Emília Horváthová, rodená Čajánková, pochádzala z horehronského robotnícko-roľníckeho prostredia, ktoré formovalo jej osobnosť. Vyštudovala etnografiu, archeológiu a dejiny umenia na Univerzite Komenského v Bratislave. V tom čase sa uvedené disciplíny študovali spoločne – v jednom odbore a na jednej katedre. Ako absolventka sa napokon z viacerých možností profesionálne zamerala na etnografiu. Veda o ľudovej kultúre bola z dobového hľadiska často preferovanou voľbou, Horváthová si v rámci nej ako objekt záujmu našla opomínanú rómsku kultúru.

Priekopníčka terénnych výskumov v osadách

Československé zákony formálne zabezpečovali rómskym občanom rovnoprávnosť. Tá však mala byť z pohľadu režimu faktická až vtedy, keď sa Rómovia trvalo usídlia a budú činní v pracovnom procese. Na začiatku 50. rokov komunistická strana a ministerstvo vnútra presadzovali dosiahnutie rovnoprávnosti represívnym asimilačným riešením. Ministerstvo informácií, osvety, školstva a kultúry aj akademickí pracovníci sa, naopak, prikláňali k emancipácií a prípadnému uznaniu statusu národnosti.

V napätej situácii, keď sa nepresadila koncepcia riešenia takzvanej „cigánskej otázky“, sa v októbri 1953 uskutočnil z podnetu Povereníctva vnútra prvý odborný prieskum v rómskych osadách v okresoch Poprad a Vysoké Tatry. Členkou prieskumnej skupiny bola aj študentka Emília Čajánková.

Správa z prieskumu konštatuje, že okresné orgány sa uvedenou problematikou zaoberajú len okrajovo. Prieskumníci zistili, že Rómovia si zachovávajú rysy pôvodného kmeňa a zvyšky patriarchálneho spôsobu života. Ich vnútorné spoločenské vzťahy neboli podľa autorov správy dostatočne preskúmané. Konštatovali nízku kultúrnu a mravnú úroveň, a tiež slabú hygienu a voľnejšie mravy, čo však pripisovali dôsledkom biedy. V závere správy prieskumníci uviedli, že úlohou straníckych organizácií je – v duchu dobových zásad národnostnej politiky – v prvom rade vykoreniť všetky etnické predsudky voči Rómom.

O mesiac neskôr sa uskutočnil podobný prieskum v okresoch Revúca a Trebišov. V prieskumnej skupine bol okrem Čajánkovej aj prvý vyštudovaný právnik rómskeho pôvodu Gustáv Karika, budúci funkcionár Zväzu Cigánov/Rómov a jeden z riaditeľov Buťikeru. Prieskumníci navštívili 21 osád a dospeli k rovnakému konštatovaniu ako v predchádzajúcej správe. Povereníctvo vnútra materiál prijalo a odložilo ad acta. Dôvodom odloženia bolo, že povereníctvo nemalo v popise práce starostlivosť o občanov rómskeho pôvodu.

V roku 1954 sa uskutočnil etnografický výskum v rómskych osadách na Gemeri. Skupinu tvorila okrem Čajánkovej pražská etnografka Eva Davidová (rod. Zábranová), študent medicíny Ján Cibuľa, právnik Gustáv Karika a výtvarníčka Míla Doležalová, ktorá kreslila portréty a obydlia rómskych respondentov výskumu. Jej ilustrácie boli neskôr zverejnené v Horváthovej monografii „Cigáni na Slovensku“. Do konca 50. rokov absolvovala medzičasom vydatá Emília Horváthová aj niekoľko samostatných etnografických výskumov v lokalitách na východnom Slovensku.

Podľa vzoru Sovietskeho zväzu

Horváthová v časopise „Kultúrny život“ v článku „Cigáni včera a dnes“ uviedla, že počiatok odborného záujmu o Rómov v Národopisnom ústave Slovenskej akadémii vied sa datuje od roku 1951. Prvé etnografické výskumy ukázali, že Rómovia majú vlastnú historickú minulosť, zachovali si jazyk a vlastnú kultúru. Horváthová navrhla Rómov prioritne skúmať a spoznávať a až potom odstraňovať prežitky a záporné prvky v ich tradičnej kultúre, identifikované väčšinovou spoločnosťou.

V roku 1954 Horváthová publikovala v Slovenskom národopise prvú štúdiu z rómskej osady s názvom „Život a kultúra rožkovianskych Cigáňov“. Skúmala v nej zmeny v spôsobe života rómskej komunity, ktorá časť roku fungovala v režime sezónneho kočovania. Podľa autorky až etnografický výskum určí, ktoré kultúrne prvky sú kladné a môžu sa v budúcnosti rozvíjať a ktoré sa, naopak, budú odstraňovať ako prežitky. Napríklad v Rožkovanoch tradičnú funkciu „vajdu“ nahradila moderná funkcia „správca tábora“.

Horváthová píše, že kvalitatívna zmena v spôsobe života môže nastať odstránením negramotnosti, osvetovou prevýchovou, usadením kočovníkov, prácou v rómskych výrobných družstvách, továrňach či v rómskych roľníckych kolchozoch. Zvyšovaním hospodárskej úrovne sa mala automaticky zvýšiť kultúrna úroveň Rómov. Výsledky, ktoré sa v práci s rómskym obyvateľstvom dosiahli v Sovietskom zväze, mali byť napodobiteľné aj v našich podmienkach.

V podobnom duchu publikovala ďalšie články, najviac v už spomínanom Slovenskom národopise. Obhajovala postupy najvyšších straníckych a vládnych orgánov, ktoré usmerňovala štátna príručka s názvom „Práca medzi cigánskym obyvateľstvom“ (1959). Horváthová bola presvedčená o tom, že Rómovia „deptaní“ predchádzajúcimi režimami nemohli dokázať plniť požiadavky kladené na občanov ľudovodemokratického štátu. Kladné prvky ich kultúry mali postupne splynúť s dominantnou socialistickou kultúrou a tým ju obohatiť.

Monografia Cigáni na Slovensku

Základným dielom Emílie Horváthovej je historicko-etnografický náčrt „Cigáni na Slovensku“, ktorý vyšiel v roku 1964. Monografia sumarizuje literárny, archívny a terénny výskum, ktorý opísal štátmi riadený negatívny politický vplyv na spôsob života Rómov u nás i v európskom kontexte.

Horváthovej terénne etnografické výskumy zaznamenávajú poslednú fázu existencie tradičnej rómskej kultúry, a preto sú zo súčasného pohľadu jedinečné. Podľa Horváthovej za uplynulé tisícročie feudalizmu a kapitalizmu Rómovia nemohli dosiahnuť „vyššiu etnickú vývinovú kategóriu“, teda národnosť. Ich kultúra bola podľa nej preto svojim charakterom predurčená k zániku, z ktorého však vďaka „socialistickému humanizmu“ mala vyklíčiť nová rovnocenná populácia zbavená útlaku a predsudkov. Autochtónnu národnosť teda Rómovia nemohli dosiahnuť ani za socializmu.

Význam monografie tkvie v kombinácii historického, terénneho a dobového pohľadu na rómsku etnickú kultúru. Posledná kapitola je poznačená ideológiou a z hľadiska súčasnosti je učebnicovým príkladom propagácie asimilačného procesu.

„Cigáni na Slovensku“ boli prvou „zakladateľskou“ monografiou napísanou slovenskou autorkou. Výskumné prvenstvo z československého prostredia patrí česko-nemeckému antropológovi a pedagógovi Františkovi Štampachovi, ktorý v roku 1929 publikoval rozsiahlu historicko-etnografickú štúdiu „Cikáni v Československé republice“.

Komisia pre otázky cigánskeho obyvateľstva „mlela naprázdno“

V 70. rokoch sa Emília Horváthová prestala akademicky venovať Rómom a svoju pozornosť obrátila k tradičnej slovenskej kultúre. Prednášala na Katedre etnografie a folkloristiky na Univerzite Komenského v Bratislave. O svojich etnografických výskumoch v rómskom prostredí sa študentom nezmieňovala. Romologickú kariéru na univerzite vymenila za pôsobenie v Komisii vlády Slovenskej socialistickej republiky pre otázky cigánskeho obyvateľstva, ktorá jej umožnila uplatniť svoje poznatky i vplyv na vládnej úrovni.

Štatút charakterizoval komisiu vlády ako poradný a iniciatívny orgán vlády, ktorý zabezpečoval opatrenia vlády na úseku riešenia takzvanej „cigánskej problematiky“. Za prvého predsedu komisie bol v marci 1969 vymenovaný podpredseda vlády SSR Július Hanus. V komisii zasadli námestníci všetkých ministerstiev, predsedovia najdôležitejších spoločenských organizácií, predseda Zväzu Cigánov/Rómov a Emília Horváthová zastupovala Slovenskú akadémiu vied.

Podľa zaznamenaných rokovaní komisie jej členovia kontinuálne prezentovali skreslené názory plné predsudkov a stereotypných hodnotení o rómskom obyvateľstve. Horváthová len v niektorých diskusiách kládla dôraz na „určitý etnický náhľad“, na iný prístup k bývalým kočovníckym skupinám a k Rómom, ktorí boli usadení už skôr.

Pre ostatných členov komisie boli problémy Rómov marginálne, podceňované a prístup štátu nekoncepčne riadený. V roku 1971 odchádzajúci predseda komisie Július Hanus konštatoval: „Diskusia ma utvrdila v názore, že melieme naprázdno.“ Jeho nástupca – minister práce a sociálnych vecí Dezider Krocsány – očakával od členov komisie „revolučné návrhy“, ktoré však nikto neponúkol.

Kapitola v kariére

Emília Horváthová bola najdlhšie pôsobiacou členkou Komisie vlády SSR pre otázky cigánskeho obyvateľstva, a to od marca 1969 do novembra 1988. Z funkcie bola odvolaná aj s prispením prvých vymenovaných rómskych členov komisie. Primárnym dôvodom jej odvolania bola deklarovaná nečinnosť akadémie vied, ktorá podľa uznesení vlády SSR z rokov 1985 až 1987 nezabezpečila interdisciplinárny výskum príčin a riešení prehlbujúcej sa stagnácie rómskeho obyvateľstva.

Sekundárnym dôvodom bol konfrontačný tón Horváthovej komunikácie voči bývalým rómskym členom komisie Antonovi Facunovi a Alojzovi Pompovi. Zakladateľka rómskych štúdií na Slovensku si medzi Rómami nenašla spojencov, ktorí by ju vo funkcii podržali.

Na rozdiel od jej českých generačných spolupútničiek Mileny Hübschmannovej a Evy Davidovej, ktoré sa rómskym štúdiám aktívne venovali po celý profesionálny život, bola táto téma pre Emíliu Horváthovú časom ohraničená kapitola v jej vedecko-ideologickej a pedagogickej kariére.

Emília Horváthová (23. máj 1931 – 10. február 1996) zomrela v roku 1996 vo veku nedožitých 65. rokov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].