Otec je pre mňa vzorom v tom, čo znamená mať dobrý život, hovorí kreatívna producentka so slovensko-vietnamskými koreňmi Lucia Hô-Chí. „Celý život pracoval ako sústružník a voľný čas venoval tomu, čo ho skutočne bavilo. To ho robilo šťastným,“ opisuje. 

Keď jej otec ochorel, začala si zapisovať svoje emócie, ktoré v týchto dňoch vydáva ako knihu. „Mala som pocit, že keby som to zo seba nedostávala písaním, všetci by sme sa zrútili,“ spomína si.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, čo ju naučila dedina; ako jej náročné životné obdobia pomohli zistiť, na čom skutočne záleží a prečo pre ňu začali byť dôležití aj zdanlivo úplne obyčajní ľudia. S respondentkou si tykáme, keďže sme dlhoročné známe.

Mnohí ťa dnes poznajú cez tvoje silné texty a rovnako pôsobivé fotografie. Kto je však Lucia Hô-Chí mimo nich?

Som mama. Akurát tento víkend sme mali na chalupe degustačné večere a v sobotu ráno som sa zobudila so slzami v očiach. Povedala som Palimu (manželovi Pavlovi Sekerkovi, pozn. red.), že by som strašne chcela byť len mama. Aktuálne mám pocit, že si chcem naše dieťa viac užívať, ale nejde to celkom dobre skombinovať. Máme prácu, ktorá si vyžaduje nás oboch, a keď z nej jeden odíde, jednoducho sa to robiť nedá. Takto múdro sme si to naplánovali. (smiech) To, čo robíme, má teda svoje pre a proti. Toto je jedno z tých „proti“.

V prvom rade som teda mama, tak to cítim. Potom som manželka, dcéra, teta. A až potom prichádzajú všetky ostatné veci. Robíme gastroprojekty, ktoré nám dávajú hodnotový zmysel. Je to v dnešnej dobe náročné – čím ďalej, tým viac, lebo trh aj spoločnosť sa menia. Zatiaľ sa to však stále dá, hoci s odretými ušami.

Ako málokto dokážeš pomenovať nielen silné emócie, ale aj obyčajné každodenné chvíle. Mala si vždy takéto farebné videnie sveta?

Myslím si, že s tým bojujem celý život. Dlho som mala pocit, že táto moja stránka je akoby menej hodnotná. Že človek, ktorý je viac ľudský, citlivý a menej racionálny či orientovaný na výkon, je v spoločnosti menej oceňovaný. Nemyslím len finančne, ale celkovo.

Spomínam si na príklad, ktorý súvisí aj s mojím otcom. Naši mali obchod s oblečením, ako v tom čase veľa vietnamských rodín. Staršia sestra u otca brigádovala a ja som zostávala doma. Mala som asi dvanásť rokov a povedala som si, že za ten čas aspoň upracem celý byt – mala som pocit, že tým pomôžem rodičom. Na konci sezóny otec zaplatil sestre za prácu v obchode. Mama mu vtedy povedala, že aj ja by som si niečo zaslúžila, veď som sa celé leto starala o domácnosť. Otec to odmietol. Preňho to jednoducho nebola práca, ktorá mala hodnotu. Myslím, že presne toto si v sebe nesiem celý život.

Neustále si kladiem otázku, či tá ľudskosť stačí. Či je dosť človek, ktorý vytvára dobrú atmosféru, záleží mu na ľuďoch a chce, aby sa ostatní cítili dobre. Či má taká práca rovnakú hodnotu ako niekto, kto prinesie firme klienta za milión eur. Podľa mňa sa to stále nevníma rovnako.

Aj preto som mala dlho pocit, že som v tomto akosi menej. Až ľudia na Instagrame mi začali ukazovať, že to tak nemusí byť. Aj preto som sa odhodlala vydať knihu. Predtým som mala obavu, či to, čo robím, nie je menej hodnotné než odborná publikácia alebo encyklopédia človeka, ktorý je expertom vo svojej oblasti.

A pritom práve môj otec ma naučil niečo úplne iné. Hoci veľa Vietnamcov kladie dôraz na kariéru, on karierista nebol. Celý život pracoval ako sústružník a voľný čas venoval tomu, čo ho skutočne bavilo. To ho robilo šťastným. Aj keď chcel, aby sme sa my mali lepšie, práve on je pre mňa vzorom v tom, čo znamená mať dobrý život. Nemusíš sa hnať za niečím, ak to tak necítiš. Možno práve preto som na začiatku povedala, že som mama. Dnes je to pre mňa tá najhodnotnejšia rola. Možno o rok odpoviem inak, ale dnes ma napĺňa práve toto.

Bola si vždy človekom, ktorý dokázal hovoriť o svojich pocitoch, alebo ťa to naučilo až písanie?

Naplno som si to uvedomila až po návrate z ukrajinských hraníc (po začiatku ruskej invázie bola Lucia ako dobrovoľníčka pomáhať ľuďom, ktorí utekali pred vojnou, pozn. red.). To, čo som tam zažila a cítila, bolo také silné, že som sa z tej bolesti potrebovala vypísať. Vtedy som pochopila, že písanie je pre mňa spôsob, ako sa vyrovnávať s traumou, bolesťou a náročnými situáciami. Pomáha mi pochopiť samu seba. Vtedy som prvýkrát pochopila, že možno to, čo robím, nie je menej hodnotné. Lebo mne to pomáha žiť.

Pamätám si na spomínané obdobie po návrate z ukrajinských hraníc. Mali sme obe pocit, že ľudia okolo nás mnohé veci nechápu. Myslím, že obdobie zmenilo aj smer tvojho života.

Áno, zmenilo sa vlastne všetko – nielen môj pracovný život, ale aj osobný. Rozišla som sa s vtedajším partnerom, odišla som z práce a celý svoj život som začala stavať nanovo tak, aby mi dával oveľa väčší zmysel. Ten vzťah pritom nebol zlý. Len som cítila, že potrebujem byť s niekým, pri kom si môžem dovoliť byť citlivejšia, pri kom môžem byť viac sama sebou.

Zároveň som riešila aj to, že som nemohla otehotnieť. Bolo to veľmi náročné obdobie. Začala som chodiť k psychiatričke aj psychológovi, pretože som cítila, že potrebujem pomoc. Zrazu sa mi rozpadli všetky piliere, na ktorých som dovtedy stavala svoj život. Mala som prácu, kariéru, dobre som zarábala, mala som partnera, chalupu. Zdalo sa, že stačí len pokračovať – a zrazu z toho nebolo nič. Keď človeku naraz padnú všetky mantinely, musí ich začať budovať úplne odznova. A práve vtedy som pochopila, čo je pre mňa naozaj dôležité.

Je zaujímavé, ako trauma iných ľudí človeku niekedy odkryje nejasnosti v jeho vlastnom živote.

Hlavne ti podľa mňa ukáže, akým človekom chceš byť a na čom v živote naozaj záleží. To, čo som vtedy považovala za najťažšie obdobie svojho života, sa napokon ukázalo ako obdobie, ktoré ma najviac zmenilo. Zmenilo ma hodnotovo, zmenilo to, ako vnímam samu seba a ako si samu seba vážim. Je to náročné doteraz, ale myslím si, že ma to nasmerovalo na cestu, s ktorou som dnes spokojná.

Kedy si sa vlastne rozhodla, že sa vrátiš k príbehu svojho otca a napíšeš o ňom knihu „A to je všetko“?

Vôbec som nepočítala s tým, že knihu raz vydám. Svoje emócie som začala zapisovať vo chvíli, keď ocino ochorel. Bol to pre mňa jediný spôsob, ako sa vyrovnávať s bolesťou, a zároveň byť oporou pre rodinu. Mala som pocit, že keby som to zo seba nedostávala písaním, všetci by sme sa zrútili. Je rozdiel, keď smrť príde nečakane, ako to bolo pri mojej staršej sestre, a keď človek vie, že smrť sa blíži.

Otec mal viac ako šesťdesiat rokov a dlhší čas ležal v nemocnici. Samozrejme, na smrť sa nikdy nepripravíš, ale dostaneš čas sa s ňou postupne zmierovať. Ja som za ním neustále dochádzala, videla som, ako sa trápi aj mama, a písanie bolo jediné, čo ma držalo nad vodou. Každý deň som si zapisovala drobnosti. Hoci je kniha smutná, je v nej aj otcov nadhľad. Aj keď sa nám doslova strácal pred očami, nestratil humor ani svoj typický dôvtip. Presne taký bol celý život. Vtedy som ešte vôbec neuvažovala nad tým, že tie texty raz bude niekto čítať. Rozhodla som sa ich vydať až neskôr.

Uvedomila som si totiž niečo veľmi dôležité. Vzormi nemusia byť len ľudia, ktorí svoju hodnotu a spokojnosť merajú kariérou. Samozrejme, obdivujem ľudí, ktorí veľa dokázali, ale pre mňa začali byť rovnako dôležití aj tí úplne obyčajní.

Žena, ktorá vychovala jedenásť detí. Bývalý baník, ktorý si dnes s radosťou buduje záhradku. Ľudia, ktorí našli spokojnosť v jednoduchom živote. To ma naučila aj dedina. Zistila som, že na spokojný život často stačí oveľa menej, než si myslíme. Presne to platilo aj o mojom otcovi. A práve to som chcela ukázať aj ostatným. Že spokojnosť nemusí vychádzať z úspechu, kariéry alebo výkonu. Mne osobne honba za všetkým neprináša pokoj. Oveľa viac ma inšpirujú príbehy ľudí, ktorí žijú obyčajný, ale spokojný život. Pomáhajú mi uvedomovať si, čo je pre mňa skutočne dôležité.

Ak chcete podporiť vydanie knihy Lucie Hô-Chí s názvom A to je všetko, môžete tak spraviť na dobročinnej platforme Donio.

Aj pri knihe si premýšľala nad každým detailom. Rovnako s manželom pristupujete aj ku gastronómii či práci s lokálnymi producentmi. Odkiaľ sa vo vás berie potreba robiť veci poctivo, aj keď je to náročnejšie a často aj finančne menej výhodné?

Veľa sme premýšľali, aký formát knižke dať, ako ju zabaliť tak, aby dopĺňala to, čo v nej je. Nechali sme jej preto zápiskový charakter. Je maličká, aby sa vošla hocikam a má šitú väzbu, ktorá sa robí ručne. Naša Mia (sestrina dcéra) hovorí, že kniha, ktorá sa zle otvára, je nudná, takže sme si dali pozor aj na to, aby sa dobre otvárala. A pravá hrana knižky nie je orezaná, lebo taký je život, s nedokonalosťami a bez príkras.

Bolo niečo, čo si počas písania o svojom otcovi pochopila prvýkrát až ako dospelá žena a predtým si si to neuvedomovala?

Asi to, aký bol neuveriteľne silný človek. Samozrejme, vedela som, že vo Vietname bojoval vo vojne. Vedela som, čím všetkým si prešiel. Napriek tomu to zvládal bez toho, aby ho to poznačilo. Ale až keď som ho videla zomierať, pochopila som, akú vnútornú silu v sebe mal. Napriek tomu, že mu bolo veľmi zle a vedel, čo sa deje, sa nezrútil. Naopak, ešte stále držal pokope celú rodinu. Presne tak, ako to robil celý život. Myslím si, že charakter človeka sa najviac ukáže práve v hraničných situáciách. Ja som ho dovtedy v takej situácii nikdy nevidela. A práve vtedy som pochopila, že sa celý život na nič nehral. Že bol naozaj taký, akého sme ho poznali.

Na druhej strane som si však uvedomila aj to, čo mi pri ňom bude navždy chýbať. Otec mi nikdy nepovedal, že ma má rád. Ani že je na mňa hrdý. A keď si uvedomíš, že ten človek odchádza, pochopíš, že už to ani nikdy nebudeš nepočuť. Takže popri všetkom, čo na tom človeku obdivuješ, si začneš uvedomovať aj veci, ktoré ťa boleli a ktoré už nikdy nebude možné zmeniť. Nie preto, že by ťa nemal rád. Len bol tak vychovaný a veril, že takto je to správne.

Premýšľala si niekedy nad tým, čo by otca najviac potešilo a zamrzelo, keby si mohol prečítať tvoju knihu?

Myslím si, že najviac by ho potešilo to, že sme stále spolu. Že je tu stále s nami. Že sme ako rodina zostali pevní. Možno by ten príbeh vnímal úplne inak. Uvedomili by sme si spolu všetky tie malé zázraky, ktoré sa v tom období diali. Že neodišiel hneď. Že sme ešte mali čas byť spolu. Aj keď by to bolo v nemocnici, aj keď bol slabý a chorý. Myslím si, že by bol šťastný z toho, že nás to celé ako rodinu ešte viac spojilo a zocelilo.

Pamätám si, ako sme spolu prežívali odchod tvojej staršej sestry Didy, ktorá zomrela počas dovolenky v Chorvátsku. Bolo to náhle a pre teba aj pre ostatných to bol obrovský šok. Smrť otca prišla po dlhšej chorobe, mali ste čas sa na ňu aspoň čiastočne pripraviť. Vnímala si tieto dve straty inak? Zmenili niečo aj v tom, ako o smrti rozmýšľaš dnes?

Uvedomila som si, že každá smrť bolí úplne inak. Pri ocinovi mi je ľúto, že tu nie je, ale som s tým oveľa viac vyrovnaná. Pri Dide je to úplne iné. Aj napriek tomu, že sme možno nemali taký silný vzťah, aký som mala s otcom, jej smrť ma bolí oveľa viac.

Napríklad sa mi stále stáva, že si neuvedomujem, že tu nie je. Prešli tri roky a ja mám občas pocit, že je len niekde preč. Poviem si, že Dida sa dlho neozvala a až neskôr mi dôjde, že sa už neozve nikdy. Ona sa totiž vedela od rodiny na čas úplne odstrihnúť a potom sa zasa objaviť, takže tento pocit vo mne stále zostáva. S jej smrťou nie som vyrovnaná vôbec. Je to, akoby sa so sestrou stratila polovica mňa. Neviem to lepšie pomenovať. Niečo zo mňa jednoducho odišlo spolu s ňou a ja to dodnes neviem nájsť. Bola pre mňa zvláštnym druhom vzoru.

V živote máme ľudí, ktorými sa chceme inšpirovať, a potom takých, ktorí nás učia tým, že nechceme žiť ako oni. Ona patrila do tej druhej skupiny. Obdivovala som na nej veľa vecí – bola neuveriteľne tvrdohlavá, výkonná, cieľavedomá. Naučila som sa tieto jej vlastnosti rešpektovať, ale sama som takto fungovať nechcela. A napriek tomu mi strašne chýba. Možno aj preto sa mi o nej píše oveľa ťažšie ako o ocinovi. Akoby som stále odmietala prijať, že naozaj odišla. Nechcem byť staršia ako moja staršia sestra. Tento rok som mala prvýkrát toľko rokov, koľko mala ona, keď zomrela. A ani to sa mi stále nechce prijať.

Na Instagrame si v súvislosti s tvojou knihou nedávno napísala vetu: „Smrť, naser si.“ Pomohlo ti vydanie knihy s prijatím našej smrteľnosti?

Pre mňa je táto kniha akýmsi výsmechom smrti. Veď ocino predsa nezomrel. Je v tej knihe. Knihy sú pre mňa niečo, čo uchováva príbehy, pocity aj fantáziu. Keď čítaš knihu, vytváraš si vo vlastnej hlave celý svet. Zrazu sa zhmotňuje. A presne to je pre mňa aj kniha o otcovi. Smrť si ho síce zobrala, ale mne je to vlastne jedno, lebo on tu zostal. Zhmotnila sa posledná časť jeho života a tým akoby nikdy celkom nezomrel.

Mnoho rodín si so sebou nesie príbehy, o ktorých sa jednoducho nehovorí. Čo podľa teba robí s rodinou mlčanie?

My sme mali v rodine veľa tém, o ktorých sa nerozprávalo. Vlastne sme sa celkovo málo rozprávali o pocitoch. Aj keď si sa ma na začiatku pýtala, kedy som nabrala odvahu písať o svojich emóciách, možno práve toto bol dôvod, prečo vo mne zostávali tak dlho zaseknuté.

Jasné, vedeli sme sa spolu rozplakať. Pamätám si, že otca som prvýkrát videla plakať až pri smrti môjho deda. Ale inak sa o emóciách veľmi nerozprávalo.

Myslím si, že rodičia si často ani neuvedomujú, čo to môže v deťoch zanechať. V mojom prípade to bol dlhé roky pocit menejcennosti. Keď si citlivejší než ostatní členovia rodiny a nikto o pocitoch nerozpráva, začneš mať dojem, že s tebou niečo nie je v poriadku. Ak sa to týka smrti, je to podľa mňa ešte silnejšie. Dieťa sa nenaučí smrti rozumieť. Nevie ju uchopiť, nevie s ňou pracovať. A keď niečomu nerozumieš, prirodzene sa toho bojíš. Možno aj preto je pre mňa sestrina smrť dodnes taká náročná. Nevidím za ňou nič viac. Len koniec.

Možno keby sme sa o smrti rozprávali prirodzenejšie, nemuseli by sme sa jej tak báť. Mohli by sme ju prijať ako súčasť života. Nech bolí, nech si človek poplače, ale patrí k životu. Brániť sa niečomu, čomu sa raz aj tak nevyhneš, či už pri svojich blízkych alebo pri sebe samom, je podľa mňa len klamanie samého seba.

Myslíš si, že písanie môže pomôcť prelomiť takéto generačné mlčanie? Nemusí pritom ísť len o knihy, aj tvoje texty na Instagrame boli často veľmi osobné a čítala ich aj tvoja rodina.

Myslím si, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla knihu vydať. Chcela by som, aby si ľudia viac uvedomovali to, čo majú doma. Dúfam, že to niekomu pomôže. Niektorým ľuďom som dala rukopis prečítať ešte pred vydaním a viacerí mi povedali, že sa im zmenil pohľad na vlastnú rodinu. Zrazu si uvedomili, že to „tu a teraz“ nebude trvať večne. Začali viac telefonovať rodičom, viac sa s nimi stretávať.

Samozrejme, nie vždy je to možné. Sú rodiny, kde sú traumy také hlboké, že človek sa cez ne nedokáže preniesť. A aj to je v poriadku. Ale ak je to obyčajná rodina, v ktorej si len ľudia nevedia povedať, že sa majú radi, tak dúfam, že práve tam by moja kniha mohla niečo zmeniť.

Dlhé roky si žila v meste, dnes žiješ v Žitavanoch. Spomínala si, že po veľkých životných zmenách si tam našla nový domov. Čo ti dal život v menšej komunite?

Asi najmä uvedomenie, že ku spokojnosti a šťastiu v živote naozaj veľa netreba. To je pre mňa asi najdôležitejšia vec. Hneď za tým je však ešte jedna. Naučila som sa oveľa viac rešpektovať názory iných ľudí. Nie preto, že by boli správne alebo nesprávne, ale preto, že vychádzajú zo života, ktorý tí ľudia celé roky žijú.

Mám pocit, že niektoré liberálne politické strany sú veľmi vzdialené tomu, ako premýšľa dedina. A že zmeniť pohľad ľudí nie je otázkou jedného volebného obdobia. To sa nedá urobiť za štyri alebo päť rokov. Na také zmeny sú potrebné celé generácie. Práve život na dedine ma naučil pozerať sa na ľudí s rešpektom, aj keď majú úplne iné názory. Myslím si, že rešpekt je jediná cesta k zmene. Lenže tá potrebuje čas a toho máme, žiaľ, strašne málo.

Na Slovensku sa často hovorí o integrácii menšín. Nemáme však niekedy tendenciu očakávať od ľudí s iným pôvodom, že sa prispôsobia natoľko, až prestanú byť sami sebou?

Paradoxne, môj otec sa považoval za Slováka. Hovoril o sebe: „Luska (nevedel vysloviť c), ja som pravý Slovák.“ Žil viac Slovenskom než Vietnamom, takže sa mi na túto otázku odpovedá trochu ťažšie. Ja si myslím, že človeku by malo zostať to, čo ho robí tým, kým chce byť. Je úplne jedno, či sa cíti viac Vietnamcom, Slovákom alebo niekde medzi tým. To je jeho rozhodnutie. Integrácia je podľa mňa veľmi individuálna. Úlohou väčšinovej spoločnosti by malo byť rešpektovať, ako chce daný človek žiť. Ak to nerešpektujeme, napáchame viac škody než úžitku.

Rozumiem aj tomu, že ľudia sa niekedy boja. Majú pocit, že prídu o svoju identitu, ak dajú priestor niekomu inému. Ale práve osobná skúsenosť vie meniť názory najviac. Pamätám si jednu časť relácie Zámena manželiek. Bol tam muž, ktorý bol silný homofób – a na druhej strane pár gejov. Po čase však videl, ako sa jeden z nich stará o jeho deti, a na konci povedal, že by im normálne doprial vlastné dieťa, pretože o tie jeho deti sa ten gej staral lepšie, než jeho manželka.

Vlastná skúsenosť podľa mňa dokáže meniť postoje. Čím viac sa jej bránime, tým viac sa pripravujeme o možnosť rásť. Keď cestujem, napríklad do Paríža, fascinuje ma, aký je svet farebný. Koľko rôznych národností tam spolu žije. Potom sa vrátim na Slovensko a zrazu mám pocit, že sme sa ochudobnili o všetko, čím nás môžu iné kultúry obohatiť. Svet je dnes tak strašne prepojený, že čím viac sa tomu budeme brániť, tým viac budeme frustrovaní a uzavretí. Lenže mnohé postoje sú generačne zakorenené a ich zmena potrebuje čas.

Stretla si sa niekedy s tým, že ťa ľudia pre tvoj pôvod automaticky považovali za cudzinku?

Ani nie. U mňa to nie je až tak viditeľné. Ľudia možno cítia, že som trochu iná, ale nie je to také výrazné ako napríklad u mojej sestry alebo u niektorých mojich kamarátok, ktoré sú tiež miešanky. Jediné, čo sa mi pravidelne stáva, je vtipná situácia pri kuriéroch. Keď vidia moje priezvisko, pri prvom telefonáte sú trochu vystrašení. Boja sa, či budem rozumieť po slovensky. A potom si vydýchnu, keď zistia, že rozumiem úplne bez problémov. To je asi jediná situácia, ktorú si v tomto smere uvedomujem.

Keď sa na to pozerám s odstupom, myslím si, že Slovensko sa predsa len posunulo. Kedysi bolo to, že si miešanec, skôr niečo, za čo sa ti deti posmievali. Bolo to vnímané ako niečo menejcenné. Dnes mám, naopak, pocit, že ľudia to často vnímajú ako niečo zaujímavé. Povedia si: „Wow!“ Je to zvláštne, ale akoby sa z niečoho, čo bolo kedysi dôvodom na posmech, stala určitá výhoda. Aj preto stále verím, že spoločnosť má nádej. Vidím drobné zmeny, ktoré sa dejú.

Máš pocit, že Slovensko si za uplynulé roky zlepšilo vzťah k menšinám? Alebo sme sa len naučili hovoriť o tých istých predsudkoch iným jazykom?

Môže to tak byť, ale podľa mňa už aj to je strašne veľa. Jazyk je prvá vec, ktorá mení spôsob, akým premýšľame. Pali (manžel – pozn. red.) napríklad nehovorí, že máme zákazníkov. Hovorí, že máme hostí. Nehovorí o dodávateľoch, ale o spolupracovníkoch. Už samotné pomenovanie vecí je prvým krokom k zmene. Môže sa zdať, že je to málo, ale ja si myslím, že práve korektnejší jazyk je obrovský posun, ktorý sa v spoločnosti podaril.

5. júla sa bude konať festival Deň Vietnamu, ktorý približuje verejnosti vietnamskú kultúru. Súčasťou programu je aj tvoje čítanie z knihy. Čo ďalšie môže podujatie priniesť ľuďom, ktorí vietnamskú kultúru doteraz veľmi nepoznali?

Farebnosť. Pestrosť. Zrazu zistíš, že niekto môže fungovať úplne inak. Ochutnáš nové jedlá, spoznáš nové vône, inú hudbu, inú estetiku. Ja mám napríklad pocit, že vo Vietname všetko vonia inak. Dokonca aj moja teta nás vždy objímala tak, že si nás najprv silno pričuchla. A ja to robím podobne. Keď prídem do cudzej krajiny, vždy najprv vnímam jej vôňu. Práve toto robí svet krásnym. Nie je čiernobiely. Je farebný.

Na organizátoroch Dní Vietnamu si najviac vážim to, že ukazujú kultúru, ktorá je pre nich dôležitá, ale zároveň s obrovským rešpektom ku krajine, v ktorej žijú. Nevzdávajú sa toho, kým sú, pretože ich to robí šťastnými. A keď človek robí niečo s radosťou, prenáša ju aj na ostatných. Neodchádzaš odtiaľ s pocitom hnevu alebo rozdelenia. Odchádzaš s dobrým pocitom. A práve ten je podľa mňa prenosný. To je to najcennejšie, čo tento festival prináša. Vnáša farebnosť do niekedy až príliš monotónneho života.

Ty sama si Slovenka s vietnamskými koreňmi. Ako vnímaš túto dvojitú identitu?

Myslím si, že je to niekde na polceste. Tým, že som miešanka, mám v sebe akoby dve identity. A niekedy sa s tým žije ťažko. Spoločnosť od teba často očakáva, že sa zaradíš. Že budeš buď Slovenka, alebo Vietnamka. Lenže ja si nemyslím, že to tak funguje. Nemyslím si, že človeka definuje krv alebo pôvod. Definuje ho skôr to, kde a v čom sa cíti dobre.

Keď som vo Vietname a cítim sa tam doma, som tam Vietnamka. Keď som tu, som Slovenka. A možno je na tom najkrajšie práve to, že si môžem vybrať. Keď si sa ma na začiatku pýtala, kto som, odpovedala som, že mama. To je pre mňa sloboda. Sloboda vybrať si, čo je pre mňa v danej chvíli najdôležitejšie. Možno zajtra budem viac Vietnamka. Inokedy sa budem cítiť bližšie k Rómom, pretože ma inšpiruje ich temperament alebo spôsob, akým prežívajú život. A práve to je podľa mňa tá skutočná farebnosť života. Že si dovolíme nechať sa ovplyvňovať tým dobrým, čo vidíme u druhých, namiesto toho, aby sme sa za každú cenu snažili zaradiť len do jednej škatuľky.

Témou tohtoročných Dní Vietnamu je odvaha. Čo pre teba znamená odvaha?

Byť sama sebou v danom momente. Bez ohľadu na to, čo od teba očakáva okolie, čo sa deje v spoločnosti alebo aké predstavy majú o tebe ostatní. Odvaha je zostať sama sebou za každých okolností. Nielen vtedy, keď to druhým vyhovuje. A možno je to vlastne aj odpoveď na predchádzajúcu otázku. Nie som ani len Slovenka, ani Vietnamka. Som jednoducho ja. A odvaha pre mňa znamená mať slobodu vybrať si, kým chcem v danej chvíli byť.

Lucia Hô-Chí  Autorka a kreatívna producentka s vietnamsko-slovenskými koreňmi. Dlhé roky pôsobila v kreatívnom štúdiu Büro Milk, kde sa z redaktorky vypracovala na tím líderku a neskôr finančnú manažérku. Spolu s manželom a šéfkuchárom Pavlom Sekerkom žije v Žitavanoch, kde vytvorili autorský gastronomický projekt Palo & Luca. Organizujú komorné degustačné večere a zážitkové kurzy varenia, počas ktorých prepájajú gastronómiu s príbehmi lokálnych farmárov, remeselníkov a producentov. V roku 2026 vydala svoju knižnú prvotinu A to je všetko – intímnu autobiografickú knihu venovanú otcovi. Jej osobný štýl písania si získal široké publikum nielen na sociálnych sieťach.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].