Dlho sme si mysleli, že Rómovia zo Slovenska neboli deportovaní do koncentračných táborov. V posledných rokoch či skôr mesiacoch začína byť aj toto presvedčenie minulosťou.

Kolegyňa z Múzea rómskej kultúry v Brne Tereza Richtáriková ma pred pár mesiacmi upozornila na fakt, že v zoznamoch väzňov koncentračných táborov v Letoch u Písku, Hodoníne u Kunštátu a nakoniec aj v Auschwitz-Birkenau sú osoby, ktoré majú ako miesto narodenia uvedenú nejakú lokalitu z územia Slovenska. V týchto zoznamoch figurovalo aj šesť osôb s miestom narodenia Bratislava – Staré Mesto. Trochu nezvyčajná lokalita, ale pustili sme sa do overovania a zistili sme, že ide o súrodencov Bernátekových.

Otec Tomáš Bernátek, narodený v roku 1891, a mama Antónia (rodená Danielová) narodená v roku 1900. Prvým z detí zapísaných v matrike bola dcéra Ľudmila (1930), potom Elenka (1931), Anastázia (1932), Tomáš (1935), Ján (1936) a Boženka (1938). Rodina žila v mestskej časti Trnávka na Táborskej ulici.

V medzivojnovom období to bola časť mesta, kde žili chudobní ľudia. Dornkappel, ako sa tejto mestskej časti hovorilo, bol až do konca 19. storočia takmer neobývaný. Boli to polia, lúky a močiare patriace pod majer Güllov dvor.

Chudobní si stavali obydlia v Trnávke

Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 zažívala Bratislava prudký rozvoj. Do mesta prichádzali úradníci, četníci a robotníci, pre ktorých chýbalo bývanie. Priestor na budovanie domov vznikol aj v oblasti dnešnej Trnávky. Územie bolo rozparcelované a chudobní ľudia si tu svojpomocne stavali obydlia.

Práve tu sa usadili Bernátekovci. Otec pôvodne pochádzal z Moravy, čo sa rodine o pár rokov stalo osudným. Je možné, že mama bola z niektorej slovenskej obce z moravsko-slovenského pohraničia – to sa nám zatiaľ zistiť nepodarilo. Dá sa predpokladať, že staršie deti nastúpili v Trnávke aj do základnej školy. Mesto tu zriadilo Štátnu ľudovú školu, vyučovacím jazykom bola, samozrejme, slovenčina.

V roku 1936 prišli do lokality saleziáni Don Bosca a o rok neskôr otvorili aj mládežnícke stredisko (oratórium), kde začali organizovať doučovanie, krúžky, divadlo či športové aktivity. Neskôr tam zriadili aj materskú školu. Určite sa niektoré z detí Bernátekových, a možno aj všetky, zúčastňovali na saleziánskych aktivitách. Naučili sa modliť a veriť v Boha.

Deti zaistili a deportovali

Život v Trnávke určite nebol jednoduchý, ale všetci si tam boli rovní v chudobe. No potom prišiel rok 1939. Po rozdelení Československa sa rodina podľa domovského práva otca musela vrátiť do Protektorátu Čechy a Morava do dediny Kobylí (dnes okres Břeclav). Usadili sa v domčeku so súpisným číslom 98 nad parkom, čo bola pravdepodobne vínna pivnica alebo hospodárska budova. Mama detí bola Rómka, a tak boli vedené ako „cigánski miešanci“. V roku 1942 sa na základe toho dostali do takzvaného Súpisu Cigánov a cigánskych miešancov.

V Kobylí sa podarilo ich príbeh zrekonštruovať, a tak vieme, že v marci 1943 dostali protektorátni četníci rozkaz rodinu zaistiť a deportovať. Bernátekovcov však asi niekto varoval, a matka sa s najmladším dieťatkom, ktoré sa už zrejme narodilo v protektoráte, niekde ukryla. Pravdepodobne sa nádejala, že ostatné deti, ktoré mali v tom čase od 5 do 13 rokov a nerómskeho otca, budú v bezpečí. Opak bol však pravdou. Aj v tomto prípade sa v plnej nahote ukázala obludnosť rasových teórií, ktoré „rómskych miešancov“ pokladali za nebezpečných pre „čistotu krvi“. Malé a bezbranné deti boli zaistené a niekam deportované.

Čo musel prežívať otec, ktorému ich matka zverila v nádeji, že ich ochráni? A čo musela prežívať matka, ktorá si zachránila život, ale nevedela, čo sa stalo s jej dcérami a synmi? Koľko bezsenných nocí prežili? Chodil ich otec hľadať? Premýšľal nad tým, či majú čo jesť? Či sa neboja? A či najstaršia Ľudmila dokáže ochrániť svojich súrodencov? Na mnoho z týchto otázok nemohli mať odpoveď.

Osvienčim vzal život šiestim súrodencom Bernátekovým

Ani my zatiaľ nevieme, čo sa s deťmi dialo, a to až do 7. mája 1943. V tento deň však boli zaevidované v Auschwitz-Birkenau ako súčasť transportu z Čiech a Moravy. Keď dorazili, na ruky im vytetovali čísla začínajúce sa písmenom Z ako „Zigeuner“. Deti bez rodičov, vystrašené, hladné… Nevieme, či zostali spolu, alebo ich rozdelili do rôznych barakov. Či im Ľudmila ako najstaršia – iba 13-ročná – mala možnosť byť oporou. Predstava, že tieto príkoria znášali sami, je strašná. Keď si za číslom na predlaktí predstavíme detské oči, ktoré nerozumejú, prečo ich svet nenávidí a chce sa ich zbaviť, človeku je do plaču.

Táborová evidencia po rokoch vydáva kruté svedectvo – deti postupne zomierali. V októbri 1943 prišla o život malá Boženka, v novembri Janko, v decembri Anastázia, neskôr Helenka, v januári 1944 Ľudmila a najdlhšie prežil Tomáš. Napokon však zomreli všetky.

Rodičia po vojne márne čakali, či sa predsa len nejaké z detí nezachránilo. Veru nie. V roku 1948 boli úradne vyhlásené za mŕtve a ako dátum úmrtia bol stanovený máj 1943.

Z údajov o histórii obce Kobylí sa dozvedáme, že otec túto veľkú tragédiu neuniesol a siahol si na život. Čo sa stalo s mamou, zatiaľ nevieme.

Nedovoľme, aby sme zabudli

Spomienka na deti by úplne vybledla, keby sa obyvatelia obce Kobylí v 90. rokoch nerozhodli zaznamenať tento príbeh a mená detí vyryť na pamätnú tabuľu spolu s ďalšími obeťami druhej svetovej vojny.

Príbeh detí rodiny Bernátekových tak nezostal zabudnutý, tak ako nesmie zostať zabudnutá žiadna z vojnových obetí. Je našou povinnosťou pripomínať hrôzy vojny a nezabúdať. Ma Bisteren!

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].