Príbeh je súčasťou série textov, ktoré predstavujú ľudí a lokality z knihy reportáží Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960).

V posledných rokoch sa mesto Sereď v súvislosti s Rómami spomína skôr v negatívnom význame. Média píšu o drogách, neporiadku a agresivite. Spomínajú znaky vylúčenej komunity, príbeh nezvládnutej integrácie či inklúzie.

No ešte v 60. rokoch našiel novinár Slavo Kalný v Seredi zázrak. Obdivne písal o učiteľovi Jánovi Bočkayovi, ktorý v tom čase vytvoril akúsi vyrovnávaciu triedu pre rómske deti – jednotriedku pre pár žiakov ktorí sa doučili, čo bolo treba a potom pokračovali v bežných triedach. Kalný v dobovej reportáži opísal, ako vtedy žili rómske rodiny.

„V tých desiatich či dvanástich chyžiach a dvoch rozheganých vozoch s vylámanými kolesami, čo sa kedysi honosne nazývali maringotkami, žijú dve rodiny – Stojkovci a Lakatošovci. Starých Stojkovcov a Lakatošovcov je asi dvadsaťpäť. Majú hŕbu detí – aspoň štyridsať. Džavotavý drobizg má tmavú pleť, iskrivé oči a vlasy čierne ako žúžoľ, lesklé, ligotavé. Oči mierne šikmé, zasadené blízko nosa, malé ústa, pery s červeným nádychom a zuby – zuby ako korále, ako mandle, biele, čisté, zdravé, závideniahodné. A takmer do jedného bosí.

V tábore bývajú najčastejšie deti a starí. Ostatní pracujú alebo sa túlajú. Vyslúžilí, zodraní, v tvári stiahnutí vráskami ako harmoniky – takí sú starí. No keď si zavše zaspomínajú, v očiach sa im rozhorí slabý plamienok a vysmolia: Ej to boli časy, keď sme kočovali! – a opäť zhasnú do večného zadumania.“

Nasilu z kočovného do usadlého života

Opis naznačuje, že novinár Kalný túto lokalitu navštívil krátko po prijatí zákazu kočovania. Zákon z roku 1958 o trvalom usídlení kočujúcich a polokočujúcich osôb násilne ukončil tradičný život predovšetkým olašských Rómov.

V zdôvodnení prijatia zákona sa uvádza: „História tejto skupiny kočovníkov, ktorá u nás žije formami prapôvodného spôsobu života, je poznamenaná stáročným útlakom a prenasledovaním zo strany vládnucich tried. Ťažké utrpenia, ktorými prechádzali celé generácie týchto osôb, zanechali hlboké stopy v povahe i spôsoboch života týchto kočovníkov. Kočovný spôsob života im umožňuje, mnohokrát ich k tomu núti a zapríčiňuje, že sa vyhýbajú plneniu základných občianskych povinností, žijú na najnižšom stupni kultúrnej úrovne a z prevažnej väčšiny sú negramotní. Tento spôsob života časti našich občanov je preto predmetom opodstatnených požiadaviek ostatných našich pracujúcich na urýchlené hľadanie východiska z tejto situácie, ktorá najmä v poslednom čase stále vypuklejšie vystupuje do popredia vo svojej naliehavosti.“

Zákon v paragrafe č. 1 dával obciam a mestám povinnosť prostredníctvom národných výborov poskytnúť „osobám, ktoré vedú kočovný spôsob života, všestrannú pomoc, aby mohli prejsť k usadlému spôsobu života; najmä sú povinné týmto osobám pomáhať pri obstarávaní vhodného zamestnania a ubytovania a pôsobiť výchovnými prostriedkami sústavne na to, aby sa stali riadnymi pracujúcimi občanmi.“

Nuž a paragraf č. 3 ustanovil sankciu: „Kto zotrváva pri kočovnom spôsobe života, napriek tomu, že sa mu poskytla pomoc na trvalé usídlenie, potresce sa pre trestný čin odňatím slobody na 6 mesiacov až 3 roky.“

Rómske deti chcel štát prevychovať

Reálne napĺňanie zákona sa udialo v roku 1959, keď sa v dňoch 3. až 6. februára konal súpis všetkých kočovníkov, a tam, kde ich súpis zastihol, sa museli aj usadiť. Boli im odobraté kone, niekedy aj kolesá od vozov. Muži boli postupne začleňovaní do pracovného procesu, mnohokrát sa to však dialo pod nátlakom. Vhodné ubytovanie k dispozícii nebolo, usadené rodiny zostávali bývať vo vozoch a maringotkách, alebo si svojpomocne stavali príbytky.

Podľa dobových odhadov sa násilné usadenie v Československu týkalo asi 46-tisíc osôb, z toho bolo asi 22-tisíc detí do 15 rokov. Režim predpokladal, že väčšina detí bola negramotná.

Začlenenie detí do školského procesu bolo veľkou výzvou a štát to aj predpokladal. V predkladacej správe k zákonu sa uvádzalo: „Školy čaká veľký kus práce pri uskutočňovaní intencií tohto zákona. Značne môžu pomôcť pionierske organizácie pri výchove detí, ktoré od potulného spôsobu života ideme postupne učiť životu v kolektíve a súčasne k nadobúdaniu potrebného vzdelania. Práca zaiste užitočná. Ministerstvo školstva a kultúry vydáva úpravy na prevádzanie uskutočňovania prevýchovy týchto detí a bude teraz na pracovníkoch v školstve a kultúre, na pracovníkoch mládežníckych organizácií, detských domovov, družín mládeže, aby svojím účinným príspevkom všemožne pomáhali.“

Deti v škole pestovali zeleninu a chovali zvieratá

V tomto dobovom kontexte teda vznikla v Seredi jednotriedka, kde sa rómske deti učili čítať, písať a počítať. Úlohy pracovať s deťmi práve usadených olašských Rómov sa zhostil učiteľ Ján Bočkay.

Slavo Kalný píše: „Deti na prahu školy odhodia handry, špinu zmyjú mydlom, prezlečú sa a do triedy vstupujú už iní Stojkovci a Lakatošovci. Pravda, učiteľ im neraz posýpal vlasy DDT práškom, sám ich strihal…“

Podľa reportáže sa Bočkayovo úsilie pretavilo do vzniku školského políčka, kde si rómske deti dopestovali zeleninu a chovali aj domáce zvieratá, z čoho sa potom varilo v školskej kuchyni. Učiteľ deťom navyše organizoval zájazdy po Slovensku, aby spoznali krajinu a videli aj iný život, ako bol ten ich v rómskej kolónii.

V roku 1964 sa z Bočkayovho nadšeneckého experimentu stala osobitná škola pre deti s mentálnym znevýhodnením.

Seredský zázrak – aspoň na moment

V 60. rokoch sa však v niektorých školách nedarilo dosiahnuť ani pravidelnú školskú dochádzku, a preto mnohé deti končili v detskom domove. Štát teda plne prebral ich výchovu a „prevýchovu“ do vlastných rúk. Tak tomu bolo aj v Seredi, kde okrem spomínanej osobitnej školy vznikol aj detský domov.

Kalný svoju reportáž nazval Seredský zázrak a s obdivom písal o budovateľskom nadšení a nasadení mladého učiteľa. Z dlhodobého hľadiska sa však zázrak nekonal a nekoná. Lakatošovci a Stojkovci nenašli plnohodnotné začlenenie ani šesťdesiat rokov po trvalom usídlení.

Príbeh je súčasťou série textov etnografky Zuzany Kumanovej, ktorá pátrala v archívoch, aby dopovedala osudy ľudí z knihy Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Výskum podporil Fond na podporu národnostných menšín.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].