Povrchné internetové rady o zdravých vzťahoch sa nestretávajú s drsnou realitou žien vo vylúčených komunitách, hovorí Štefan Petrík, ktorý sa ako výskumník dlhodobo venuje témam spojeným s intimitou a sexualitou.

„V drsnom svete týchto žien sa stierajú hranice súhlasu a rešpektu, pretože prežitie a strecha nad hlavou majú vždy prednosť pred emocionálnym komfortom,“ opisuje.

Vedecko-výskumný pracovník Národného inštitútu vzdelávania a mládeže založil popri zamestnaní iniciatívu na sociálnych sieťach Sexualita v číslach, aby do citlivej spoločenskej oblasti vniesol fakty a dáta.

Každá 10. žena na Slovensku podľa neho nemá prístup k menštruačným potrebám. „Ak spoločnosť dlhodobo núti ženu hanbiť sa za svoju základnú biológiu a vyberať si medzi tým, či si kúpi dôstojnosť vo forme vložky alebo jedlo pre deti, jej sebaúcta je zlomená do špiku kostí,“ vraví.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, čo robí s psychikou nielen rómskych žien, keď nemajú prístup k menštruačným pomôckam; prečo je pre nich mnohokrát náročné odísť z toxického vzťahu; a ako im spoločnosť môže pomôcť získať späť pocit sebahodnoty a dôstojnosti.

V práci sa venujete výskumu sexuality a vzťahov, svoje zistenia prezentujete aj na sociálnych sieťach. Nie je veľa mužov, ktorí sa zaoberajú témami ako menštruačná chudoba. Čo vás k tomu viedlo?

Ak chceme hovoriť o zdravej sexualite, intimite a emocionálnom bezpečí, nemôžeme pokrytecky ignorovať základnú biologickú dôstojnosť žien. V spoločnosti sa veľmi radi bavíme o „luxusných“ problémoch – na internete dookola analyzujeme varovné signály na prvom rande, riešime dopamínový detox alebo to, či má na káve platiť muž alebo žena. To sú však všetko problémy privilegovanej strednej triedy.

Z môjho výskumu jasne vyplýva, že v takmer 65 percentách slovenských domácností je téma menštruácie stále ťažkým tabu, alebo sa o nej hovorí len v náznakoch, šepkaním a s obrovským pocitom hanby. Chlapi menštruáciu často vnímajú ako „ženský problém“, do ktorého sa nemajú starať, a odvracajú zrak. Ale to je fatálny omyl a zbavovanie sa zodpovednosti.

Ak žena nemá prístup k základným hygienickým pomôckam a prežíva zahanbenie z vlastnej biológie, stráca to najdôležitejšie pre akýkoľvek zdravý vzťah – pocit vlastnej hodnoty a integrity.

Ako muž a výskumník to považujem za svoju morálnu aj profesionálnu povinnosť. Ak my muži nebudeme nahlas a s rešpektom hovoriť o menštruácii a menštruačnej chudobe, nikdy tento problém nestratí svoju toxickú stigmu.

Ako z vášho pohľadu odborníka vyzerá zdravý a funkčný vzťah?

Moderná pop-psychológia a romantické filmy nás naučili toxickej ilúzii, že zdravý vzťah je taký, v ktorom nie sú konflikty, kde si ľudia neustále rozumejú a intuitívne si čítajú myšlienky. To je biologická aj psychologická utópia, ktorá ľuďom len ubližuje.

Z dát som zistil fascinujúce, no desivé poznanie – až 88 percent rozchodov a ťažkých kríz v dospelosti nevzniká pre stratu lásky, ale pre absolútnu neschopnosť partnerov komunikovať stres a regulovať v čase hádky svoj vlastný nervový systém.

Ak sa na to pozrieme z pohľadu vedy, zdravý vzťah je vzťah s mimoriadne vysokou mierou psychologického bezpečia. Je to priestor, kde môžem naplno ukázať svoju zraniteľnosť, strach, úzkosť alebo osobné zlyhanie bez toho, aby to druhý v slabej chvíli použil ako zbraň proti mne. Je to vzťah, kde sa síce hádame, pretože hádky sú nevyhnutnou zrážkou dvoch odlišných mikrosvetov a nervových sústav, ale kde zároveň vieme po konflikte prísť, potlačiť svoje ego a prevziať zodpovednosť.

Ak teda hovoríme o zdravom vzťahu, nie je v ňom absencia problémov, pretože zdravý vzťah je aktívna a neustála schopnosť spoločne tieto problémy opravovať bez toho, aby sme sa navzájom systematicky zraňovali.

Na Instagrame máte uvedené, že o vzťahoch a sexualite hovoríte „bez cenzúry“. Stretli ste sa s tým, že by niekto tieto témy obmedzoval? Prečo ste zvolili tento popis?

Nehovorím o štátnej alebo inštitucionálnej cenzúre. Hovorím o sociálnej a algoritmickej cenzúre, tej najzákernejšej, ktorú si vytvárame my sami a dobrovoľne sa do nej zatvárame.

Sami sa cenzurujeme pre obrovský pocit hanby a strachu zo zlyhania v očiach iných. Na sieťach vidíme len dokonale upravené tváre, harmonické dovolenky a instantné životné zlepšováky. Tvrdá drina dospelosti, neistota a častokrát aj bolesť sú v online priestore zamlčiavané.

Dáta z môjho výskumu ukazujú šokujúcu mieru autocenzúry v našej najintímnejšej sfére. Až 70 percent žien priznalo pravidelné predstieranie vyvrcholenia, len aby ochránili krehké ego partnera, alebo sa vyhli konfliktu. A vyše 60 percent mladých párov aktívne upravuje a prikrášľuje dynamiku ich vzťahu výlučne pre sociálne siete. Ľudia v spoločnej spálni radšej mlčia o svojich skutočných túžbach a tvária sa, že je všetko v poriadku, len aby nevybočili z normy.

Popis na mojom Instagrame „pravda bez cenzúry“ teda znamená, že strhávam tento toxický pozitívny filter. Hovorím o vzťahoch prostredníctvom surových dát, nedokonalej biológie a skutočnej psychológie, hoci to mnohým ľuďom nabúra ich pohodlné ilúzie.

Aké miesto majú vo vzťahových a sexuálnych témach ľudia, ktorí pochádzajú zo sociálne vylúčeného prostredia?

Žiaľ, v mainstreamovom verejnom diskurze sú absolútne neviditeľní. Instagramová terapia, podcasty o sebaláske a lifestylové rady sú šité na mieru ľuďom, ktorí majú peniaze, bezpečné bývanie a voľný čas na to, aby sa venovali sebarozvoju.

Ženy zo sociálne vylúčeného prostredia však neriešia sebarozvoj, primárne riešia hlboký existenciálny strach, ako prežiť do ďalšieho dňa a nakŕmiť deti. Z vlastných zistení a štúdia problematiky viem, že dlhodobý existenčný stres a chudoba zaplavujú mozog takým enormným množstvom kortizolu, že nervový systém doslova fyziologicky vypína centrá zodpovedné za budovanie hlbokej intimity, empatie a nastavovanie zdravých osobných hraníc.

V drsnom svete žien z vylúčených komunít sa stierajú hranice súhlasu a rešpektu, pretože prežitie a strecha nad hlavou majú vždy prednosť pred emocionálnym komfortom. Prežívanie týchto žien by však malo byť v centre nášho celospoločenského záujmu.

Práve v marginalizovaných komunitách totiž môžeme prostredníctvom vzdelávania o rešpekte dosiahnuť najväčšie systémové zmeny, ktoré majú reálny potenciál doslova zachraňovať životy.

V online priestore sa často objavujú odporúčania, ako by mal vyzerať zdravý vzťah. Napríklad by v ňom nemala byť kontrola, žiarlivosť či nerešpektovanie hraníc. Ženám sa odporúča, že by mali vedieť rozpoznať varovné signály a z toxického vzťahu odísť. Ako sa tieto odporúčania stretávajú s realitou žien z vylúčených komunít?

Tieto povrchné internetové rady sa s ich krutou realitou absolútne nestretávajú. Populárna veta, ktorá ženám radí, aby si „zbalili kufre“ a odišli, ak ich partner nerešpektuje hranice, je vrcholom arogancie a ignorancie vlastného privilégia. Tento výrok predpokladá, že dotknutá žena má vôbec kam ísť, má vlastný bankový účet, milujúcu podpornú sieť rodiny a políciu, ktorá ju bude chrániť pred pomstou.

Štatistiky z mojej praxe a výskumu dynamiky rozchodov sú neúprosné – aj žena s bežným príjmom z dobre zabezpečenej strednej triedy potrebuje v priemere až 7 reálnych pokusov na to, aby definitívne a úspešne odišla od manipulátora alebo agresora. Pre ženu z marginalizovanej komunity odchod často znamená okamžité bezdomovectvo, stratu detí, komunitné vyhnanstvo alebo aj priame ohrozenie života.

K tomu si musíme prirátať neurobiologický fenomén známy ako „traumatická väzba“ (trauma bond), keď je nervový systém obete paradoxne chemicky naviazaný na agresora prostredníctvom cyklov strachu a následnej úľavy. On totiž predstavuje jediný známy svet dotknutej obete. Takéto ženy nepotrebujú počúvať motivačné citáty od influencerov. Potrebujú dostupnú a funkčnú krízovú infraštruktúru pomoci od štátu a jeho inśtitúcií.

Ako komunitná organizátorka sa v praxi často stretávam so ženami z marginalizovaných komunít, ktoré počas menštruácie nemajú prístup k základným pomôckam, k vode alebo súkromiu. Ako môže takáto skúsenosť ovplyvniť ich sebavedomie a pozíciu vo vzťahoch?

Dopad takýchto situácií na ženskú psychiku je zničujúci. Moje zistenia z výskumu na obrovskej vzorke ukazujú, že každá 10. žena na Slovensku nemá prístup k menštruačným potrebám a až 28 percent mladých žien (do 25 rokov) za posledný rok aspoň raz nemalo čo použiť.

V dennej praxi to znamená, že jedna z piatich Sloveniek používa z dôvodu chudoby namiesto vložiek novinový papier, ponožky alebo špinavé handry. Až 18 percent dievčat na základných školách si potajomky roluje toaletný papier.

V mojom kvalitatívnom výskume som zaznamenal šokujúce odpovede, pri ktorých človeka doslova mrazí. Ženy uvádzali: „V práci som povedala, že som chorá. Bola som len chudobná a mala som menzes.“ Alebo: „Tri dni som predstierala horúčku, lebo som nemala čo použiť a bála som sa postaviť zo stoličky.“ Ak spoločnosť dlhodobo núti ženu hanbiť sa za svoju základnú biológiu a vyberať si medzi tým, či si kúpi dôstojnosť vo forme vložky alebo jedlo pre deti, jej sebaúcta je zlomená do špiku kostí. Žena, ktorej dôstojnosť sa pre chudobu doslova „rozpadá medzi nohami“, logicky vo vzťahu stratí silu a mentálnu kapacitu vyžadovať od muža emocionálnu rovnocennosť a rešpekt.

Aj z vašich dát vyplýva, že menštruačná chudoba výraznejšie zasahuje ženy z marginalizovaných komunít. Čo môže urobiť štát, samosprávy alebo jednotlivci, aby sa tento problém zmierňoval a aby sa dostala pomoc ženám, ktoré to najviac potrebujú?

Začnime štátom, pretože tam narážame na absolútnu a cynickú absurditu, ktorú treba nahlas pomenovať. Viete, koľko stojí dôstojnosť žien na Slovensku? Na menštruačné pomôcky máme sadzbu DPH 23 %, teda najvyššiu možnú. Pre porovnanie: ubytovanie v hoteli má sadzbu 5 % a lístok do kina 10 %.

Zatiaľ čo kino alebo ubytovanie štát vníma ako niečo, čo treba daňovo zvýhodniť a podporiť, základná, fyziologicky nevyhnutná biologická potreba polovice populácie je zdanená ako čistý luxus. Menštruácia je u nás jednoducho tá „najlepšie“ ticho zdanená vec. Štát by mal túto daň okamžite radikálne znížiť alebo zrušiť.

Čo sa týka samospráv a školstva, dnes máme na školských toaletách ako bezplatnú samozrejmosť mydlo a toaletný papier, ale vložky tam nie sú. Zistil som, že až 24 percent učiteliek na Slovensku vie o žiačkach, ktoré počas menštruácie radšej vynechávajú vyučovanie, a 16 percent dospelých žien pre chýbajúce pomôcky nešlo do práce.

V dotazníkoch som napríklad našiel výpoveď dievčaťa: „V škole som si pýtala vložku. Učiteľka povedala, že nie je lekáreň.“ Toto musíme rázne zmeniť. Aj preto sme vlani ako odborníci spustili kampaň, kde sme aktívne zbierali prostriedky na inštaláciu menštruačných skriniek priamo do škôl a komunitných centier. Chceme, aby si dievčatá mohli pomôcku diskrétne a bez poníženia vziať, pretože aj taká drobnosť ako skrinka na toalete dokáže nenápadne, no zásadne zmeniť trajektóriu ich vzdelávania a sebavedomia.

Téme menštruačnej chudoby sa venuje občianske združenie inTYMYta. Ak chcete podporiť ich prácu, môžete tak spraviť prostredníctvom daru kliknutím sem.

Kde môžu ženy vrátane tých z marginalizovaných komunít hľadať pomoc, ak sa necítia bezpečne vo svojom vzťahu?

Toto je obrovská celospoločenská výzva, pretože štátna záchranná sieť je na Slovensku kriticky deravá. Moje zistenia z výskumu ukazujú, že až 75 percent žien z vylúčených komunít by za žiadnych okolností nešlo hľadať pomoc na políciu alebo sociálne úrady ako na prvú inštanciu, pretože tam necítia psychologické bezpečie ani pochopenie ich kontextu.

Najťažšiu a najdôležitejšiu prácu preto v týchto prípadoch robia treťosektorové organizácie a terénni komunitní pracovníci, ktorú sú často jedinou reálnou a dôveryhodnou predĺženou rukou pomoci priamo v teréne. Sú to organizácie prevádzkujúce krízové linky, bezpečné ženské domovy, intervenčné a komunitné centrá. Ich obrovskou výhodou oproti štátu je, že neposkytujú zúfalej žene len chladný leták s informáciami, ale často ju fyzicky, s obrovskou empatiou a krok po kroku prevedú celým tým nesmierne náročným procesom úteku a stabilizácie.

S akými prekážkami musia v takýchto situáciách počítať ženy, ktoré sa rozhodnú odísť od partnera?

Bariér je hneď niekoľko a navzájom sa prepletajú do slučky, z ktorej je mimoriadne ťažké ujsť. Prvou je devastačná ekonomická bariéra. Extrémna chudoba takéto ženy paralyzuje natoľko, že si často nemôžu dovoliť ani lístok na autobus do iného mesta, nieto ešte zaplatiť kauciu na prenájom bezpečného bytu pre seba a deti.

Druhou bariérou je inštitucionálna nedôvera a hlboko zakorenený systémový rasizmus a predsudky. Ženy z vylúčených komunít narážajú na úradníkov alebo zložky, ktoré ich často neberú vážne a ich bolesť automaticky bagatelizujú.

A treťou, psychologicky asi najsilnejšou bariérou, je tvrdé odsúdenie vlastnou komunitou. Z hĺbkových rozhovorov, ktoré som robil, vyplynulo kruté zistenie. Viac ako 60 percent zraniteľných žien z tohto prostredia priznalo, že najväčší strach nemali zo samotného agresora, ale z toho, že im štát odoberie deti kvôli zlým podmienkam, alebo že po odchode od muža zostanú vlastnou komunitou označené za zradkyne rodiny a skončia v zdrvujúcej sociálnej izolácii.

Čo by mohlo pomôcť ženám zo sociálne vylúčeného prostredia lepšie rozpoznávať nevhodné správanie partnera a vnímať svoju vlastnú hodnotu?

Všetci si musíme uvedomiť, že len teoretická edukácia, brožúrky o sebaláske a prednášky pri týchto ženách jednoducho nefungujú. V hlbinnej psychológii pracujeme s konceptom, ktorý sa volá „korektívna skúsenosť“. Moje dáta z prostredia vzťahov ukazujú, že až 88 percent ľudí cíti najvyšší možný nárast vlastnej hodnoty a sebadôvery až po reálnom rozhovore či interakcii, v ktorej si dovolili byť zraniteľní a slabí, a napriek tomu neboli druhou stranou odsúdení ani zosmiešnení.

Aby žena z ťažkého a vylúčeného prostredia vôbec uverila, že si ako ľudská bytosť zaslúži rešpekt, musí ten rešpekt najprv niekde fyzicky a reálne zažiť. Takýmto ženám v tom veľmi pomáha prítomnosť stabilných, dlhodobých a empatických ľudí v ich okolí (komunitných pracovníčok, učiteľov, terénnych mentorov), ktorí sa k nim správajú s dôstojnosťou a nehodnotia ich cez prizmu predsudkov.

Až cez reálny bezpečný zážitok tieto ženy pocítia vlastnú hodnotu. Napríklad aj v takom zdanlivom detaile, že im niekto bez ponižovania a zbytočných otázok poskytne základné hygienické potreby na dôstojnú menštruáciu a ich preťažený nervový systém konečne zistí, ako vyzerá „normálnosť“. A keď raz spoznajú, ako chutí rešpekt zvonka, je to ten najlepší základ na to, aby si ho začali prirodzene a nekompromisne vyžadovať aj zvnútra, vo svojich vlastných partnerských vzťahoch.

Štefan Petrík Vedecko-výskumný pracovník Národného inštitútu vzdelávania a mládeže. Dlhodobo sa venuje skúmaniu sexuálneho správania, vzťahov, intímneho prežívania a edukácii v oblasti sexuality. Po absolvovaní štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici niekoľko rokov pracoval v Centre edukačného výskumu. Popri zamestnaní založil instagramovú iniciatívu Sexualita v číslach, aby do citlivej spoločenskej témy vniesol dáta a fakty.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].