V roku 1976 vláda Československej socialistickej republiky prijala významné medzinárodné dokumenty, ktoré mali zabezpečiť plné práva všetkým občanom. Kabinet schválil medzinárodné pakty o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Štát mal síce povinnosť riadiť sa nimi, v reálnom živote socialistickej spoločnosti sa však tieto práva nedodržiavali. Napríklad právo na slobodu prejavu bolo len iluzórne. Všadeprítomná bola aj diskriminácia či šikanovanie rôznych skupín obyvateľstva zo strany štátnych inštitúcií.
Niekoľko angažovaných občanov však cítilo zodpovednosť za to, aby štát občianske práva dodržiaval. Založili preto hnutie Charta 77. Chartisti boli občianskou iniciatívou, nemali stanovy ani organizovaných členov. Do ich spoločenstva sa hlásili ľudia, ktorí súhlasili s myšlienkami hnutia.
Charta 77 nemala politický program, snažila sa o konštruktívny dialóg s vládnou mocou. Upozorňovala na konkrétne prípady porušovania ľudských a občianskych práv. Dokumentovala ich a predkladala vláde a úradom návrhy na riešenia.
Hnutie nemalo hierarchické vedenie, na jeho čele boli hovorcovia, ktorých bolo spolu 38. Patrili medzi nich akademici Jan Patočka, Jiří Hájek, Ladislav Hejdánek, Dana Němcová či dramatik a porevolučný prezident Václav Havel. K 1866 statočným signatárom Charty 77 sa pridal aj pedagóg a disident rómskej národnosti Ľudovít Didi s manželkou Máriou.
Trinásteho decembra 1978 uverejnilo hnutie dokument s názvom O postavení Cigánov-Rómov v Československu. Text upozorňoval na zjavné porušovania ľudských práv rómskej menšiny. Napríklad, po úradnom zrušení českého a slovenského Zväzu Cigánov-Rómov v roku 1973 neexistovala organizácia, ktorá by hájila jej záujmy.
Chartisti navrhovali, aby Rómovia sami rozhodovali o svojom sebaurčení. Oni mali povedať, či chcú splynúť s väčšinovou spoločnosťou, alebo si naopak, prajú práva, ktoré by zaručili existenciu a rozvoj rómskej národnosti. Štátna moc len mala zabezpečiť adekvátne podmienky pre život Rómov spôsobom, aký si zvolia oni sami.
Dokument o postavení Rómov bol adresovaný Organizácii spojených národov. Hovorcovia Charty 77 Václav Havel a Ladislav Hejdánek ho predstavili v rozhlasovej stanici Slobodná Európa. Jeho zverejnenie sa, samozrejme, nepáčilo komunistickej moci, v zahraničí – najmä v Spolkovej republike Nemecko – však vyvolalo pozitívny ohlas.
Proti diskriminácii Rómov v Československu protestovali v Bonne členovia Rady nemeckých Sintov a Rómov aj členovia Spoločnosti pre ohrozené národy. Žiadali, aby úrady prestali odnímať rómske deti z rodín a neposielali ich na prevýchovu do detských domovov. Rovnako chceli, aby štát skončil so sterilizáciou rómskych žien, čo bolo podľa konvencie OSN pokladané za vykonávanie genocídy. Protestujúce organizácie tiež žiadali obnovenie činnosti zrušených rómskych zväzov.
Odpoveď komunistického režimu na protest bola jednoznačná. Československá vláda prerušila kontakty rómskych aktivistov s medzinárodným rómskym hnutím. V tom roku sa druhého Svetového kongresu Rómov v Ženeve delegácia z Československa nezúčastnila. Na čelo novovytvoreného Medzinárodného rómskeho zväzu (International Roma Union) sa postavil emigrant z Československa Ján Cibuľa.
Represívne opatrenia štátnej moci voči chartistom a menšinám pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Ich úsilie však nebolo márne, v roku 1989 komunistický režim zmietla Nežná revolúcia.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
