Ak máme možnosť spoznať imigranta, nie je pre nás už len anonymným cudzincom a pozeráme sa na neho inak, myslí si Claudia Alner, manažérka strategických partnerstiev GLOBSEC-u.

„Je to podobné, ako keď sedíme v autách – ľudia za volantom bývajú nervózni, pretože nevidia do auta toho druhého. Akonáhle však uvidia, že za volantom je napríklad babička, ich postoj sa zmení a sú potom ohľaduplnejší v momente, keď človek na druhej strane cesty má už jasnú identitu.“

Alner sa narodila na Slovensku, jej rodičia prišli do strednej Európy ešte ako študenti z Vietnamu. Dnes Vietnamcom žijúcim u nás sama pomáha. Za základ úspešnej integrácie považuje znalosť miestneho jazyka.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, v čom ju zmenil výmenný program v USA; ako by mohli cudzincom pomôcť nástroje umelej inteligencie a približuje, čo pre Vietnamcov znamená oficiálne uznanie ich menšiny slovenskou vládou.

Narodili ste sa na Slovensku. Pochádzajú obaja rodičia z Vietnamu?

Áno, rodičia prišli v rámci výmenného programu pre vybraných študentov s lepšími výsledkami. Tí mali možnosť odísť do Európy, konkrétne do vtedajších socialistických krajín, kde získavali vzdelanie s plánom, že sa neskôr vrátia do Vietnamu a pomôžu ekonomicky obnoviť krajinu poznačenú vojnou.

Kde študovali?

Otec študoval elektrotechniku v Poľsku a mama strojárstvo v Bratislave na STU. Pred príchodom mali ročnú jazykovú prípravu, takže sa sem dostali so základmi poľštiny a slovenčiny, v ktorých potom aj študovali.

Ich prípad je teda iný ako situácia takzvanej „prvej vlny“ ľudí z Vietnamu, ktorá na Slovensko prichádzala pracovať.

Rodičia prišli ako študenti asi desať rokov po „prvej vietnamskej vlne“. Bolo to na začiatku 80. rokov, ešte pred Nežnou revolúciou. Aj ich však v rámci vietnamskej komunity označujeme ako tých z ,,prvej vlny“.

Plánovali sa po štúdiu vrátiť do Vietnamu?

To bol ich pôvodný plán, ale nakoniec sa veľa z týchto ľudí rozhodlo zostať – vrátane mojich rodičov. Po roku 1989 však mali problém nájsť si zamestnanie v bežných firmách.

Prečo?

Pre Vietnamcov, ktorí nemali slovenčinu či poľštinu ako materinský jazyk, to nebolo jednoduché. Jazyková bariéra zohrávala svoju rolu. Boli preto nútení vynájsť sa v danej situácii. Myslím si, že je to podobné tomu, čo zažívali aj iné komunity, ktoré pri hľadaní práce tiež narážali na prekážky.

Bolo to tak aj u vašich rodičov?

Áno, mama sa venovala exportu a importu stavebných strojov, ako sú napríklad žeriavy. Istú dobu predávali aj elektrotechniku, napríklad staré televízory. Pamätám si na jednu fotografiu, kde v stánku na ulici predávali rozloženú elektrotechniku. Ako hovorila moja mama, ich zamestnanie bolo „kúpiť a predať.“

Pri dnes pracujúcich Vietnamcoch sa často spomína otázka vykorisťovania.

Vietnamci sú považovaní za veľmi skromných a pracovitých. To platí, no je tam aj istý stereotyp. Mnohí z nich naozaj často pracujú dlhé hodiny a niekedy to môže pôsobiť tak, že sú vykorisťovaní. No často si zarobia oveľa viac, než by sme čakali.

Keď som napríklad hľadala opatrovateľku, ktorá by moje deti učila vietnamčinu, ponúkla som jej plat okolo tisícdvesto eur. Odpoveďou však bolo, že je to veľmi málo. Mnohí Vietnamci si zarobia slušné peniaze v nechtových štúdiách alebo v reštauráciách. Ale áno, veľa z nich pracuje dlhé hodiny v porovnaní s tým, čo je považované za normálnu pracovnú dobu. No majú z toho dobrý príjem. Väčšinou potom časť peňazí posielajú domov svojim rodinám.

Ako sa teda vyznať v tom, kam zájsť na manikúru, keď nechcem podporovať vykorisťovanie?

Je to ako so všetkým iným. Myslím si, že dôležité je overiť si miesta cez referencie. To je základ, či už ide o masáže, gastro, nechtové štúdia ale aj ostatné oblasti, ktoré sa netýkajú vietnamskej alebo inej špecifickej komunity. 

Vietnamská komunita je známa svojou uzavretosťou, špeciálne spomínaná prvá generácia. Ako sa to rieši, ak sa vyskytnú podozrenia z vykorisťovania alebo iné podobné problémy?

Prvá generácia z komunity má svoju skupinu, kde preberajú mnoho vecí, ktoré komunitu trápia. Postupne sa k nim pridáva aj naša, druhá generácia a hľadáme spolu odpovede na rôzne otázky. Riešime napríklad aj násilie na ženách a iné problémy.

Obete nekalých praktík sú často veľmi zraniteľné, navyše sú pre jazykovú bariéru izolované. A keďže veľa takýchto prípadov sa ťažko rieši oficiálnymi cestami, usilujeme sa im pomáhať ako komunita, pretože si medzi sebou dôverujeme. Takýmto spôsobom fungujeme ako akási spoločnosť v spoločnosti.

Snažíme sa, aby sme sa veľa rozprávali – a nielen o pozitívnych príkladoch. Musíme mať aj kontrolné mechanizmy, aby sa nastavili spoločenské pravidlá, lebo bez nich by vládol chaos. To platí aj pre našu komunitu.

V akom prostredí ste vyrastali?

Sme štyria súrodenci. Najskôr prišla na svet moja sestra, potom som sa narodila ja a neskôr dvaja mladší bratia. Rodičia veľa pracovali, takže sme mali slovenské babičky, ktoré sa o nás starali. Pamätám si, že sme ich mali viacero. Striedali sa a pomáhali nám či už s varením, alebo nás doma čakali, keď sme sa vracali zo školy.

Pomáhali vám aj so slovenčinou?

Nie priamo, slovenčinu sme sa učili prirodzene, chodili sme do slovenských škôlok. To je rozdiel s dnešnými ekonomickými migrantmi, ktorí majú na Slovensku deti, ale mnohé z nich nerozprávajú dobre po slovensky, z čoho vyplývajú ďalšie problémy, ktoré majú na školách.

Ako fungujú títo ekonomickí migranti?

Sú izolovanejší ako tí, ktorí tu študovali alebo tí, ktorí sa tu narodili. Neovládajú dobre slovenský jazyk a mnohí tento základ nevedia tak odovzdať svojim deťom. Tie síce chodia do slovenskej školy, ale ich spolužiaci sú tiež Vietnamci, a medzi sebou hovoria prevažne po vietnamsky. Od augusta sa na mňa obrátili dve školy s prosbou o pomoc, pretože majú triedy s veľkým počtom vietnamských detí, ktoré nerozumejú učiteľom a učitelia zase im. Preto sa snažíme problém na spomínaných školách systémovo aj s ministerstvom školstva, aby sa neporozumenie medzi žiakmi a učiteľmi neprehlbovalo.

Čo považujete za kľúčové pri integrácii týchto detí?

Absolútne nevyhnutné je, aby sa jazyk stal zákonnou povinnosťou. Ovládať miestny jazyk v krajine, v ktorej človek žije, je predpoklad pre to, aby sa človek mohol úspešne integrovať a mať prístup k základným veciam, akými už je len nákup, komunikácia v školách či na úradoch.

Je to o tom, aby sa pre ľudí vytvorili podmienky pre ich ľahšiu integráciu do spoločnosti. Jazyková zručnosť by uľahčila život nielen Vietnamcom, ale pomohla by aj spoločnosti ako celku. V krajinách ako Kanada, Švajčiarsko či Nemecko ponúkajú rôzne formy podporných programov pre migrantov, a všetky majú spoločné to, že poskytujú v nejakom rozsahu jazykový kurz pre cudzincov. Mnohé tieto jazykové kurzy kombinujú aj s občianskou výchovou.

Mala by existovať povinnosť ovládať slovenský jazyk?

Na nejakej základnej úrovni áno. Ak by štát poskytol nástroje – napríklad prekladače fungujúce na báze umelej inteligencie, ktoré by Vietnamcom pomohli porozumieť zákonom a občianskym povinnostiam –, proces ich integrácie by to veľmi uľahčilo. Niektoré veci vedia byť pomerne jednoduché, len treba hľadať spôsoby.

Rozprávala som sa s jedným šikovným Filipíncom žijúcim v Rakúsku, ktorý pre takéto prípady vyvinul AI nástroj prekladajúci oficiálne dokumenty do cudzích jazykov. Filipíncom to pomohlo rozumieť byrokracii. Táto technológia ešte nie je dostupná vo vietnamčine, ale zaujalo ma to. Ak by sa to raz podarilo, rada by som ju pomohla rozšíriť aj na Slovensko. Myslím si, že mnohým Vietnamcom by uľahčila život.

Zrejme by to pomohlo aj štátu.

Presne tak. Vďaka mojej práci sledujem inovácie, a vždy ma baví hľadať cesty, ako ich pretaviť do niečoho verejnoprospešného. Toto bol len jeden príklad, verím, že sa podarí nájsť aj iné riešenia.

Vráťme sa ale k vám. Angažujete sa v mnohých občianskych aktivitách, môže za to vietnamská komunita?

Vôbec nie. Aktívna som začala byť už na strednej škole, keď som bola členkou mestského parlamentu mladých. Bavia ma organizačné veci, už na základnej škole som bola typ, ktorý sa rád angažoval v školských aktivitách. Ale nebola som taká vždy.

A aká ste boli?

Často som na škole učiteľom odvrávala, bola som drzá a nevedela som nájsť svoju hranicu. Na gymnáziu som preto bola presunutá z triedy A do B. Okrem mňa presunuli ďalších troch študentov, a aj keď nám to nikdy tak nebolo explicitne komunikované, bolo zjavné, že sme boli tí „problémoví“. Teraz by som sa možno za svoje správanie prefackala, no vtedy som bola drzá pubertiačka.

Na niečo to však bolo dobré. Zmena kolektívu mi otvorila oči a uvedomila som si, že by som mala na sebe viac pracovať a niesť následky za svoje správanie. Vďaka tomu som sa začala zapájať do mestského parlamentu mladých a viac sa učiť. Takto som si začala budovať novú reputáciu. Myslím si, že som aj do istej miery spojila kolektívy oboch tried, doteraz sa stretávame.

Čomu všetkému ste sa ešte ako stredoškoláčka venovali?

Popri škole som chodila aj do študentskej rady, a v rámci spomínaného parlamentu mladých sme organizovali kultúrne akcie. Z toho vznikol ID Space Team – občianske združenie, ktoré sa sústredilo na projekty ako napríklad kultúrny festival Rozbaľ to, Bratislava!

V parlamente som mala na starosti projekty, ako sú BMX a skejťacké závody. Mala som vtedy veľa kamarátov z tejto komunity a tak som sa rozhodla zorganizovať pre nich športové aktivity a prirodzene sa to nabaľovalo. Neskôr, keď som mala osemnásť rokov, sa mi podarilo dostať na výmenný program do USA. Bola to úžasná skúsenosť. Stretlo sa tam šesťdesiatosem mladých ľudí z celého sveta, zo Slovenska sme boli dve. Reprezentovali sme naše krajiny, diskutovali sme o aktivitách, ktoré robíme a viedli sme politické debaty. Veľmi mi to otvorilo oči a posunulo ma to ďalej.

Aký bol najväčší rozdiel, ktorý ste tam medzi rovesníkmi vnímali?

Rozdiel medzi študentmi z východnej Európy a tými zo Západu bol veľký. Napríklad Francúzi a Američania boli veľmi sebavedomí a otvorení. My z Čiech, Slovenska či Bieloruska sme naopak boli skôr tichší. Vtedy som si uvedomila, aké dôležité je získať podobnú skúsenosť a že chcem, aby ju zažili aj iní slovenskí študenti.

Preto som potom organizovala konferencie s názvom Young Leaders for Tomorrow’s Europe (Mladí lídri pre Európu zajtrajška, pozn. red.). V rokoch 2014 a 2015 sme priviedli študentov do Bratislavy – prišli ľudia z Uzbekistanu, Kazachstanu, dokonca aj z Ameriky.

Uzbek mi spomínal, že Slovensko bola len druhá krajina, do ktorej vycestoval – prvou bol týždeň predtým Kyrgyzstan. Myslím, že táto skúsenosť mala pozitívny vplyv na mnohých.

Ako tieto konferencie ovplyvnili vás?

Vďaka nim som sa v roku 2015 dostala do GLOBSEC-u, kde pôsobím doteraz. Neskôr v roku 2020 som začala pracovať aj v investičnej firme a venovala sa tomu, čo ma baví – spájala som verejnoprospešný sektor s ekonomickým svetom.

V tomto období sa mi tiež narodili deti, takže som začala viac riešiť otázky svojej identity a môj vietnamský pôvod. V roku 2022 ma zároveň aktuality.sk oslovili na spoluprácu na podcaste o slovenských Vietnamcoch, kde sme sa rozprávali o živote Vietnamcov na Slovensku. To všetko mi pomohlo zamýšľať sa nad vlastnými koreňmi. Začala som intenzívnejšie riešiť myšlienky, ktoré som dovtedy mala skôr niekde na pozadí.

Ako vnímate svoju pozíciu medzi slovenskou a vietnamskou komunitou? Ste totiž súčasťou oboch strán.

Veľa Slovákov, hlavne mimo Bratislavy, nevie veľa o vietnamskej komunite, čo je aj prirodzené. Bratislava je špecifická, pretože v hlavnom meste žije viac cudzincov, takže menšinové témy sú tu už viac rozšírené a diskutované. Keď sa však dostaneme do regiónov, stále vidím zmysel rozprávať o tom, čo znamená byť slovenským Vietnamcom. Minulý rok sme boli oficiálne uznaní ako menšina, čo je významné nielen pre nás, ale aj pre Slovákov, aby mali možnosť lepšie spoznať našu komunitu.

Čo z vášho pohľadu znamená uznanie vietnamskej menšiny na Slovensku?

Prinajmenšom to znamená prístup k prostriedkom, ktoré umožnujú čerpanie na vzdelávacie aktivity, vietnamskú kultúru a jej prezentovanie. Viem, že jednotlivci môžu čerpať aj štipendiá. Našou ambíciou je určite podporiť vzdelávanie. V rámci občianskeho združenia Vietnamské korene by sme chceli pomôcť s integráciou vietnamskej komunity na Slovensku. Napríklad zabezpečiť doučovanie slovenského jazyka pre Vietnamcov, aby mali lepšie možnosti.

Chceme tiež pomôcť ekonomickým prisťahovalcom z Vietnamu zvládnuť byrokraciu a zabezpečiť, aby vedeli, za kým môžu ísť a čo všetko je potrebné vybaviť. Mnohí nevedia, že si musia platiť odvody alebo že im môžu vzniknúť dlhy. Pomohlo by, keby im bol poskytnutý jasný zoznam všetkých povinností, ktoré v tejto krajine musia splniť, aby mohli bez problémov pracovať.

Na druhej strane, štát musí pravidlá vymáhať. Ak štát nedáva dôraz na kontroly, ľudia majú väčšiu tendenciu vyhnúť sa povinnostiam, aby si uľahčili život. Keby existovala prísnejšia kontrola, myslím si, že prisťahovalcov by to, paradoxne, motivovalo vybaviť si všetko riadne.

Treba však povedať aj to, že Slovensko v porovnaní s okolitými krajinami neponúka také veľké benefity z verejných služieb, takže mnohí Vietnamci odchádzajú radšej do Nemecka, Rakúska alebo Česka.

Ja som ale zástancom prístupu, že základom úspešnej integrácie je jazyk. Chcela by som, aby bola v zákone pre cudzincov zakotvená povinnosť ovládať slovenčinu aspoň na určitej úrovni, ak chcú získať trvalý alebo prechodný pobyt.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami na vašu identitu?

Ako dieťaťu sa mi to dialo mnohokrát, ale zažívala som to aj v dospelosti. Zažila som napríklad diskusiu s Piešťancom, ktorý mi povedal, že podľa neho by Afričania mali ísť späť do Afriky a Aziati do Ázie. Keď som sa ho opýtala, či tým myslí aj mňa a mojich rodičov, tak zareagoval, že nie, lebo ja som vraj výnimka. To bol zvláštny moment, pretože ma nebral ako cudzinku. Zrejme preto, lebo sme sa rozprávali v slovenčine a viedli sme normálny dialóg. Vtedy som si naplno uvedomila, že mnohé predsudky sú len výsledkom nevedomosti a nedostatku osobného kontaktu s inakosťou.

Myslím si, že je potrebné hovoriť o tom a zbližovať ľudí. Ak majú možnosť osobne spoznať imigranta, už pre nich nie je len anonymným cudzincom a môže to zmierniť ich predsudky. Je to podobné, ako keď sedíme v autách – ľudia za volantom bývajú nervózni, pretože nevidia do auta toho druhého. Akonáhle však uvidia, že za volantom je napríklad babička, ich postoj sa zmení a sú potom ohľaduplnejší v momente, keď človek na druhej strane cesty má už jasnú identitu.

Som preto presvedčená, že jazyk je zásadným nástrojom, ktorý dokáže búrať predsudky a zbližovať. Ak imigrant dokáže plynulo komunikovať, ľudia ho začnú vnímať ako niekoho blízkeho, nie ako cudzinca. No funguje to na obe strany. Poznanie jazyka jednoducho otvára možnosti, zbližuje, napomáha k vzájomnej dôvere, pomáha v práci aj v medziľudských vzťahoch.

Jednou z vecí, ktorá formuje životy menšín, je aj politické dianie. Ako ho slovenskí Vietnamci vnímajú a riešia vôbec politiku?

Samozrejme. A podobne ako v každej spoločnosti, aj v našej komunite sú rôzne politické názory. Nájdete voličov rôznych strán napravo aj naľavo. Tak ako to býva medzi všetkými ľuďmi, aj medzi Vietnamcami sú ľudia, ktorí majú k voľbe politických strán často pragmatický prístup a tému sledujú z hľadiska vlastného prospechu. Nie vždy sa pozerajú na konkrétne hodnotové otázky, ale skôr na stabilitu, ktorú strany navonok symbolizujú.

Je možné, že im pripomínajú socializmus?

Možno áno, ale nechcem to zovšeobecňovať. Niektorí starší Vietnamci majú spomienky na obdobie socialistických režimov a môžu konkrétne strany vnímať ako niečo, čo im je blízke. V komunite sa dokonca hovorí o tom, že niektorí sa pohybovali v prostredí politického zákulisia a nadväzovali vzťahy – napríklad v čase, keď prebiehal únos vietnamského občana.

Ako je to u vás?

Napríklad môj otec je tiež skôr konzervatívny. Naša generácia, teda mladší slovenskí Vietnamci, sú liberálnejší, čo je asi prirodzené. Starší vnímajú politiku inak, viac konzervatívne. Ale opäť, nechcem to zovšeobecňovať.

Medzičasom ste sa stali aj manželkou a matkou. Váš manžel je Slovák?

Manžel je Slovák, jeho otec mal židovský pôvod. Jeho mama je Východoeurópanka, pochádza z Prahy, a otec, ktorý už nežije, sa narodil v Kladne, no vyrastal na Slovensku. Obaja svokrovci boli novinári – o ich generácii je aj film Vlny. Keď ten film videla manželova mama, veľmi ju to dojalo, pretože sama bola počas okupácie aktívna a prešla si ťažkými situáciami. Tiež vtedy pracovala v rozhlase a reportovala. Svokor Juraj Alner bol uznávaný intelektuál. V čase odporu napriek režimu písal a noviny aj tlačil. Obaja po roku 1968 prišli kvôli režimu o prácu.

Rozprávate sa niekedy aj o svokrovom židovskom pôvode?

Svokra sa často delí o spomienky, napríklad keď sa jej manžel ako dieťa musel skrývať pred nacistami. Celú jeho časť rodiny odviedli do koncentračného tábora. Majú veľmi silný príbeh.

Tento silný príbeh asi formuje váš a manželov spoločný pohľad na život.

Určite áno, hoci paradoxne sme sa stretli vďaka GLOBSEC-u, kde nás zoznámil môj bývalý šéf. Na začiatku sme riešili hlavne pracovné veci, keďže manžel od osemnástich rokov podniká. Veľa toho spolu konzultujeme, pohybuje sa v oblasti zdravotníctva. Ale samozrejme, keď príde reč na menšiny, často sa rozprávame o tom, čo by sme radi robili spoločne.

Obaja by sme chceli pomáhať utečencom alebo ľuďom v núdzi, ktorí hľadajú domov. Toto je smer, ktorému by sme sa dlhodobo radi venovali. Chceme robiť niečo, čo má pre spoločnosť zmysel.

Claudia Alner Spoločensky angažovaná slovenská Vietnamka. Časopis FORBES ju v roku 2022 zaradil do rebríčka 30 pod 30. Prispieva do diskusných fór o politickom aj ekonomickom dianí na Slovensku. Je absolventkou City University of Seattle v Bratislave a odborníčkou na medzinárodné vzťahy, neziskový sektor a investičný manažment. Od roku 2015 pôsobí v organizácii GLOBSEC, ktorý sa zameriava na tvorbu stratégií a politík v oblasti bezpečnosti a medzinárodných vzťahov. Od roku 2020 spolupracuje s investičnou platformou Crowdberry. Zároveň je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Vietnamské korene. Mnohé jej aktivity smerujú k podpore a vzniku prospešných organizácií, osvete o vietnamskej kultúre a k lepšej integrácii vietnamskej komunity. V roku 2024 pôsobila ako projektová manažérka festivalu Deň Vietnamu. Otázkam identity a životu Vietnamcov na Slovensku sa venuje aj v podcaste Banánové deti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].