Už ako tínedžerka chodila do rómskeho zboru Čhavorenge, kde bola jedinou nerómskou speváčkou. „Očarila ma emócia, expresivita a sila, ktorú v sebe nesie toto hudobné dedičstvo,“ vysvetľuje Júlia Kozáková.

Skúsenosť v zbore Idy Kelarovej a vystúpenia v rómskych osadách ju priviedli k štúdiu sociálnej antropológie a etnomuzikológie. Na univerzite v Londýne si však všimla, že rómskej kultúre sa nevenuje veľa priestoru, hoci Rómovia žijú po celom svete.

Zorganizovala preto sériu koncertov rómskej hudby, z ktorých neskôr vznikol album Manuša. Kozáková zaň v roku 2022 získala ocenenie Rádiohlavy. „Pre interpreta je úžasné, keď môže robiť hudbu, ktorá prináša radosť. Plán je teda pokračovať,“ hovorí speváčka.

Projekt jej okrem popularity priniesol aj lepšie pochopenie seba samej. Hovorí, že jej umelecké „ja“ je iné než tradičné piesne, ktoré interpretuje. „Som jemnejšia, hĺbavejšia. V mojej každodennej realite riešim iné témy než ľudia, ktorí tvorili rómsky folklór v kuchyniach a prežívali ho ako svoj autentický život.“

Aktuálne Kozáková končí štúdium jazzového spevu v Brne a chystá sa na prestížny program do Valencie, počas ktorého bude rozvíjať vlastnú autorskú tvorbu.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa ako Nerómka cítila medzi rómskymi spevákmi; ako si vytvára priestor na vlastnú tvorbu a prečo je pre ňu pohodlnejšie písať v angličtine než v slovenskom jazyku.

Ste hudobníčka, ale mali ste k hudbe vzťah vždy? Čo vás bavilo v detstve?

Nedávno som si prezerala rodinné videá, keď som bola dvoj- či trojročná. Už vtedy bola hudba súčasťou môjho života. Odjakživa som spievala a venovala sa hudbe. Otec hrával na husliach a na gitare, mama na heligónke a už odmala ma učila množstvo piesní.

Znie to, akoby ste boli rodinná kapela.

Veru to tak aj vyzeralo, keď som si prezerala tie videá. Nepamätám si však, že by hudba a folklór boli naším každodenným rituálom, hoci boli u nás veľmi prítomné, čo ma ovplyvnilo. Neskôr som začala chodiť do folklórneho súboru. Mala som asi šesť rokov a ostala som tam až do pätnástich a potom som nejaký čas pokračovala v ďalšom súbore pre starších. 

V akom súbore ste pôsobili?

Pochádzam z Bratislavy chodila som do detského folklórneho súboru Hájenka. Mám naň veľmi pekné spomienky. Myslím si, že dieťa veľmi formuje, keď vyrastá s hudbou. Zvyká si na vystupovanie na pódiu, zažíva spoluprácu v kolektíve a zároveň prekonáva trému. To, že som mala pravidelný kontakt s hudbou, či už prostredníctvom spevu alebo tanca, mi veľmi pomohlo pri vývoji a rozvíjaní hudobnosti. Neskôr som bola súčasťou Folklórneho súboru Gymnik.

Kedy sa váš záujem zameral výlučne na spev?

Spev u mňa vždy dominoval. Hrala som aj na klavíri, ale postupne ma prestalo baviť čítať noty. Mala som dobrý hudobný sluch, no otec ma nenútil chodiť na hodiny, takže som to nechala. Dnes si hovorím, že je to možno škoda, pretože som mohla mať plnohodnotný nástroj, s ktorým by som vystupovala. Teraz hrám len príležitostne, keď tvorím a doprevádzam sa, vystupujem však výlučne ako speváčka. Už v súbore mi často prideľovali sóla, takže bolo jasné, že spev je mojou najsilnejšou stránkou.

Mali ste v rámci slovenského folklóru, ktorý vás sprevádzal v začiatkoch, obľúbené piesne z konkrétnych regiónov?

Spočiatku som piesne nerozlišovala podľa regiónov. Až neskôr po skončení detského súboru, som si začala uvedomovať lokálne rozdiely. V súbore sme mali tance z rôznych oblastí, niektoré som mala radšej, iné menej. Toto vnímanie prišlo až na strednej škole.

Na akej strednej škole ste študovali?

Chodila som na Gymnázium Jura Hronca v Bratislave.

Nepremýšľali ste o konzervatóriu?

Chvíľu som navštevovala Cirkevné konzervatórium v Bratislave, kde som bola na jazzovej špecializácii u pána Františka Báleša. Išlo o špeciálne hodiny, ktoré prebiehali raz do týždňa a zastrešovalo ich spomínané konzervatórium.

Vysokú školu ste však vyštudovali v Londýne. Čo vás tam priviedlo?

Po strednej škole som si dala rok pauzu, pretože som si nebola istá, či sa chcem naplno venovať hudbe alebo si mám nechať nejaké zadné vrátka. Keďže som sa dobre a rada učila, zaujímali ma aj iné veci. Nakoniec som sa však rozhodla ísť do Londýna, kde som študovala sociálnu antropológiu a etnomuzikológiu. Bola to veľmi dobrá skúsenosť, hoci dnes by som sa rozhodla inak.

To je zaujímavá kombinácia odborov. Ako ste sa k nej dostali?

Pôvodne som nastúpila len na sociálnu antropológiu. Počas prvého týždňa som však zistila, že ju môžem kombinovať s etnomuzikológiou, kde bolo viac zamerania na hudbu. Požiadala som teda o zmenu a bola mi umožnená. Obe disciplíny sa krásne dopĺňajú a súvisia.

Prečo ste si vybrali práve sociálnu antropológiu?

Zaujímala ma rómska komunita a súvislosť medzi tým, v akých podmienkach sa človek narodí a ako ho to ovplyvňuje. Už skôr som sa venovala akémusi pozorovateľskému výskumu bez toho, aby som vedela, že je to jedna z antropologických metód. Stačí byť na mieste, pozorovať, zapisovať si a pochopiť niektoré súvislosti zvnútra skupiny ľudí.

Bol za tým nejaký konkrétny impulz, alebo ste sa k tejto téme dostali prirodzene?

Mojou motiváciou bola dovtedajšia skúsenosť s rómskou kultúrou a hudbou. Tie ma priviedli k intenzívnejšiemu premýšľaniu o určitých témach. Keď som išla do Londýna, mala som už za sebou osem rokov pôsobenia v rómskom zbore Čhavorenge, kde som bola jedinou nerómskou speváčkou.

Ako ste sa dostali do tohto zboru?

Keď som mala trinásť rokov, dostala som od rodiny ako dar workshop u speváčky Idy Kelarovej, ktorá vedie rómsky zbor pre deti a mládež Čhavorenge. Bolo to intenzívne päťdňové školenie a pre mňa prvý kontakt s rómskou hudbou. Očarila ma emócia, expresivita a sila, ktorú toto hudobné dedičstvo nesie.

Pamätám si, že po workshope som bola smutná, pretože som ho nemala s kým zdieľať. Chcela som zažiť viac, pozrela som si preto ďalšie termíny a premýšľala, ako si na nich našetriť. Ida ma nakoniec pozvala na rómsku letnú školu Romano Drom, kde som spoznala deti zo zboru. Nepočítala som s tým, že s nimi budem vystupovať, no nakoniec sa tak stalo.

Ako vás deti v zbore prijali? Nemali pochybnosti, že nerómska dievčina spieva ich piesne?

Prijali ma veľmi dobre, nikdy som sa nestretla s odmietnutím. Myslím si, že vnímali, že som tam prišla s rešpektom a úprimným záujmom. Nebola som tam preto, aby som ich hodnotila alebo pozorovala ako atrakciu. Chcela som byť súčasťou ich sveta a učiť sa. Myslím si, že to vycítili.

Zmenila táto skúsenosť váš pohľad na hudbu?

Určite áno. Som veľkým zástancom skupinového spevu, a rómska hudba ho ešte viac umocňuje. Či už ide o vyjadrenie ťaživých emócií alebo o radosť z prítomného okamihu, rómska hudba je intenzívna. Má obrovskú silu a energiu.

Aké bolo zloženie detí v zbore? Pochádzali z rôznych prostredí?

V zbore som strávila osem rokov, za ten čas sa v ňom vystriedalo množstvo ľudí a detí. Keď som odchádzala, už tam nebol nikto z tých, ktorých som v zbore našla na začiatku. Navštevovali ho deti z Česka a Slovenska z rôznych lokalít a z veľmi odlišných sociálnych vrstiev. Stretla som tam deti z najchudobnejších pomerov – napríklad z osád na východnom Slovensku – ale aj deti, ktoré žili takmer úplne integrované v mestách.

Akým spôsobom prebiehal výber detí do zboru?

Buď sa robili nábory, alebo mala Ida Kelarová kontakty na sociálnych pracovníkov pôsobiacich v jednotlivých lokalitách, ktorí jej dali tip na konkrétnych ľudí. Následne tam vyrazili na návštevu.

Neskôr sa začala spolupráca s Českou filharmóniou, čo bol pre zbor významný míľnik. Koncertovali sme spolu v rómskych osadách aj v zahraničných mestách vrátane prestížnych priestorov, akým je napríklad Rudolfinum v Prahe. A keď sme do nejakej osady prišli koncertovať, miestni sa o tom dozvedeli a deti, ktoré mali záujem, sa mohli pridať do zboru.

Ako ste vnímali vystúpenia v rómskych osadách?

Bolo to pre mňa jedno veľké dobrodružstvo a objavovanie sveta. Keď sme prišli do rómskych osád, bolo to, akoby sme priniesli akési svetlo – niečo pozitívne, čo sme mohli zdieľať s ľuďmi, alebo sme sa s nimi jednoducho zabavili.

Samozrejme, zažili sme aj ťažšie momenty. Najbolestivejší zážitok, ktorý si pamätám, je asi z Hermanoviec. Skúsenosť s touto osadou nás všetkých veľmi zasiahla, najmä kvôli podmienkam, v akých tam ľudia žili. Človek ani nechce veriť, že takéto podmienky môžu existovať v našej krajine.

Ovplyvnili tieto skúsenosti vaše rozhodnutie o ďalšom štúdiu?

Áno, presne. Niektoré obrazy, ktoré som počas tohto obdobia videla, ma priviedli k hlbšiemu pochopeniu zdrojov konfliktov medzi majoritou a minoritou. Zrazu som jasne videla príčiny niektorých problémov, ktorým som dovtedy možno tak dobre nerozumela. A začalo mi dávať zmysel správanie, ktoré sa na prvý pohľad môže javiť ako toľko opakovaná „neprispôsobivosť“ – napríklad školská dochádzka.

Platí, že je dôležité viesť deti k dodržiavaniu pravidiel, dávali sme na to dôraz aj v zbore. Ida deti motivovala. Bola to nutnosť, aby chodili do školy a dosahovali výsledky. Len tam mohli byť súčasťou zboru. Zároveň som sa však naučila pýtať otázku „prečo“.

Pochopila som, že príčiny spomínaných problémov nie sú jednoduché. Nie je to o tom, že by človek žijúci vo vylúčenej komunite nechcel nič robiť, alebo sa od rána do večera len zabával. Za všetkým sú dôvody, pre ktoré je pre niekoho ťažké plniť spoločenské očakávania a môže byť napoly rezignovaný, alebo má priority nastavené úplne inak.

Existuje množstvo príčin, prečo situácia môže dopadnúť tak, že dieťa má katastrofálnu školskú dochádzku. Nie je to o tom, že by bolo „zlé“ alebo že by to malo „v krvi.“ Vedie k tomu veľa faktorov, ktoré som sa naučila vnímať počas mojej skúsenosti s deťmi v zbore. A to všetko ma priviedlo k štúdiu sociálnej antropológie a etnomuzikológie.

Po odchode do Londýna ste popri tejto téme založili kapelu. Ako vznikol tento nápad?

Prvý rok som v Londýne študovala prezenčne, ale potom prišla pandémia. Druhý rok som pokračovala takmer celý dištančne, teda z domu, a tretí rok som oba spôsoby štúdia kombinovala. Študovala som na Škole orientálnych a afrických štúdií na Londýnskej univerzite (SOAS University of London), kde bolo zastúpenie obrovského množstva rozmanitých menšín a kultúr. Všimla som si ale, že veľmi málo priestoru bolo venovaného rómskej kultúre, a to napriek tomu, že Rómovia žijú prakticky všade po svete. O rómskej kultúre sa tam nehovorilo takmer vôbec. Povedala som si preto, že to musím zmeniť.

Chcela som, aby aj ľudia na mojej londýnskej škole spoznali krásu rómskej kultúry. Rozhodla som sa preto zorganizovať koncert rómskej muziky a projekt som nazvala Manuša, čo po rómsky znamená „ľudia“. Koncert bol súčasťou SOAS Concert Series, čo je pravidelný cyklus world music koncertov organizovaný mojou vtedajšou univerzitou. Podarilo sa mi na to získať grant na vycestovanie, hoci koncerty sme napokon kvôli pandémii museli zrealizovať online.

Keďže pôvodný rozpočet bol určený na zahraničnú cestu, mali sme dostatok prostriedkov na to, aby sme išli do štúdia a pripravili z koncertov kvalitný videozáznam. Napriek covidovým obmedzeniam sme tak dokázali priniesť rómsku kultúru širšiemu publiku online.

Akí hudobníci vystúpili na spomínanom koncerte?

Boli to slovenskí Rómovia, niektorí mali aj maďarský pôvod. Po odvysielaní sa koncertný záznam rýchlo rozšíril, a to nielen medzi londýnskym publikom, ale aj medzi našimi známymi a muzikantmi. Rómovia naň reagovali veľmi pozitívne, čo nás povzbudilo a rozhodli sme sa nahrať album Manuša. Jeho základ tvorí repertoár, ktorý sme nahrali na prvom koncerte.

Ako ste vyberali piesne?

Podľa toho, čo sa mi páči. V Idinom (Kelarovej, pozn. red.) zbore sme spievali prevažne súčasnú rómsku tvorbu, ktorú píše jej manžel Desiderius Dužda. Môj výskum tradičných piesní však išiel vlastnou cestou.

Vždy ma fascinovali halgatové, teda pomalé, ťahavé a smutné skladby. Ich rómske melódie a harmónie sú nádherné a texty sú veľmi explicitné a boľavé. Sú odlišné od slovenského folklóru, ktorý býva viac poetický a obrazotvorný. Rómske halgatové piesne pomenúvajú veci priamo, hovoria o smrti, nešťastnej láske či chudobe. To je na nich pre mňa veľmi silné.

Mnohé rómske piesne sa ďalším generáciám odovzdávajú len ústne. Ako prebiehal váš výskum?

Veľmi mi pomohla práca etnologičky a muzikologičky Jany Belišovej, ktorá navštívila množstvo rómskych komunít. Zaznamenala texty rómskych piesní, ich preklady do slovenčiny a angličtiny, a vytvorila aj video a audiozáznamy. Boli pre mňa fascinujúce.

Okrem toho je pre mňa veľkou pomocou YouTube. A, samozrejme, osobné návštevy. Najsilnejšie zážitky mám vtedy, keď hudba vzniká prirodzene – napríklad v kuchyni alebo inak počas každodenného života. Vždy som mala pripravený telefón, aby som si mohla nahrávať pesničky, ak sa mi nejaká zapáčila.

Nechodila som však na návštevy s cieľom nahrávať, to sa dialo skôr spontánne. Skôr než cielený výskum to bolo uchovávanie či neskoršie hľadanie piesní, ktoré ma oslovili.

Ako by ste definovali zvuk a štýl vašej kapely?

Naša kapela má určite vlastnú zvukovú pečať, ktorá je tvorená tým, ako chalani hrajú. Nie sme zameraní na určitý regionálny štýl alebo konkrétny žáner, skôr hráme rôzny mix, no spôsob hrania má svoj charakter. Náš zvuk je ovplyvnený aj tým, že basista, violista a gitarista pochádzajú z Maďarska, takže sa v ňom objavuje aj tento nádych.

Čo sa vám na rómskej hudbe osobne najviac páči?

Pre mňa je rómsky folklór neuveriteľný, nenašla som lepší žáner na filtrovanie emócií. Niekedy sú texty piesní, ktoré interpretujem, odlišné od môjho života. Nie sú autentické vo vzťahu k môjmu momentálnemu bytiu, pretože ide o tradičné piesne, ktorých slová nemajú priamu spojitosť s mojím osobným príbehom.

No dôležitý je pre mňa zážitok z tejto muziky a možnosť úplne sa jej odovzdať. Hudba mi prináša radosť a energia chalanov v kapele tento pocit ešte viac umocňuje. Je to pre mňa vždy veľké potešenie.

Je pre vás hudba zároveň istou formou terapie?

Áno, je to pre mňa neuveriteľne uvoľňujúce a to aj vtedy, keď robím inú muziku alebo píšem vlastné skladby, kde sú texty aj osobne výpovedné.

Ovládate rómsky jazyk?

Rómčinu ovládam do tej miery, že rozumiem textom, ktoré spievam, a viem komunikovať na bežnej hovorovej úrovni. Treba však povedať, že medzi jednotlivými regiónmi sú veľké rozdiely a navyše, v každej krajine sa hovorí trošku inak.

Nie som expertka na rómsky jazyk, ani ním nehovorím plynule. Moja znalosť bola lepšia, keď som trávila viac času v rómskych komunitách. Chalani z kapely po rómsky nehovoria, takže ich jazyk sa v tejto podobe vytráca, čo je podľa mňa škoda. Mnohí Rómovia, ktorí žijú v mestách a nie v komunitách, už rómčinu neovládajú alebo ňou hovoria iba čiastočne, pričom používajú aj slová zo slovenčiny.

Keď ste boli v rómskych osadách a stretávali ste sa s miestnymi, ako reagovali na váš záujem o ich hudbu?

Reagovali veľmi dobre. Do osád som chodila na návštevu za ľuďmi zo zboru a vždy ma prijali familiárne. Dvomi najsilnejšími lokalitami pre mňa boli Liptovský Mikuláš a Poštárka pri Bardejove. Neskôr, keď sa moja hudba začala viac dostávať do povedomia, prišli aj reakcie typu, že ja aj tak nikdy nebudem spievať ako Rómka.

Podobné komentáre ma zaskočili, najmä keď som bola ešte mladšia. Keď som mala sedemnásť rokov, oslovili ma ako sólistku na festival, kde som mala spievať rómsku hudbu. Bola som neistá, preto som sa spýtala Idy Kelarovej, ktorá bola pre mňa autoritou, či si to vôbec môžem dovoliť. Povedala mi, že určite áno, a to ma povzbudilo.

Aj dnes je však veľkou otázkou, kto a za akých podmienok môže interpretovať hudbu z kultúry, do ktorej nepatrí – najmä ak ide o znevýhodňovanú kultúru. Úplne rozumiem rozhorčeniu ľudí, ktorí sú na to citliví. Musím však povedať, že takéto reakcie tvoria iba možno päť percent zo všetkých komentárov.

Čo riešia ľudia najviac?

Často ide o komentáre na internete, osobné konfrontácie sa takmer nikdy nestávajú. Úplne však rozumiem tomu, že táto téma brnká na citlivé struny. Niekedy ma dokonca baví čítať, ako sa ľudia v komentároch hádajú. Jeden tvrdí, že musím byť aspoň polovičná Rómka a druhý mu oponuje.

K tejto téme však pristupujem s veľkým rešpektom a pýtam sa na to ľudí, na ktorých názore mi záleží. Zaujíma ma, ako sa s touto otázkou popasovať tak, aby som našla dobrú odpoveď, ktorá bude v prvom rade v súlade s mnou samou.

Ako k tomu teda pristupujete?

Vždy som hovorila, že sa nesnažím spievať ako Rómka. Uvedomujem si, že niektoré autentické črty rómskeho spevu jednoducho nemám. Rómske piesne spievam svojím spôsobom. Veľmi si však dávam pozor na muzikantské veci, ako je frázovanie či jazyk, aby bol môj spev správne zvládnutý. To sa deje pomerne prirodzene, čo je asi najmä vďaka množstvu času, ktorý som počas dospievania strávila v obklopení touto hudbou. Nikdy nebudem spievať ako Rómka, no to, čo robím, napriek tomu veľkú väčšinu Rómov oslovuje. Páči sa im to a majú to radi.

Nedávno sme boli s kapelou vo Fínsku, kde som mala možnosť rozprávať sa s rómskymi muzikantmi. Viedla som niekoľko zaujímavých rozhovorov o tom, kto môže interpretovať rómsku hudbu a kedy je to v poriadku. Veľmi ma baví otvárať tieto otázky a skúmať ich.

Je jednoduché povedať si, že mi je jedno, čo si kto myslí, pretože ma to baví, no ja chcem spätnú väzbu pochopiť a ďalej sa rozvíjať.

Vrátim sa späť – váš album a všetko, čo po ňom nasledovalo, vznikol vlastne z momentu, keď vás hnevalo, že v Londýne nepoznajú rómsku kultúru. Je možné, že keby vám nenapadla táto myšlienka, možno by sa to celé neudialo?

Je to presne tak. Skôr než hnev to bol silný pocit, že tam chcem priniesť to, čo milujem. Hovorila som si, že aj africké a ázijské kultúry sú pekné, no mali by ste počuť aj rómsku hudbu. To ma poháňalo.

Máte s projektom a albumom Manuša ďalšie plány?

Pôvodne bol prvý koncert a album myslený ako debut – akýsi odrazový mostík. Ale veci sa rozbehli tak, že som zostala sama prekvapená. Zároveň je to projekt s muzikantmi, ktorých obdivujem, a s hudbou, ktorú milujem. Máme veľa fanúšikov, ľudia chodia na koncerty a sledujú nás, čo ma veľmi teší. Pre interpreta je úžasné, keď môže robiť hudbu, ktorá prináša radosť. Plán je teda pokračovať.

Projekt Manuša ma stále prekvapuje a posúva. Okrem popularity a nadšenia je pre mňa dôležité, že mi pomohol lepšie pochopiť, kto som a čo vlastne chcem od hudby.

Robím však aj vlastnú muziku. Po troch rokoch v Londýne som išla do Brna študovať jazzový spev. Momentálne končím tretí ročník bakalárskeho štúdia na Janáčkovej akadémii múzických umení (JAMU). Pochopila som, že muzike sa chcem venovať naplno. Chcem tráviť čas s hudbou, a to aj v rámci univerzitného štúdia.

Novinkou je, že som bola prijatá na magisterské štúdium na medzinárodne prestížnej Berklee College of Music aj s krásnym štipendiom. Je to ročný program na ich campuse vo Valencii, kam by som mala nastúpiť v septembri. Odbor sa volá Mastef of Contemporary Performance a budem počas neho rozvíjať autorskú tvorbu. Zatiaľ presne neviem, aké budú ďalšie životné kroky, ale mám niekoľko nápadov. Riešim veľa otázok súvisiacich s mojou identitou a tým, čo pre mňa znamená.

Na čo ste prišli?

Uvedomila som si, že rómsky folklór ako žáner, ktorý interpretujem, síce milujem, ale nevyjadruje úplne moje „ja“. Keď hovoríme o umení ako o nástroji, cez ktorý má človek možnosť tvoriť a vyjadrovať to, čo žije, pozoruje alebo prežíva, reagovať na spoločnosť a súčasné javy, tak v tomto zmysle rómsky folklór nie je mojou osobnou výpoveďou.

Interpretujem tradičné piesne, ktoré sú už vytvorené. Sú súčasťou kultúry a komunity, do ktorej ja nepatrím, hoci ju milujem. Moje umelecké ja je iné.

Aké je vaše umelecké „ja“?

Som jemnejšia, hĺbavejšia. Mám rada svoju súčasnosť, v ktorej je množstvo podnetov a inšpirácie. V mojej každodennej realite riešim iné témy než ľudia, ktorí tvorili rómsky folklór v kuchyniach a prežívali ho ako svoj autentický život.

Toto uvedomenie mi spôsobilo vnútornú dilemu. Čo s projektom, ktorý je fantastický, má veľkú podporu a ľuďom prináša radosť? A na druhej strane, čo s mojou dušou, ktorá si hľadá vlastnú cestu, ktorá by ju nasýtila a umožnila jej autenticky sa realizovať?

Je tu však ešte jeden rozmer. Myslím si, že v momente, keď sa hudobník stáva profesionálnym umelcom, nie je úplne možné mať vždy na sto percent zosúladenú osobnú identitu a umelecké vystupovanie. Vždy je to nejaký balans medzi remeslom a sebavyjadrením.

Napríklad aj samotný proces od tvorby albumu až po jeho vydanie môže trvať rok, dva alebo aj 10 rokov. A už len to je čas, za ktorý sa toho veľa zmení. Pre tvorcov preto častokrát nie je ich nový album aktuálny v ich osobnom živote, hoci život ich hudby sa práve začína. Táto dilema vo mne zostáva, no zároveň je dôležitou súčasťou mojej cesty a je dobre, že som si ju pomenovala.

Môžeme sa teda tešiť aj na pokračovanie Manuše?

Áno, rada by som spravila druhý album, hoci som si do určitého bodu nebola istá, či to naozaj chcem. Teraz to však vidím jasne – dáva to zmysel a bola by škoda zastaviť to násilne v tomto bode. Projekt Manuša žije spolu so mnou a vnímam ho aj ako určitú formu služby a záväzku. Navyše, medzičasom máme materiál na druhý album. Koncertujeme už tretí rok, takže repertoár vznikal postupne. Bola by škoda nenahrať ho, keď je už takto pripravený.

Sú v ňom aj modernejšie piesne alebo ostávate pri tradičných?

Bude to mix. Na albume sa objavia tradičné piesne, ale aj niečo viac. Do piesní už budeme viac zasahovať a máme medzi nimi aj zopár skladieb z Rumunska. Myslím si, že nový album bude v niečom iný ako ten prvý, no nechcem úplne ísť do modernej rómskej hudby, do rompopu alebo niečoho podobného. Rada by som zachovala zvuk cimbalovky, ktorý je pre mňa charakteristický a veľmi dôležitý.

Keď sa vrátime k vášmu hudobnému „ja”, akým spôsobom vzniká vaša tvorba?

Keďže študujem na JAMU, skúšam rôzne veci a vytváram si priestor na vlastnú tvorbu a škola ma v tom podporuje. Mám úžasnú učiteľku, ktorá ma povzbudzuje, aby som písala vlastné veci. Rodí sa to postupne z toho, čo mám rada. Snažím sa chrániť si čas a priestor na vlastnú tvorbu. Zapisujem si napríklad témy či dojmy zo stretnutí, ľudí alebo zo situácií, ktoré ma oslovia. Mám tiež množstvo zvukových nápadov, ktoré si zaznamenávam, keď mi niečo napadne. Keď si len tak sadnem za klavír a začnem hrať, niekedy vznikne niečo, čo sa mi páči a hneď si to poznačím.

Keď mám potom čas tvoriť, vraciam sa k týmto nápadom a čerpám z nich. Vyberiem si niečo, čo so mnou v danom momente rezonuje najviac a začnem rozpracovávať túto tému alebo hudobný motív. Tento proces je pre mňa veľmi dôležitý a baví ma.

V akom jazyku píšete texty?

Píšem v rôznych jazykoch. Hovorím aj po španielsky, pretože som počas strednej školy žila v Španielsku, takže veľa píšem aj v tomto jazyku. Nejaké texty mám aj v angličtine a rómčine. Najväčší problém písať mám, paradoxne, po slovensky, aj keď sa mi to veľmi páči.

Sú pre vás angličtina a španielčina komfortnejšie?

Je to komfortnejšie, pretože do cudzej reči sa človek môže trochu „zabaliť“. Mám pocit, že v slovenčine som najviac „nahá“. Zároveň som v slovenčine na seba oveľa prísnejšia. Možno je to tým, že je to môj materinský jazyk. Napríklad v angličtine mi prejdú aj veci, ktoré by som v slovenčine vnímala ako klišé, alebo by mi prišli neprimerané.

Môže to byť spôsobené aj tým, že angličtina je sama o sebe flexibilnejší jazyk. Alebo je to jednoducho tým, že voči slovenčine mám menší odstup. Keďže je mojím rodným jazykom, cítim väčší tlak na to, aby bolo všetko dokonale premyslené a hlboké.

Študujete jazz, je vaša tvorba „šmrncnutá“ týmto smerom?

Moja tvorba kopíruje súčasnú hudbu. Mám rada pesničkársky prístup prístupný aj pre ľudí, ktorí nie sú jazzoví hráči alebo poslucháči. Napriek tomu je moja skúsenosť zo štúdia a počúvania jazzu v mojej tvorbe citeľná. Veľmi ma inšpiruje dnešná španielska pesničkárska scéna, ktorá je mimoriadne silná. Má v sebe niečo jedinečné, čo ma oslovuje.

Podelíte sa s nami o vaše hudobné tipy?

Z kategórie španielskej pesničkárskej scény sú to Silvia Perez Cruz (špeciálne album Toda La Vida Un Día), Rita Payes, Magalí Sare, portugalská speváčka MARO alebo Salvador Sobral z Portugalska. Zo súčasnej rómskej hudby sú to Parno Graszt (Maďarsko), Monika Lakatos (Maďarsko), Tcha Limberger (Belgicko), Pekovci (Slovensko), Kale (Česko), Roby Lakatos (Maďarsko), Cristi Nuca (Rumunsko), Kalmán Balogh (Maďarsko), Branko Bako Jovanovič (Srsbko/Rakúsko), Marian Batanasi – Mexicanu (Rumunsko), Lajos Sarkozy (Maďarsko) a Drahoslav Banho (Slovensko).

Júlia Kozáková Slovenská world music a jazzová speváčka. Absolvovala štúdium etnomuzikológie a antropológie na SOAS University v Londýne, v súčasnosti študuje jazzový spev na Janáčkovej Akadémii v Brne. Jej prelomový debutový album Manuša (2022), na ktorom interpretuje rómsku tradičnú muziku, jej priniesol medzinárodný úspech. Koncertovala vo Veľkej Británii, Nórsku, Belgicku, Taliansku, Estónsku, Českej republike, Poľsku, Maďarsku, Srbsku, Fínsku na Slovensku a tiež na WOMEX 2023 v Španielsku. V roku 2022 získal album Rádiohlavu za „najlepší slovenský album world music“. Júlia Kozáková bola s albumom Manuša nominovaná na ocenenie „Bets New Talent Award“ európskou platformou UpBeat a na ocenenie „Roma Spirit“ za rozvoj rómskej kultúry. Okrem svojho sólového projektu je Julia sólistkou v jazz-world kapele SOLE (album ELOS, CPL Music 2024) a v kapele O Gadže Bašaven (EP Baro Histos, 2024). 

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].