Chcú bývať vo vlastnom a necítiť sa zle za druhých. Čo si od života sľubujú mladí z vylúčených komunít
„Dnešní mladí si servítku pred ústa nedávajú – keď sa im niečo nepáči, povedia to. No niekedy si slobodu prejavu uplatňujú aj neprimeranou formou,“ píše pedagogická asistentka z Jarovníc.
Ak by som mala porovnať svet mladých Rómov a Rómok z „mojej“ obce Jarovnice s tým, ako som ho v ich veku vnímala ja, vidím pomerne veľký rozdiel. Na druhej strane, niektoré veci sa nezmenili vôbec.
Už niekoľko rokov pracujem s mladými ľuďmi z rómskej komunity. Sprevádzam ich od deviateho ročníka základnej školy až po koniec tej strednej. Rozprávame sa o vyučovaní, živote, vzťahoch, budúcnosti, ale aj o témach, o ktorých sa možno doma alebo v triede otvorene nebavia. Čím viac ich počúvam, tým viac si uvedomujem, že mladí ľudia veľmi dobre vedia, čo chcú od života. Nie vždy však veria, že im to spoločnosť umožní.
Túžby ako všetci, obavy oveľa väčšie
Raz som im položila jednoduchú otázku: „Čo by ste chceli robiť po skončení školy?“
Ich odpovede boli takmer rovnaké. Chcú mať vlastný byt, pracovať – pokojne aj v dvoch zamestnaniach, cestovať, chodiť na študijné pobyty v rámci programu Erasmus, spoznávať svet a až neskôr si založiť rodinu. Potešilo ma to. A ešte viac ma potešilo, keď som zistila, že pri niektorých túžbach sa inšpirovali aj mnou. Vidia, že pracujem, študujem, cestujem a bývam samostatne. A zrazu chcú podobné veci zažiť aj oni.
Lenže potom som im položila ďalšiu otázku: „Aké sú vaše obavy?“
A pri nej už odpovede neboli také veselé. Mladí ľudia sa boja, že ich spoločnosť neprijme a že aj keď dokončia školu, nebudú si vedieť nájsť prácu. Majú obavu, že im niekto odmietne prenajať byt, pretože sú Rómovia. A že keď si raz budú chcieť kúpiť dom v inom meste alebo dedine, narazia na predsudky.
Ešte viac ma však zarazilo, že niektorí z nich sa boja aj ľudí z vlastnej komunity. Majú obavu zo závisti, posmechu a z toho, že keď sa rozhodnú žiť inak, ich vlastné okolie ich namiesto podpory začne zhadzovať. To je niečo, čo veľmi dobre poznám aj ja.
Nie je jednoduché vyrastať v komunite, kde sa niekedy viac rieši, kto čo má, než to, koľko úsilia ho stálo dopracovať sa k tomu. Samozrejme, neplatí to o každom. Aj v našej komunite je veľa ľudí, ktorí druhým úprimne prajú. Ale nemôžeme sa tváriť, že závisť, posmech a zosmiešňovanie úspešnejších medzi nami neexistujú.
Sama sa občas stretávam s poznámkami typu, že sa hrám na učiteľku, pretože študujem vysokú školu. Ale čo je zlé na tom, že človek študuje a pracuje na sebe, lebo sa nechce uspokojiť s tým, čo aktuálne má?
Mňa už podobné poznámky tak ľahko nezastavia, ale mladí ľudia ich počúvajú. Vidia, čomu čelím, a prirodzene sa pýtajú, či to raz nebude podobné aj v ich prípade. Vtedy si uvedomujem, že mladým nestačí hovoriť, aby si verili. Potrebujú vidieť, že má zmysel nevzdať sa.
Keď podpora jedného znamená celý svet
Ďalej som sa mladých ľudí z rómskej komunity opýtala, v kom nachádzajú oporu, keď ju potrebujú. Myslela som si, že väčšina spomenie rodičov a rodinu. Niektorí ich aj spomenuli, no nie všetci.
Mnohí hovorili o učiteľoch, kamarátoch, mentoroch, obci či iných ľuďoch. To sú pre nich osoby, ktoré im dokážu pomôcť alebo ich povzbudiť. Jeden z chlapcov mi povedal, že aj keby ho nepodporovala vlastná rodina, stačilo by mu, keby mal podporu odo mňa a od ľudí, ktorí mu veria. Aj svojej rodine chce dokázať, že na to má. To vo mne zostalo.
Pre mladého človeka môže mať veľký význam aj jeden dospelý, ktorý ho berie vážne. Nie každý má doma niekoho, kto mu povie, aby sa pustil do výzvy, lebo ju určite zvládne. Rovnako nemá doma každý rodičov, ktorí poznajú možnosti štúdia, štipendií, cestovania alebo práce v zahraničí.
Preto je dôležité, aby mali mladí okolo seba mimo rodiny aj iných blízkych ľudí, ktorí ich dokážu nasmerovať. Ja sa im snažím ukazovať možnosti, ktoré možno nepoznali. Povzbudzujem ich, aby cestovali, vzdelávali sa, spoznávali nové prostredie a nebáli sa skúšať nové veci. Nechcem im však hovoriť, že keď budú pracovití a slušní, všetko pôjde ľahko – nepôjde. Bolo by nefér tvrdiť im to.
Prisilný pocit zdieľanej hanby
Hneď môžem uviesť konkrétny príklad, ktorý ilustruje, že to nepôjde ľahko. Niektorí mladí mi povedali, že keď cestujú autobusom a niekto z Rómov sa správa nevhodne, cítia hanbu. A to aj vtedy, keď s dotyčným nemajú nič spoločné.
Boja sa však pohľadov ostatných cestujúcich. Majú pocit, akoby sa správanie niekoho iného automaticky prenášalo aj na nich. Niekedy sa dokonca boja ozvať, aby na seba neupozornili.
Prečo však má mladý Róm cítiť zodpovednosť za správanie cudzieho človeka? Prečo má mať pocit, že musí byť vždy slušnejší, lepší a opatrnejší, len aby niekomu nedal dôvod potvrdiť si vlastné predsudky?
Takéto situácie tínedžerom berú sebavedomie ešte skôr, než vstúpia do dospelého života. A pritom nechcú nič výnimočné. Chcú len byť prijatí, rešpektovaní a dostať rovnakú šancu.
Najprv život, potom rodina
Zaujímavé boli aj naše rozhovory o rodine a deťoch. Viacerí mladí mi povedali, že nechcú mať deti príliš skoro. Najskôr plánujú dokončiť školu, nájsť si prácu, zabezpečiť bývanie, cestovať a až potom premýšľať o založení rodiny. Uvedomujú si, že mať dieťa znamená veľkú zodpovednosť, a nechcú sa dostať do situácie, keď budú finančne závislí od iných.
Vnímam to veľmi pozitívne. Nie preto, že by bolo niečo zlé založiť si rodinu v mladom veku. Páči sa mi, že nad tým premýšľajú. Nechcú robiť rozhodnutia iba preto, že sa to očakáva, alebo že tak žili generácie pred nimi.
Veľa sa učia aj od svojich rovesníkov. Vidia, kto pokračuje v štúdiu, kto pracuje, cestuje, ale aj kto sa dostal do náročnej životnej situácie. Aj z týchto skúseností si postupne vytvárajú vlastné predstavy. Je skvelé, že o rôznych prekážkach rozmýšľajú už dnes, teda vo veku 14 až 18 rokov.
Generačné rozdiely? V rešpektovaní autorít
Keď sme sa s mladými rozprávali o tom, ako som dospievanie zažívala ja pred jedenástimi rokmi, keď som bola v ich veku, zistili sme, že v mnohom sa až tak nelíšime.
Možno oni majú – ako to z generácie na generáciu, našťastie, býva (aspoň zatiaľ) – viac možností. Môžu sa jednoduchšie spoznávať prostredníctvom sociálnych sietí, vidia svet za hranicami svojej obce a vedia o rôznych možnostiach zahraničných programov či štipendií. Sú si vedomí toho, že existuje aj iný život než ten, ktorý vidia každý deň okolo seba.
Badám však rozdiel v prístupe k autoritám. Myslím si, že moja generácia bola vychovávaná o niečo prísnejšie. Rodičia jednoducho povedali a tak to bolo – veľmi sa o tom nediskutovalo.
Dnešní mladí si servítku pred ústa nedávajú. Keď sa im niečo nepáči, povedia to. Keď s niečím nesúhlasia, argumentujú. A keď majú pocit, že sa s nimi zaobchádza nespravodlivo, dokážu sa ozvať. Niekedy si slobodu prejavu uplatňujú aj neprimeranou formou.
Vtedy má človek pocit, že rešpekt voči autoritám sa niekam vytratil. Niektoré veci, ktoré od tínedžerov počúvam, by som si v pätnástich rokoch mame povedať nedovolila. No aj v takých prípadoch sa mi páči, že sa učia obhajovať svoje práva a nechcú iba mlčky prijímať, čo im niekto povie. Možno práve to bude ich výhoda.
Častejšie sa pýtať, viac počúvať
Nechcem mladých ľudí viesť k tomu, aby nevyhnutne išli mojou cestou. Každý z nich je iný a každý má právo na vlastné rozhodnutia. Chcem im však ukázať, že existujú možnosti, ktoré sa oplatí spoznať, a že ich pôvod nemusí určovať, kam až sa môžu dostať.
Zároveň si myslím, že aj my ako komunita by sme sa mali naučiť viac podporovať jeden druhého. Mládež totiž nepotrebuje, aby sme jej dookola opakovali, že má snívať. Tínedžeri potrebujú konkrétne príležitosti a podporu.
Možno by sme sa ich mali na začiatok častejšie pýtať, čo od života chcú. A potom ich konečne začať počúvať. Aj preto som napísala tento článok.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
