Ak by v dejinách olašských Rómov mal existovať „mesiac významných historických udalostí“, mohol by ním byť február. Mohol, ale asi nie je, lebo mnohí svoju históriu pravdepodobne nepoznajú, pretože sa o nej nemajú kde naučiť. Ak sa aj nejaké príbehy olašských Rómov šíria ústnym podaním, zväčša sú orientované na rodinné spomienky.

Prirovnávali ich k dobytku

Olašskí Rómovia sú subetnickou skupinou Rómov, ktorá sa na územie Slovenska dostala prevažne z územia Valašska a Moldavska. Pomenovanie „Vlachike Roma“ sa následne pretransformovalo na slovo olašskí.

Valašsko, rozprestierajúce a medzi karpatským oblúkom a riekou Dunaj, je dnes súčasťou Rumunska. Ide o teritórium, ktoré striedavo patrilo k Uhorku a Osmanskej ríši. Pohnuté dejiny a striedajúce sa kultúry umožnili, že až do 19. storočia sa uchoval inštitút otroctva, čo veľmi výrazne ovplyvnilo aj postavenie Rómov.

Prvá písomná zmienka o darovaní 40 rómskych rodín kláštoru (!) pochádza z roku 1385. Rómovia teda takmer 500 rokov neboli poddanými, ale hnuteľným majetkom (chattel slavery). Vlastniť ich mohol panovník, šľachta označovaná ako bojari, ale aj pravoslávne kláštory.

Život v otroctve Rómov predurčoval na zlé zaobchádzanie, nerešpektovanie a nakladanie s nimi ako s majetkom. S Rómami sa obchodovalo na trhoch, boli súčasťou vena pri svadbách alebo darmi pre cirkev. Ich hodnota sa prirovnávala k dobytku – napríklad v 17. storočí mala rómska žena hodnotu dvoch kobýl.

Otroctvo na Balkáne v 19. storočí predstavovalo pre Európu prejav barbarstva, a tak vonkajšie aj vnútorné snahy o liberalizáciu vyústili do jeho zrušenia v rokoch 1855 a 1856.

Deň, keď zrušili otroctvo Rómov

Definitívnu bodku za otroctvom dal zákon z 20. februára 1856 vo Valašsku, ktorým boli oslobodení poslední Rómovia v súkromnom vlastníctve, pričom majitelia dostali od štátu finančnú kompenzáciu. Tento deň sa dnes pripomína ako Deň zrušenia otroctva Rómov.

Zákon však okrem iného obsahoval aj prísne pravidlá proti kočovnému spôsobu života a povinnosť usadiť sa. Paralelne so zákonom však neboli vytvorené podmienky pre možnosť uživiť sa, čo to vyvolalo vlnu odporu a masívny exodus. Tisíce oslobodených rodín, ktoré nevlastnili pôdu a nedokázali sa uživiť, začali migrovať smerom do strednej a západnej Európy.

Práve z tejto migračnej vlny pochádzajú predkovia dnešných olašských Rómov na Slovensku. Keďže koncom 19. storočia väčšina Rómov na našom území žila usadlým spôsobom života, životný štýl kočujúcich Rómov z Balkánu bol s týmito zvyklosťami v rozpore.

Špecifické tradície majú dodnes a ich jazyk je odlišný od jazyka usadlých Rómov. Aj v súčasnosti sa vyznačujú výraznou patriarchálnou štruktúrou, vysokou úctou k starším a rešpektujú vnútornú skupinovú hierarchiu. V rámci komunity funguje silná sociálna kontrola, ktorá dohliada na dodržiavanie tradícií, zvykového práva a noriem správania.

Československo vydávalo „cigánske legitimácie“

Po vzniku Československa v roku 1918 bola aj u nás snaha regulovať kočovníctvo, a to reštriktívnym zákonom z roku 1927 o potulných cigánoch a podobných tulákoch. Tento zákon bol prvou systémovou právnou normou v novo vzniknutom štáte, ktorá priamo kriminalizovala a stigmatizovala časť rómskej populácie.

Každá dospelá osoba od 14 rokov musela mať takzvanú cigánsku legitimáciu s fotografiou a odtlačkami prstov. Bolo to v čase, keď ešte neexistovali osobné doklady tak, ako ich poznáme dnes. Kočovné skupiny potrebovali na presun medzi okresmi úradné povolenia a jednotlivé obce a mestá mali právomoc zakázať im vstup na svoje územie. Zákon tiež umožňoval odobrať deti z kočujúcich rodín a umiestniť ich do náhradnej výchovy.

V Prahe na Bartolomejskej ulici vznikol pod Ústredným četníckym pátracím oddelením centrálny register kočujúcich osôb, obsahujúci kartotéku s fotografiou a otlačkami prstov. Systém bol nastavený tak, že rómska identita bola automaticky spojená s „kriminálnym nebezpečenstvom“.

Ak sa v nejakom okrese stala krádež, žandári cez centrálu v Prahe okamžite preverovali, ktoré kočovné skupiny sa v danom čase nachádzali v okolí. Kartotéka poslúžila počas druhej svetovej vojny pre súpisy Rómov, na základe ktorých boli neskôr deportovaní do zaisťovacích a koncentračných táborov.

Poškodzovanie kolies na vozoch a maringotkách

Druhým významným februárovým dátumom pre našich olašských Rómov je 3. až 6. február 1959, keď prebehol súpis kočujúcich osôb. Nadväzoval na prijatie zákona č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich osôb. Počas súpisu okrem evidencie dochádzalo aj k odoberaniu koní a poškodzovaniu kolies na vozoch či maringotkách, čo malo za cieľ zastaviť osoby zo súpisu na mieste a znemožniť im ďalší pohyb. Za pokračovanie v kočovnom spôsobe života hrozilo väzenie od 6 mesiacov do 3 rokov.

Obce a mestá neboli pripravené na usadenie kočujúcich, vhodných bytov bol nedostatok. Niektoré rodiny zostali bývať v maringotkách ešte niekoľko rokov, alebo boli ubytované vo vyradených železničných vagónoch či hospodárskych budovách. Podľa dobových odhadov sa násilné usadenie v Československu asi 46-tisíc osôb, z toho asi 22-tisíc detí do 15 rokov. Režim predpokladal, že väčšina detí bola negramotná a jedným z opatrení bolo aj ich odnímanie a umiestňovanie do detských domovov.

Pripomienky oboch februárových výročí by nám mali ukázať, aký krehký je spoločenský status Rómov. V 21. storočí by sme však už mali mať citlivosť k ich súčasnému postaveniu. Proces inklúzie by mal vychádzať z poznania – nie z intuitívneho paternalistického prístupu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].