V nejakom období hudobného vývinu som v piesňach našiel schopnosť meniť svet, hovorí Denis Bango. „Vždy keď mám v rukách nástroj a vznikne muzika, ktorá sa ľuďom sa páči, nedá mi to nepoužiť ju na propagáciu myšlienok, ktoré považujem za dôležité.“

Ako hudobník začínal s punkovou kapelou The Wilderness, dnes však experimentuje s viacerými žánrami. V sólovom projekte Fvck Kvlt spája surovosť punku s poéziou rapu a filozofickým presahom. Inšpiráciu pre písanie textov často nachádza v knihách.

„Niekedy sa objaví len jedna veta, ktorá vo mne zažne niečo, čo sa zmení na nápad, okolo ktorého začnem stavať text,“ opisuje. V piesňach sa snaží prinášať témy, ktoré môžu byť blízke všetkým – napríklad psychické problémy alebo „prežívanie v systéme“.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo na jednom zo svojich albumov vznáša obžalobu voči kapitalizmu; čo znamená, keď sa mu myšlienky rýmujú a prečo sa zdráha hovoriť o svojom publiku ako o fanúšikoch.

Aké bolo vaše detstvo?

Detstvo som mal pekné, a to napriek tomu, že sme so starším bratom vyrastali v chudobnej rodine a bez otcov. Každý máme totiž iného otca, ten môj zomrel, keď som mal päť rokov. Naša mama to zvládla neuveriteľne dobre. Bola upratovačkou na strednej škole, žila z minimálneho platu, ale aj tak nás oboch uživila. Pamätám si, ako som jej občas chodil pomáhať. 

Mama sa o nás vedela postarať tak, že sme chudobu vôbec necítili. Dodnes ma neprestáva fascinovať, ako to dala. A naozaj to celé utiahla sama – bez dlhov, bez pomoci a bez morálnych kompromisov. Stále sme mali čo jesť, nikdy nám nič zásadné nechýbalo.

Muselo to byť pre ňu veľmi náročné.

Totálne. Ale my sme na to nedoplácali.

Čomu sa venoval váš otec?

Mal kapelu, Hrali štýl, aký letel v 90. rokoch. Bolo to niečo ako MC Erik & Barbara, taký eurodance pop. Hrali po svadbách a zábavách, ale popri tom robil, čo sa dalo. Pamätám si, ako sa živil aj tým, že chodil na „slávne” deväťdesiatkove burzy, kde sa predávali napodobeniny adidasiek.

Keď váš otec zomrel, mali ste päť rokov. Pomerne veľa si na ten vek pamätáte.

Je to zvláštne, ale pamätám si aj zážitky z obdobia, keď som bol v kočíku. Hovoril som o tom s mamou a vravela, že to nie je možné a nemôžem si to pamätať. Napriek tomu si naozaj pamätám aj momenty z útleho detstva. Tie spomienky tam niekde jednoducho sú uložené. A niekde tam sa začal aj hudobný vklad. Keď sme boli malí, mama nás s bratom učila spievať dvojhlasy.

Mamin otec – môj dedko– bol tiež muzikantom a hrával s kapelou. Keď som prišiel domov s prosbou, že chcem chodiť do hudobnej školy, mama ma v tom podporila, ako len vedela. Vždy nejako poobracala peniaze, aby som tam mohol chodiť, a kúpila mi vtedy pre nás cenovo najdostupnejší „synťáčik” (elektronický hudobný nástroj syntetizátor – pozn. red.), aby mohol som trénovať.

Moje detstvo bolo plné hudby, v rodine bola prítomná od začiatku – z maminej strany, zo strany otca, kým žil, a aj zo strany môjho brata, ktorý je jeden z najlepších gitaristov, akých poznám.

Vaše hudobné začiatky teda siahajú do základnej umeleckej školy?

Zo začiatku ma „hudobka” bavila, no po pár rokoch som z nej odišiel. Myslel som si, že ma budú učiť hrať Beethovena a Chopina, namiesto toho som sa však učil hrať populárnu pieseň Škoda lásky a etudy. Sám som sa nakoniec naučil viac ako v hudobnej škole.

Kedy ste začali skladať vlastné veci?

Úplne prvú pesničku som napísal, keď som mal asi sedem rokov. Aktívnejšie som začal skladať, keď som mal jedenásť či dvanásť.

Aký štýl to bol?

Bol to jednoduchý synth-pop, skladal som na tom svojom malom synťáčiku od mamy.

Ste známy ako veľký fanúšik The Beatles. Kedy vás táto kapela pohltila?

Beatles boli u nás doma stále, jednoducho hrali v priestore. Brat bol do nich zbláznený, mali sme doma knihy, plagáty, všetky albumy, CD-čká aj kazety. Nemusel som si nič zháňať, všetko bolo poruke. Len ma to dlho nezaujímalo, v tom čase ma viac bral punk a neopunk. Nenávidel som hudbu pre deti, tú som nezniesol.

Pamätáte si, koľko ste mali rokov, keď ste sa k hudbe dostali hlbšie?

Mal som asi jedenásť alebo dvanásť. Bolo to v čase, keď som odišiel z hudobnej školy a hudba ma na chvíľu prestala baviť. Potom som mal krátke „skejťácke“ obdobie. Keďže som, dobre jazdil, chcel som byť profesionálny skejťák.

Ale potom som si z nudy začal čítať knihy o Beatles, púšťal som si spomínané kazety a CD-čká a pohltilo ma to. Nakoplo ma to späť nielen k hraniu, ale aj k skladaniu. Asi o dva roky neskôr ma brat zobral do svojej kapely a tam sa to celé rozbehlo. Sledoval som, ako sa skladá hudba, ako sa funguje v kapele a všetko som nasával.

Váš brat bol teda pre vás niečo ako hnací motor?

Nejak tak. Nebyť jeho, bol by som možno len v polovici dnešnej cesty. Všetko som od neho dostal ako na striebornom podnose. Mali sme doma gitary, vzal ma do kapely a mal vlastné provizórne štúdio, takže som mohol sledovať, ako sa nahráva a mixuje. Keď som niečo potreboval, vždy mi vedel pomôcť. Keby som to mal riešiť sám, trvalo by mi to oveľa dlhšie. Jeo jedenásť rokov starší, takže už bol zabehnutý. Vedel, čo robí a o všetko sa so mnou podelil.

Prvá vaša prvá kapela, ktorú ste sám založili, bola The Wilderness.

To bola moja prvá „naozajstná“ vlastná kapela, ale technicky úplne prvá bola skupina Dýky. Založil som ju so spolužiakmi na základke, keď som mal asi desať rokov. Hrali sme prebraté pesničky od Green Day, Blink-182,Nirvany a podobných kapiel, ktoré som vtedy počúval. Ja som k nim písal slovenské texty. Mal som dvoch dobrých kamošov, ktorí síce nemali hudobný sluch, ale chcel som, aby boli so mnou v kapele. Jedného som nechal búchať do kýbla, druhý búchal o seba s paličkami a ja som do toho hral na synťáku a spieval svoje texty.

Takže ste im vlastne prispôsobovali celé skladby, aby to nejak zahrali.

Áno, dokonca sme doma nahrali kazetu. Brat k nej nakreslil obal– mŕtvu múmiu prepichnutú nožom. Bolo to celé veľmi „edgy“ (drsné, pozn. red.). (Smiech)

A potom prišli The Wilderness, tam to už išlo na vážno. Ako ste vznikli?

Tam to už začalo byť vážnejšie. The Wilderness vznikli trochu podobne ako Dýky. Všetci traja zakladajúci členovia sme boli traja kamoši, ktorí sa poznali od škôlky a v základnej škole sme spolu chodili do triedy.

Boli zvyšní dvaja členovia kapely hudobníci?

Práveže nie, ale spoločne sme sa do tej hudby dostávali. Začali sme počúvaním kapiel, ktoré nás najviac ovplyvnili, delili sme sa o nové objavy a spolu sa takto vyvíjali. Až sme si jedného dňa povedali, že spravíme kapelu.

V podstate som im dal niečo ako úvodné lekcie na nástrojoch a potom už sa rozbehli sami. Starší hudobníci okolo bráchu mi hovorili, že nemám zakladať kapelu na základe kamarátstva, ale podľa schopností. Ja som si hovoril, že to je blbosť. Prečo mám hrať s niekým, kto hrá perfektne, keď mi lezie na nervy? Radšej budem hrať s kamarátmi. A so spolupráce s nimi som sa naučil viac, než od nejakých namyslených profíkov.

Prvého bubeníka som spoznal na strednej škole. Sedel vedľa mňa a stále si bubnoval prstami po lavici. Povedal som mu, že má rytmus a spýtal sa ho, či s nami nechce hrať v kapele. Odpovedal, že vždy chcel hrať na bicích. Tak som mu povedal, nech príde do našej skúšobne, kde máme bicie a ja mu ukážem základy. Takto sa to celé rozbehlo. Neskôr ho vystriedal Tomáš, ktorý už bol hotovým bubeníkom.

Kedy prišiel zlom, keď ste sa z malej punkovej kapely dostali na veľké pódia?

Prvé roky nás brali skôr ako takých blbečkov. Robili sme na pódiu všelijaké neprístojné veci, celé to bolo veľmi surové, agresívne a namierené proti všetkým – dokonca aj proti publiku. Bola to taká zvláštna performancia.

Čo znamená, že ste boli „namierení proti publiku“?

Často sme napríklad z pódia ľuďom nadávali. Bol to taký punk proti punkáčom, útok na celý svet. Mnoho ľudí to nepobralo, čo ma neprekvapuje. Boli sme vtedy nastavení dosť radikálne. Nedávali sme nič na internet, hovorili sme si, že kto nás chce poznať, ten si nás musí nájsť. Hrávali sme pre poloprázdne, niekedy aj úplne prázdne sály.

Neskôr keď sa naše prvé demo dostalo ku Koňýkovi zo Zóny A a bol z neho nadšený, začal nás brávať na koncerty. Takto si nás postupne si všimli aj ďalší „starí punkáči” a pochopili, že sme iní než bežné mladé kapely. Začali o nás hovoriť, spomínať nás v rozhovoroch a zrazu sa to celé rozbehlo.

Potom prišiel moment, keď sa Koňýk „vyfarbil“ a odvtedy sme sa od Zóny dištancovali. Presunuli sme sa skôr do prostredia DIY hardcore punkovej scény – viac aktivistickej, anarchistickej, politicky vyhranenej.

V tomto období si nás všimol Michal Kaščák aj Rudi Rus z Headbangeru Rádia_FM. A zrazu sme sa z undergroundových zinov (nekomerčný časopis vydávaný fanúšikmi, pozn. red.) dostali do bežných médií, relácií a na festivaly. No a potom prišla Pohoda, kde to celé vybuchlo.

Kedy vás to začalo ťahať k sólovej tvorbe?

Mal som to v hlave odjakživa. Chcel som robiť beaty, ale klasický hip-hop ma nebavil. Keď som objavil americkú undergroundovú rapovú scénu, kde som vnímal veľa paralel s punkom, nakoplo ma to a povedal som si, že to skúsim. Pôvodne som chcel byť len beatmaker a producent, nie ten, čo stojí vpredu. Plán bol, že moji dvaja kamoši budú rapovať, ja budem DJ a budem to celé ťahať spoza scény ako taká sivá eminencia.

Keď som však mal pokope pár beatov a nahral na ne texty a povedal som si, že to skúsim a uvidím, čo to spraví. Zrazu sa to začalo šíriť, ľudia reagovali a mňa to bavilo. Uvedomil som si, že sa mi tým otvoril úplne nový jazyk, ktorým môžem hovoriť o tých istých veciach ako v The Wilderness, ale inou formou.

Nazývam to bojom na viacerých frontoch. Odkaz je stále ten istý, ale každý žáner má svoj vlastný spôsob, ako tento odkaz sprostredkovať.

Mnohí vás označujú za rappera, ja vás skôr vnímam ako hudobného experimentátora. Prechádzate od akustiky cez punk až po rap.

Vnímam to podobne. A vlastne si môžem sám za to, že ma ľudia berú hlavne ako rapera.

Dáva vám rap respektíve hip-hop možnosť byť osobnejší?

Áno, aj preto ho používam. Je to iný typ priestoru. Navyše, keď má človek kapelu a má pod palcom celý proces od tvorby cez nahrávanie až po výsledný zvuk, môže sa dostať do konfliktu len sám so sebou. Aj to sa mi stáva, ale rýchlo to vyriešim. (Úsmev) Rap používam ako nástroj vyjadrovania sa. Chvíľu rapujem, chvíľu spievam, chvíľu to ide do niečoho, čo by sa dalo nazvať singer-songwriter (hudobník, ktorí si píše sám hudbu, texty a aj ich sám interpretuje, pozn. red.)

Keď som si čítala vaše texty, pôsobia ako básne. Ako pristupujete k ich tvorbe?

Úprimne, pre mňa je písanie textov bolestivý proces. Hudbu robím ľahko, tá len tak tečie. Ale texty, to je vždy zápas. A hoci si na nich dávam záležať, lebo mi nie sú ukradnuté, píšem ich väčšinou na poslednú chvíľu.

Myslela som si, že najprv píšete texty a až potom hudbu.

Nie, vždy mám najprv produkčne aj hudobne hotový celý album. Až potom – úplne na záver – píšem texty a nahrávam. Po kreatívnej stránke je to pre mňa bolestivý proces, pretože sa nevnímam tak, že by som bol úplne poet.

Podľa mňa ste, vaše texty by sa dali čítať aj samostatne v knižke.

Ďakujem, už aj prišli nejaké návrhy. Asi si budem musieť priznať, že to v sebe mám. Nemám však z písania takú radosť, akú majú ľudia, ktorí sú čistí poeti. Oni si užívajú proces písania tak, ako si ja užívam samotnú hudbu.

Možno práve preto cítiť z vašich textov emóciu – spomínanú bolesť a úprimnosť.

Možno je to ich plus. A možno je plusom aj to, že ich píšem na poslednú chvíľu – mám tak čas dlhšie nad nimi premýšľať. Často sa stane, že keď vydám album, je v ňom niekoľko pesničiek, ktoré reagujú na udalosti spred pár týždňov. Napríklad pri ostatnom albume som nahrával posledný text týždeň pred vydaním. Aj tá „panika na poslednú chvíľu“ má teda svoje výhody, texty sú vďaka tomu živé a aktuálne.

Inšpiruje vás pri tvorbe aj literatúra?

Áno, ale nie poézia. K poézii som si nikdy nevedel vytvoriť vzťah. Čítal som len základné diela ako Baudelaireove Kvety zla, možno niečo od Edgara Allana Poea, ale inak ma poézia nikdy úplne nechytila.

Najviac ma inšpirujú filozofické texty alebo romány. Asi najvýraznejšie momenty, keď mi niečo v hlave „zasvietilo” a nakoplo ma to k písaniu, som zažil, keď som čítal Dostojevského. Alebo keď čítam Platónove dialógy. Niekedy sa objaví len jedna veta, ktorá vo mne zažne niečo, čo sa zmení na nápad, okolo ktorého začnem stavať text.

Ale nie je to tak, že by som si sadol a cielene hľadal inšpiráciu. Skôr sa len prechádzam, premýšľam a vtedy sa mi myšlienky začnú samy rýmovať. Až neskôr som sa dočítal, že John Lennon dal podobnú radu Davidovi Bowiemu – jednoducho treba „rýmovať myšlienky“. Vtedy som si uvedomil, že som to vlastne robil odjakživa.

Vaše texty, najmä tie rapové, sú veľmi silné a majú obrovský ohlas. Máte pocit, že niekedy hovoríte aj za iných?

Možno áno, často dostávam spätnú väzbu, že ľudia to tak cítia. Nechcem sa pasovať do role hovorcu, ale uvedomujem si, že to, o čom píšem, zažívame viacerí. Nie som výnimočný, pocity, o ktorých hovorím, máme spoločné. Niektorí hudobníci majú potrebu presadzovať samých seba cez myšlienku, že sú niečím špeciálni. V rámci umenia je to legitímny prístup, no ja takúto potrebu nemám. Skôr ma v textoch baví alebo zaujíma hľadať to, čo máme spoločné.

Preto sa snažím opisovať niektoré témy – či už sú to psychické problémy alebo prežívanie v systéme, v ktorom žijeme –, ako javy, ktoré sú nám blízke a dotýkajú sa všetkých. Keď to niekto počuje a nájde sa v tom, mám pocit, že sme sa stretli.

Má pre vás hudba aj terapeutický rozmer? Pomáha vám filtrovať to, čo sa vo vás deje?

Určite áno, má to pre mňa aj tento rozmer.

Asi sa tento efekt znásobí, keď sa k tomu ešte pridá energia publika.

Presne, vždy sa to spojí, hlavne na koncertoch. Počas nich sa to celé uzatvára – ja dám zo seba von to, čo mám, a ľudia mi to vrátia späť.

Zmenilo sa niečo v tom, ako na pódiu pôsobíte dnes, teda v časoch, keď máte na koncertoch plno?

Je to iná energia. A pribudol pocit zodpovednosti, ktorý som predtým až tak necítil. Človek sa skrátka naučí správať inak – voči pódiu, aj voči ľuďom, ktorí stoja pod ním.

Zaujímavé je, že vaša hudba spája rôzne generácie od tínedžerov až po ich rodičov.

To je niečo, z čoho mám radosť. Občas na koncertoch vidím rodičov s deťmi. Prirodzene, sú tam aj štrnásťroční, ktorých bez sprievodu nepustia. Ale ich rodičia tam nie sú len ako doprovod, vidím, že si to tiež užívajú. A to je krásne.

V rape sa často presadzuje kult mladosti – mladší proti starším, nové proti starému. Ja sa snažím opisovať veci, ktoré sa týkajú všetkých bez ohľadu na vek. Som veľmi rád, keď vidím, že sa v tom nájdu ľudia naprieč generáciami.

Album Cigán je silne osobný, ale zároveň spoločenský. Bol impulzom k jeho tvorbe váš osobný príbeh, alebo išlo o širší komentár?

Ten album má viacero vrstiev. Dá sa počúvať ako osobná výpoveď – ako príbeh komiksového či filmového antihrdinu – alebo aj ako spoločenský komentár bez osobného kontextu. Sú tam momenty, kde hovorím za seba a momenty, kde hovorím za druhých. Keď som album dokončil, uvedomil som si, že práve to je na ňom silné – dá sa počúvať viacerými spôsobmi.

Niektorí v tom počujú moju skúsenosť človeka rómskeho pôvodu. Ďalší to veľmi správne chápu ako spomínaný príbeh antihrdinu, a tiež trošku ako kopnutie si do politickej korektnosti.

Bolo teda použitie slova Cigán zámerom k provokácii?

Bol to z mojej strany skôr taký nekorektný vtípek. Mám rád čierny humor a toto bol presne prípad drobného nekorektného žartu. Sám sa považujem do istej miery za politicky korektného človeka, ale baví ma paradox, že aj ľudia, ktorí by slovo Cigán inak nepovedali, ho teraz musia vysloviť.

Spomenuli ste svoj pôvod, z otcovej strany ste polovičný Róm. Zažívali ste kvôli tomu niekedy predsudky od okolia?

Zažil som ich, ale nie v takej intenzite, ako to zažívajú ľudia z osád alebo tí, na ktorých je ich pôvod hneď vidieť. Na mne môj rómsky pôvod spoznáva málokto. Nepamätám si, že by mi niekto povedal, že „vyzerám ako Cigán”. Ale, samozrejme, pocítil som to v škole a v práci. Až neskôr som si uvedomil, že si to ľudia spojili najmä cez moje priezvisko Bango. A vtedy sa správali trochu inak.

Alebo už len také používanie slova Cigán. Niektorí ľudia, ktorí ma poriadne nepoznajú, si názov albumu vysvetlili ako povolenie používať to slovo a robiť s prostredníctvom neho „vtipy”. Nevadí mi, ak to hoci aj stokrát povie zo srandy kamarát, s ktorým mám blízky vzťah a viem, ako to myslí. Ale keď to robí niekto, s kým žiaden vzťah nemám, cítim, že je za tým niečo iné. Nie zlomyseľnosť, ale akési zvláštne potešenie, že „môže“. Ako keby si tým ospravedlňoval vlastnú potrebu používať to aj inde, lebo veď poznám Cigána, ktorý s tým nemá problém. Lenže to nie je o slove samotnom. Je to o základnej slušnosti a o tom, kedy a ako človek to slovo používa. Keď mi to povie kamarát, je to iné, ako keď to povie nácek.

Ako vnímate túto časť svojej identity?

Veľmi sa nad tým nezamýšľam. Nestimuluje ma identita založená na takýchto veciach. Rozumiem, že má zmysel upevňovať v sebe túto identitu, a to v kontexte spoločnosti, ktorá je nastavená tak, že Rómov utláča a znevýhodňuje. V niektorých prípadoch môže človeku pomôcť, ak si túto identitu postaví ako základ. Ja osobne túto potrebu nemám, na svet sa pozerám skôr cez prizmu – nazvime to – triedneho povedomia a podobných myšlienok. Teda skôr cez ľavicové koncepty než cez identitárne. Rád sa vraciam k svojim koreňom, ale skôr z umeleckého hľadiska.

Ako vnímate to, čo sa dnes deje vo svete a na Slovensku?

Nedá sa na to zužovať na pojmy typu zlé, horšie, najhoršie. Myslím si, že v našom geopolitickom priestore sa máme relatívne dobre. Máme sa určite lepšie, než sme sa mali pred sto rokmi – materiálne aj z hľadiska príležitostí.

Nedokážem sa s tým však uspokojiť, pretože si uvedomujem, na úkor koho sa tak máme. Náš luxus a materiálna pohoda, ktorú zatiaľ máme, je vo veľkej miere založená na vykorisťovaní iných krajín a na reprodukovaní týchto vykorisťovacích mechanizmov mimo nášho priestoru, alebo aj v ňom, ale tak, aby sme to nevideli.

Často zaznieva, prečo sa sťažujem, keď sa mám dobre, mám kde bývať a čo jesť. Áno, mám sa fajn, v pohode. Nehovorím, že chcem viac peňazí alebo drahšie auto. Skôr ide o to predefinovať spôsob toho, čo považujeme za dobré, alebo o čo nám vlastne ide. Existuje výrok, podľa ktorého nie je slobodný nikto, kým nie sú slobodní všetci. Týmto spôsobom premýšľam aj ja.

Aj keď odhliadnem od Slovenska, Fica, Ameriky či od nárastu krajnej pravice, nemám pocit, že je výhra, kde dnes sme. Máme sa materiálne lepšie ako počas minulého režimu, ale to ešte neznamená, že sme na konci dejín a nemá zmysel o tomto systéme pochybovať. Príde mi strašne krátkozraké a neinformované tváriť sa, že už je dobre.

Zaujímajú vás rôzne filozofie a náboženstvá. Je to spôsob, akým sa snažíte pochopiť svet a bojovaťaj proti vlastným predsudkom?

Riešim to často. Snažím sa v tom zorientovať aj prostredníctvom hudby, ktorú robím, napríklad aj na albume Mŕtva revolúcia. Ešte však mám pred sebou dlhú cestu, kým sa dostanem k jadru – ak sa k niečomu takému vôbec dostať dá. Ak by som to strašne zjednodušil, povedal by som, že existujú dva typy ľudí.

Jeden typ sú ľudia ako ja, ktorí počas svojho osobného vývinu potrebovali čítať knihy a zaujímať sa o všeličo, aby sa zbavili nejakých predsudkov. Na to, aby prehodnotili svoje správanie, potrebujú porozumieť určitým mechanizmom.

A potom sú ľudia, ktorí v živote nepotrebovali prečítať ani jednu knihu a aj tak sú zorientovaní. Ako prirovnanie často používam analógiu kresťanstva. Sú ľudia, ktorí dennodenne študujú Bibliu, chodia do kostola a aj tak sú schopní robiť a hovoriť zlé veci. A potom sú ľudia, ktorí sú – ako by povedal Ježiš – „chudobní duchom“. Nemusia čítať Bibliu ani chodiť do kostola – o kresťanstve im stačia základné informácie, aby konali dobro. Nemajú potrebu všetko analyzovať, jednoducho to cítia.

Ste veriaci?

Áno som. Vieru vnímam ako súčasť cesty, nie ako cieľ. Od malička ma zaujímalo milión vecí na milión spôsobov. Jedna z mojich základných vlastností je zvedavosť. Od puberty až po určité obdobie som bol typom, ktorý si potreboval prejsť ťažším štúdiom týchto tém, aby som sa stal človekom, akým chcel byť, alebo aby som sa k tomu vôbec mohol približovať.

Na tejto ceste som si uvedomil, že mnohí ľudia takí sú aj bez tohto bolestivého procesu. Ale ok, ak ja ten proces potrebujem, tak nim prejdem. Ide mi viac o to, aby som sa niekam dostal, než o pohodlie. A ak sa niekto iný dostane na to isté miesto bez takej námahy, dobre pre neho.

Album Mŕtva revolúcia znie ako obžaloba sveta, ktorý sa nedokáže opraviť. Je to tak?

Je v ňom istý element obžaloby, ale nie je vo všeobecnosti namierený proti ľuďom ako takým. Nadväzuje to na slová, ktoré som hovoril predtým. Hľadám medzi ľuďmi nejaký univerzálny princíp, pri ktorom nehrá rolu, kto je vzdelaný alebo z akej je vrstvy. Aj preto som strašne alergický na slovo „dezolát“ – neznášam ho, lebo dehumanizuje.

Ale áno, na tomto albume počuť aj obžalobu – politického systému. Priamo spomínam obžalobu kapitalizmu, ktorý dešifrujem ako jeden z kľúčových mechanizmov spôsobujúcich, že si racionalizujeme naše rozdeľovanie a legitimizuje antidemokratické hodnoty. Mŕtva revolúcia je preto obžalobou tohto systému a ľudí, ktorí ho bezhlavo obhajujú a udržiavajú. Zároveň je tam, samozrejme, aj propagovanie určitých anarchistických myšlienok. 

Hovoríte, že revolúcia je mŕtva. Znamená to, že ak sa zbavíme túžby „vyhrať“, dá sa ľahšie bojovať za správnu vec?

Presne tak. Nemožno zabiť to, čo už je mŕtve. Súvisí to aj so spomínaným kapitalizmom, ktorý v nás v rámci svojich intencií udržiava predstavu nekonečného rastu a pokroku, snahu vyhrať niečo, čo sa vyhrať vlastne ani nedá. Respektíve to môže vyhrať iba hŕstka ľudí, ktorá sa potom dostane k moci. Presnejšie by som preto nehovoril ani tak o kapitalizme, ale o ľuďoch, ktorí „vyhrali kapitalizmus”.

V rámci politickej imaginácie na albume predostieram jednu z alternatív k svetu, v ktorom neustále „vyhrávame“. A síce svet, v ktorom sa zbavíme mechanizmov, ktoré nás implicitne tlačia do nerovností. Vôbec to pritom nie je to o rovnosti v zmysle, že všetci sme rovnakí. Hovorím skôr o tom, že naša životná motivácia a základné hodnoty nie sú iba herným kapitálom. Náš život sa predsa snažíme stavať na hodnotách solidarity a lásky.

Mnohí sa každý deň správame vlastne antikapitalisticky – robíme kopec vecí bez toho, aby sme za to požadovali niečo späť. V bežnom živote sa správame ako komunisti a anarchisti. Z nejakého dôvodu však nedôverujeme tomu, že by na týchto princípoch mohla fungovať aj spoločenská sebaorganizácia. Rozumiem tomu, že tieto tvrdenia sú napadnuteľné a spájajú sa s mnohými zložitými témami. Nedá sa to vybaviť pár riadkami v rozhovore. Ale nie je nutné o tom ani úplne mlčať.

Každý deň sa dobrovoľne správame v rozpore so systémom, od ktorého zároveň očakávame, že je najsprávnejší a ochráni nás pred kolapsom. Dnes vidíme, že tento systém má len dve možnosti: buď skolabuje, alebo logicky vyústi do hardcore fašizmu. Môžeme to sledovať všade, v Amerike, v Rusku, aj u nás – systém sa pomaly nakláňa k fašizmu.

Máte skúsenosť s tým, že mladí ľudia sa o tieto témy zaujímajú hlbšie? Chcú pochopiť váš manifest a význam vašich textov?

Jasné, pred alebo po koncertoch často prídu pokecať a pýtať sa, keď je čas. My v kapele sa pred ľuďmi neschovávame, takže rozhovory sa dejú prirodzene. Občas niekto napíše aj prostredníctvom sociálnych sietí, ale tam sa to nedá vždy stíhať.

Sú takéto rozhovory jedným z dôvodov, prečo robíte hudbu? Je za ňou aj niečo iné než sebarealizácia?

Sebarealizácia je nástroj, ktorý mi umožňuje niečo robiť – akési srdce toho celého. V nejakom období môjho hudobného vývinu – nech už bolo spojené s Beatles, Johnom Lennonom či inými interpretmi – som si v hudbe dešifroval schopnosť meniť svet. Verím v to – a mám na to aj dáta. (Smiech)

Boli momenty, keď hudba ovplyvnila svet tak, že sa začal uberať iným smerom, najmä v rámci popkultúry. Vždy ma to fascinovalo a vstrebalo sa to do mňa natoľko, že hoci by som niekedy rád robil hudbu len tak rekreačne, nedá sa mi. Vždy keď mám v rukách nástroj a vznikne muzika, ktorá sa ľuďom páči, nedá mi to nepoužiť ju na propagáciu myšlienok, ktoré považujem za dôležité.

Napĺňa ma to, je to gro mojej hudobnej filozofie a dáva mi to najväčší zmysel. Keď raz tento arzenál vyčerpám, možno sa dostanem k tomu, že budem robiť hudbu len tak čisto pre radosť. No teraz je to pre mňa misia. A má to pre mňa aj osobný osoh, takže je to win-win situácia.

Keď hráte akustické verzie vašich skladieb, napríklad na klavíri, rozmýšľate nad textami inak? Prispôsobujete ich jemnejšiemu kontextu?

Áno, trochu ich upravujem. Niekde vynechám nadávku, inde sa, paradoxne, hodí zdôrazniť ju alebo zjemniť. Keby som sa pri klavírnej verzii snažil verne napodobniť originál, nedávalo by mi to zmysel. Na akustických verziách ma baví, je, že pri nich začínam objavovať nové vrstvy. Sú však aj skladby, ktoré akusticky nehrám vôbec, lebo tak jednoducho nefungujú.

Cítite sa inak, keď hráte tú istú skladbu raz ako raper a inokedy za klavírom?

Pri niektorých piesňach áno. V komornej sále je úplne iná atmosféra, takže aj môj prejav sa mení. Pri akustických verziách sa viem do hudby viac ponoriť, idem do akéhosi tranzu.

Je Denis Bango niekedy aj dojatý?

Áno som. Väčšinou to príde po tom, ako zažijem potlesk – ten je strašne dojímavý. Ľudí na koncertoch si brutálne vážim, nedá sa to ani vyjadriť. Zdráham sa pri nich ale použiť slovo „fanúšikovia“, pretože mi príde rozdeľujúce. Akoby som bol „ja” a extra „fanúšikovia“.

So svojím publikom cítite spojenie.

Na koncertoch to mávam. Ale ako mnoho ľudí, aj ja mám problém uznať si niektoré veci. Napríklad sa mi až tak nechce veriť tej priazni. Niekedy mám pocit, že ma ľudia počúvajú zo srandy a robia si zo mňa robia vtipy, že ma berú ako nejaké memečko.

To vážne?

V takých chvíľach si musím pripomínať, že sa určite nájdu aj ľudia, ktorí ma počúvajú zo srandy, ale väčšinou to tak nie je a nemajú ma za trtka. Občas s tým v sebe bojujem, najmä mimo pódia. Keď hráme na pódiu a ľudia s nami kričia texty, neostáva mi v tej chvíli neostáva nič iné, než to prijať. A o tomto je ten dialóg medzi mnou a ľuďmi – stretávame sa preto, lebo sa vzájomne dopĺňame.

Pre obe strany je to asi aj istá forma terapie.

Človek sa môže vedieť vyjadrovať akokoľvek dobre, ale vždy sa nájde niečo, čo sám za seba nevie pomenovať. Vtedy potrebuje, aby to zaňho povedal niekto blízky alebo iný, aby to počul z iných úst než z tých svojich. Vtedy tú realitu viac prijme. Možno to pre niektorých ľudí robí moja muzika. Nie že by sami nevedeli povedať, čo cítia, ale potrebujú, aby to povedal niekto iný, lebo vtedy to získa väčšiu váhu. A možno sa mi občas podarí povedať presne to, čo potrebovali počuť.

Často otvorene hovoríte o duševnom zdraví. Ako sa staráte o seba vy sám?

Musím sa priznať, že pri téme odbornej pomoci, ktorú často odporúčam iným, platí klasické príslovie, že človek vie druhým poradiť lepšie než sebe. Sám seba často zanedbávam. Som typ, ktorý sa prestane snažiť, keď sa mu trochu uľaví. Duševné zdravie dôsledne neriešim, kým to opäť nezačne byť zlé.

Ako hudobník zažívate hluk aj rôzne formy tlaku. Čo je váš spôsob, ako sa vrátite k sebe? Čo vám dáva najväčší pokoj?

Hudba na profesionálnej úrovni je naozaj spojená aj s množstvom stresu. Samozrejme, kreativita je hnacím motorom, ale človek sa potrebuje aj stíšiť. Nad hladinou ma držia tri veci. Prvou je prítomnosť mojej Janky, čiže láska. Druhou je moja vášeň pre knihy a čítanie a treťou je posedávanie pri gramofóne s mojou zbierkou vinylov. Len tak som a počúvam platne.

Aká je vaša najvzácnejšia platňa?

Britské vydanie Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band od Beatles. A platňa, ktorú si na vinyle púšťam najčastejšie, je asi ich prvý album Please Please Me.

Ktorá pesnička od Beatles je vaša najobľúbenejšia?

Strawberry Fields Forever.

Na vašich koncertoch si ľudia môžu zakričať a odreagovať sa. Čo by ste im poradili do civilného života, ako sa nezblázniť z toho, čo sa okolo nás deje?

To isté, čo zvyknem hovoriť na záver koncertov – neexistuje univerzálny liek na depresie, ani na to, ako prežiť túto dobu. Nie je to tak, že niečo si dáme a bude vybavené – je to proces. Trúfam si však povedať jednu radu, na ktorej sa dá stavať – nehanbite sa požiadať o pomoc niekoho, s kým sa cítite bezpečne a dobre.

Netreba sa báť zdieľať s druhými naše obavy. Je úplne v poriadku byť z toho v prdeli a mať pocit, že ste na pokraji šialenstva. Všetci sa snažíme nájsť nejaký spôsob, ako to prežiť. A keby aj všetko skrachovalo, je dôležité nestrácať vieru v lásku – nielen v tú romantickú, ale aj v medziľudskú lásku.

Aj ľudia, ktorí konajú zlo, tak veľakrát konajú preto, že si myslia, že konajú dobro. Niekedy môže z aktu lásky vyvierať aj akt zla. Jediné, čo nám ostáva, je uvedomovať si, že nech je to akokoľvek, láska je tu stále. Aj keď ju nevidíme, nezabudnime na to, že je. Pevne verme, že hodná výhry je práve tá podoba lásky, ktorú preferujeme my a o ktorej si trúfam povedať, že je lepšia. A nemusí to byť veľké víťazstvo, stačí, že pretrvá.

Denis Bango Hudobník, textár a producent známy z punkovej kapely The Wilderness a sólového projektu Fvck Kvlt, v ktorom spája surovosť punku s poéziou rapu a filozofickým presahom. Je autorom oceňovaného albumu Cigán, ktorý získal dve ceny Radio_Head Awards 2023 za album roka – vo výbere kritikov aj poslucháčov. Jeho album Mŕtva revolúcia bol na festivale Jeden svet 2025 nominovaný na Cenu Eleny Lackovej. Bango vo svojich textoch otvára témy duševného zdravia, spoločenskej frustrácie, identity aj každodenného prežívania v systéme.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].