Pravidelne chodia na Ukrajinu priamo k bojovým líniám, aby zaznamenali stav na fronte. Doposiaľ si nepovedali, že niekam nejdú, lebo je to nebezpečné. „Veľa Slovákov, žiaľ, verí ruskej propagande, takže je kľúčové prinášať reálny obraz,“ vysvetľuje reportérka a fotografka Jana Čavojská.

S kolegom Marcelom Rebrom však novinárčinu spojili s humanitárnou pomocou. Hovoria, že aj malá pomoc má v dotknutých oblastiach obrovský efekt. Organizujú terapeutické tábory pre deti a obrancom nosia drony, ktoré im pomáhajú zastaviť ruských okupantov a znížiť riziko strát.

„Je to taký cyklus: robíme zbierky, nakúpime tovar, dovezieme ho, urobíme reportáže, vrátime sa, spracovávame materiál – takmer každý deň píšeme blogy, články, príspevky na sociálne siete, a zbierame znova,“ opisujú. Zbierky na pomoc Ukrajincom organizujú prostredníctvom ich občianskeho združenia Nezlomní.

Na jednom z táborov pre deti stretli chlapca, ktorý sa narodil v Luhansku. Pred Rusmi utekal v roku 2014 a potom opäť v roku 2022. „Prípad Dimu sa ma zvlášť dotkol. Desaťročný chlapec, ktorý nezažil nič iné, len vojnu – aj otec mu v nej zomrel,“ spomína si Rebro.

V rozhovore vysvetľujú, ako si budujú dôveru medzi ukrajinskými vojakmi; prečo deti žijúce pri frontových líniách niekoľko rokov nechodia do školy; čo počas vojny prežívajú ženy a ako v pozícii reportérov hľadajú rovnováhu medzi novinárskou zvedavosťou a rešpektom k osobným tragédiám dotknutých.

Jana, ste známa reportérka a fotografka, ktorá sa roky sa venuje najmä menšinovým témam. Kedy ste sa rozhodli pre túto cestu?

Čavojská: Vždy to išlo akosi prirodzene. Vyštudovala som právo a už počas školy sme mali možnosť robiť „právo v praxi“. Ja som si vybrala Slovenský helsinský výbor, ktorý sa vtedy venoval zastupovaniu žiadateľov o azyl. Táto oblasť práva mi dávala zmysel. Postupne však vo mne začala prevažovať žurnalistika, pretože právo je predsa len trošku „papierové“, kancelárske a človek pri ňom nie je tak blízko k ľuďom.

Ešte na univerzite som začala písať do novín a fotografovať a bolo mi jasné, že mi je bližšie rozprávanie príbehov ako práca v advokácii. Na svojich cestách som často stretávala ľudí, ktorí prišli o domov, museli ujsť pred konfliktom…Tak som cestovala a všade, kde som prišla, som stretávala ľudí, ktorí prišli o domov, ušli pred konfliktom alebo patrili k nejakej perzekvovanej skupine. Takže moje reportáže sa prirodzene začali obracať týmto smerom. Je to prirodzené, že ako novinár, upozorňujete na veci, ktoré nie sú v poriadku.

Ktoré krajiny, kam ste vycestovali, na vás zapôsobili najsilnejšie?

Čavojská: Nebola to jedna konkrétna krajina. Ale veľmi kľúčová bola pre mňa moja prvá reportážna cesta do Kene. Slovenská organizácia ERKO tam pomáha prostredníctvom zdravotníckych a vzdelávacích projektov závislým deťom, najchudobnejším a chorým ľuďom. Tam som si uvedomila, že žurnalistika sa dá robiť aj tak, že má zmysel, pretože prináša témy, o ktorých sa nehovorí.

Čo považujete za najdôležitejšie pri sprostredkovaní takýchto príbehov slovenským čitateľom?

Čavojská: Slováci sú trochu uzavretí vo svojom svete, žijú v malom meradle. Chcem im ukázať, že všade na svete žijú rovnakí ľudia s rovnakými problémami, snami a túžbami. Možno zistia, že nie sme až takí odlišní. A to je začiatok ochoty počúvať a porozumieť.

Marcel, kedy ste sa začali zaujímať o tieto témy Vy? Aká je vaša profesionálna cesta?

Rebro: Ja som IT-čkár, softvérový architekt – tak to mám napísané na vizitke. (Úsmev) Popri tom ale veľa cestujem a som aj fotograf. Nie profesionál ako Janka, skôr hobby fotograf. Už pred vojnou na Ukrajine som fotil témy spojené s ľuďmi. Zvykol som hovoriť, že chodievam na miesta, ktoré nie sú na mape, a fotím ľudí, o ktorých nikto nevie – etniká alebo spoločenstvá na okraji záujmu.

Fotil som v Bangladéši deti pri práci, nomádov v horách, pastierov a ich rodiny v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Strávil som tri zimy v ruskej tundre s etnikom Nencov, ktorí sú pastiermi sobov. Ľudia u nás často ani netušili, že takýto spôsob života ešte existuje. Potom prišla ruská invázia na Ukrajinu. Vtedy som si uvedomil, že rozprávať o príbehoch je síce fajn, ale nestačí to. V samotnom rozprávaní je obrovský potenciál, ako prostredníctvom príbehov konkrétne pomôcť. A tak sme začali.

Ako ste sa vlastne vy dvaja spojili?

Čavojská: Poznali sme sa už predtým, najmä cez fotografickú komunitu. O Marcelovi som dokonca napísala niekoľko článkov – o jeho pobytoch medzi Nencami, aj o potápaní so žralokmi. Takto sme sa stretli.Tak som napísala Marcelovi, lebo som vedela, že by mi s tým mohol pomôcť.

Rebro: Ja som práve vtedy riešil, že naši ukrajinskí kamaráti potrebujú auto. Spravil som zbierku, zohnal som auto a hľadal šoféra. Janka mi v tom čase napísala, že potrebuje prilbu a vestu. Odpovedal som, že skvelé – ja potrebujem šoféra. Tak sme sa spojili a išli spolu.

V ktorej oblasti Ukrajiny ste dovtedy ako novinárka pôsobili?

Čavojská: Na rôznych miestach, bola som napríklad v Buči, Hostomeli a ďalších dedinách v okolí Kyjeva hneď po ich oslobodení na prelome marca a apríla 2022 a potom v novembri po oslobodení Chersonu aj tam – a ešte aj dnes sa mi ťažko myslí na to, čo som tam videla.

Aká bola vaša prvá cesta za fotografovaním na Ukrajinu, Marcel?

Rebro: Vycestoval som s mojím fotografickým partnerom Garikom Avanasyanom, Arménom pôvodom ešte z Náhorného Karabachu. Keďže je prezidentom českej pobočky FIAP-u, čo je nadnárodná fotografická asociácia, má veľa známych medzi ukrajinskými fotografmi. Cez týchto známych sa dohodol, že pôjdeme, no tí hneď reagovali, aby sme cestou doniesli toto či tamto.

Ako to prebiehalo?

Rebro: Naša prvá cesta bola úplne živelná. Nahádzali sme veci do auta, ani sme nevedeli, že sú potrebné nejaké colné deklarácie. Prišli sme na hranicu a povedali, že vezieme pomoc. Colníci sa nás vzápätí spýtali, kde máme deklaráciu. Tak sme riešili všetko priamo na mieste.

Na tejto ceste sa však udiali dva momenty, ktoré vo mne niečo zlomili. Prvý bol, keď sme prišli za kamarátkou Irynou Nazarovou, dobrovoľníčkou z Odesy. Doniesli sme jej turnikety – škrtidlá na zastavenie masívneho krvácania za asi 3-tisíc eur. Vtedy ich bolo málo a boli veľmi drahé. Irina sa rozplakala a povedala, že len tým sme zachránili asi sto ľudských životov. Vtedy som si uvedomil, že to má obrovský zmysel.

Druhý moment sa udial v dedinke Schidne, kde som jednému dievčatku podaroval pastelky. Povedalo mi, že už jedny má, tak som jej navrhol, nech ich dá bračekovi. Vtedy sa mňa pozrela a povedala: „Ja už nemám bračeka, zabila ho ruská bomba. Zabila aj maminku a ocka. Som tu len s babkou. Aj keď, nie je to moja ozajstná babka, iba si ma zobrala, aby som neostala sama.“

Vtedy som pochopil, že to nemôžem nechať tak a musím robiť viac, než len fotiť a prinášať svedectvá. Odvtedy sme si s kolegami sľúbili, že sa budeme vracať a systematicky pomáhať. No a potom sme sa dali dokopy s Jankou.

Aká bola situácia na Ukrajine v čase vašej prvej spoločnej cesty?

Rebro: Vycestovali sme v čase, keď bola do vzduchu vyhodená Kachovská priehrada. Ukrajinskí vojaci písali, že potrebujú člny, lebo bolo všetko zatopené. Najprv sme ich nakúpili v Decathlone za peniaze zo zbierky. Na sociálne siete sme dali fotky ako poďakovanie darom a ozvali sa ďalší, ktorí chceli podarovať čln. Nakoniec ľudia darovali toľko člnov, že tie kúpené sme vrátili – Decathlonu sme vďační, že to bolo možné. Darované člny sme vzali a dvomi autami sme s nimi vyrazili na Ukrajinu.

Spojili ste teda potrebu prinášať svedectvá s akútnou humanitárnou pomocou.

Čavojská: Vždy to bude takto prepojené, inak sa to ani nedá. Jednak tam chodíme ako novinári, pretože je dôležité prinášať príbehy. Veľa Slovákov, žiaľ, verí ruskej propagande, takže je kľúčové prinášať reálny obraz. Zároveň však ako novinári vidíme, že aj malá pomoc má obrovský efekt.

Videla som to ešte počas svojich reportáží z frontovej línie na Donbase pred desiatimi rokmi. Stretla som tam Lenu, ktorá vtedy odišla z kancelárie detského ombudsmana a začala pomáhať deťom. Chodili sme po frontových dedinách, kde ľudia zostali bez práce a peňazí, školy nefungovali, deti boli izolované a traumatizované. Keď ste kúpili niečo hoci za 50 eur a priniesli to, malo to obrovský význam. Nebolo to len o materiálnej pomoci, ale aj o tom, že niekto za týmito ľuďmi príde, rozpráva sa s nimi a myslí na nich. Dnes je to na frontovej línii podobné. Keď dáte deťom možnosť, aby boli chvíľu hravé a šťastné, je to obrovská vec. Ľudia u nás si to nedokážu predstaviť.

Mali ste pred vašou prvou spoločnou cestou vopred stanovený plán a cieľ?

Čavojská: Mali, ale ťažko sa niečo plánuje v krajine, kde zúri vojna. Ako sme spomínali, chceli sme ísť najmä do zatopeného Chersonu. Situácia tam bola hrozná už predtým, Rusi totiž počas okupácie ľudí zavreli doma, nedalo sa kúpiť jedlo a kto neprijal ruský pas, nemal nárok na pomoc. A keďže prác nebolo, ľudia si nemali ako zarobiť. Jedlo sa zháňalo na čiernom trhu, alebo si niečo sami dopestovali.

Po páde Kachovky v oblasti chýbalo všetko, najmä hygienické potreby. Marcel mal kontakty na vojakov, ktorí zachraňovali ľudí na člnoch – preto sme im niesli člny, chémiu a dezinfekciu. Ďalšia časť cesty smerovala na Donbas, pretože tam mala zasa veľký nedostatok iná jednotka, s ktorou mal Marcel kontakt.

Čo potrebovali?

Rebro: Bolo to rôzne. V tom čase sme fungovali tak, že nám vojaci posielali zoznam toho, čo potrebujú. Viezli sme teda všeličo: repelenty, topánky, počítače, 20 kíl medu a papiere – čokoľvek, čo bolo na zozname. Časom sme si však povedali, že nemôžeme robiť všetko a musíme sa profilovať. Zistili sme, že každý dobrovoľnícky tím má svoju špecializáciu. Napríklad, kamaráti z Prievidze vozia zdravotnícky materiál – hemostatiká a turnikety. Vlado Šimiček s iniciatívou All for Ukraine vozia sanitky. My sme si zvolili dve hlavné línie pomoci.

Prvou je pomoc deťom – organizujeme tábory pre deti padlých vojakov a neskôr aj pre deti z prífrontových oblastí. Druhou líniou je riešenie príčiny, ktorou sú ruskí okupanti. Dnes je vojna vo veľkej miere vojnou dronov. Preto na Ukrajinu vozíme drony. Vieme, že sú to nástroje, ktoré zachraňujú životy. Znižujú riziko strát medzi ukrajinskými vojakmi a zároveň pomáhajú zastaviť okupanta bez toho, aby niekto riskoval vlastný život.

Aktuálne zbierky združenia Nezlomní si môžete pozrieť kliknutím sem. Podporiť ich môžete príspevkom na účet OZ: SK65 0200 0000 0049 9219 5151.

Ako dlho vám trvalo, než ste sa vyprofilovali na tieto dva projekty?

Rebro: Udialo sa to veľmi rýchlo a úplne sa to preklopilo v lete 2023. Naši kamaráti z občianskeho združenia Berkat mali kontakt na Tetyanu z Luhanska. Jej prvý muž padol v roku 2014, keď vypukla vojna, ona musela odísť s malým synom. Druhý muž zasa bojoval v Azove a padol do ruského zajatia v Azovstale. Tetyana sa rozhodla pomáhať ženám a deťom zabitých alebo nezvestných vojakov. Organizovala terapeutické tábory, kam sme sa boli pozrieť. No a tam sa to začalo – rozhodli sme sa, že týmto ženám a deťom chceme pomáhať aj my. Tak vznikol náš projekt „7 dní bez vojny“. Za dva roky sme pomohli zorganizovať 22 táborov – väčšinou na Ukrajine, tri na Slovensku. Na týchto táboroch sme boli aj ako vedúci.

Muselo byť veľmi náročné počúvať príbehy účastníkov.

Rebro: Bolo, deti sa postupne otvárali a hovorili aj o veciach, ktoré by inak nevyslovili. Napríklad 14-ročná Saška spievala večer pesničku, ktorú ju naučil jej mŕtvy otec. Zrazu stratila hlas, odpadla na javisku a museli sme ju kriesiť. Keď prišla k sebe, povedala, že videla ocka. To sú momenty, ktoré sa vám navždy vryjú do pamäte.

Čavojská: Raz nám zasa iné dievčatko povedalo, že keď jej ocka zabila bomba, ich pes celú noc zavíjal. Ráno im oznámili, že ocko zomrel. Ona to vedela, tvrdila, že ich psík to cítil. Alebo ďalší príbeh – žena mala 4-ročnú dcérku, ktorej povedala, že ocko zomrel. Dieťa to prijalo, no napriek tomu stále verí, že ocko sa vráti. Najťažšie je vidieť, ako detský mozog odmieta spracovať realitu.

Ako vyzerá takýto tábor?

Čavojská: Je to rôzne. Napríklad pre deti z Nikopolu, ktoré žijú na dolet od ruských dronov, sme vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska mohli zorganizovať tábor na západe Ukrajiny. Ale nie všetky tam rodičia pustili alebo mohli cestovať. Pastor Roman so svojou manželkou Inou im preto spravili denný tábor v borovicovom lese. Tábor prebiehal 15 kilometrov od frontovej línie, ale deti sa v lese cítia bezpečne a aspoň chvíľu boli „odstrihnuté“ od reality.

Nikopol je mesto štyri kilometre od frontu. Od Rusov ho delí Kachovská priehrada, ktorá je po vyhodení do vzduchu vypustená a zostali tam len bahná. Rusi tak nemajú ako prejsť. Na druhej strane priehrady však majú tréningové stredisko pre dronistov, ktorých trénujú na civilistoch v meste. Predstavte si človeka, ktorý naštartuje kamikadze dron, letí a „vyberie si“ obeť. V rámci tohto „tréningu“ niekoho zabije, často dieťa či ženu. Títo delostrelci aj dronisti útočia na civilov, armáda v tomto meste nie je.

Terapeutické tábory teda nie sú „len“ pre deti padlých vojakov, ale aj pre deti priamo z frontovej línie?

Čavojská: Áno, deti z frontovej línie majú špecifické problémy. Od covidu niektoré vôbec nezačali chodiť do školy. Najprv boli triedy zatvorené, potom prišla vojna a školy pri fronte sú zatvorené dodnes. Je totiž nebezpečné zhromaždiť toľko detí na jednom mieste.

Deti teda nechodia do školy a niekedy je pre nich nebezpečné aj vyjsť len tak na ulicu – je tam strašne veľa dronov. Často hovoria, že von nevychádzajú a s kamarátmi sú len online. Niektoré deti takto žijú už šesť rokov. Preto je paradoxné, že už tábor v lese 15 kilometrov od línie je pre ne synonymom bezpečia.

Zúčastňujete sa tých táborov osobne?

Čavojská: Keď sa dá, na Ukrajine sme aj ako vedúci tábora. Na Slovensku sme pri táboroch celý čas, organizujeme ich aj zabezpečujeme program. Na Ukrajine to robia naši partneri, ktorí to vedia najlepšie. Buď Tetyana, alebo spomínaný pastor s manželkou. Teraz spolupracujeme so 114. brigádou a partiou veteránov, ktorí organizujú veľa aktivít pre rodiny padlých a nezvestných vojakov, vrátane táborov s množstvom aktivít pod vedením psychologičky a terapeutky.

Okrem bezpečnosti musí byť v tejto oblasti aj problém s nedostatkom, zrejme všetkého.

Čavojská: Už pred vojnou to tam bolo chudobné, teraz ale človek bežne nachádza domácnosti bez jedla a len so skromným zariadením, najmä v dedinách. Ľudia si niečo dopestujú, ale po explózii Kachovky zostala voda slaná a hospodári sa ťažko. Problémov je strašne veľa.

Rebro: Povedali sme si preto, že týmto deťom spravíme na Vianoce radosť. Na jeseň, keď sa blížili sviatky, sme vyhlásili kampaň s názvom Pošli Vianoce do ostreľovaného Nikopolu. Vymysleli sme, že jeden balíček bude stáť 9,90 eura. Ľudia zareagovali krásne, príjemne nás prekvapilo, koľko ich chcelo spraviť deťom krajšie Vianoce. Na Ukrajinu sme teda poslali peniaze a nechali na pastora Romana s Innou, čo nakúpia do balíčkov. Oni najlepšie poznajú situáciu a priania detí.

Čo také si deti želali?

Rebro: Čitatelia by boli prekvapení, aj my sme boli. Keď sme k Romanovi s Innou prišli, akurát mali na stole rozložené veci nachystané do balíčkov. Neboli tam ale žiadne bábiky či lego – len múka, cestoviny, ryža, krúpy, olej, cukor, čaj, omaľovánka, sladkosti, mandarínky a jablká. Žiadne hračky alebo hlúposti. Miestne deti a rodiny sú v situácii, že na niečo také ani nepomysleli.

Čavojská: Vďaka dobrým ľuďom bolo balíčkov veľa. Niektoré už boli v čase našej návštevy roznesené, ďalšie sme rozvážali aj my osobne po ostreľovanom meste a dedinách.

Ako reagovali ľudia, keď ste k nim prišli?

Rebro: Boli sme u napríklad u babušky Luby, ktorú poznáme už z Vianoc. Stará sa o tri vnúčatá, jedna vnučka je hendikepovaná, ležiaca. Povedala nám, že jej tam padla „šiška“ – mína z 122 mm mímometu. Rozprávala to s úsmevom, je už zvyknutá. A pokračovala: „Vybilo dve okná. Pod nimi má vnučka posteľ, na ktorej leží. Okolo sú samé črepiny, no nič sa jej nestalo. Boh je s nami a dáva na nás pozor.“

Čavojská: Nie každého však poznáme, väčšinou sme spolupracovali so sociálnym pracovníkom. Buď nám dal adresy, alebo chodil s nami, lebo v tejto oblasti nefunguje navigácia ani mobilný signál.

Rebro: Ďalším dôvodom, prečo sme potrebovali sprievod, bola dôveryhodnosť. Predstavte si moment, keď niekomu zabúchate na dvere – tí ľudia nevedia, kto stojí vonku a či to nie sú Rusi. Potom vykukne detská hlavička a my sa predstavíme: „Ahoj, sme Jana a Marcel zo Slovenska a priniesli sme darček od svätého Nikolaja.“ Niektoré deti sa báli, ale keď pochopili, že sme im neprišli ublížiť ale, naopak, pomôcť, tak sa im rozžiarili oči. Na ten ich pohľad nikdy nezabudneme.

Čavojská: Pastor Roman nám povedal, že tým deťom sme pripadali ako zjavenie. Vtedy vidíte, že to má obrovský zmysel. A pritom to nie sú drahé veci. Je to balíček za desať eur, ale pre nich znamená strašne veľa.

Aj spomínaný denný tábor v lese vyšiel tiež veľmi lacno. Naši partneri majú skvelú partiu dobrovoľníkov, ktorí deťom venujú čas len preto, že chcú. V lese táborili celý týždeň.

Čo tam vlastne robili?

Čavojská: Spravili si ohniská, pripravovali desiatu, obed a večeru. Chodili na pláž pri jazere asi 20 minút odtiaľ. U nás by sme povedali: „Veď je to len obyčajné jazero“. Ale tieto deti žijú len pár kilometrov od neho a mnohé tam ešte neboli. Nikdy sa nekúpali. Pre nich to bola atrakcia ako aquapark, volali to „more“.

Rebro: Pritom tá pláž bola vlastne bagroviskom. Ale bolo to pekné a deti z toho mali obrovské dobrodružstvo. Dostali rukávniky a vesty na plávanie, ktoré si požičiavali medzi sebou. Kúpili sme im aj jeden veľký SUP – teda paddleboard. Organizátori tábora doň naložili desať detí a vozili ich po jazere tam a späť, možno sto metrov. Pre tieto deti to bol zážitok, o akom by naše deti ani neuvažovali.

Chceli ísť stále dokola, museli sme ich striedať, aby sa všetci dostali na rad. Roman s Innou dokonca priniesli na pláž starý strojček a urobili cukrovú vatu nielen deťom z tábora, ale aj iným, ktorí tam boli zhodou okolností. Úplne jednoduchá vec, ktorá stála málo, ale spravila deťom obrovskú radosť. Dokonca si odkladali drevené špajdle, aby ich mohli použiť znovu.

Práve to bolo krásne: človek vidí, že netreba nič veľké. Stačia lacné veci, trochu pozornosti a pre deti je to zážitok na celý život. Keď sme zas robili tábory v Karpatoch, pre deti bolo najväčšou hodnotou, že sa tam mohli konečne v pokoji vyspať. Keď sme si od nich pýtali krátke ďakovné videá pre darcov, takmer všetky ďakovali, že sa mohli dobre vyspať. Doma ich v noci stále ostreľujú.

Čavojská: Dôsledky vojny si všetci uvedomujeme, ale málokomu z nás napadne, že ľudia v týchto oblastiach celé mesiace nespia. Tieto deti mali aspoň na sedem nocí pokojný spánok. Okolo nich bola tichá krajina, neostreľovalo sa. To bolo pre ne neuveriteľné.

Ako si nastavujete pomer medzi získaním svedectva a rešpektom k ťažkej situácii ľudí žijúcich vo vojne, aby netrpela ani etika, ani dôveryhodnosť vašej práce?

Čavojská: Vždy tam je dilema. Na jednej strane máme novinársku zvedavosť a chceli by sme sa spýtať viac, na druhej strane však stojí etika – nechceme ľudí opäť traumatizovať pri rozhovoroch o hrozných udalostiach. Rozprávame sa s nimi najprv o úplne bežných veciach, ale keďže vojna je, žiaľ, ich bežným životom, často o nej začnú rozprávať sami.

Rebro: Uvediem príklad tábora na východnom Slovensku v Barke. Prvý deň sme išli na prechádzku, deti zbadali kondenzačné čiary na oblohe a povedali: „Aha, lietadlo!“ Najprv sme nerozumeli, čo je na tom zvláštne. Ukázalo sa však, že v tábore boli desaťročné deti, ktoré nikdy predtým nevideli civilné lietadlo. Malý Dima sa narodil v Luhansku. Pred Rusmi utekali prvýkrát, potom druhýkrát. Pre neho bolo každé lietadlo vojenské. Keď začuli motor, myslel si, že je to šahíd – dron. Hneď sa ho zmocnila panika.

Prípad Dimu sa ma zvlášť dotkol. Desaťročný chlapec, ktorý nezažil nič iné, len vojnu – aj otec mu v nej zomrel. Bol živý, stále sa usmieval, pomáhal mi, chodil so mnou v aute, keď som sprevádzal autobus. Ale nikdy sme sa nebavili o otcovi. Raz sme niekam išli a zrazu bol iný. Stíšil sa, nevtipkoval. Vytiahol mobil a začal čítať SMS-ku: „Oznamujeme vám, že nadporučík zahynul.“ Bolo to práve na deň výročia smrti jeho otca. Človek v takých momentoch nevie, čo má povedať.

Ďalším príkladom môžu byť asi 17-roční chlapci, ktorý celý čas sedeli v autobuse a rozprávali sa len o tom, do akej jednotky pôjdu. Väčšina chcela do Azova. Bavili sa o tom, koľko Rusov zabijú.

Vojna drasticky mení životy ľudí aj vnútri rodín. Čo ďalšie ste pri deťoch vypozorovali?

Rebro: Vojna mení najmä mladých ľudí, ktorí už viac vnímajú, pri nich je to najsilnejšie. Napríklad sme ich v rámci tábora zobrali do bushcraftového centra (buschcraft sú aktivity učiace zručnosti pri prežití vo voľnej prírode, pozn. red.) pri Košiciach. Pripravil tam pre deti atrakcie – streľbu z luku, hádzanie nožom či sekerkami. Kamarát Gejza im ako terče dal karikatúry Putina. Keď deti hádzali nože, kričali: „Za môjho otca!“ Vtedy si človek uvedomí, aké je strašné, že vojna je prítomná aj v ich hrách.

Čavojská: Vojna zasiahla každého. Nie je rodina, ktorú by nepostihla. Smrť je prítomná všade, ale nielen to. Rodiny sú rozdelené. Keď ste na fronte, máte aspoň kontrolu nad situáciou. Ale keď je na fronte manžel alebo otec a vy ste doma alebo za hranicami Ukrajiny, neviete, čo sa doma deje. Ste v neustálom strese. Rozprávala som sa so ženou, ktorá hovorila, že žije dva životy. Jeden tu na Slovensku a druhý stále v mobile. Má tam aplikáciu s výstrahami pred náletmi. Keď zapípa, hneď myslí na rodinu doma a modlí sa, aby boli v bezpečí.

Je vôbec možné udržať si v tejto situácii vzťah?

Rebro: Ťažko. Vojaci, ktorí sa po mesiacoch vrátia domov, sa niekedy cítia odpojení od svojich rodín. Stretávame sa s nimi, rozprávajú sa s Jankou, lebo ona bola na fronte a rozumie im. Ich ženy sú pre nich zrazu cudzie, nevedia sa spolu porozprávať. To sú obrovské traumy.

Nezabudnem na príbeh chlapa, ktorý mohol prísť domov trikrát do roka na desať dní – tak ako aj iní vojaci. Keď však prišiel, so ženou sa nevedeli rozprávať a pohádali sa. Cítil sa lepšie späť na fronte než doma. Neskôr si písal s kamarátmi, že sa pohádal so ženou a oni povedali, že tiež. Tak si šiesti chlapi pri fronte spoločne prenajali dom. Spravili však chybu – nevypli si telefóny a v oblasti sa zrazu prihlásilo šesť nových telefónnych čísiel. Rusi tam poslali raketu a všetkých ich zabili.

Čavojská: Preto sa mobily vypínajú, keď idete do prífrontových dedín. Keď sa na jednom mieste objaví viac nových SIM-kariet, Rusi predpokladajú, že tam sú vojaci a pošlú rakety.

Rebro: A teraz si predstavte tú traumu pre ženy, ktoré si povedia, že si vlastne zabili mužov. Po vojne to bude ešte ťažšie, pretože bude existovať rozdelenie „môj muž bojoval, tvoj nie“ alebo „môj otec zomrel, tvoj nie“ či „ja som bojoval, ty nie“.

Náročné to musí byť aj pre mladých chlapcov, ktorí odišli do zahraničia.

Rebro: Poznáme príbehy chalanov, ktorí žili v zahraničí a keď začala vojna, vrátili sa. Jeden, dnes už vysoko postavený veliteľ dronovej jednotky Azova, žil v Dánsku. Má prezývku Buď. Vrátil sa, hoci mal v Dánsku pokojný život. Iný, s prezývkou Berlín, žil v Poľsku a mal ísť na svadobnú cestu do Berlína. Namiesto cesty však narukoval. Medzitým si jeho snúbenica našla iného a vydala sa. Berlín zostal „ženatý“ s armádou. Keď sme sa ho pýtali, čo si myslí o kamarátoch, ktorí do armády nešli, povedal, že je to ich voľba, tak ako je naša voľba chodiť k nim. Kaplán s prezývkou Askold to zhodnotil slovami: „Na vojne je veľa vecí zlých, ale jedna je dobrá – vytriedila plevy od zrna. Ukázala, kto je človek a kto nie.“

Ako to vnímajú z vašich skúseností ženy? Prinášate mnoho svedectiev, sú ochotné sa s vami rozprávať?

Čavojská: Áno, ale neťaháme to z nich, často hovoria samé. Niektoré sú veľmi mladé, majú 20-25 rokov a už vdovy. Povedia, že čakali šťastný život, no majú len urnu s popolom ich muža. Čakajú, kým ukrajinskí vojaci oslobodia ich dedinu, aby ho mohli pochovať. Ešte horšie pre nich je, keď je muž nezvestný. Žijú s nádejou, že sa vráti, hoci všetci spolubojovníci vedia, že to nie je možné. Robila som rozhovor s mladou ženou, ktorá mala dve deti. Jej muž padol pri ruskom protiútoku. Všetci hovoria, že tam nebolo možné prežiť, pretože Rusi zabili desiatky vojakov. On je však už dva roky vedený ako nezvestný a jeho žena stále čaká.

Prinášate aj svedectvá zo zajatia. Je známe, aké hrozné veci sa tam dejú.

Čavojská: Rozprávali sme sa s tromi vojačkami, ktoré zajali pri Mariupole. Boli tam rôzne dlhé obdobie, ale vojačka, ktorá bola v zajatí rok, prišla fyzicky zlomená a psychicky poznačená rovnako, ako tá, ktorá tam bola „len“ dva týždne. Rusi sú „majstri“ v technikách, ako človeka psychicky zlomiť aj bez fyzického mučenia. Uplynul už rok, odkedy je táto vojačka na slobode, no stále sa chvela, triasla, plakala a hovorila, že sa budí s nočnými morami.

Čo bolo pre tieto ženy najhoršie?

Čavojská: Zhodli sa, že najhoršie nie je, keď bijú ich samé, ale keď počujú krik či plač, ako mučia iných a vedia, že si prichádzajú aj nich. Čakanie je horšie než samotná bolesť. Oľga ktorá bola v zajatí rok, opisovala aj bitky, elektrošoky či prídel len jedného oblečenia bez spodnej bielizne.

Väčšinu času hladovali, boli takmer bez denného svetla, čo sa brutálne podpísalo na ich zdraví. Oľga vravela, že keď ich vodili na nútené práce, bolo to vlastne „super“, lebo pár minút chodili po vonku, cítili pod nohami zem, nad hlavou videli oblohu a aspoň na okamih sa cítili slobodne.

Ďalším paradoxom je, že hoci bola cela ako „klietka“, Oľga sa v nej cítila bezpečnejšie, lebo vedela, že kým sedí vnútri, je v relatívnom bezpečí. Tušila, že keď ju vytiahnu na chodbu alebo výsluch, čaká ju mučenie. Dodnes má panické ataky, nočné mory a precitlivenosť na zvuky. Nezvláda skupiny ľudí ani hromadnú dopravu. Z nedostatku svetla a vitamínov jej vypadali vlasy, má bolesti hlavy a chrbtice, gynekologické ťažkosti a problémy so štítnou žľazou a hormónmi.

Nedávno som čítala analýzu o tom, prečo toľko mladých po prepustení zo zajatia zomiera na zlyhanie srdca. Kvôli elektrošokom od ruských dozorcov. Dostávajú ich toľko, že ich srdce zostáva poškodené.

Čo sa Rusi snažia „vymlátiť“ z ukrajinských vojakov?

Rebro: Často ani nejde o nič konkrétne. Robia to, lebo môžu. V Chersone sme v nemocnici pre veteránov stretli 23-ročného Andryja, ktorého prepustili z ruského väzenia. Máme fotky, ako vyzeral, keď išiel na front a fotky, ako vyzeral, keď sa vrátil. Ostal z neho polovičný človek. Bili ho tak, že mu poškodili chrbticu a ochrnul od pása nadol. Pýtali sme sa ho, čo od neho chceli vedieť. Odpovedal, že sa ho dookola pýtali na to isté: ako sa volá, aké je meno jeho otca a mamy, s kým chodil do školy, ako sa volal riaditeľ tejto školy. Boli to pre nich v zásade zbytočné informácie, ale ich získanie nebolo cieľom. Cieľom bolo zlomiť človeka.

Čavojská: Vojačka Oľga nám povedala: „Stále mi hovorili, že Ukrajina už neexistuje a moji sa na mňa vykašľali. Že sa nemám kam vrátiť. Že som zbytočný človek a môžu si so mnou robiť, čo chcú – biť ma, znásilňovať.“

S touto krutou realitou sa stretávate zoči-voči a prinášate o nej svedectvá. Ako vnímate ľudí, ktorí stále neveria tomu, čo sa na Ukrajine deje?

Čavojská: Neverím, že niekto je tak naivný a nevidí to. Ak niekto neverí nám, môže si dohľadať milión iných relevantných zdrojov. Aj tak mi ale na Slovensku povedali, že hoci chodím priamo Ukrajinu, neveria mi. A to napriek tomu, že som práve vtedy prišla z čerstvo oslobodenej Buče, kde ešte stále nachádzali telá ľudí, ktorých ruskí vojaci zavraždili.

Keď som napísala reportáž o masových hroboch medzi panelákmi, pretože sa viac nedalo pochovávať na cintoríne, prvou reakciou niektorých bola otázka: „Videli ste osobne, ako ich zabíjajú?“ A potom som po návrate domom počúvala diskusiu politikov, ktorí hovorili, že si „nemôžeme dovoliť“ prestať kupovať plyn od Ruska, lebo tým utrpí naša ekonomika.. To je absurdné. Ukrajinskí vojaci bojujú aj za nás. Chránia naše hranice, náš spôsob života, Európu. Keby nebolo ich, Rusko sa tlačí ďalej a ďalej.

Často pracujete až na fronte, ako ďaleko ste sa dostali?

Rebro: Keďže spolupracujeme s elitnými jednotkami, často sme veľmi blízko pri bojovej línii, alebo aj priamo na nej.

Čo si máme predstaviť pod vymedzením „pri bojovej línii“?

Rebro: Ukrajinci volajú toto široké pásmo „kill zone“ (zóna zabíjania, pozn. red.). Momentálne môže mať takáto zóna aj 50 kilometrov, dôvodom sú drony a to, čo nesú. Nedávno sme boli 5 kilometrov od frontovej línie, nachádzali sme sa pri dronistoch trochu vzadu. Už sme sa však hýbali aj vo vzdialenosti 400 metrov od Rusov.

Takzvaná „zóna nula“, známa ako miesto priameho boja, už dnes vlastne v pôvodom zmysle tohto slova neexistuje. Pechota sa pre nebezpečenstvo dronov ťažko dostane celkom dopredu, všetko sa deje pod zemou. To je akási šedá zóna dosahu ruských a ukrajinských dronov. Celé toto územie je jednou dlhou „zónou nula“, v ktorej sa však nedá normálne pohybovať ani vystrčiť z nej nos, lebo vás zbadá dron a niečo na vás hodí.

Čavojská: S vojakmi však zažívame aj ich bežné situácie. Nedávno napríklad štáb hlásil do rádia, že naším smerom letia tri KAB-y, teda kĺzavé bomby s hmotnosťou 250 kilogramov až 3 tony. Keď taká bomba padne na bunker, rozmetá ho. Obyčajný dron takú silu nemá. No a zrazu sme počuli výbuchy. Nadvihla sa nám podzemná posteľ, v ktorej sme driemali. Nedá sa tam normálne vyspať.

Povedali ste si niekedy, že niekam nepôjdete, lebo je to už príliš nebezpečné?

Čavojská: To sme si nikdy nepovedali.

Ako ste sa vám podarilo dostať až k elitným jednotám? Musí to byť založené na veľmi veľkej dôvere.

Čavojská: Určite, toto už nie je žurnalistika ako kedysi. Kedysi vás ako novinára pustili takmer všade. Dnes si dávajú veľký pozor, a to aj preto, že v teréne sa pohybuje veľa kolaborantov. Alebo stačí jedna neopatrnosť – necháte si zapnutý mobil bez leteckého režimu, čím môžete na jednotku naviesť ruskú strelu.

Vojaci vám musia veľmi veriť, aby vás vzali na takéto miesta. Takáto dôvera sa buduje postupne. Nestalo sa to tak, že sme prišli k pluku Azov a hneď nás vzali na tajné pozície dronistov.

Aké sú teda „pravidlá hry“ pre novinárov?

Čavojská: Na pozíciách platí prísny režim. Nesmiete fotiť vchody do zákopov ani žiadne značky v teréne, ktoré by identifikovali miesto. Vojaci vám musia veriť, že nič nezneužije a nepublikujete niečo, čo by ich mohlo prezradiť.

Dôležitá zásada je čokoľvek nepublikovať skôr ako po 12 hodinách, aby novinár neukázal Rusom výsledok a nevyvolal tým ďalšiu reakciu. Čo sa týka fotenia vojakov, keď majú povolenie a nedá sa identifikovať lokalita, je to možné. Ale stojí to na už spomínanej pevne budovanej dôvere. Fotografie im vždy najprv posielame na schválenie. Mnohí vojaci napríklad nechcú ukazovať tvár, pretože majú rodiny na okupovaných územiach alebo v Rusku.

Rebro: Je to o vzájomnej spolupráci. My im nosíme drony, oni nám dávajú informácie. Vedia, že potrebujeme kvalitný materiál, aby sme pre nich dokázali vyzbierať ďalšie peniaze na drony. Je to reťaz: dôvera pomáha vytvoriť obsah, ten pomáha získať peniaze v zbierke, vďaka nej môžeme nakúpiť drony a vojaci pomocou nich dokážu zachraňovať životy.

Aká je životnosť dronov?

Rebro: To je vec, ktorú musíme neustále vysvetľovať podporovateľom, ak sa čudujú, že dookola nakupujeme nové drony. Realita vojny je taká, že dron má životnosť týždeň, maximálne dva. Darcom zvykneme ukazovať rozbité drony značky Mavic ktoré boli zostrelené alebo bol narušený ich signál. Drony sú jednoducho spotrebný tovar, ako napríklad náboje. Keď kúpime vojakom náboje, nečakáme, že vydržia desať rokov.

Na začiatku začali Ukrajinci používať útočné drony, lebo to bola z núdze cnosť, keďže mali málo munície. Neskôr ale zistili, že je to veľmi efektívny spôsob boja.

Čavojská: Zásadné je aj to, že za minimálnu cenu – kamikadze dron stojí do 400 eur – je možné zničiť cieľ v hodnote stotisícov eur. V porovnaní s cenou konvenčných zbraní je to minimum nákladov, no drony pritom zachraňujú životy, keďže znižujú riziko pre vojakov.

Ako si vojnu dronov predstaviť v praxi?

Čavojská: Každá jednotka má nad svojím úsekom vo vzduchu nepretržite observačné drony. Sledujú pohyb pechoty či techniky a hľadajú ciele. Keď sa niečo objaví, piloti vyštartujú s FPV kamikadze dronmi a útočia priamo na cieľ. A to isté robia Rusi. Preto sa to všetko deje v priamom prenose a vidíme toľko videí a livestreamov.

Celá vojna teda prebieha priamo na obrazovkách pred vami?

Čavojská: Nedávno sme sa pýtali dronistov aj veterána od roku 2014, kedy naposledy videli zblízka živého Rusa. Veterán povedal, že v roku 2023. Mladí dronisti hovorili, že nikdy a pritom sú len štyri kilometre od frontovej línie.

Rebro: Technologicky je to až sci-fi. V štábe majú obrovské monitory, ktoré zobrazujú pohyb prieskumných aj útočných dronov.

Máte aj svedectvá, keď sa ruský vojak ocitol v ukrajinskom zajatí?

Rebro: Počuli sme príbeh, keď sa zajatý Rus neustále pýtal, kedy ich budú ukrajinskí vojaci rezať. Neskôr sa zistilo, čo myslel. Ruskí velitelia svojim vojakom tvrdia, že keď ich Ukrajinci zajmú, odrežú im prsty a uši a vyberú orgány. Šialená propaganda.

Čavojská: Raz sa pri obsadení zákopu jeden ruský dôstojník zastrelil. Podľa jeho podriadených veril, že ho Ukrajinci budú „rozoberať zaživa“. Ruskí vojaci sú nesmierne zmanipulovaní.

Ako často chodíte na Ukrajinu?

Rebro: Každé dva mesiace. Je to taký cyklus: robíme zbierky, nakúpime tovar, dovezieme ho, urobíme reportáže, vrátime sa, spracovávame materiál – takmer každý deň píšeme blogy, články, príspevky na sociálne siete, a zbierame znova.

Tieto skúsenosti vás museli zmeniť.

Rebro: Určite to človeka zmení, nanovo si usporiada hodnoty. Niekedy mám potom problém baviť sa doma s ľuďmi „normálne“. Napríklad keď sa mi sused sťažuje, že zdražel plyn. No úprimne, na Ukrajinu sa vždy tešíme. Dva-tri týždne sme na fronte a dobije nás to. Cítime, že to, čo robíme, má zmysel.

Vládzete ešte?

Čavojská: Viete, my tam prídeme len na chvíľu. V skutočnosti ale ide o Ukrajincov a ľudí, ktorí žijú v bojových oblastiach. Bránia aj našu slobodu. Oni sú tí nezlomní, aj preto sa náš projekt volá takto. Vždy prízvukujeme, že nie my sme nezlomní, ale Ukrajinci.

U nás sme zvyknutí na pohodlie a zjednodušovanie života. Na Ukrajine sa ale ukazuje nahá realita, intenzita utrpenia a tragédie, ale aj ľudskosti a toho, čo sú ľudia schopní urobiť pre iných. Teraz nie je čas báť sa. Teraz je čas konať. Situácia je vážna, teraz všetko láme.

Jana Čavojská Reportérka a fotografka. Precestovala viac než 80 krajín sveta, pôsobila v oblastiach zasiahnutých vojnami a krízami od Iraku, Sýrie až po Haiti či Južný Sudán. Je autorkou kníh Dunaj – rieka príbehov a Humans – 30 tvárí lepšieho Slovenska. Venuje sa témam, ktoré odhaľujú nerovnosti a prinášajú hlas ľuďom na okraji spoločnosti. Pôsobí ako zástupkyňa šéfredaktorky a editorka magazínu Nota bene, prispieva do Denníka N a ďalších médií. Je spoluzakladateľkou združenia Nezlomní.

Marcel Rebro Reportér, fotograf, dokumentarista, cestovateľ a IT solution architect. Dlhodobo sa venuje extrémnym expedíciám a životu menšín, ktoré dokumentoval napríklad u Nencov na ruskej Sibíri. V občianskom združení Nezlomní je spoluautorom viacerých humanitárnych a dokumentačných projektov pre Ukrajinu. Venuje sa aj osvete a fundraisingu na pomoc obetiam vojny.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].