Na jar v roku 1973 zanikli z rozhodnutia komunistického režimu Zväzy Cigánov-Rómov v Česku aj na Slovensku. Odvtedy Rómovia a Rómky nemali zastúpenie v žiadnej štátnej inštitúcii ani organizácii. Signatári Charty 77 boli jediní, kto na to upozorňoval.

V apríli 1986 sa preto Tibor Baláž, Vladimír Oláh a Samuel Gergeľ obrátili listom na Ústredný výbor Komunistickej strany Československa a žiadali štát, aby riešil problémy Rómov. Ich dopis nezostal bez odozvy, tajomník ÚV KCŠ Jindřich Poledník ich pozval do Prahy.

Z pohľadu doby a prístupu komunistov k Rómom to bolo neobvyklé – vysokí straníckí funkcionári prijali v Prahe menšinu zo Slovenska. Pohlavári tým navyše obišli byrokratickú postupnosť riešení „slovenských problémov“, ktoré mali pôvodne v popise práce ich kolegovia ÚV KSS v Bratislave. V Prahe zrejme vedeli, že u susedov sa ľady nepohnú“ a situáciu chápali ako vážnu. Poledník preto na stretnutí hosťom prisľúbil, že „věci se budou řešit“.

Jedinou možnosťou, ako presadiť zmenu vo vzťahu medzi vládnou mocou a rómskou menšinou, bola vnútrostranícka diskusia komunistických lídrov a nadviazanie dialógu s bývalým vedením zrušených zväzov a s nastupujúcou generáciou Rómov.  

Kľúčovou postavou v dialógu s rómskymi aktivistami bol vplyvný stranícky funkcionár a šéf odborárov Karel Hoffmann. Ich prvé – ešte neoficiálne – stretnutie sa uskutočnilo v júni 1988 v jednom z pražských hotelov.

Len neoficiálne stretnutia

Už na druhom takomto stretnutí v novembri sa vytvorila neoficiálna komisia, zložená zo zástupcov ÚV KSČ, federálnych ministerstiev a šestnástich Rómov. Bol medzi nimi bývalý predseda českého Zväzu Cigánov-Rómov Miroslav Holomek, okresný prokurátor Emil Ščuka, učiteľ a literát Vladimír Oláh, niekdajší funkcionári slovenského zväzu Jozef Fráter, Tibor Baláž, Samuel Gergeľ, Vincent Danihel, a tiež novinárka Anna Koptová. 

Väčšina účastníkov rokovania sa zhodla na tom, že štát by mal Rómom opätovne povoliť zväzovú činnosť. Navyše, zástupcovia rómskej menšiny mali byť prizvaní ku konzultácií akýchkoľvek návrhov riešení, ktoré by sa ich týkali.

V januári 1989 sa uskutočnilo tretie – stále neoficiálne – rokovanie. Karel Hoffmann na ňom zhrnul návrhy týkajúce sa zamestnanosti, vzdelávania detí, bývania, zdravotníckej starostlivosti a obnovenia zväzovej činnosti Rómov. Prisľúbil, že závery rokovania budú témou na najvyššej straníckej úrovni. Následné komuniké malo byť prerokované vo federálnej aj v národných vládach, v orgánoch Národnej fronty, a tiež v odboroch. Vo výsledku mala byť ustanovená dočasná rómska reprezentácia, ktorú by neskôr nahradili riadne volení funkcionári.

Koncom mesiaca Hoffmann predložil predsedníctvu ÚV KSČ Správu o stave riešenia problematiky rómskeho obyvateľstva v ČSSR. Bolo to prvý a posledný krát, keď totalitný režim v oficiálnom vládnom dokumente nepoužil na označenie Rómov výraz „Cigán“. Materiál sa po prerokovaní 3. februára stal podkladom uznesenia 103. schôdze Predsedníctva ÚV KSČ.

„Problém si vyžaduje etnický prvok“

Toto posledné koncepčné uznesenie totalitnej moci konštatuje, že po zrušení oboch rómskych zväzov v roku 1973 sa dialóg s rómskou menšinou prerušil. Vedenie strany „hodilo“ vinu na národné vlády a štátnu správu, ktoré si vraj nesplnili úlohu začleniť „vyspelých členov oboch zväzov“ do komisií národných výborov pre otázky rómskych obyvateľov. V skutočnosti im však nikto takúto úlohu nezadal.

V uznesení tiež stálo, že dovtedajšie riešenia boli neúčinné a „problém“ si vyžaduje využiť „etnický prvok“ rozvíjajúci sebavedomie a identitu Rómov. Režim pod tým rozumel ústavno-právne ukotvenie rómskej menšiny, vydávanie kultúrno-výchovného časopisu, podporovanie združovania Rómov v spolkoch a vytvorenie rómskej reprezentácie.

V realite socialistického systému boli tieto plánované zmeny skôr „kozmetickými úpravami“ a aj tie sa začali realizovať neskoro. V konečnom dôsledku mali posilniť vplyv komunistickej strany pri budúcich aktivitách rómskych organizácií.

S výnimkou vzniku časopisu Lačho lav (Dobré slovo) a putovnej výstavy s nerozhodným názvom Cikáni – romské etnikum v Československu, sa do zániku režimu koncom roku 1989 nič z týchto plánov nezrealizovalo.

Slovenskí funkcionári ÚV KSČ pôsobiaci v Prahe boli s uznesením napriek tomu nespokojní. Uprednostňovali totiž prekonaný, neefektívny, byrokratický a represívny prístup, ktorý sa prioritne realizoval doma na Slovensku. Počas celej éry socializmu sa spoliehali na to, že neschopnosť štátu kultivovať vzťah s rómskou menšinou sa môže vyriešiť v Čechách – nepretržitou migráciou Rómov zo Slovenska.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].