Tak ako pri biologickom rodičovstve, aj pri adopcii vám začnú vyliezať vzorce z vlastného detstva, vraví sopranistka Andrea Vizvári. S manželom Petrom si adoptovali dcéru a syna. „Nie práca s deťmi, ale so sebou samou bola pre mňa náročná.“

Členka Opery Slovenského národného divadla hovorí, že láska k deťom nemusí prísť automaticky ako obrovský nával emócií. „Často je to skôr pocit, že sa stará o niekoho cudzieho. Aj nám počas prípravy hovorili, že láska vzniká opaterou a starostlivosťou. Keď dieťa kŕmite, prebaľujete a staráte sa oň,“ opisuje.

Za jednu z výziev považuje, že jej dcéra-Rómka sa identifikuje s ňou ako matkou-Nerómkou. Rómske deti vyrastajúce v nerómskych rodinách sa podľa nej často snažia „zošúchať“ si pokožku do biela. „Akoby sa usilovali zmyť zo seba tú snedosť.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo ju do odvždy ťahalo k Rómom; ako prebiehal proces adopcie; podľa čoho s mužom vedeli, ktoré dieťa je „to pravé“ a čo povedali deti, keď sa dozvedeli, že sú adoptované.

Pamätáte si na moment, keď ste prvýkrát začali uvažovať o adopcii?

Pamätám si to úplne presne. Kúpili sme dom, sedela som na terase a čítala knihu Cigánka od Janette Motlovej Maziniovej. Pamätám si to preto, že ona si vtedy adoptovala už druhé dieťa, myslím, že dcérku. A vtedy som si uvedomila, že aj ja si chcem adoptovať dieťa.

Vlastné deti ste s manželom neplánovali alebo ste ich mať nemohli?

V tom čase som ešte nevedela, že s manželom nebudeme môcť mať deti. Až neskôr sme zistili, že máme obaja zdravotné problémy a že biologicky to nepôjde. A keď sme to zistili, bolo jasné, že si teda dieťa adoptujeme a pustili sme sa do toho.

Ako reagoval manžel, keď ste začali uvažovať nad adopciou v čase, keď ste ešte nevedeli, že nemôžete mať vlastné biologické dieťa?

Nebolo to „hurá“ ako ja, ale nebol ani proti. Bola to pre neho nová situácia, je však veľmi pokojný typ. Všetko berie rozvážne, premýšľa nad tým, skúsi to, a keď to nejde, ide sa ďalej. Ja som tá, čo stále vyskakuje a ktorú treba upokojovať. On je prijímajúca, pokojná voda. Povedal, aby sme to skúsili a uvidíme. Postupne sa do toho ponoril a bol v tom rovnako hlboko ako ja.

Chceli ste rómske dieťa, lebo manžel je polovičný Róm?

Nie, dialo sa to úplne intuitívne. Čítala som veľmi dobrý citát, podľa ktorého síce môžeme žiť v prítomnosti, ale až keď sa ohliadneme dozadu, pochopíme, prečo sa veci diali. A toto je presne ten prípad.

Vždy som potrebovala rómsku lásku, len som to vtedy ešte nevedela – no išla som za tým. Prvú rómsku lásku som našla v mojom manželovi a v jeho otcovi. Manželovu mamu som poznala len krátko, zomrela zanedlho po tom, ako sme sa spoznali. Svokra bola Nerómka, svokor je zasa Róm. U manžela som našla absolútne prijatie. Môj muž a jeho rodina sú pre mňa bezpečná väzba. Predtým, ako som ho spoznala, povedala som si, že už v živote nechcem žiadnych „mačov“, ale otca mojich detí. A prišiel on.

Ako ste vedeli, že „to je on“?

Niekedy stačí, keď si uvedomíte, čo nechcete, a tak zistíte aj to, čo chcete. Keď si to sformulujete, pošlete túto myšlienku von, alebo ju poviete nahlas, a ono to k vám nejako príde. Ja som týmto spôsobom pritiahla do života môjho muža. Boli sme spolu a vedela som, že s ním chcem mať deti. Keď to nešlo biologickou cestou, rozhodli sme sa pre adopciu. A od začiatku som vedela, že chcem rómske dieťa.

Ako to prijala vaša rodina?

Zo strany mojich rodičov to nebolo prijaté nejako vrúcne, ale to mi bolo v tej chvíli úplne jedno. Sestra, kamaráti a kolegovia to prijali prirodzene a úplne super – ale to ma neprekvapilo. Človek sa väčšinou stretáva s takými ľuďmi, aký je aj on sám.

Ako ste rozbehli proces adopcie?

Od začiatku sme spolupracovali s organizáciou Návrat. Samozrejme, potom sme museli všetky papiere podať aj na úrad, ale Návrat je úžasná organizácia, s ktorou odporúčam začať. Poskytli nám všetky informácie, prípravu a oni boli tí, ktorí nám ponúkli našu dcéru.

Veľmi nám pomohla pani Petrincová, s ktorou sme dodnes v kontakte. Vždy nám povedala, čo treba robiť – kam ísť na úrad, kde podať žiadosť, aké papiere budeme potrebovať. Bola veľmi nápomocná s byrokraciou, človek sa vie v systéme rýchlo stratiť.

Boli niektoré časti adopčného procesu pre vás nekomfortné alebo invazívne?

Ani nie. Akurát pre manžela boli jemne nekomfortné skupinové sedenia v Návrate. On je introvert a nemá rád takéto formy. Mali sme tam rôzne aktivity, kde bolo potrebné niečo skladať alebo spolupracovať v skupine. Chápala som, prečo to robia a aký majú zámer, ale pre človeka, ako je môj muž, to bolo niečo, v čom nevidel veľký zmysel. Nebolo to však invazívne, len to nemusí každému sadnúť.

Je v rámci procesu adopcie obdobie, keď sa môže biologická mama ozvať?

Deti na adopciu musia byť „právne voľné“. Keď mama dá dieťa na adopciu, má osem týždňov na to, aby sa ešte ozvala. U dcéry tých osem týždňov prešlo. Pri synovi to bolo iné, lebo on pochádzal z anonymného pôrodu. O jeho biologických rodičoch nevieme nič. Mama sa však neozvala ani v jeho prípade, ani v prípade dcéry. Po uplynutí šiestich týždňov boli obaja právne voľní.

Súd už teda prebehol skôr formálne.

Áno.

Prebiehajú nejaké kontroly alebo návštevy sociálnych pracovníkov, kým sa dieťa stane právne vaše?

Kontroly sa diali ešte pred samotnou adopciou. Úradníčky kontrolovali, ako žijeme a aké máme sociálne pomery, či hovoríme pravdu. Prišli sa pozrieť do bytu. Ale nebola to žiadna šikana. Je to bežné, prirodzené a jednoducho to musia urobiť. Musia si overiť žiadateľov o dieťa. Úradníci k nám boli maximálne milí a ústretoví, nemali sme s nimi žiadny problém. A aj v Návrate idú do hĺbky, psychologická príprava je veľmi intenzívna. Preveria si vás.

Ako prebiehali „papierovačky“. Zrejme ste v dotazníkoch museli zaznačiť vaše preferencie.

Presne tak, je to tam veľmi explicitné. Vo formulároch sú kolónky, ktoré môžu zaskočiť. My sme automaticky uviedli, že chceme rómske dieťa a tým sme si jednoznačne zvýšili šance.

A hoci sme aj pri druhom dieťati uviedli v kolónke, že chceme aj „rómske dieťa“, ponúkli nám chlapčeka, ktorý nevyzerá ako Róm. Hoci teda, my o jeho pôvode nič nevieme, možno je napoly Róm – ktovie. Ako som už spomínala, pochádza z anonymného pôrodu a o jeho biologických rodičoch nevieme nič. Je to ale jedno, pre nás je dôležité, že nám to pri ňom vtedy „cinklo“. Predtým sme videli tri alebo štyri deti a taký ten pocit nenastal. Bolo to veľmi ťažké, lebo základná potreba materstva sa mi pri dcére naplnila, ale my sme vedeli, že chceme dve deti. Nechceli sme, aby zostala sama. V tomto sme mali jasno.

Mali sme však napríklad požiadavku, aby bolo dieťa zdravé. Raz nám ponúkli aj dieťa, ktorého mama mala syfilis. Dieťa bolo síce v poriadku, ale my sme sa toho veľmi báli a rozhodli sme sa nevziať si ho.

Ak je dieťa z utajeného pôrodu, máte vôbec nejaké informácie o jeho zdravotnom stave? Prebieha u neho aspoň základná prehliadla?

Áno, základné veci sa dozviete. Lekári vedia, ako sa dieťa narodilo, či bolo v poriadku, aké malo Apgar skóre. Syn bol úplne v poriadku. O genetike však neviete nič.

Aký prístup ste zažili, keď ste išli pozrieť deti, ktoré ste si potenciálne mohli adoptovať?

Veľmi záleží na tom, o aký detský domov ide. Boli sme si pozrieť jedno dieťatko v jednom detskom domove na východe a tam to bolo naozaj strašné. Profesionálna mama ma zahriakla, prečo mám rozpustené vlasy, že si ich mám zviazať. Pýtala sa ma, ako sa chcem starať o dieťa s rozpustenými vlasmi. Ja som sa pri tom mala snažiť nadviazať kontakt s bábätkom. Chcela som ho chytiť, možno prebaliť, nakŕmiť, aby som zistila, či pri ňom niečo cítim. Po tom, čo sme z tohto detského domova odišli, som tri dni nerozprávala. Bolo to niečo strašné. Tam by mali chodiť kontroly a ponúkať im vzdelávacie kurzy.

V detských domovoch, odkiaľ pochádzajú naše deti, sme zažili celkom iný prístup. Keď sme o deti prejavili záujem, okamžite nám vybavili papiere. Riaditeľ v synovom prípade povedal, že dieťa má byť v rodine a ak sa nám páči, môžeme na druhý deň prísť na druhú interakciu a na tretí deň si ho môžeme vziať domov. V tomto zariadení sa hájil záujem dieťaťa.

Nečudujem sa, že ľudia majú ľudia predsudky – mnohých Rómov systém ničí už od detského domova tak, že ich nedajú do rodiny hneď, lebo „papierovanie“ trvá pol roka. My sme mali šťastie, klaplo to. Riaditelia oboch detských domovov, z ktorých pochádzali naše deti, boli absolútne nápomocní. Bolo jasne vidno, že im ide o dieťa.

Spomínali ste, že pred adopciou vašich dnešných detí ste boli pozrieť viacero. Iných. Musí to chcieť obrovskú silu povedať nie.

Chce to obrovskú silu, mala som s tým veľký problém. Môj muž nie, on to vedel povedať hneď. U mňa nastupoval klasický „záchranársky syndróm“. Neviem, či to majú ženy často, ale mala som pocit, že sa mám obetovať a nemôžem povedať nie. Presne vtedy som si však uvedomila, aké dôležité je mať pri sebe partnera, ktorý povie nie. Vďaka nemu sme si mohli počkať na naše dieťa.

Ako ste u dcéry vedeli, že je „vaša“?

Ona bola prvá, čiže som z toho mala strach. Pýtala som sa sama seba, ako spoznám, že „ona je tá pravá“? V Návrate nám povedali, že to musíme cítiť obidvaja a spolu s partnerom sa aj rozhodnúť. A že sa nemáme báť, lebo to budeme vedieť. Lenže človek to nemá ako vedieť, keďže nevie, aké to je, keď vie. (Smiech)

Pred dcérou sme sa boli pozrieť aj na iné deti. Raz sme išli za jedným chlapčekom – mne sa páčil, ale manželpovedal, že to necíti. Tak sme čakali. No a potom si pamätám, ako som bola doma, keď mi manžel volal, že mu telefonovali z Návratu, lebo majú dievčatko. Ktoré sa navyše narodilo v rovnaký deň ako manžel a ktoré sa aj volá tak, ako sme chceli, aby sa volalo. Ešte sme ju ani nevideli a už sme vedeli sme, že je naša. Hovorievame, že jej mama nám ju akoby pripravila. (Úsmev)

A ten pocit je naozaj taký, ako nám ho opisovali: človek jednoducho vie, že to je ono. Rodič stále čaká, ako bude ten pocit vyzerať, no keď príde, tak to zistí. Neskôr sme videli fotky a potom sme sa za ňou vybrali.

Aký bol moment prvého stretnutia?

Pamätám si ju ako malú bábiku. Doniesli ju, položili do postieľky a my sme tam s ňou boli. Poviem to však úprimne: nebola to láska na prvý pohľad v romantickom zmysle. Nechcem to prirovnávať k psíkovi, ale je to veľmi podobné. Prídete za živým tvorom a túžite sa o niekoho starať. Videli sme aj iné deti, ale pri nich sme nič extra necítili. Keď sme ju však videli, vedeli sme, že to je ten pocit.

Boli sme úplne „vyklepaní“. Hovorili sme si, že už prišiel moment, keď budeme traja. Prežívali sme zmes emócií. Bola som strašne zmätená. Vedela som, že to je „ono“, cítila som, že robíme správnu vec, ale zároveň som mala obrovské obavy. Tešila som sa, chcela som sa starať o dieťa, ale prežívala som veľmi intenzívnu zmes pocitov.

Takéto pocity mnohé ženy zažívajú aj pri narodení ich biologických detí, len sa o tom veľmi nehovorí.

Presne, no podľa mňa je strašne dôležité povedať nahlas, že láska nemusí prísť automaticky. Nemusí to byť tak, že rodič zrazu cíti obrovský príval emócií. Často je to skôr pocit, že sa stará o niekoho cudzieho. Aj nám počas prípravy hovorili, že láska vzniká opaterou a starostlivosťou. Keď dieťa kŕmite, prebaľujete a staráte sa oň. A podľa mňa je to úplne normálne a prirodzené.

Aké boli začiatky doma v trojici?

Bolo leto. Mali sme hojdačku medzi stromami, dcérku som zoznamovala s naším psom Opičkou. Spávala pri nej a chránila ju. Začiatky boli čarovné. Obaja s mužom sme mali prázdniny. On pracuje v rozhlase, kde hrá na kontrabase, ja som mala zasa voľnejší režim v divadle, takže sme si to mohli naplno užiť. Bolo to bez prikrášľovania veľmi pekné obdobie. Aj manželov otec dcéru od začiatku veľmi ľúbil.

A vaša rodina?

Mama dcéru akceptovala, ale myslím si, že nikdy ju úplne neprijali.

Keď hovoríte o začiatkoch ako o romantickom období, čo bolo, naopak, najťažšie?

Nočné vstávanie – to bolo hrozné. Pri mladšom vstávanie už preberal viac manžel. Inak bolo ale materstvo veľmi podobné ako pri biologických deťoch. Nešli sme na klasickú materskú, lebo máme povolania, kde si vieme čas prispôsobiť.

Vyhorenie však prišlo – pri dcére menej, ale pri synovi som vyhorela úplne. Mal dva roky, prerábali sme dom, sťahovali sme sa a všetko sa dialo naraz. Jedného večera som vyšla von, pršalo, stála som v daždi a povedala som si, že dnu sa už nikdy nechcem vrátiť. Bola som úplne na dne, totálne vyčerpaná.

Keď človek nepočúva sám seba a nevie, čo potrebuje, takto sa to skončí. Do toho mal manžel vážne problémy so srdcom a bol často v nemocnici, kde dostával defibrilátor. S dvomi malými deťmi som teda bola sama. Som citlivá a emočne intenzívna, vôbec som to nezvládala. To bolo moje dno.

Ako ste sa z toho dostali?

Začala som chodiť. Chodila som sa prechádzať, či pršalo alebo svietilo slnko. A, samozrejme, som išla na terapiu, lebo sama by som sa z toho nevyhrabala. Okrem toho som veľmi potrebovala zdieľanie – pocit, že v tom nie som sama. Nehovorím, že už som z toho úplne vonku, lebo nie som. Ale už mám mechanizmy, ako sa zachovať a ako to riešiť. Už viem rozoznať, keď sa prestávam počúvať a keď na seba zabúdam. Navyše, v tejto životnej situácii sa mi otvorili mnohé iné témy.

Aké?

Psychologička mi raz povedala vetu, ktorá vo mne zarezonovala: „Vaša mama bola neprijatá, vy ste boli neprijatá a sama ste si zobrali neprijaté dieťa.“ To je dosť veľký náklad. My „mileniáli“ (generácia Y narodená približne v rokoch 1980 až 1997, pozn. red.) riešime rodičov, traumy, snažíme sa zastaviť generačné prenosy a ešte aj vychovávať deti inak. A staršia generácia nás popritom kritizuje za všetko, čo robíme inak než oni. To je obrovská nálož.

V našej ženskej línii sa navyše nesie presvedčenie, že ženy sú nič. Majú byť ticho, upratovať a usmievať sa. A za týchto okolností som si ja zobrala neprijatú dcéru a chcem ju vychovávať tak, aby odo mňa neprijatie necítila, tak ako som ho cítila ja a moja mama.

Ako to riešite?

Pracujeme na tom. Dali sme sa na cestu a verím, že to zvládneme. Inak by to celé nemalo zmysel.

Kedy ste začali riešiť identitu detí?

Riešime to od začiatku a veľmi prirodzene. V obci, kde bývame, býva aj manželova rodina – všetci sú Rómovia. Sme s nimi v kontakte, stretávame sa. Dcéra však so svojou identitou problém má. Od malička mi hovorila, že by chcela byť „biela“ ako ja. Hovorievam jej, že sme ju adoptovali práve preto, aká je. Že má nádherné čierne oči a krásne snedú pleť.

Odkiaľ pochádza tento jej pocit?

Veľký problém je aj to, že dcéra sa identifikuje so mnou ako s matkou – a ja som Nerómka. Aj v Návrate nám hovorili, že toto sa deje často – rómske deti vyrastajúce v nerómskych rodinách sa snažia „zošúchať“ si pokožku do biela. Akoby sa usilovali zmyť zo seba tú snedosť. Preto sa zo všetkých síl snažím dcére ukazovať, že ju milujem takú, aká je a že by som nechcela žiadnu inú dcéru. Vždy, keď jej to poviem, pozrie sa na mňa a povie: „Fakt, mami?“ Akoby mi to nechcela uveriť.

Ako vy osobne prežívate predsudky voči rómskej menšine?

Ťažko. Raz u nás bola známa a použila prirovnanie „bordel ako u cigánov“. Pozrela som sa na ňu a ona sa následne zahanbila. Chápem, že to nemyslela zle, ale v mozgu to máme zažraté: „bordel ako u cigánov“, „cigánska hračka“, ako synonymum klamstva používame slovo „cigániť“.

Chcela by som, aby sa ľudia zamysleli nad tým, čo hovoria. Kým nevymizne takýto slovník, nevymizne ani nenávisť voči Rómom. A pritom, ani u jednej Rómky som neporiadok nevidela. Všetky Rómky, ktoré poznám, majú doma čisto, navarené a postarané. Pozrela by som sa na gadžovské rodiny. Každý vidí len osady, ale to je téma generačnej chudoby, nie etnicity. Trošku sa tým zaoberajme.

Nepomáha dcérke, že jej otec je tiež rovnakého pôvodu?

Iste, často jej o tom hovorí. Napríklad nedávno jej rozprával príbeh zo svojho detstva. Bývali v Petržalke, kde kedysi žili aj Rómovia. Keď sa hrával vonku, stretával sa tam aj s rómskymi deťmi. Keď raz utekal domov, kričal na mamu do okna, že ho „naháňajú Cigáni“. A mama naňho zakričala naspäť: „Peťuško, však aj ty si polovičný Cigán!“ Vtedy sa zastavil, otočil sa späť k chalanom a povedal „Chalani, počkajte, veď aj ja som Cigáň!“. A bolo vybavené. Neexistuje „my a oni“, nie sme Rómovia a Nerómovia, všetci sme ľudia.

Keď ste adoptovali syna, vaša dcéra mala vtedy štyri roky. Bola zapojená do procesu adopcie?

Áno, aj ona si ten deň veľmi dobre pamätá – pamätáme si ho všetci traja. Dni, keď sme si k nám brali deti, boli radostné. Prežívali sme zmes rôznych emócií. Cítim, že sme sa ako rodina správne poskladali a že takto to má byť.

Ako reagovala, keď bračeka videla prvýkrát?

Úplne rovnako ako my. Všetci traja sme mali tú istú emóciu – bol to moment, keď to klaplo. Ale nechcem, aby to vyznelo falošne romanticky. V celom to procese sa nájde veľa ťažkých momentov. Ale myslím si, že to patrí k životu všeobecne, nielen k adopcii.

Na aké ťažké momenty by ste upozornili ľudí, ktorí uvažujú o adopcii?

Tak ako pri biologickom rodičovstve, aj pri adopcii vám začnú vyliezať vzorce z vlastného detstva – jeden za druhým. Vtedy zistíte, že máte čo spracovávať. To bolo veľmi silné. Pri výchove a každodenných situáciách sa to všetko otvorilo.

Vtedy sa u mňa začala skutočne ťažká práca, uvedomovanie si, ako to nechcem. Človek ešte viac reflektuje svoje detstvo a prichádza s ním do konfliktu. Teda nie práca s deťmi, ale so sebou samou bola pre mňa náročná.

Kedy ste deťom povedali, že sú adoptované?

Pri dcére si to pamätám úplne presne. Sedela som na posteli, hrala sa pri mne a vtedy som jej povedala, že je adoptovaná a narodila si sa inej mamine v brušku. Mala vtedy tri roky, bola maličká. A zareagovala až šokujúco vyspelo. Hodila sa mi okolo krku a povedala: „Mami, ale ja ľúbim len teba.“ A bolo vybavené.

Toľko som riešila túto chvíľu, chystala sa na ňu, a nakoniec sa to vyriešilo takto jednoducho. Aj vtedy som si uvedomila, že má dcéra „starú dušu“. Už keď bola bábätko, mužov otec hovorieval: „Pozrite sa jej do očí, ona má starú dušu. Už tu bola veľakrát.“

Odvtedy sme sa o adopcii rozprávali úplne normálne, nikdy to nebolo tabu. Pri synovi to bolo ešte ľahšie, lebo sme to už mali doma ako tému. A keď som mu to povedala na rovinu, odvetil, že načo mu to vravím, veď on to už vie. Nebolo to niečo, čo som musela „vybaliť“ ako veľkú vec. V našej rodine to je prirodzená pravda.

Riešili vaše deti niekedy aj to, či by s vami boli, ak by ste mohli mať vlastné biologické deti?

Dcéra áno, syn vôbec. Povedala som jej, že keby to tak bolo, jej duša by sa ku mne aj tak dostala, pretože ona ku nám jednoducho mala dostať. Ak by sa mi mala narodiť, tak by sa mi narodila a keďže sa to nestalo tak, mala sa ku mne dostať adopciou.

Myslím si, že ktokoľvek alebo čokoľvek, či si človek chce pri pritiahnuť do života – nech už je to partner, kamarátka – k nemu príde. Ide len o to, či si to všimne a dá tomu priestor. Takto vnímam život a tak ho vysvetľujem aj deťom.

Spomínali ste, že k rómskej kultúre vás to ťahalo aj predtým, že ste to tak cítili. Ako vo vašej rodine pestujete túto časť identity?

Keď som bola na konzervatóriu, najprv ma ťahala rómska hudba – bolo to niečo úžasné. Ale to je len povrch. Nerómov ako prvá napadne hudba, temperament, vášeň, čierne vlasy a oči. To sú povrchné veci.

Až s odstupom času viem povedať, prečo ma to k Rómom ťahalo odvždy. Saturovala som si tým to, čo mi celý život chýbalo, a síce lásku a prijatie. Takú formu lásky a bezprostredného prijatia som nikdy nepocítila ani vo svojej biologickej rodine.

A dcéru som si mala adoptovať preto, aby som zažila pravú ženskú lásku a pravé ženské prijatie. Lebo ani to som celý život nezažila. Nie od mojej mamy. Hľadala som to v učiteľkách, v tetách, ale tie to človeku nikdy nedajú tak, ako to potrebuje. Tak ako mám môjho muža pre bezprostredné prijatie, tak mám dcéru pre jej nekonečnú lásku. Celý život som potrebovala ten spôsob, akým mi vyznáva lásku. Ako ma objíme a povie: „Mami, ja ťa ľúbim, aj keď na mňa niekedy kričíš.“

Keď človeku chýba základné prijatie a láska, hľadá to, alebo zatrpkne a uzavrie sa. Ja som mala v sebe nejakú silu a chcela som to zlomiť. Viem to však pomenovať až teraz s odstupom času.

Kedy ste si to najviac uvedomili?

Uvedomila som si to nedávno, keď som sa rozprávala so známou, ktorá mi vnukla myšlienku, že možno sa to celé malo udiať kvôli bezpodmienečnej láske, ktorá mi vždy chýbala. A mne to zapadlo do skladačky. Takú lásku, akú som dostala od Rómov, som od „bielych“ nikdy nedostala, a to ani od svojej rodiny. Znie to hrozne smutne, keď to takto zreflektujem, ale dnes viem, že je to tak.

Andrea Vizvári Sopranistka, členka Opery Slovenského národného divadla. Operný spev študovala na Konzervatóriu v Bratislave a na Vysokej škole múzických umení v triede Dagmar Bezačinskej-Podkamenskej. Absolvovala stáž v divadle v Detmolde v Nemecku a majstrovské spevácke kurzy u Soni Ghazarian, Petra Dvorského a Zlaticy Livorovej. Je laureátkou viacerých domácich a medzinárodných speváckych súťaží. V roku 2010 získala ocenenie Objav roka časopisu Hudobný život za rolu Elvíry v opere Puritáni. Vystúpila na prestížnych pódiách vrátane Carnegie Hall v New Yorku, Musikvereinu vo Viedni či National Concert Hall v Dubline. V repertoári SND stvárnila napríklad Violettu (La traviata), Gildu (Rigoletto), Musettu (Bohéma) či Kráľovnú noci (Čarovná flauta). Je vydatá a spolu s manželom vychovávajú dve adoptované deti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].