Text vznikol v spolupráci s Denníkom N.

Deportácie ukrajinských detí na územie Ruska sú jeden zo spôsobov, ako režim Vladimira Putina bojuje proti ukrajinskému národu. Prevezú ich na územie Ruska, kde ich indoktrinujú a snažia sa ich rusifikovať. Podľa údajov ukrajinského ministerstva zahraničných vecí takto odviedli najmenej 20-tisíc detí. Najčastejšie pochádzali z území, ktoré okupuje ruská armáda. Mnohé boli násilne oddelené od svojich rodičov či starých rodičov.

Začiatkom decembra 2025 91 štátov OSN vrátane Slovenska a USA podporilo rezolúciu, ktorá vyzvala Rusko, aby vrátilo unesené ukrajinské deti.

„Snažia sa z nich urobiť novú ruskú generáciu,“ opisuje Veronika Víchová, ktorá je odborníčkou na cudzinecké právo v úrade českého ombudsmana. Okrem toho spolupracuje s organizáciou Emile Foundation, ktorá pomáha s návratom deportovaných detí k ich pôvodným rodinám.

Len malá časť unesených detí má to šťastie, že sa im podarí dostať sa späť domov. Iniciatíva ukrajinského prezidenta Bring Kids Back Ukraine uvádza 1916 navrátených detí. No ak sa aj späť k rodine dostanú, musia čeliť traume z toho, čo prežili. „Niektoré pochybujú, či ich rodičia vôbec ešte milujú, takže je potrebná veľká psychoterapeutická pomoc,“ hovorí Víchová.

V rozhovore vysvetľuje, ako prebieha pátranie po zmiznutých ukrajinských deťoch; čo sa s nimi deje vo filtračných táboroch na ruskom území; prečo je ich návrat domov „len“ začiatkom inej, novej výzvy a čo môže spraviť bežný občan Slovenska, ak im chce pomôcť.

Ako v praxi prebiehal nezákonný transfer ukrajinských detí do Ruska?

Prvé zdokumentované prípady sú už z roku 2014. Súvisia so zvláštnym ruským projektom s názvom Vlaky nádeje (Pojezda naďeždy), ktorý Rusi prezentovali ako humanitárny program. Tvrdili, že sa snažia zachrániť ukrajinské deti, ktoré údajne trpeli v ukrajinských pobytových zariadeniach – napríklad v detských domovoch alebo v zariadeniach pre deti so zdravotným znevýhodnením.

Previezli ich na Krym. Nevieme presne, koľko ich bolo, hovorí sa o desiatkach až stovkách. Pôsobila tam istá fínska humanitárna organizácia, vďaka ktorej máme informácie, že z Krymu deti ďalej presunuli do Ruska. Tento prípad sa dostal až k Európskemu súdu pre ľudské práva.

Začalo sa premiestňovanie detí vo väčšom rozsahu po invázii Ruska na Ukrajinu v roku 2022?

Všeobecne sa hovorí, že sa to začalo až po invázii, ale ako som spomínala, máme dobre zdokumentované informácie, že sa to dialo už skôr. V oblastiach ako Doneck a Luhansk sa niektorí miestni predstavitelia už predtým pripravovali na to, že deti budú premiestnené – reálne ich začali presúvať ešte pred 24. februárom 2022. Je teda zjavné, že to bol zámerný proces.

Stále hovoríme o deťoch z detských domovov?

Áno, stále ide najmä o deti z domovov alebo zo zariadení. Spomeniem napríklad zariadenie Oleška v Chersone pre deti so zdravotným znevýhodnením, konkrétne s autizmom. Deti umiestnené v ňom mali síce svojho zákonného zástupcu, no boli v dennej alebo ústavnej starostlivosti zariadenia.

Tam mali doktorov, sestry, učiteľov – prebiehal bežný deň, deti sa učili. Začiatkom roku 2022 tam však prišli Rusi, zničili deťom obrázky a všetky symboly Ukrajiny. Keď sa Ukrajine podarilo túto oblasť znovu oslobodiť, zistili, že všetky deti boli predtým odvezené na Krym.

Nedá sa však povedať, že by sa to vždy dialo v detských domovoch, kde sú siroty. Často ide o zdravotnícke zariadenia s deťmi, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť. Tieto deti môžu mať rodičov alebo zákonných zástupcov, ale aj tak ich odviezli.

Dochádzalo aj k únosom detí priamo z ich domovov, od rodičov?

Neviem o tom, že by boli deti priamo násilne odoberané z domovov. Na druhej strane, keď prebieha bombardovanie alebo hrozí iné nebezpečenstvo, deti sa evakuujú „do bezpečia“. Po skončení bombardovania sa mali vrátiť domov k rodičom, a to sa veľakrát nedialo.

Stávalo sa aj to, že rodičia nemali inú možnosť, ako ujsť pred nebezpečenstvom cez Rusko, pretože východná Ukrajina bola pod útokom. V Rusku potom prechádzali filtračným procesom, kde sa skúmalo, či sú rodičia „proukrajinskí“ alebo nie. Počas týchto procesov dochádzalo k rozdeľovaniu rodín – dieťa mohlo prejsť filtrom, rodič nie. Aj takto dochádzalo k deportáciám.

Na upresnenie: hovoríme o deportáciách, teda o cezhraničných presunoch, a o násilných presunoch, ktoré sa dejú vnútri krajiny. Právne ide o dve odlišné kategórie, hoci sa tieto pojmy často používajú ako zastrešujúce všetko.

Aké mechanizmy používali ruské orgány na legitimizáciu presunov alebo odoberania detí?

Deti odoberali najmä v spomínaných filtračných táboroch. Dôvody, ktoré Rusi uvádzali a ktoré by podľa medzinárodného práva mali byť prípustné, boli napríklad bombardovanie alebo zlá bezpečnostná situácia. To by bolo v poriadku, ak by deti po nevyhnutnom čase vrátili späť do rodín. No to sa nedialo.

Potom sú známe prípady rekreačných táborov, do ktorých rodičia poslali deti, no tie tam zostali omnoho dlhšie, než mali. Niektoré sa vrátili, iné nie a boli poslané ďalej. Niektorí rodičia sa do týchto táborov vybrali osobne, aby získali svoje deti späť. Časti sa to podarilo a Rusi im deti sami vrátili.

Existuje aj zdravotný dôvod na odobratie detí. Ak deti potrebujú urgentnú liečbu alebo ak je ohrozený ich život, môžu ich odviezť a ošetriť. Vždy sa to však musí diať so súhlasom rodiča alebo zákonného zástupcu a zároveň musí ísť len o odvedenie na nevyhnutný čas. Potom má prísť opätovné spojenie rodiny. Rusko tvrdilo, že ide o bezpečnostné dôvody a o liečbu.

Ako môže agresorská krajina legálne odviezť deti z krajiny, ktorú sama napadla?

Medzinárodné humanitárne právo predstavuje osobitný právny režim, ktorý sa uplatňuje počas ozbrojeného konfliktu. Upravuje ochranu civilného obyvateľstva a spôsob vedenia bojových operácií. Ľudskoprávne normy sa musia dodržiavať vždy, aj počas vojny. Humanitárne právo však platí výlučne počas vojny, a preto má štandardy nastavené trochu inak. Každopádne, obe strany konfliktu sú viazané rovnakými pravidlami. Ukrajina sa musí správať v súlade s medzinárodným humanitárnym právom rovnako ako Rusko, hoci konflikt nespôsobila.

Čiže aj keď Rusko bombarduje Ukrajinu, môže na základe humanitárneho práva odviesť deti z bezpečnostných alebo zo zdravotných dôvodov. Potom však musí urobiť aj „krok B“ a zabezpečiť návrat dieťaťa. A to sa v prípade Ruskej federácie nedeje.

Snažili sa teda ruské orgány legitimizovať deportácie detí pred medzinárodným publikom argumentom, že deti vlastne „zachraňujú“?

Presne tak, tvrdili, že ide o bezpečnostné dôvody. Tak ako v roku 2014 hovorili o humanitárnej akcii, aj teraz opäť tvrdia, že deti chránia. A ešte hovorili o adopciách, čo je argument, ktorý veľmi nedáva zmysel, ale objavuje sa.

Rusko má podľa Ženevských dohovorov povinnosť viesť zoznamy deportovaných detí – s menami, príbuzenskými väzbami, inými údajmi – a zdieľať ich s Ukrajinou. Rovnako ako si krajiny vymieňajú zoznamy vojnových zajatcov, mali by si vymieňať aj informácie o deportovaných deťoch. Tieto informácie by mali byť zdieľané aj s treťou stranou – napríklad s Červeným krížom alebo s UNICEF-om. Rusko by sa následne malo aktívne snažiť o návrat týchto detí ich rodičom alebo rodinám, no to sa nedeje.

Rusko tieto zoznamy možno má, ale rozhodne nie sú verejné a nie sú dostupné ani pre tých, ktorí by k nim mali mať prístup, teda pre Ukrajinu. Navyše vieme, že Rusko zámerne prepisuje mená detí z ukrajinských na ruské, aby sa dali ťažšie identifikovať a dohľadať. Iniciatíva vrátiť deti do rodín prichádza väčšinou zo strany rodičov, prípadne medzinárodných organizácií.

Vydávalo Rusko deportovaným deťom aj nové doklady?

Vydávanie ruských dokladov prebiehalo na Kryme už od roku 2014. Rusi nanucovali doklady všetkým, napríklad aj starším ľuďom, aby mohli poberať sociálne dávky alebo získať humanitárnu pomoc. Ruský prezident okrem toho zjednodušil zákon o nadobúdaní ruského občianstva pre ukrajinské deti. Rusi si ich vďaka tomu mohli aj adoptovať.

Spomínali ste, že niektoré deti sa podarí vypátrať, prípadne vrátiť k rodičom. Je cieľom Ruska ubližovať ukrajinským rodinám alebo deti zámerne rusifikovať?

Áno, potom ich možno použiť aj proti Ukrajine. Ak nebudú deti, nebude ani národ. Národ sa jednoducho nebude ďalej rozvíjať.

Ukrajinská strana tvrdí, že ruské orgány sa snažia vychovávať unesené deti k lojalite voči Rusku a že ich posielajú na front proti samotnej Ukrajine. Prezident Vladimir Putin odmieta akúkoľvek vinu a argumentuje, že deti boli premiestnené, aby ich zachránili. Ako to vnímate vy?

Určite tam prebieha silná rusifikácia. Tieto deti sú pod veľkým tlakom – chodia do ruských škôl, majú ruských učiteľov, všetko sa im deje po rusky. Musia uctievať ruské symboly, naopak, všetko ukrajinské – jazyk či symbolika – je zakázané. Indoktrinácia je silná, snažia sa z nich urobiť novú ruskú generáciu.

To nie je v súlade so Ženevskými dohovormi, ktoré hovoria, že ak sa deti už aj nachádzajú mimo domova, štáty sa majú usilovať nielen o repatriáciu, ale aj o zachovanie ich identity. Deti by mali byť vychovávané v ukrajinskom jazyku, mali by mať ukrajinských učiteľov – a uchovať si tak svoju identitu.

Je to aj záležitosť Dohovoru o právach dieťaťa a Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktoré poznajú právo na rodinu, právo na identitu, ako aj právo byť vychovávaný vo svojom jazyku a poznať svoju rodinu. To všetko vyplýva z humanitárneho aj ľudskoprávneho rámca. Lenže celé to je inak.

Vieme napríklad o prípade 17-mesačného bábätka, ktoré uniesli do Ruska. Dnes žije v ruskej rodine – buď v adoptovanej, alebo v pestúnskej starostlivosti – a má už tri roky. Toto dieťa si nepamätá svoju biologickú matku, pozná len ruskú rodinu, aj keď jeho ukrajinská mama ho stále hľadá a snaží sa ho získať späť.

Inštitucionalizované presuny si človek prakticky asi predstaviť vie. Ako sa však stane, že niekomu vezmú bábätko?

To neviem ani ja, neviem si predstaviť, ako to prebehlo prakticky. Napadá mi, že počas filtračných procedúr nemuseli úrady pustiť rodičov ďalej. Muži s tým mali vo všeobecnosti problém, ženy totiž niekedy púšťali, inokedy nie. Ale neviem si predstaviť konkrétnu situáciu, pri ktorej rodičom vzali 17-mesačné dieťa.

V akých podmienkach žijú deti po tom, čo ich deportujú do Ruska?

Keď sú deti umiestnené do pestúnskych alebo adoptívnych rodín, väčšinou ide o rodiny zo sociálne slabšieho prostredia. Tieto deti možno netrpia hladom, ich pobyt tam nenapĺňa znaky mučenia alebo neľudského zaobchádzania, ale nemajú sa dobre. Často si ich rodiny berú pre finančné príspevky od ruského štátu. Nevychovávajú ich s láskou, skôr ide o prežívanie – bývajú niekde, chodia do ruskej školy, nejako fungujú.

Navyše v ich prípade existuje hrozba, že keď dosiahnu 18 rokov, môžu byť mobilizovaní. Sú aj prípady, keď sa ich pokúšali naverbovať do armády. Ak zajmete osemnásťročného a naverbujete ho, aby bojoval proti vlastnej krajine, tiež sa to považuje za vojnový zločin.

Máme aj informácie o tom, že najmä staršie deti bývajú trestané, keď odmietnu prijať ruský pas. Umiestňujú ich do „väzenia“ – detenčných zariadení s ochrankou.

Ako na deportácie reagovali rodičia detí, ktoré nežili v detských domovoch, a teda majú mamu alebo otca? Mali možnosť protestovať alebo oficiálne žiadať o navrátenie svojich detí?

Cez Rusko to väčšinou veľmi nešlo, skôr to riešili cez Ukrajinu. Určite sa tým zaoberal ukrajinský ombudsman, s ktorým sme spolupracovali aj my v Emile Foundation. Po začiatku vojny vytvoril projekt Bring Kids Back UA, ktorý funguje dodnes. Tento problém riešil aj detský ombudsman, vzniklo k nej dokonca špeciálne oddelenie. Rodičia sa mohli obrátiť na ukrajinské úrady, ktoré sa snažili pomôcť.

Nevidím dovnútra ukrajinského systému, ale najčastejšie iniciatíva prichádzala od samotných rodičov. Diplomatické cesty medzi Ukrajinou a Ruskom existujú, no žiadosti o návraty detí sa najčastejšie dejú prostredníctvom kontaktu medzi ukrajinským ombudsmanom a ruskou ombudsmankou. To je viac-menej jediná oficiálna cesta, často nie veľmi efektívna.

Ak rodičia chceli svoje deti späť, často to riešili individuálne pomocou rôznych organizácií alebo sami zisťovali, kde sa dieťa nachádza. Napríklad sledovali kanály ruských predstaviteľov na Telegrame.

Na začiatku sa Rusi dosť chválili premiestňovaním detí, no keď bol vydaný medzinárodný zatykač (na Vladimira Putina a ombudsmanku Mariju Ľvovovu-Belovu, pozn. red.), príspevky s deťmi začali ubúdať. Uvedomili si, že môžu slúžiť ako dôkaz proti nim.

Znamená to, že pátranie po deťoch bolo najčastejšie prácou samotných rodičov alebo neziskových organizácií?

Áno, neziskové organizácie mali svoje tímy investigatívcov, právnikov a iných spolupracovníkov. Prostredníctvom nich sa rodičia často dostali k svojim deťom. Určite však má veľa informácií a aktivít aj ukrajinská strana. Nechcem povedať, že tam to nefunguje, ale z toho, čo vieme, bolo hľadanie detí väčšinou na pleciach rodičov.

Ruská strana im to nijak neuľahčovala. Niežeby rodičom vyslovene zakazovali pátranie, ale snažili sa im ho čo najviac sťažiť. Napríklad prišla babička a musela predložiť sériu rodných listov, že dieťa patrí k nej. Úrady chceli rôzne potvrdenia, takže sa musela vrátiť späť a cestovať cez vojnovú zónu, čo vôbec nie je jednoduché. Alebo úradníci vyžadovali úradné preklady či súhlas druhého rodiča, ak prišla len matka.

Ak teda dieťa malo rodičov a tí vedeli, kde sa nachádza, bolo možné si ho vyzdvihnúť? Nemohlo sa stať, že ruská strana ani po splnení všetkých podmienok dieťa nevydala?

Mohlo sa to stať, nemôžeme to úplne vylúčiť. Ale keď sa už rodič dostal na miesto a preukázal, že dieťa je naozaj jeho, zvyčajne mu ho vydali. Niekedy sa však v príbehoch detí objavuje, ako po čase prestali veriť v to, že rodičia si po ne prídu. Boli pod silnou indoktrináciou a niektoré sa ani nechceli vrátiť, pokiaľ svoju mamu neuvideli osobne. Až keď ju uvideli, nastal silný moment, počas ktorého si uvedomili, že patria niekam inam – na Ukrajinu.

Stávali sa teda aj situácie, že dieťa sa nechcelo vrátiť späť?

Predstavte si, že sa ocitnete v úplne cudzom prostredí, všetko okolo vás je iné a ešte vám hovoria, že rodičia sa po vás nevrátia, lebo vás nemajú radi alebo z iných dôvodov, takýchto klamstiev môže byť veľa. Myslím si, že aj pre dospelého je nesmierne ťažké nepodľahnúť takémuto tlaku. Nieto ešte pre deti, ktoré boli deportované.

Spomínali ste, že pri návratoch detí zohrávajú dôležitú rolu neziskové organizácie. V jednej takej – Emile Foundation – pôsobíte aj vy. Ako ste sa dostali k tejto téme?

Pracujem u českého ombudsmana, kde sa venujem cudzineckému právu. V roku 2023 som bola na konferencii v Kyjive, kde ma zasiahlo vystúpenie Mariam Lambert, riaditeľky organizácie Emile Foundation. Hovorila o tisícoch unesených detí z Ukrajiny a spomínala čísla a fakty, ktoré som dovtedy nepoznala. Bola som šokovaná, že sa o tom vie tak málo. Spojili sme sa a ponúkla som pomoc s právnymi otázkami. Dnes som členkou správnej rady tejto organizácie, ktorá má základňu aj na Ukrajine.

Ako u vás prebieha pátranie po deportovaných deťoch?

Je to doslova detektívna práca, neviem však hovoriť o detailoch, pretože nie som priamo súčasťou pátracieho tímu. Všeobecne platí, že je stále ťažšie dostať sa k hľadaným deťom. Prvým krokom je vôbec identifikovať deti, ktoré boli deportované. Potrebujeme ich zoznamy aj bližšie informácie k nim – to je samo osebe veľmi náročné, pretože ide o oblasti na východe Ukrajiny, z ktorých momentálne nemáme takmer žiadne údaje.

Ako sa deti identifikujú a lokalizujú, ak nie sú oficiálne vedené v dostupných databázach?

Keď sa už nejaké dieťa identifikuje, treba ho nájsť – to sa deje prostredníctvom verejne dostupných databáz. Viac by o tom vedeli povedať organizácie ako Bellingcat (medzinárodná skupina investigatívnych novinárov, pozn. red.).

Z rôznych YALE správ (výskumné správy yaleského Centra pre humanitárny výskum – Yale HRL dostupné tu a tu, pozn. red.) ale viem, že títo novinári a analytici pri hľadaní detí pracujú s mapami, verejnými záznamami, vyhľadávajú ľudí cez sociálne siete aj miestne noviny. Využívajú aj rusky hovoriacich investigatívcov, ktorí sú schopní zistiť, kam bolo dieťa umiestnené.

Je fascinujúce, že keď už majú analytici aspoň základné informácie, dokážu dieťa pomocou rôznych technológií lokalizovať, a to dokonca v konkrétnych budovách. Videla som zábery z terénu, ktoré zachytávajú miesta, kde deti skutočne boli.

Čo sa deje, keď sa dieťa podarí nájsť?

Keď sa dieťa nájde, začína sa veľká advokátska činnosť na medzinárodnej úrovni. Všetci sa snažíme hovoriť o prípade a upozorňovať na to, že sa našli konkrétne deti, ktoré treba dostať späť k rodine. Na to sú potrebné financie, každá záchrana dieťaťa totiž stojí neuveriteľne veľa peňazí a úsilia.

Keď už je dieťa identifikované a prebehla advokátska činnosť, nasleduje logistika návratu. Je potrebné zabezpečiť ľudí, vozidlá, autobusy a dohodnúť, kde a ako prebehne odovzdanie dieťaťa. Celý tento proces je po praktickej stránke veľmi náročný.

Deti často nie sú iba na jednom mieste. Presúvajú ich ruské úrady cielene, aby komplikovali ich vypátranie?

Áno, na začiatku väčšina detí išla na Krym a odtiaľ boli presúvané ďalej. Máme informácie, že niektoré sa dostali až na Sibír.

A čo deti, ktoré boli adoptované – je vôbec možné ich dostať späť?

Neviem, či sa už podarilo vrátiť späť nejaké adoptované deti. Z pohľadu Ruskej federácie sú to už deti s ruským občianstvom, vychovávané v ruskej rodine.

Keď sa dieťa vráti späť do jeho pôvodnej rodiny, prichádza druhá, zrejme rovnako náročná fáza – adaptácia a návrat do života.

To je presne ono, vrátiť dieťa je len polovica výhry. Potom nasleduje nesmierne náročná fáza, ktorá bude trvať roky. Deti prichádzajú domov s obrovskou traumou. Niektoré pochybujú, či ich rodičia vôbec ešte milujú, takže je potrebná veľká psychoterapeutická pomoc. Deti musia mať k dispozícii aj bezpečné miesto. Niektoré žili s rizikom útokov, iné presúvali z liečebných dôvodov, no teraz sa vracajú na Ukrajinu, ktorá je stále vo vojne.

Miestne úrady a samosprávy majú na tento účel rôzne projekty a sociálne služby, pracujú aj s rodinami. Začalo sa to zlepšovať až v posledných rokoch, spočiatku to tak nebolo. Úrady sa teraz snažia pomáhať deťom znovu nadviazať vzťah so širšou rodinou a obnoviť to, čo bolo prerušené.

Dôležité je aj, aby deti znovu objavili svojich kamarátov a prostredie, ktoré majú rady. Aby sa venovali svojim koníčkom. Nie je to len o rodine, ale aj o sociálnej bubline, ktorú človek potrebuje.

Dostávajú aj terapeutickú pomoc?

Áno, ak je to možné. Na Ukrajine je to teraz veľmi ťažké – je tam nedostatok lekárov, zubárov, psychoterapeutov a vôbec bezpečných miest. To je podľa mňa veľký problém.

Pamätáte si konkrétny prípad dieťaťa, ktorý vás osobne zasiahol?

Riešili sme prípad Sašu, ktorý mal sedemnásť rokov a pochádzal z východnej Ukrajiny. Utekal autom s babičkou a bratom, keď ich zasiahla bomba. Videl, ako obaja uhoreli, on jediný zásah prežil.

Dostal sa do nemocnice, ale už na území pod ruskou okupáciou. Pridelili mu poručníka, ktorý sa oňho staral a odviezli ho preč – neviem kam. Neskôr sa zistilo, že má tetu, ktorá bola ochotná sa oňho postarať. S pomocou našej organizácie, ukrajinského ombudsmana a mnohých ďalších ľudí sa tete podarilo získať ho späť do svojej starostlivosti. No keď sa vrátil, bol na tom psychicky veľmi zle.

Spomínal, ako s ním na ruskej strane zaobchádzali?

Vravel, že chodil do ruskej školy, učil sa po rusky a nesmel hovoriť po ukrajinsky – mali to zakázané. Nesmeli ani nosiť žiadne symboly, všetko smerovalo k tomu, aby sa prispôsobili Rusku.

Ako prebiehal jeho návrat a začlenenie späť do života?

Zažil hrozné veci. Videl umierať svoju rodinu a dostal sa niekam, kde by nikdy nechcel byť. Tam strávil istý čas, a keď sa vrátil domov, bol na tom naozaj zle. Mariam Lambert z Emile Foundation ho vtedy často navštevovala, lebo chcela osobne vidieť, ako sa mu darí.

Chodil spolu s tetou pravidelne na terapiu a nakoniec sa mu podarilo znovu sa uchytiť v živote. Vždy chcel byť automechanikom a našiel si prácu v autoservise. Tam si zasa našiel priateľov a začal jazdiť na BMX bicykli. Napriek všetkému sa dokázal postaviť na nohy. Určite sa z toho nikdy úplne nedostane, ale dokáže znova fungovať. Prišlo mi fascinujúce, že má takú silnú osobnosť. Človek musí zrejme byť nesmierne silný, aby to zvládol.

Existuje pre takéto rodiny nejaká forma dočasnej ochrany?

Existuje projekt „Little Heroes Village“ (dedinka malých hrdinov, pozn. red), ktorý je vlajkovou aktivitou Emile Foundation na západnej Ukrajine, konkrétne vo Volyňskej oblasti. Ide o bezpečné centrum, ktoré slúži deťom vráteným do domova po deportácii.

Je to na individuálnom rozhodnutí každého, no my rodinám s takýmito traumami veľmi odporúčame, aby sa presunuli do bezpečnejších lokalít. Nemusia byť len v rámci Ukrajiny, ale aj do iných štátov Európskej únie – napríklad na Slovensko alebo do Česka. Smernica o dočasnej ochrane stanovuje minimálny štandard pre takéto prípady, takže by to malo byť v celej EÚ viac-menej rovnaké.

Ak by títo ľudia chceli ostať na Ukrajine, čo môže Európska únia pre nich spraviť?

Mali by sme pomáhať nielen peniazmi, ale aj odborníkmi. V nadácii máme napríklad expertov, ktorí školia ďalších expertov – či už ide o neziskové organizácie, alebo iných špecialistov. A tí potom pomáhajú priamo na mieste.

V akej fáze sú aktivity snažiace sa o návrat unesených detí?

Myslím si, že úsilie je stále rovnako intenzívne. Napríklad v Emile Foundation sme sa nedávno podieľali na návrate detí cez Katar – vrátilo sa ich niekoľko desiatok. Postupne sa však začíname viac sústrediť na pomoc už navráteným deťom, nielen na ich získanie späť. Nie preto, že by sme prestali s hľadaním, ale preto, že je to čoraz ťažšie.

Spomínané YALE správy sa zameriavali na Rusko a Bielorusko, kde sa podarilo identifikovať niektoré deti. Dnes už ale toto centrum nie je financované, najmä nie z americkej strany, a existuje obava, že údaje o týchto deťoch sa navždy stratia. To nechceme, takže naše úsilie pokračuje, len je to čím ďalej, tým náročnejšie.

Čo je podľa vás nevyhnutné, aby sa zvýšil tlak na návrat všetkých detí?

Určite musí pokračovať medzinárodná advokátska činnosť. Organizujú sa podujatia, kde sa hovorí o tejto téme, ale ja osobne som premýšľala aj nad sankciami. Ľudia, ktorí na deportáciách participovali, neboli vždy len ruskí vojaci. Často šlo o spoluprácu s miestnymi úradmi, niekedy to boli aj učitelia či lekári. Nie sú to anonymní ľudia, deťom pomáhali „zmiznúť“ konkrétne osoby. Možno by po vojne malo dôjsť aj k zamysleniu, ako reflektovať zodpovednosť týchto „obyčajných“ ľudí, ktorí pomáhali z presvedčenia, že deťom bude v Rusku lepšie.

Keď sa pozrieme na čísla, ako vyzerá dnešná realita?

Je to deprimujúce. Európsky parlament uvádza, že sa podarilo vrátiť 1293 ukrajinských detí a potvrdených je 624 mŕtvych detí. Viem, že čísla pôsobia neľudsky, ale za každým jedným je konkrétny život, rodina, priatelia. Keď sa na to pozriem takto, cítim bezmocnosť.

Ako môžu v tejto téme pomôcť bežní ľudia v Česku či na Slovensku?

Každý by mal pomáhať, ako vie. Kto chce pomôcť finančne, nech pomôže finančne. Kto chce hovoriť, nech hovorí. Kto chce písať, nech píše. Ak niekto učí češtinu, nech učí ukrajinské deti v Česku. Ja sa venujem právu, a tak som sa zamerala na právnu pomoc. Každý si môže nájsť organizáciu, ktorá mu sedí a ktorej dôveruje.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí tvrdia, že deportácie ukrajinských detí sú vymyslené? Ako na takéto tvrdenia vecne reagovať?

Najlepšie je odvolať sa na overiteľné zdroje. Napríklad na spomínané správy, ktoré sa zameriavajú na Rusko a Bielorusko. Obsahujú výlučne faktické informácie – napríklad konkrétny postup, ako boli deti vyhľadávané. Sú tam aj zábery z ruských adopčných agentúr: fotografie detí so zakrytými očami či s tvárou prekrytou červeným štvorcom, pri ktorých je uvedený vek a údaje o adopcii. Často chýba meno, ale inak sú informácie veľmi konkrétne a pochádzajú priamo z ruských webstránok. Sú to naozaj detailné a dôveryhodné materiály.

Rovnako aj Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) vypracovala tri rozsiahle správy o situácii na Ukrajine. Vyhotovili ich medzinárodní experti z Česka, Nórska a Lotyšska. Viedli rozhovory s mimovládnymi organizáciami, úradmi, miestnymi samosprávami, rodinami detí, ktoré zažili deportácie či násilné presuny, aj s učiteľmi – či už osobne na Ukrajine, alebo online.

Z týchto rozhovorov vznikli podrobné monitorovacie správy. Dve sa venujú porušovaniu ľudských práv, jedna konkrétne deťom. Tieto dokumenty obsahujú aj odkazy na účty účastníkov na Telegrame, takže kto chce, môže si všetko overiť sám a spraviť si vlastný názor.

Veronika Víchová Právnička Kancelárie verejného ochrancu práv Českej republiky a spolupracovníčka nadácie Emile Foundation. Venuje sa témam migrácie, ľudských práv a právnej podpory pri návrate detí deportovaných z Ukrajiny počas ruskej invázie. Na prípady deportácií detí upozorňuje aj na medzinárodných fórach a aktívne sa zapája do advokátskych procesov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].