V roku 1961 vyšla v náklade 10-tisíc výtlačkov kniha spisovateľa Ruda Morica s názvom Trikrát som ušiel. Rozpráva príbeh dvanásťročného rómskeho chlapca Citra, ktorý opakovane ušiel z domovskej osady, lebo chcel žiť lepší život a chodiť do školy. V skutočnosti je to však dospelácky príbeh, ktorý navyše skrýva ideologický pohľad samotného autora.

Moric poznal dobové reálie zo života Rómov v osadách, ktoré sa objavovali v tlači a poukazovali na ich život odporujúci spoločnosti budujúcej socializmus.

V tom istom roku vyšla ešte jedna kniha s podobným príbehom – Deti kapitána Kohla od publicistu Jiřího Štycha, a to v náklade 12-tisíc výtlačkov. Publikácia opisovala sociálny experiment v takzvanej Škole mieru v Květušíne, z ktorej sa neskôr stal detský domov. Rómski žiaci, ktorí sa doň dostali, boli odlúčení od svojich rodín – niektorí aj násilím. A hoci mnohým z nich vzdelanie pomohlo, zaplatili za to vysokú cenu.

Obe knihy kníh boli vo vysokých počtoch distribuované do knižníc a škôl. Počítalo sa s nimi, ako s povinnou literatúrou nielen pre žiakov, ale aj pre učiteľov.

Súdruh Otázka dostal na starosť „cigánsku otázku“

Podobnosť oboch publikácií pritom nie je náhodná. V oboch príbehoch vystupuje zanietený, priam fanatický učiteľ podporovaný úradníkom, zastupujúci starostlivý štát – u Morica ho obyvatelia osady prezývali súdruh Otázka. Spoločným prvkom sú tiež vojaci ako pomocný personál zabezpečujúci voľnočasové aktivity, zamerané na branné športy.

V Moricovom románe je dôležitý ideologický presah stretnutí detí so živými účastníkmi Slovenského národného povstania, ktorí mladým pripomínali, „kto prelial krv“ za lepšiu budúcnosť.

V oboch knihách sú negatívnymi postavami rómske rodiny, prežívajúce zo štátnych dávok určených deťom. Rodičia sú vykreslení tak, že ak aj pracujú, pravidelne sú na „maródke“. O svoje deti sa nestarajú, naopak, otec alebo mama často končia vo výkone trestu.

Deti v oboch knihách sú ľahko ovplyvniteľné – najmä tie, ktoré žijú v nedostatku všetkého. Magnetom, ktorý ich priťahoval, je preto jedlo. Ak aj utiekli späť za rodičmi do osady, vždy sa vrátili. Na osobnú hygienu si zvykli a ani s učením to nakoniec nebolo také zlé.

Citrov učiteľ Očkaj vopred vedel, ktoré z detí sa stane doktorom či športovcom a ktorá zo žiačok bude učiteľkou. Ak mal niekto z menšiny nerómskych chovancov problém s „cigánmi“, učiteľ mu vysvetlil, že to nie sú „cigáni“, ale „bieli Cigáni“ – s veľkým  „C“. Z jeho pohľadu išlo o deti, ktoré prechádzali dôležitou prevýchovou. Tá z nich mala vytvoriť vzorných a pracovitých ľudí, ktorí budú v tomto zmysle „bieli“ ako ostatní.

Po prázdninovom tábore a pionierskej prísahe pri pomníku povstania sa deti v Moricovom príbehu na jeden deň stretli s rodičmi. Tí ich však nechceli pustiť späť do školy. Dôvodom bolo, že sociálne dávky na deti dostala internátna škola a nie oni. Preto sa rodičia učiteľovi postavili na odpor. V pravú chvíľu však zasiahol súdruh Otázka a „úderným spôsobom“ im vysvetlil, že oni – rodičia – na deti nemajú nárok a môžu byť radi, že štát z nich urobí iných ľudí.

Na dospelých štát zanevrel, deti mali splynúť s väčšinou

V 50. rokoch socialistický štát vynaložil veľa energie aby „zlomil“ z pohľadu režimu problematickú skupinu obyvateľstva. Pomôckou pre úradníkov bola ideologická príručka „Práce mezi cikánským obyvatelstvem“ z roku 1958.

S vylúčenými obyvateľmi osád nad 45 rokov štát už perspektívne nepočítal a prevýchove detí a mládeže mali napomáhať detské domovy. V tomto smere sa predpokladalo, že peniaze vynaložené na výstavbu a rekonštrukciu budov sa spoločnosti mnohonásobne vrátia späť. Rómske deti sa viac domov vrátiť nemali.

Asimilačná prevýchova chovancov z detských domovov sa tým však nekončila, mali pokračovať v závodných učňovských školách, internátoch a na vojenských útvaroch. Vyspelejšia mládež mala byť zaradená do stredných a odborných  škôl. No a „politicky najvyspelejší“ jedinci mali študovať na vysokých školách. Nová budovateľská generácia mala tak byť zbavená prežitkov „cigánskeho spôsobu života“. V konečnom dôsledku mali Rómovia splynúť s českým a slovenským národom.

Posledný návrat – do detského domova

„A to je koniec rozprávania. Opäť sme všetci v domove. Ba čo vravím, predsa nie všetci. Eva s Bakrom chýbajú. Ujec Jovan ostal neoblomný. Milšie sú mu grošíky ako vlastné deti (…). Učiteľ súhlasil, nuž vystriehol som chvíľu, keď Jovan nebol doma a pojal som ich so sebou. Babka nariekala, rukami zalamovala, že jej nezostane nijaká potecha, ale deti sa len driapali za mnou (…). Každú chvíľu spomínajú babku a vtedy je aj mne smutno. Škoda, že aj ju som nemohol vziať so sebou,“ písal Moric v románe Trikrát som ušiel.

Populárny spisovateľ a národný umelec

Rudo Moric (1921 – 1985) pochádzal zo železničiarskej rodiny v Sučanoch. Pôvodným zamestnaním bol učiteľ. Patrí medzi najvýznamnejších a najplodnejších slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Kritika jeho tvorbe vyčítala popisný realizmus a sklon k didaktickosti, napriek tomu boli jeho knihy medzi čitateľmi populárne. Mnohé boli preložené v krajinách budujúcich socializmus. Od roku 1959 až do smrti viedol vydavateľstvo Mladé letá. V roku 1984 bol ocenený titulom národný umelec.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].