Básnik a vydavateľ Dezider Banga by mal v týchto dňoch 85 rokov. „Otec bol veľmi skromný a pracovitý človek. Dúfam, že jeho diela budú prínosom aj pre budúce generácie a že jeho tvorba bude žiť večne,“ hovorí o ňom jeho syn Dalibor.

V rozhovore vysvetľuje, aký bol známy spisovateľ v súkromí, ako sa spriatelil s Václavom Havlom a kde chodil načerpať sily, keď sa cítil byť unavený.

Skúste, prosím, čitateľom priblížiť zákulisie tvorby vášho otca Dezidera Bangu.

Otec by nemohol tvoriť bez zázemia rodiny. Veľká vďaka preto patrí našej mame Oľge Bangovej, ktorá ho odbremeňovala od všedných vecí, aby sa mohol naplno venovať tvorbe.

Na svojich dielach pracoval v skromných podmienkach, väčšinou v noci, aby nás nerušil. Vždy mal okolo seba veľa kníh a rozpracovaných rukopisov, na ktorých robil aj niekoľko rokov.

Za socializmu pracoval v redakcii mesačníka Nová cesta, zastával rôzne pozície – od redaktora, sekretára až po šéfredaktora. Stretával sa tam s významnými slovenskými a českými literátmi, s ktorými spolupracoval. Povinnosťami v redakcii bol veľmi vyťažený. Pamätám si, že vždy niečo zariaďoval, neustále telefonoval a zabezpečoval chod redakcie, častokrát po celom Československu.

V roku 1988 vycestoval so svojím kolegom Gustávom Hupkom na sympózium spisovateľov do Slovinska, kde sa stretol s Václavom Havlom, s ktorým sa spriatelili. Po Nežnej revolúcii kontaktoval už prezidenta Havla, aby mu pomohol pri zakladaní občianskeho združenia Romani kultura. Združenie zastrešovalo časopis Roma, vydávalo publikácie a zaslúžilo sa o rozvoj rómskej kultúry na Slovensku.

Najprv v časopise Roma a neskôr v detskom periodiku Luluďi otec pravidelne publikoval detskú poéziu a prózu, ktorú prekladal do rómčiny. Nebolo to jednoduché, keďže jazyk v tom čase nebol kodifikovaný a rómska národnosť vtedajším novým štátom ešte nebola uznaná.

Pamätám si na debaty autorov o slovíčkach a tiež na to, ako otec s Viliamom Zemanom pripravovali prepracovanú verziu knihy Maľovanej rómčiny. Bol doslova workoholik, veci a termíny doťahoval do extrému. Nebolo jednoduché s ním spolupracovať.

Literárni vedci o vašom otcovi napísali, že bol mimoriadnym zjavom slovenskej i rómskej poézie. Prejavovalo sa to nejako aj pri výchove?

Ovplyvňovala nás jeho pracovitosť, schopnosť doťahovať veci do konca a ochota vždy pomôcť. Tieto vlastnosti vyžadoval aj od nás.

Mal váš otec aj neliterárne koníčky?

Okrem domáceho prostredia prekladal a tvoril aj na chalupe – práve tam načerpával silu do práce. Rád chodieval na ryby, kde sa stretával s priateľmi a nasával pokoj. Veľakrát nás ráno prekvapil uloveným kaprom, ktorého sám vyčistil a prichystal na obed. Jeho ďalšou záľubou bola záhrada a skleník, v ktorom s láskou pestoval papriky a rajčiny. Mal aj psíka Ronka, ktorý ho verne sprevádzal na potulkách.

Aký zážitok sa vám vybaví v mysli, keď si spomeniete na otca?

Najväčší otcov koníček bolo, samozrejme, písanie a tvorba. S kolegami sa rád stretával v práci i mimo nej, častokrát som ho pri tom sprevádzal. Páčilo sa mi napríklad stretnutie kolegov na knižnej výstave Blibliotéka, kde Spolok slovenských spisovateľov – vtedy pod vedením Alexandra Halvoníka – prezentoval otcovu knihu Slnečný vánok. Otec sa na tomto podujatí stretol so svojim básnickým súpútnikom Vojtechom Kondrótom a recitovali spolu úryvky z jeho knihy, čo bolo veľmi dojemné.

Ďalší z pamätných zážitkov bolo podujatie pri príležitosti prekladu otcovej zbierky básní do francúzštiny, ktoré sa uskutočnilo v Turzovom dome v Banskej Bystrici. Na slávnosť prišiel aj riaditeľ Molierovho divadla v Paríži a odrecitoval verše poézie po francúzsky.

Navštevovali vašu domácnosť aj iní spisovatelia a básnici? S kým sa otec často stretával?

Samozrejme, navštevovali nás mnohí autori a básnici. Kým otec pracoval v mesačníku Nová cesta, patril medzi jeho kolegov básnik Gustáv Hupka, ktorý bol aj naším rodinným priateľom. V neskoršom období otec spolupracoval s mnohými ďalšími autormi – napríklad s Milanom Resutíkom, Eduardom Krajčom, Rudolfom Čižmárikom, Petrom Jarošom, Alexandrom Halvoníkom, Paľom Janíkom či Jánom Tužinským. Nesmiem zabudnúť ani na otcovu spoluprácu s vydavateľom a filantropom Alexandrom Piekovom, ktorý nám pomáhal v ťažkých časoch.

Ďakujem všetkým, ktorí sa o otca zaujímali aj v neskoršom veku – Agnes Horváthovej, Kláre Orgovánovej či Anine Botošovej. Vo svojich posledných aktívnych rokoch otec spolupracoval a s medzinárodnou organizáciou spisovateľov, ktorá je známa ako PEN klub. S Ladislavom Volkom, emeritným predsedom Slovenského centra PEN, spoločne odprezentovali niekoľko titulov. Aj pán Volko ostal naším rodinným priateľom.

Otec bol veľmi skromný a pracovitý človek. Dúfam, že jeho diela budú prínosom aj pre budúce generácie a že jeho tvorba bude žiť večne.

Dalibor Banga (1977) Najmladší syn básnika a vydavateľa Dezidera Bangu. Absolvent Katedry rómskej kultúry na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Aktuálne riadi rodinnú tlačiareň.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].