Prvého januára uplynulo dvadsať rokov od smrti významnej rómskej spisovateľky a osobnosti.

Spisovateľka Elena Lacková. Zdroj fotky: Alexander Mušinka: Elena Lacková I., Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2020

Elena Lacková sa narodila 22. marca 1921 vo Veľkom Šariši. Jej rodičmi boli Mária Grigozevicová, sirota z Varšavy a Mikuláš Doktor, veterán z prvej svetovej vojny a hudobník z Veľkého Šariša.

Práve matka Mária zohrala v detstve a mladosti Eleny najdôležitejšiu úlohu. Vďaka jej záujmu bola Elena jediným dieťaťom rómskej osady, ktoré ukončilo základné vzdelanie. 6. júna 1940 vyšiel v novinách Slovenská sloboda článok s názvom Talent, ktorý čaká na objavenie. V ľudáckom denníku sa píše o mladej „Cigánke“, ktorá rada číta a píše básne. Dokonca sa pustila do písania divadelnej hry.

Cez vojnu sa však jej talent rozvinúť nemohol. Vydala sa za Jozefa Lacka a do konca bojov sa im narodili tri deti. V Slovenskom štáte okúsila, ako chutila diskriminácia Rómov, keďže obyvatelia osady sa museli vysťahovať do hory, aby neboli ostatným na očiach.

Po vojne ju chuť tvoriť neopustila, a tak po večeroch píše, škrtá a trhá listy zo zošitov. Ešte celkom nerozumie tomu, ako veľmi je náročné vyjadriť svoje myšlienky z rómčiny v slovenskom jazyku.

Dopíše však príbeh o vojnovom utrpení obyvateľov osady. Za odmietania jej obyvateľov nacvičuje so štrnástimi statočnými negramotnými hercami a herečkami divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor. Vďaka pochopeniu riaditeľa školy sa finálne skúšanie mohlo diať v školskej budove.

V apríli 1949 sa v kultúrnom dome vo Veľkom Šariši uskutočnila historická premiéra divadelnej hry rómskej autorky a režisérky. Úspech bol nečakaný, príbeh rozplakal aj bývalých členov Hlinkovej gardy. Elena prvýkrát pocítila, že „gadžovia“ sa na Rómov pozerajú ako na ľudí.

Chýr o úspešnej premiére rómskeho divadla sa dostal až do Prahy. Celoštátny stranícky denník Rudé právo o ňom publikoval oslavný článok. Manželia Lackoví sa v krátkom čase dostavili na ministerstvo kultúry. Ponúkli im štúdium na politickej škole a sľubnú kariéru šíriteľov komunistickej osvety a propagandy medzi rómskym obyvateľstvom. Prvú ponuku manželia zdvorilo oddialili.

V nasledujúcich dvoch rokoch ochotnícke Kočovné rómske divadlo cestovalo po republike od Chebu po Michalovce a odohralo 106 predstavení. Bodkou za divadelným turné bolo knižné vydanie hry Horiaci cigánsky tábor v českom aj slovenskom jazyku v roku 1956.

Po absolvovaní dvojročnej politickej školy sa rozbehla Lackovej pracovná a funkcionárska kariéra na Krajskom národnom výbore v Prešove. Vo funkcii osvetovej inšpektorky na služobných cestách postupne zisťovala, že hlasná komunistická propaganda sa míňa s realitou života vo východoslovenských rómskych osadách. S manželom v roku 1957 píšu rozhorčený list prezidentovi Zápotockému, ten im však neodpovedal. Náhle zomrel a nastupujúci prezident Novotný na list rovnako nereagoval.

Plánované riešenia tzv. „cigánskej otázky“ boli za socializmu na úrovni pokusu a omylu. Všetci zodpovední sa spoliehali len na Lackovú. Ona sa o svojich kolegoch i učiteľoch rómskych detí vyjadrovala slovami, že do práce chodia za trest.

Vždy slovenské úrady Lackovej krivdili, odišla do Česka. Prácu pre seba i manžela si zohnala ľahko. V jednom období pracovala v Parku kultúry a oddychu v Ústí nad Labem. Vo veku 43 rokov jej ponúkli externé štúdium na Karlovej univerzite v Prahe. V školskom roku 1963/1964 tak začína študovať Vzdelávanie a výchovu dospelých, a to aj vďaka výnimke – nemala totiž maturitu.

Štúdium napriek nespoľahlivému manželovi a piatim deťom nakoniec zvládla. Doma v Prešove ju však čakalo prekvapenie. Hoci s vysokoškolským diplomom, nemohla pracovať s Rómami, lebo im vraj mohla nadržiavať. Zostala tak nezamestnaná.

Až po verejnej kritike v Rudom práve ju prešovskí súdruhovia zamestnali ako osvetovú pracovníčku v Lemešanoch, kde pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 1980. Prečo bola v Prešove v nemilosti, si môžeme len domýšľať. Pravdepodobne jej priťažila aktívna účasť vo Zväze Cigánov a Rómov v rokoch 1968 až 1973. Ako jediná rómska žena predsedala okresnému výboru zväzu v Prešove. Riadila okresnú organizáciu, v ktorej bolo 1114 členov – v drvivej väčšine muži.

Od polovice 70. rokov Lackovú navštevovala orientalistka a expertka na rómsky jazyk Milena Hübschmannová z Prahy. Mladá romistka napomohla Lackovej vrátiť sa k písaniu v rómskom jazyku. Všetko, o čom sa rozprávali, Milena nahrávala na magnetofónové pásky.

V roku 1986 bola pripravená na vydanie autorizovaná Lackovej biografia nazvaná Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou. Zanikajúci režim však knihu nedovolil vydať a situácia sa nezmenila ani po roku 1989 – ideologické prekážky nahradil komerčný kalkul.  

Vydavatelia tvrdili, že kniha od rómskej autorky bude stratová a nepredajná. Kniha bola napokon vydaná v roku 1997 po rôznych vydavateľských prieťahoch. V českom jazyku vyšli následne ďalšie vydania a pribudli preklady do anglického a francúzskeho jazyka. Len na vydanie v slovenskom jazyku sa čakalo až do roku 2022.

V máji roku 1990 Lackovú zvolili do čela Kultúrneho zväzu občanov rómskej národnosti na Slovensku. Spisovateľka vo zväze podporuje a organizuje rómske folklórne skupiny a festivalové prehliadky. Spoluzakladá tiež noviny Romano ľil.

Po rokoch v penzii sa vracia k písaciemu stroju. Píše poviedky, rozhlasové hry a články, reflektujúce rómsku politickú sféru. V roku 1992 vydáva dvojjazyčné autorské Rómske rozprávky/Romane paramisa, neskôr ju ako prvú Rómku prijali do Spolku slovenských spisovateľov. 

Popri nedávno zosnulom básnikovi Deziderovi Bangovi je najvýznamnejšou reprezentantkou rómskej literatúry na Slovensku. V roku 2001 prebrala z rúk prezidenta Rudolfa Schustera Rad Ľudovíta Štúra III. triedy. Posmrtne jej vyšli súborne poviedky z vojnového obdobia s názvom Mŕtvi sa nevracajú/O mule na aven pale.

Elena Lacková zomrela 1. januára 2003 v domove dôchodcov v Košiciach. Česť jej pamiatke.

René Lužica Etnograf, historik a filmár. Učí na Ústave romologických štúdií, Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. V minulosti bol redaktorom národnostného magazínu Slovenskej televízie. Je autorom viacerých kníh o kultúre a histórii Rómov.  


V pôvodnej verzii textu bola veta, že Elenina matka sa ako jediná obyvateľka osady zaujímala o vzdelanie svojej dcéry. Redakcia znienie po konzultácii s autorom komentáru upravila.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika