Táto reportáž vznikla v spolupráci s Denníkom N.

„Toto Múzeum rómskej kultúry je výsledkom nadšenia a tvrdej práce,“ hovorí jeho riaditeľka, historička a muzeologička Jana Horváthová. V roku 1991 ho svojpomocne založili rómski intelektuáli, ktorí verili, že história Rómov si zaslúži vlastný priestor. „Začiatky neboli jednoduché. Boli sme malý tím bez stálych priestorov, zato s obrovským odhodlaním.“

Pôvodná myšlienka takéhoto múzea siaha ešte do 70. rokov minulého storočia, keď Svaz Cikánů-Romů v Brne plánoval vytvorenie Kabinetu rómskej kultúry. Jeden z členov zväzu, prvý rómsky historik Bartolomej Daniel, pochádzajúci zo Šaštína na západnom Slovensku, sa v tom čase začal venovať budovaniu zbierkového fondu.

„Bartolomej Daniel a jeho kolegovia cestovali do terénu, najmä na východné Slovensko a Spiš, kde dokumentovali rómsku kultúru a zhromažďovali predmety do zbierky. Bohužiaľ, keď komunistická vláda zväz v roku 1973 v rámci normalizácie zlikvidovala, tieto zbierky sa roztratili,“ spomína si Horváthová.

Medzi stratenými artefaktmi sa nachádzali kováčske diela z dielne rómskych a umeleckých kováčov, ktorú viedol jej otec, politik a publicista Karel Holomek. Podarilo sa však aspoň zachovať zbierku tradičného rómskeho kováčstva, ktorú zostavil historik Daniel.

„Dnes je uchovaná u nás. Ide o unikátnu kolekciu, pretože čím viac času uplynulo, tým ťažšie bolo dokumentovať tradičné rómske remeslá,“ opisuje Horváthová počiatky vzácnych zbierok.

Čo keby sme založili múzeum?

Priestor na uchovanie rómskej identity, ktorú komunisti roky potláčali, sa otvoril po Nežnej revolúcii. Jana Horváthová práve doštudovala históriu a dostala možnosť tvoriť romistickú zbierku v Múzeu mesta Brno. Lenže v tom istom období dostala aj ponuku zakladajúceho predsedu Rómskej občianskej iniciatívy (ROI) Emila Ščuku, aby prijala post tajomníčky ÚV strany pre kultúru a školstvo.

Strana mala v programe aj založenie múzea Rómov. Tento nápad sa síce v spoločenskej diskusii objavoval pravidelne, no veľa sa toho nedialo. Horváthová si napokon uvedomila, že práca v ROI ju neuspokojuje – a vrátila sa do Brna s úmyslom, že sa bude opäť venovať histórii.

Skutočný impulz na zrod múzea prišiel až v lete 1990 na brnianskom Romfeste, ktorý organizovala agentúra RomArt. Vedúci projektu Milan Ščuka poveril počas príprav festivalu renomovanú etnografku Evu Davidovú, aby pripravila výstavu o Rómoch a ich kultúre a zabezpečila pre ňu exponáty. Sociologička mala k téme blízko: ako fotografka od 50. rokov dokumentovala život československých Rómov.

„Davidová si pri tejto úlohe vybrala ako partnerku mňa. Na jej prianie som si prizvala ako fotografa kamaráta, reštaurátora Moravskej galérie Františka Sysla. Spoločne sme cestovali na Slovensko, kde sme strávili niekoľko dní v teréne. Navštívili sme viaceré rómske lokality, kde sme zhromažďovali artefakty. Keďže Eva chodievala na Slovensko pravidelne, mala množstvo kontaktov a cestovali sme na istotu. Navštívili sme známych výrobcov košíkov, kováčov, drevorezbárov, maliarov a snažili sa získať tradičné odevy na výstavu pre festival,“ vymenúva Horváthová.

Keď sa festival skončil, exponáty zostali uložené v sklade RomArtu. Obom ženám bolo ľúto, že boli nevyužité. Navyše Horváthová si v teréne naplno uvedomila, akí sú Rómovia tvoriví a aké hodnotné remeslá si uchovali. Mrzelo ju, že majorita o tom netušila.

„Zostalo to vo mne a neustále som nad tým premýšľala. Nakoniec mi to nedalo. Oslovila som svojho otca, ktorýbol v tom čase poslancom Českej národnej rady za Občianske fórum. Rovnako ako ja sa aj on už počas Nežnej revolúcie nadšene zapojil do rómskeho etnoemancipačného hnutia. Spýtala som sa ho: Čo keby sme založili múzeum rómskej kultúry my?“

Karel Holomek si spomenul na plány českého Sväzu Cikánů-Romů zo 70. rokov a rozhodol sa konať.

Vznikali zdola

Najprv oslovil svojho niekdajšieho kolegu, historika Bartolomeja Daniela. „Po zrušení Svazu Cikánů-Romů bol znechutený a stiahol sa do úzadia. V tom čase bol už na dôchodku,“ spomína si Horváthová. Teraz však mali šancu skúsiť to opäť.

Odborníčka na rómsku kultúru – a medzičasom už takisto penzistka – Eva Davidová neváhala ani chvíľu a potvrdila, že ide do toho. Hoci žila v Českom Krumlove, do Brna pravidelne dochádzala a prespávala v prenajatej kancelárii. Napokon sa k tímu pridal aj historik Daniel – Holomkovi sa ho podarilo presvedčiť. V tom čase ako poslanec Českej národnej rady rokoval s ministerstvom kultúry o prvej dotácii. Táto finančná injekcia bola pre novovznikajúce múzeum kľúčová.

Keď tím v roku 1991 požiadal ministerstvo kultúry o zaradenie múzea medzi štátne inštitúcie, situácia nebola ideálna. Štát v tom čase nové múzeá nezriaďoval, príspevkových organizácií sa skôr zbavoval. Muzeológ Jiři Žalman preto radil, aby bolo výsledkom založenie samostatnej nezávislej inštitúcie. A tak sa aj stalo – 7. apríla 1991 vznikla Spoločnosť pre založenie Múzea rómskej kultúry. Od začiatku v nej bolo 24 členov; medzi nimi historici, etnológovia, romisti aj významné rómske osobnosti.

Múzeum, na ktoré Rómovia tak dlho čakali, sa teda rodilo zdola – nie prostredníctvom politických programov, ale z vôle ľudí, ktorí sa odmietli zmieriť s tým, že rómska história ostane zabudnutá.

Skončili vo vylúčenej lokalite

Napriek zástupom odborníkov a nadšeniu zakladateľov sa múzeum v 90. rokoch muselo vyrovnávať s neistotou. Nemalo žiadne priestory, nieto stálu budovu, a tak začínalo s jednou prenajatou kanceláriou. Peniaze získavalo z domácich a zahraničných grantov, podpora verejnosti bola v tom čase slabá. Prvá veľká výstava s názvom Rómovia v Československu sa konala v roku 1992 v Brne v Etnografickom inštitúte Moravského zemského múzea.

„Ministerstvo kultúry nás v rokoch 1991 až 2004 ako neziskovku finančne podporovalo v rámci programu na integráciu rómskej menšiny, ktorý na tento účel poskytuje dotácie dodnes. Keďže sme pravidelne organizovali výstavy a aktívne budovali zbierky, rezort vnímal našu nezastupiteľnosť a v roku 1995 štát prišiel s návrhom, že nám pomôže zabezpečiť trvalé priestory pre múzeum,“ opisuje Horváthová hľadanie zázemia, ktoré trvalo takmer deväť rokov.

Štát napokon mestu Brno ponúkol, že pre múzeum opraví niektorú z mestských budov. „Mesto vybralo ‚vybývaný‘ starý dom vo vylúčenej lokalite známej ako Bronx. Bolo to pre nás veľmi ťažké, ale iná možnosť nebola,“ vraví riaditeľka. Spomína si, že keď mestské zastupiteľstvo rokovalo o umiestnení múzea, zaznela aj veta, že „Cigánov si do centra mesta ťahať nebudeme“.

„Postupne sme sa s tým zmierili a dnes už v lokalite vidíme aj určité pozitíva. No v tom čase to nebolo pekné prostredie. Budova sa nachádzala v katastrofálnom stave, bola neoprávnene obsadená ľuďmi bez domova, chodievali tam narkomani. Nakoniec musela budovu vypratať polícia,“ spomína muzeologička na náročné časy.

Časom sa však podľa nej zlepšili aj vzťahy s mestom. Dnes k nim jeho predstavitelia vodia významné zahraničné návštevy.

V začiatkoch robili aj sociálnu prácu

Keď sa Múzeum rómskej kultúry presťahovalo do novej budovy, písal sa rok 2000. Zamestnanci rýchlo zistili, že ich prítomnosť v tejto lokalite môže mať význam aj pre miestnu komunitu. „Od prvých dní do múzea neustále vbiehali rómske deti. Boli zvedavé, chceli sa hrať, rozprávať a behať. Páčilo sa im na výstavách aj v budove, no nemohli sme sa im venovať,“ opisuje Horváthová. Od roku 2004, keď už bola riaditeľkou, preto s kolegami rozmýšľali, ako mladým vytvoriť priestor.

Začalo sa neformálne – deti si mohli zahrať počítačové hry. Tím múzea si myslel, že ich tak motivuje chodiť k nim na doučovanie, no ukázalo sa, že počítače vôbec neboli potrebné. Deti mali o doučovanie záujem aj bez nich, podobne ako ich rodičia. Hoci sami často absolvovali len špeciálne školy, uvedomovali si, že vzdelanie synov a dcér je jedinou cestou k ich lepšej budúcnosti. V začiatkoch chodili pracovníci múzea za deťmi domov, hovorili s nimi po rómsky a zaujímali sa o ich napredovanie. Časom si tak získali dôveru komunity a doučovanie sa presunulo do priestorov múzea.

Múzeum každý rok pomohlo s učením asi 80 deťom; približne pätinu záujemcov muselo odmietnuť, pretože nemalo toľko kapacít. Našťastie bol v Brne, univerzitnom meste, dostatok dobrovoľníkov, vzdelávať zadarmo chodili študenti aj učitelia.

„Vedeli sme, že ak týmto rodinám nepomôžeme, začarovaný kruh sa nikdy nepretrhne. Zároveň sme si však uvedomovali svoju hlavnú misiu, ktorou je budovanie múzea. Museli sme sa preto rozhodnúť: buď sa staneme profesionálnou pamäťovou inštitúciou, alebo budeme ďalej robiť sociálnu prácu. Nešlo zvládnuť oboje. Preto sme v roku 2019 program doučovania odovzdali neďalekému Stredisku rómskej mládeže DROM, kde funguje dodnes,“ hovorí Horváthová.

Miestnosť, kde sa pri deťoch zhasína svetlo

Múzeum rómskej kultúry je priestorom, kde si návštevníci môžu naplno uvedomiť, ako hlboko siahajú korene rómskej kultúry, no nielen to. Okrem toho nastavuje spoločnosti zrkadlo – a to doslova hneď pri vstupe do stálej expozície Príbeh Rómov, ktorá sa nachádza v zrkadlovej miestnosti. Sprievodcovia hovoria, že to nie je náhoda.

Stará rómska legenda totiž hovorí, že za situáciu Rómov môže magické zrkadlo, ktoré im ukazovalo ich pôvod a prinášalo prijatie od ostatných. Keď sa však rozbilo, všetko sa rozplynulo a odvtedy vraj Rómovia hľadajú jeho čriepky, aby znovu našli svoju identitu a miesto vo svete. Pozorný návštevník múzea toto povestné rozbité zrkadlo v priestoroch neminie.

Ďalej nasleduje expozícia, ktorá sleduje cestu Rómov do Európy, ich remeslá a profesie súvisiace s presúvaním sa. Jej dominantným prvkom je autentický kočovný voz a rekonštrukcia táboriska. Návštevníci ďalej pokračujú do obdobia usádzania sa Rómov, v ktorom sa zoznámia s ich remeslami, hudbou a tradičným obydlím.

Asi najsilnejšou časťou výstavy je miestnosť venovaná rómskemu holokaustu, ktorá zachytáva prenasledovanie Rómov a Sintov počas druhej svetovej vojny. „Táto sekcia je pre mnohých návštevníkov najemotívnejšia. Sú tu autentické fotografie, dokumenty a svedectvá preživších. Niektorí na tomto mieste plačú, a to nielen Rómovia, ale aj zahraniční turisti – veľmi často Nemci. Pri najmenších tadeto prejdeme bez hlbšieho vysvetľovania, niekedy dokonca v miestnosti zhasneme, aby sme predišli traumatizujúcim zážitkom,“ opisuje prehliadku sprievodca Miroslav Zubaj.

Edukátora vždy nanovo prekvapí, že mnohí ľudia o rómskom holokauste predtým nepočuli. „Mladí ľudia sú neraz šokovaní, keď sa dozvedia, že Rómovia boli počas druhej svetovej vojny systematicky vraždení. Veľakrát sa nás pýtajú, prečo sa o tom v školách viac neučí.“

Ďalšie sekcie sa venujú povojnovému životu Rómov v Československu – kultúre, umeniu a spôsobu života pod ťarchou komunistického režimu. Expozíciu uzatvára kritická reflexia médií, ktorá na príklade novinových titulkov ukazuje, ako sa od roku 1989 menilo vnímanie Rómov.

„Najčastejšie k nám prichádzajú školy, najmä základné a stredné, ktoré využívajú naše vzdelávacie programy. Individuálni návštevníci sú zas často zo zahraničia. Objavia nás na sociálnych sieťach alebo na Googli, keď hľadajú v Brne niečo výnimočné,“ vysvetľuje sprievodca.

Rómovia cítia hrdosť

Pre mnohých Rómov je návšteva múzea prvým skutočným stretnutím so svojou vlastnou históriou. „Často sú prekvapení, keď zistia, že Rómovia pochádzajú z Indie,“ hovorí Zubaj. Najsilnejším momentom však preňho je, keď sleduje rómske deti, ktoré sa na začiatku prehliadky cítia neisto, no na jej konci sú hrdé na to, kým sú. „Vidia, že ich kultúra nie je len príbehom chudoby a vyčlenenia, ale aj príbehom bohatstva, talentu a pretrvávajúcej sily.“

A čo návštevníkov najčastejšie prekvapí? „Sekcia venovaná obchodovaniu s koňmi. Rómovia totiž neboli len skvelí obchodníci, ale aj skúsení liečitelia koní. A, samozrejme, zrkadlová miestnosť. Silné reakcie vyvolávajú aj ďalšie exponáty – napríklad stará kovadlina pripomínajúca dôležitosť rómskeho kováčstva,“ ukazuje Zubaj.

Obľúbeným prvkom je i rómsky voz s figurínami, ktorý pripomína tradičné spôsoby života a obživy kočovných Rómov. Tváre figurín sú vymodelované podľa skutočných ľudí. Mnoho návštevníkov reaguje aj na červenú farbu, ktorá sa v expozícii objavuje často. „Symbolizuje rodinu a ochranu, čo sú v rómskej kultúre kľúčové hodnoty,“ vysvetľuje sprievodca.

Najzaujímavejšie diskusie sa podľa neho odohrávajú na konci prehliadky. „Keď sa dostaneme do miestnosti s novinovými článkami o súčasnom postavení Rómov, návštevníci si uvedomia, že dejiny sa ich stále dotýkajú. Vtedy začnú klásť otázky a premýšľať nad tým, čo videli. To sú momenty, ktoré ma veľmi bavia. Naopak, niekedy to vie byť poriadne náročné. Napríklad tu raz bola profesorka z vysokej školy, ktorá mi povedala, že rómsky holokaust neexistoval. Vzdelaná osoba, ktorá učí ďalších ľudí…“

Strážcovia rómskych pamätí

Brnianske Múzeum rómskej kultúry neslúži „len“ na predstavovanie vystavených exponátov – je i zbierkovým fondom, ktorý uchováva dôležité svedectvá. „Mnohé historické pramene o Rómoch sú fragmentárne, preto sa snažíme zachovať všetko, čo môže mať hodnotu pre budúce generácie,“ vysvetľuje historička Tereza Richtáriková.

Muzeálny fond obsahuje dokumenty zo spomínaného Zväzu Cigánov-Rómov, záznamy socialistických komisií, ktoré riešili takzvanú „cigánsku otázku“, či osobné pozostalosti významných rómskych osobností. Medzi vzácne časti zbierky patria napríklad archívne materiály zakladateľky československej romistiky Milady Hübschmannovej alebo Tomáša Holomka, právnika a jedného z prvých vysokoškolsky vzdelaných Rómov.

Obsah zbierok nepochádza len od rodín a jednotlivcov, ale aj z terénneho výskumu či verejných diskusií. Mimoriadne cenné sú takisto osobné archívy. „Zachovali sa nám listy, denníky či zápisky Rómov, ktorí prežili koncentračné tábory. Sú to príbehy, ktoré by sa bez nášho archívu možno nikdy nedostali na verejnosť,“ hovorí Richtáriková.

Dokumenty múzea vyhľadávajú nielen odborníci, ale aj bádatelia a laická verejnosť. „Často k nám prichádzajú historici, romisti alebo autori, ktorí píšu o konkrétnych rómskych osobnostiach. Takto sa na nás napríklad obrátil Alexander Mušinka, ktorý pracuje na publikácii o Elene Lackovej,“ spomína historička.

Detektívne pátranie po príbehoch rómskych rodín

Depozitáre múzea okrem toho pomáhajú ľuďom, ktorí sa snažia zrekonštruovať príbehy svojich predkov. „Často sa na nás obracajú rodiny, ktoré hľadajú informácie o obetiach holokaustu,“ uvádza historička. Skúmanie rodinnej histórie je však náročné, pretože úradné záznamy boli často zanedbané, nepresné alebo úplne zničené. „Mnoho rómskych rodín nemá k dispozícii ani rodné listy svojich príbuzných, takže musíme pracovať s fragmentárnymi archívnymi materiálmi.“

Jedným z kľúčových zdrojov genealogického výskumu sú sčítania obyvateľstva, matriky a úradné spisy, ktoré sa nachádzajú v rôznych archívoch po celej Českej republike a na Slovensku. „Niekedy máme šťastie a podarí sa nám v zbierkach nájsť konkrétne mená, najmä ak ide o pozostalosti významných rómskych osobností alebo záznamy z obdobia socializmu,“ hovorí Richtáriková.

Takéto pátranie je mravčou prácou, ktorá spája dokumenty, výpovede a historické údaje. „Rodina príde s menom a my sa snažíme zistiť, kde ich príbuzný žil, či sa jeho meno objavuje v archívoch alebo či neexistujú svedkovia, ktorí si ho pamätajú,“ vymenúva historička. Mnohé rómske rodiny si odovzdávajú informácie ústnym podaním, no bez písomných dôkazov je overovanie zložité. „Nie vždy nájdeme presnú stopu, ale každý objavený dokument môže mať pre rodinu obrovský význam.“

Okrem individuálnych žiadostí o genealogický výskum sa múzeum zaoberá mapovaním širších historických súvislostí. „Momentálne pracujeme na zdokumentovaní kauzy segregácie rómskych detí. Takéto materiály môžu byť v budúcnosti kľúčové pre pochopenie spoločenských zmien a historického vývoja,“ hovorí Richtáriková.

V rámci výskumu prichádzajú s kolegami i k nečakaným nálezom. „Nedávno nás kontaktovalo jedno české múzeum s otázkou, či vieme niečo o údajnom pobočnom tábore pre Rómov z obdobia holokaustu v ich meste. Ani ja, ani kolegovia sme o ňom nikdy nepočuli. Ak by sa potvrdilo, že existoval, bol by to významný objav.“ Spolupráca s inými domácimi a zahraničnými múzeami je podľa výskumníčky nevyhnutná – často sa práve vďaka nej vyplavia na povrch nové informácie.

Súčasťou uchovávania pamäti je zbieranie symbolických artefaktov, ktoré odrážajú vzťah majority k rómskej komunite. Historička hovorí, že v zbierkach majú napríklad aj obaly od výrobkov s názvami ako „cigánska omáčka“ alebo pivo Cikánka. „Vystavené nie sú; zatiaľ riešime, ako takýto materiál sprístupniť verejnosti bez toho, aby sa stal len prehliadkou rasistických stereotypov,“ vysvetľuje Richtáriková.

Jednou z výziev, ktorým s kolegami čelia, je výber predmetov z dnešnej doby, ktoré budeme považovať za historicky významné. Podobne veľkou výzvou je podľa nej zachytávanie súčasných tém.

„Väčšina výstav sa končí 90. rokmi minulého storočia, pretože novšie témy sú často kontroverzné a odborné spracovanie si vyžaduje veľa práce. Práve aktuálne udalosti však formujú spoločenské vnímanie rómskej kultúry a je dôležité ich dokumentovať. No chce to čas a dostatočný odstup, aby sme to vedeli zhodnotiť v celej šírke,“ uzatvára historička.

Rómska história mieri do učebných osnov

K dôležitým cieľom brnianskeho múzea patrí vzdelávanie o rómskej histórii. „Už 30 rokov sa snažíme, aby sa dejiny a kultúra Rómov dostali do školských osnov,“ hovorí riaditeľka Jana Horváthová. Dodáva, že aktuálne v Česku prebieha aktualizácia rámcových vzdelávacích programov a múzeum spolu s romistkou Helenou Sadílkovou a ďalšími odborníkmi pracuje na tom, aby sa súčasťou vyučovania stala rómska história a kultúra.

„Proces je však neprehľadný, a hoci o ňom rozhodujú fundovaní odborníci, o Rómoch často mnoho nevedia,“ vysvetľuje Horváthová. Teší sa z podpory vládnej splnomocnenkyne pre záležitosti Rómov Lucie Fukovej v tejto veci, hoci stále nevie, či sa rómske dejiny napokon podarí presadiť do finálnej podoby osnov. „Ak by sa to nepodarilo, bola by to veľká škoda pre celú krajinu,“ hodnotí.

Aktuálne môžu českí pedagógovia zaradiť do vyučovania históriu Rómov dobrovoľne a použiť pri tom i materiály vypracované múzeom. Školy majú záujem aj o exkurzie a vzdelávacie programy, no múzeum naráža na kapacitné limity – chýbajú zamestnanci.

„Keď k nám za deň prídu dve triedy, sme na maxime. Ak sa témy spojené s Rómami dostanú do školských osnov, záujem bude ešte väčší, no my máme už teraz problém s pracovnými kapacitami a lektormi,“ obáva sa Horváthová. Zápasia i s nedostatkom priestoru na depozitáre a primalou plochou výstavných a pracovných priestorov. Kancelárie si pomocou sadrokartónu spravili aj z chodieb.

Spravujú aj pamätníky tragických kapitol histórie

Múzeum rómskej kultúry pritom nemá pod správou len budovu v Brne. Jeho poslaním je i pripomínanie miest, kde sa odohrávali tragické kapitoly rómskej histórie. Od roku 2018 preto spravuje napríklad pamätníky holokaustu Rómov a Sintov v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu. Pamätníky stoja na miestach, kde sa v čase druhej svetovej vojny nachádzali koncentračné tábory pre Rómov.

„Keď sme budovali pamätník v Letoch, rozhodli sme sa ponechať torzo jednej z budov bývalej veľkovýkrmne prasiat, ktorú štát na mieste tábora postavil v 70. rokoch. Nechceli sme vymazať históriu miesta, ktoré bolo kedysi koncentračným táborom a neskôr priemyselnou farmou,“ približuje vznik pietneho miesta historička Tereza Richtáriková.

Riaditeľka Horváthová vraví, že pietne miesto na Morave v Hodoníne u Kunštátu mali v merku dlho. „Pravidelne sme tam jazdili robiť rozhovory s pamätníkmi, no po revolúcii tam vzniklo rekreačné zariadenie s príznačným názvom Žalov. Turisti nemali vedieť, čo sa v tejto lokalite stalo, aby sa tam neobávali rekreovať a kúpať v bazéne, ktorý stál na mieste bývalého koncentračného tábora,“ vysvetľuje.

Získať prístup k tomuto miestu podľa nej nebolo jednoduché. „Majiteľka rekreačného zariadenia nás do areálu nepúšťala. Na mieste sa pritom nachádzali dve pôvodné stavby koncentračného tábora – dozorcovský barak a väzenský barak, ktorý slúžil ako hostinec s názvom Krmelec.“

Zlom mal nastať v roku 2007, keď múzeum hostilo ministerku pre ľudské práva Džamilu Stehlíkovú, ktorá sa začala téme venovať. Stehlíková a jej nástupca Michael Kocáb sa snažili, aby štát areál odkúpil, čo sa podarilo v roku 2009.

„Až do roku 2018 patrilo hodonínske pamätné miesto pod Národné pedagogické múzeum a Knižnicu Jana Amosa Komenského. Vládnym rozhodnutím z roku 2017 sme prevzali pod správu Hodonín aj Lety,“ hovorí Horváthová, pre ktorú bol tento krok dôležitý aj symbolicky. „Existovala dohoda, že miesta rómskeho holokaustu by malo spravovať Múzeum rómskej kultúry, aby si ich Rómovia vlastne mohli spravovať sami. Bolo to pre nás historicky významné rozhodnutie.“

Správa dvoch pamätníkov však nebola posledným záväzkom, ktorý múzeum na seba vzalo. „Nemáme toho málo, ale zriaďovateľ nám zadal ďalší veľký projekt – Centrum Rómov a Sintov v Prahe. Bolo to prianie potomkov preživších,“ vraví riaditeľka.

Zástupcovia preživších podľa nej začiatkom roka 2018 na stretnutí na ministerstve kultúry vyjadrili súhlas s tým, aby Centrum Rómov a Sintov viedlo práve brnianske múzeum. „Bola to pre nás obrovská zodpovednosť, ale aj potvrdenie, že našu prácu vnímajú ako dôveryhodnú a dôležitú.“

Aktuálne je však projekt pozastavený pre nedostatok financií. „Získali sme takzvané nórske fondy, no už na začiatku bolo jasné, že nebudú stačiť na kompletnú rekonštrukciu funkcionalistickej budovy z roku 1938; napriek tomu sme to chceli skúsiť. Rekonštrukcia môže pokračovať najskôr o dva roky, ak sa podarí získať nové financovanie,“ dúfa Horváthová.

Sú svetoví, no každé štyri roky bojujú o prežitie

Brnianske múzeum je známe nielen doma v Česku, ale aj v zahraničí. Patrí do medzinárodnej siete organizácií, ktoré sa venujú rómskej histórii, umeniu a kultúre. „Rómske komunity v rôznych krajinách sa na nás v priebehu našej existencie obracali s otázkami o založení vlastných múzeí – napríklad ľudia v Holandsku, Rakúsku, Fínsku, na Slovensku a po novom aj z Francúzska,“ vymenúva Jana Horváthová.

Dôležitými partnermi múzea boli v minulosti napríklad Poľské regionálne múzeum v Tarnowe, ktoré už v roku 1993 ako prvé na svete otvorilo prvú stálu expozíciu o Rómoch, či slovenské Múzeum kultúry Rómov v Martine. Brno sa takisto podieľalo na projekte RomArchive, ktorý mapuje rómsku históriu na celosvetovej úrovni, a spolupracuje s Európskym rómskym inštitútom pre umenie a kultúru (ERIAC).

No hoci je české Múzeum rómskej kultúry jediné svojho druhu v Európe a slúži ako vzor pre mnohé iné inštitúcie, neustále bojuje o podporu. Jednou z najväčších výziev je podľa riaditeľky nedostatok súkromných sponzorov. „Veľkých podnikateľov či investorov v rómskej komunite nemáme a podpora majority je minimálna,“ vraví.

Múzeu z času na čas pomáhajú aj individuálni darcovia, ako napríklad redaktorka Českého rozhlasu Jana Šustová, vďaka ktorej bolo možné zakúpiť do archívu rukopisné pamäti rómskeho partizána Josefa Serinka. Bez štátnej podpory by však múzeum neprežilo.

„Grantové možnosti nie sú určené na prevádzku budovy, platy zamestnancov ani budovanie zbierok. Preto sme v roku 2004 vyvinuli veľké úsilie, aby sa múzeum stalo štátnou inštitúciou,“ spomína Jana Horváthová. „V priebehu celého spomínaného roka, keď bolo jasné, že múzeum bez štátnej podpory neprežije, sme s Karlom Holomkom absolvovali rokovania na úrovni vlády. Veľmi nám pomohli aj vládne rady pre národnostné menšiny a rómska rada. Napokon sa to podarilo presadiť a múzeum sa od januára 2005 stalo príspevkovou organizáciou ministerstva kultúry.“

Ani to však neznamenalo koniec neistoty. „Sme snáď jediná rómska či prorómska organizácia, ktorá prežila od Nežnej revolúcie dodnes. No je to náročné, keďže štátne inštitúcie fungujú v štvorročných volebných cykloch. Ministri kultúry sa menia a s nimi aj podpora múzea. Neustále musíme rokovať a dokazovať, že naša práca má zmysel. Stále sme malé menšinové múzeum a naša pozícia nie je príliš silná,“ opisuje riaditeľka pomery v Česku, ktoré sa v tomto veľmi nelíšia od tých slovenských.

Každé volebné obdobie podľa nej znamená boj o prežitie a hľadanie nových spojencov. „Vlastne každá spolupráca s inými inštitúciami je náročným procesom. Špeciálne ak neexistuje predchádzajúca osobná skúsenosť.“

Ako veľkú pomoc však vníma partnerov zo zahraničia. Napríklad Andreas Künne, nemecký veľvyslanec v Prahe, múzeu pomohol získať dotáciu na dokončenie vonkajšej expozície v pamätníku v Letoch u Písku. Inštitúciu dlhodobo podporuje aj americká nadácia Bader Philanthropies, vďaka ktorej môžu v múzeu pôsobiť rómski kustódi. „Nie sú to akademici, ale samotní Rómovia, ktorí dokážu návštevníkom sprostredkovať autentický pohľad na život a zvyky rómskej menšiny. Veľmi sa to osvedčilo, návštevníci si ich pochvaľujú,“ vraví Horváthová.

„Musíme pokračovať“

Inštitúcia stojí aj pred náročnou úlohou, ako prilákať odborníkov, predovšetkým z radov Rómov. Na samom začiatku múzeum fungovalo s dvoma úväzkami; po presťahovaní do novej budovy sa tím rozšíril na sedem pracovníkov, čo však stále nestačilo na správu celého objektu. Po získaní statusu štátnej inštitúcie pribudlo ďalších 14 úväzkov a v roku 2018, keď múzeum prevzalo pamätníky holokaustu Rómov v Letoch a Hodoníne, získala organizácia ďalších desať tabuľkových pracovných miest. Všetko to však znamenalo kompromisy v iných oblastiach. Dnes horný zamestnanecký strop predstavuje 35 ľudí.

„Máme problém zohnať najmä kvalifikovaných zamestnancov, pretože rómske témy nie sú pre mnohých akademikov atraktívne. Často preto máme v tíme mladých ľudí a čerstvých absolventov. A keď už aj niekoho vyškolíme, často odíde za vysnívanou témou do prestížnejšej inštitúcie alebo do komerčného prostredia za lepším platom. Mnohí naši kolegovia tu získajú skúsenosti a potom odídu. Odchádzajú často v dobrom, my im to prajeme, ale zároveň je to pre nás veľká strata, pretože musíme neustále hľadať nových ľudí,“ opisuje situáciu riaditeľka Jana Horváthová.

Dnešní zamestnanci múzea podľa nej majú často kumulované funkcie a pracujú nad rámec svojich povinností, hoci majú nízke finančné ohodnotenie. „Špeciálne by som rada spomenula etnografku Ilonu Lázničkovú, ktorá, žiaľ, už nie je medzi nami. Zomrela v roku 2023. Bola prvou riaditeľkou Múzea rómskej kultúry (1992 – 2004), položila jeho základy a významne prispela k jeho rozvoju.“

Najväčšou výzvou však podľa riaditeľky zostáva negatívny či pasívny postoj verejnosti k Rómom a témam, ktoré sú pre nich dôležité. „Vnímame to všade – nielen v reakciách verejnosti, ale aj pri rokovaní s úradníkmi. Často vidíme odstup, nepochopenie, neistotu, ale aj predsudky a zľahčovanie témy. Mnohí nepoznajú rómsku históriu a kultúru a to sa odráža i v tom, ako s nami komunikujú.“

Aj preto sa Jana Horváthová snaží pravidelne prednášať a oslovovať samosprávy, policajtov, pedagógov či zdravotníkov. Z jej skúseností pretrvávajú najväčšie predsudky v starších generáciách. Naopak, dnešných mladých vníma ako oveľa otvorenejších.

„Vidím to aj na svojich deťoch: sú tolerantnejšie a vnímavejšie. Aj pri prednáškach na gymnáziách a vysokých školách – najmä na tých s humanitným zameraním – vidím obrovský rozdiel. Mladí ľudia majú chuť pomáhať Rómom a podporovať ich integráciu. Občas mám dokonca obavy, že niektorí z nich pristupujú k téme až príliš idealisticky a s ,ružovými okuliarmi‘,“ vraví.

A hoci ich v Múzeu rómskej kultúry „tlačí topánka“ na mnohých miestach a ona sama vidí priestor, ako by sa mohli zlepšovať, pomalými krokmi sa snažia posúvať vpred. „Našou prioritou je zachovať rómsku históriu a kultúru pre ďalšie generácie. Či už ide o vzdelávanie, výstavy, alebo pamätníky – musíme pokračovať,“ uzatvára riaditeľka Horváthová.

Múzeum rómskej kultúry v Brne Bolo založené v roku 1991 z iniciatívy rómskych intelektuálov ako mimovládna nezisková organizácia. Od roku 2005 je štátnou príspevkovou organizáciou, patriacou pod Ministerstvo kultúry ČR. Je jedinou európskou inštitúciou, ktorá systematicky dokumentuje a prezentuje rómsku históriu a kultúru, vydáva publikácie, vzdeláva a aktívne pôsobí v občianskej sfére. Múzeum spravuje vyše 30-tisíc zbierkových predmetov vrátane historických materiálov, osobných pozostalostí rómskych osobností a audiovizuálnych záznamov. Okrem stálych expozícií organizuje dočasné výstavy, vzdelávacie programy pre školy a spravuje pamätníky rómskeho holokaustu v Letoch u Písku a Hodoníne u Kunštátu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].