDA u dvojročných detí sme videli, že deti zapojené do programu Omama majú o 88 nižšie riziko oneskorení vo vývine. Približujú sa teda k majorite. Zároveň vidíme, že zapojení rodičia získavajú pestrejšiu paletu nástrojov a zručností, ako s deťmi pracovať, ako ich rozvíjať a podporovať ich vývin,“ hovorí psychologička Chovan.

Keďže verejné investície sú našimi spoločnými peniazmi, je podľa nej dôležité, aby meranie dopadu pokračovalo aj na úrovni systému. „Keď už niečo robíme, mali by sme to robiť poriadne.“

Šanca na stabilnejšie a udržateľné financovanie

Program Omama neposúva len konkrétne rodiny. Mení aj spôsob, akým sa na Slovensku hovorí o nerovnostiach. Namiesto vysvetlení založených na individuálnom zlyhaní alebo „kultúrnych rozdieloch“ prináša dôkaz, že rozhodujúce sú podmienky, v ktorých deti vyrastajú a to, či majú v ranom veku prístup k podpore. Zodpovednosť sa tak sčasti presúva aj na systém.

„Rozvoj rodičovských zručností sme si zadefinovali už v národnej stratégii, ktorá sa zaoberá včasnou intervenciou a ranou starostlivosťou. V pracovnej skupine sme totiž silno vnímali, že takáto pomoc je potrebná a potrebujeme investovať do najzraniteľnejších skupín ľudí,“ vysvetľuje Alexandra Bublišová z odboru sociálnych služieb ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Každému z nás by podľa nej malo záležať na tom, aby boli najmä deti a iné zraniteľné skupiny začlenené do spoločnosti najviac, ako je to možné.

Bublišová vraví, že vnesenie služby do systému bolo súčasťou širšieho procesu. „Príprava zákona, zameraného na zmenu financovania sociálnych služieb, trvala vyše roka a pracovná skupina sa stretla sedemnásťkrát. V rámci medzirezortného pripomienkového konania prišlo množstvo pripomienok, ale nikto – ani jeden z expertov, verejnosti, ani nikto z iných ministerstiev – nepriniesol voči tejto odbornej činnosti čo i len jednu negatívnu pripomienku.“

Vnesenie odbornej činnosti, inšpirovanej programom Omama ako aj inými príkladmi dobrej praxe, do zákona o sociálnych službách považuje za dôležitý krok, ktorý vytvorí podmienky na rozšírenie aktivity aj na iné organizácie.

„Ak má niekto záujem stať sa poskytovateľom uvedenej sociálnej služby, teda podpory a rozvoja rodičovských zručností, bude sa vyžadovať absolvovanie akreditácie, ktorá sa udeľuje na ministerstve práce. Po úspešnom získaní akreditácie pôjde subjekt s týmto rozhodnutím na vyšší územný celok, kde sa následne sociálna služba po splnení všetkých zákonných náležitostí zaregistruje,“ opisuje postup. Ministerstvo bude mať v rukách nástroje na kontrolu a pripravuje aj jednotnú metodiku.

Keďže je služba nová, štát ešte nestihol upraviť jej financovanie, prechodným riešením však majú byť eurofondy. „V Programe Slovensko je na túto aktivitu alokovaných 8,4 milióna eur. Subjekty, ktoré boli podporené z Plánu obnovy a odolnosti, sa budú môcť zapojiť do tejto výzvy a pokračovať vo svojej činnosti.“

Bublišová si je vedomá toho, že projektové riešenie nie je ideálne, pretože nezaručuje kontinuitu poskytovania služby. „Budúci rok sa však plánuje príprava legislatívna úprava služieb krízovej intervencie, kde je zaradená aj spomínaná služba rozvoja rodičovských zručností. Dúfame, že sa podarí zabezpečiť stabilné financovanie pre všetky subjekty, ktoré sa rozhodnú túto službu poskytovať.“ Kľúčové teda bude, ako rýchlo a v akom rozsahu štát zvládne zabezpečiť praktické fungovanie novej služby v teréne.

Podpora pre každé dieťa z generačnej chudoby

Víziou Cesty von je, aby každé dieťa, ktoré sa narodí do ťažkých podmienok, mohlo dostať podporu. Cestou k naplneniu má byť prenos know-how do systému. „Následne budeme môcť vzdelávať ďalších poskytovateľov, pre ktorých bude podmienkou absolvovať vzdelávanie, aby mohli poskytovať túto službu. Štát si týmto spôsobom zabezpečí kvalitu. Nebude to môcť robiť hocikto bez prípravy, uchádzač bude musieť prejsť procesom posilňovania kvality,“ opisuje.

Kľúčovým nástrojom má byť akadémia Cesty von, ktorá bude poskytovať vzdelávanie, metodiku aj podporu ďalším organizáciám. Model sa tak má šíriť ako „sociálna franšíza“, teda nie v podobe centralizovaného programu, ale skôr ako sieť poskytovateľov, ktorí pracujú podľa spoločných štandardov. Cieľom je, aby každodenná práca v teréne fungovala plošne v podobnej a dostatočnej kvalite.

„Táto práca je oveľa komplexnejšia, než sa môže na prvý pohľad zdať. Človek vidí, že omama príde a hrá sa s dieťaťom, no za tým je veľa prípravy,“ uzatvára mentorka Jana Kolačkovská.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].