Vláda na podnet komisára pre deti Jozefa Mikloška, ministra práce Erika Tomáša a ministra školstva Tomáša Druckera (obaja Hlas – SD) 26. augusta 2026 schválila návrh zákona, ktorý okrem iného umožní finančne sankcionovať chudobné rodiny za to, že ich deti vymeškávajú školu. V tomto kontexte je paradoxné, že práve minister Drucker prostredníctvom nefunkčnej regionálnej školskej politiky vytvára podmienky, ktoré bránia plnohodnotnej účasti chudobných detí na vyučovaní.

Najnovšie sa to ukazuje v prípade Malého Slivníka. Ministerstvo už druhý rok nedokáže včas zabezpečiť, aby bolo pred začiatkom školského roka jasné, do ktorej školy má nastúpiť 19 rómskych detí, ktoré v súlade s predošlým súdnym rozhodnutím nesmú byť segregované.

Veľmi podobný problém sme krátko po skončení prázdnin sledovali aj v prípade Súkromnej spojenej školy Biela voda v Kežmarku, ktorú chcel rezort vyradiť zo siete.

Škola sa obrátila na Správny súd, ktorý rozhodnutie ministerstva pozastavil. Sudkyňa v rozhodnutí okrem iného konštatovala, že ministerstvo nepreukázalo, „zabezpečený kontinuálny prechod konkrétnych študentov na iné konkrétne stredné školy“.  Doplnila tiež, že v sledovanom období nevidí dôkaz pre „akékoľvek iné úkony smerujúce k zabezpečeniu kontinuity vzdelávania“.

380 žiakov tak musí až do rozhodnutia vo veci samotnej chodiť do školy na Bielej vode. Tej školy, v ktorej Štátna školská inšpekcia pri kontrole zistila závažné nedostatky – napríklad nedostatočnú kvalitu vzdelávania – a ktorá žiakov naďalej udržiava v segregovanom a nepodnetnom školskom prostredí elokovaných pracovísk.

Druckerov zákon môže prehĺbiť segregáciu detí

Rezort školstva intervenuje v oboch prípadoch s výrazným oneskorením, a to aj preto, že v regiónoch stále nemá dostatočne vybudovanú regulačnú školskú politiku, ktorá by dokázala včas predchádzať podobným situáciám. S tým súvisí aj minuloročná legislatívna zmena školských obvodov, ktorú komunikoval Tomáš Drucker. Minister zavádza verejnosť, ak tvrdí, že táto zmena smeruje okrem iného aj k odstraňovaniu segregácie rómskych žiakov. Nie je to tak. Určovanie verejných školských obvodov síce po novom garantuje každému dieťaťu miesto v škole podľa jeho trvalého alebo obvyklého pobytu, no v prípade detí z vylúčených komunít môže toto pravidlo ich rezidenčnú segregáciu ešte viac prehĺbiť.

Je pravda, že školská novela v súvislosti so školskými obvodmi odkazuje na dodržiavanie zákazu segregácie. Tento princíp však bol – aj to len veľmi povrchne a nedostatočne – rozpracovaný iba na potieranie segregácie vo vnútri jednotlivých škôl. Nikto ho doteraz nepretavil do účinnej politiky, ktorá by dokázala predchádzať segregácii medzi školami.

Ministerstvo kontroluje seba a inklúziu nevie vymôcť

Rovnako nedostatočné sú aj mechanizmy kontroly a vymáhania nesegregačného vzdelávania. Školská inšpekcia má právomoc upozorňovať na segregáciu a vyžadovať jej nápravu vo vnútri školy, nie však riešiť segregáciu, ktorá vzniká medzi školami v dôsledku rozhodnutí zriaďovateľov alebo samotného ministerstva. Rezort školstva tak v tejto oblasti de facto kontroluje sám seba. Na Slovensku preto stále nemáme účinné nástroje na určovanie inkluzívnych verejných školských obvodov, ani jasné nesegregačné pravidlá pre umiestňovanie a výstavbu nových škôl a školských zariadení.

Práve v tomto kontexte Malý Slivník aj Biela voda ukazujú oveľa väčší problém, než je samotná kauza údajnej neúčasti rómskych detí na vyučovaní. Regionálna školská politika stále nedokáže dostatočne predvídať a účinne regulovať pohyb detí v školskom systéme, reagovať na demografický vývoj ani efektívne pracovať s kapacitami škôl. To všetko by pritom s ohľadom na desegregačné princípy mala robiť tak, aby sa aj rómske deti mohli vzdelávať v inkluzívnom prostredí.

Inklúziu potrebujeme začať budovať v regiónoch

Kým v prostredí mimovládnych organizácií v spolupráci s pedagógmi a školskými samosprávami vzniká napríklad index školskej desegregácie, ktorý umožní pomenovať problémy vnútroškolskej aj medziškolskej segregácie a plánovať ich odstraňovanie, v politike rezortu školstva možno pozorovať pretrvávajúci trend, keď sa minister nechce hlbšie vyjadrovať ani k neustálemu nárastu počtu škôl s prevahou chudobných rómskych detí.

Dnes takých máme 456 z celkového počtu 2 058 základných škôl na Slovensku. Mnohé z týchto škôl pritom už prestávajú zvládať svoju vzdelávaciu funkciu. Je preto zrejmé, že budúci ministri školstva by sa vo svojich predvolebných víziách mali okrem pokračovania kurikulárnej reformy postupne zamerať aj na modernú reformu regionálnej školskej politiky.

Text je súčasťou projektu Školy proti školskej segregácii – riešenia pre školy a školskú politiku, ktorý podporila Nadácia otvorenej spoločnosti prostredníctvom grantového programu EEA Civil Society Fund Slovakia.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].