Tento článok vznikol v spolupráci s Denníkom N.

Základnú školu v širšom centre Zvolena na Jilemnického ulici poznal každý ako „rómsku“. Keďže Zvolenčania zapisovali svoje deti do iných škôl v meste, v roku 2023 sa do prvého ročníka hlásilo už len 13 žiakov.

Na obrat o 180 stupňov stačili len dva roky, verejná základná škola medzitým zmenila zriaďovateľa aj názov – stala sa z nej Súkromná základná škola Alma. Popri bežnom vyučovaní organizuje na jar aj Festival dobrého vzdelávania.

Jeho program je pestrý, workshop varenia v školskej jedálni sa kryje s prednáškou psychologičky o zlepšovaní vzájomných vzťahov. Plná je aj miestnosť s počítačovým workshopom. V jednej z tried zasa diskutuje vedenie školy s rodičmi budúcich prvákov o hodnotách aj o praktických záležitostiach.

Riaditeľka Zuzana Brhlíková otvorene hovorí o rôznorodosti tried, inováciách v prístupe aj o tom, že Alma je neustále sa učiaca škola. Upozorňuje, že takéto prostredie nemusí vyhovovať každému. Realitou však je, že záujem o štúdium v Alme po dvoch školských rokoch niekoľkonásobne prevyšuje možnosti.

Odliv nerómskych žiakov

Pustý hrad, zrúcanina ešte zo stredoveku, je populárnym cieľom prechádzok Zvolenčanov. Rovnako sa volá aj neďaleká lokalita, kde bývajú rodiny poznačené generačnou chudobou. Rómska komunita tu žije v starej bytovke a okolitých prístreškoch. Tunajšie deti chodili kedysi na základnú školu na Jilemnického ulici, patrili tam podľa nastavených školských odvodov.

„Príbeh premeny tejto školy sa začal pred dvanástimi rokmi,“ začína rozprávanie Juraj Hipš, pedagóg, odborník na inovácie v školstve a zakladateľ komunitnej školy v neďalekej Zaježovej. Vtedajšie vedenie mesta Zvolen upozorňoval, že nimi nastavené školské obvody povedú k segregácii. „Opieral som sa o dáta a snažil som sa presadiť iné nastavenie. Žiaľ, nepodarilo sa to,“ vysvetľuje.

Do školy na Jilemnického tak smerovali najmä deti z marginalizovaných komunít a zo sociálne znevýhodneného prostredia, čím v očiach niektorých „odľahčovala“ ostatné školy v meste. Podľa riaditeľky Almy Brhlíkovej však tento model neprinášal pozitívne výsledky vo vzdelávaní detí ani vo fungovaní školy samotnej.

Vysoký podiel rómskych detí a detí zo sociálne slabšieho prostredia na Základnej škole Jilemnického postupne viedol k odchodu nerómskych žiakov, známemu ako white flight (útek bielych). Z pôvodných viac ako 400 detí ich v roku 2024 zostala menej než polovica.

Nastavenie školských obvodov je na Slovensku stále v kompetencii miest a obcí. Keďže obvody najčastejšie vychádzajú z miesta bydliska, v oblastiach so segregovaným bývaním, prirodzene, vznikajú školy, ktoré navštevujú prevažne rómske deti. Novoprijatá novela Školského zákona túto situáciu mení a školské obvody budú musieť spĺňať aj princípy desegregácie a inklúzie.

V roku 2023 Európska komisia zažalovala Slovensko pre pretrvávajúcu segregáciu rómskych detí v školách a dlhodobé zlyhávanie štátu pri jej odstraňovaní.

Podľa Amnesty International Slovensko a Európskeho centra pre práva Rómov pretrváva u nás segregácia rómskych detí aj po prijatí opatrení ministerstvom školstva. V texte pre Guardian spred roka uvádzajú, že viac ako 60 percent rómskych detí stále navštevuje školy, v ktorých tvoria väčšinu žiakov Rómovia.

Vo Zvolene sa stalo presne to, čo predpovedal Juraj Hipš. Z kedysi veľkej a rôznorodej školy na Jilemnického ulici sa postupne stala škola segregovaná. A v roku 2023 stálo zadlžené zariadenie pred otázkou, či vôbec otvorí prvý ročník.

Odvážny krok vpred

Mesto Zvolen zvažovalo, či školu zatvorí alebo nájde spôsob, ako ju zachrániť. Jednou z možností „resetu“ bola zmena zriaďovateľa. Novozvolené mestské zastupiteľstvo sa po rokovaniach s občianskym združením Živica nakoniec rozhodlo pre odvážny krok. Prvýkrát v histórii Slovenska odovzdalo verejnú školu mimovládnej organizácii. Neziskovka Živica tak za plného chodu prevzala neprosperujúcu základnú školu spolu so žiakmi a zamestnancami.

V nefunkčnej segregovanej škole videli výzvu. Podľa Hipša slovenský vzdelávací systém často nedokáže pomôcť deťom zo sociálne slabších rodín. Ak sa u nás dieťa narodí do chudobnej rodiny, je vysoko pravdepodobné, že opäť skončí v chudobe. Škola pre neho nie je miestom, ktoré mu vďaka vzdelaniu dokáže pomôcť zabezpečiť si lepší život.

„Keď sme rokovali s mestom, riešili sme ‚v menšom‘ rovnakú výzvu, aká stojí pred celým Slovenskom a segregovaným vzdelávaním,“ opisuje Hipš.

Po zmene zriaďovateľa sa z neslávne známej segregovanej školy, od ktorej väčšina zvolenských rodičov bočila, stala súkromná škola Alma. Zaviazala sa však, že sa bude v školskom prostredí „správať“ ako verejná škola, a prisľúbila, že nebude vyberať poplatky za štúdium.

Cieľom nového zriaďovateľa však nie je vybudovať jednu kvalitnú školu, do ktorej sa vráti majorita. Alma nechce byť konkurenciou pre verejné školy v meste, nevyberá si nadaných či extra šikovných žiakov. Jej vedenie sa v spolupráci s ostatnými školami v meste snaží dosiahnuť, aby kvalitné vzdelanie dostali všetky deti bez rozdielu.

Juraj Hipš priznáva, že nebolo jednoduché „prevziať“ zabehnutú školu so žiakmi aj zamestnancami. Inštitúciu po zmene opustilo 40 percent spolupracovníkov a vymenilo sa aj vedenie. Niektorí odišli do dôchodku, iní sa nestotožnili s novým smerovaním, no viaceré učiteľky a viacerí učitelia pôsobia na škole dodnes.

Živica o zmene intenzívne komunikovala so všetkými zapojenými aktérmi. „Chodievali sme na Pustý hrad a rodičov sme uisťovali, že všetky deti ostávajú v škole, poskytneme im kvalitné vzdelanie a nebudeme vyberať žiadne poplatky. Veľa sme spolu hovorili o vzájomných očakávaniach a myslím, že sme to zvládli,“ spomína Hipš na začiatky.

Kým rodičom súčasných žiakov vysvetľovali, čo zmeny znamenajú v praktickom fungovaní ich detí, rodičov budúcich prvákov sa snažili presvedčiť, prečo by mali dieťa zapísať do školy, ktorá mala dlho negatívnu nálepku.

„Nás Rómov nemá nikto rád, no toto je šťastie“

Kataríny Cickovej sa týkali oba spomenuté prípady, vie teda porovnávať. Jej tri dcéry študujú na druhom stupni, sedemročná Rozali bude v septembri druháčka. Katarína hovorí, že dcéry sa vždy dobre učili a nemali s vyučovaním problémy. Napriek tomu vníma v škole po vstupe Živice veľký rozdiel.

„Naše (rómske) deti boli v škole často stratené. Keď sú však v niečom slabšie teraz, hneď sa to rieši. Učitelia sa stretnú s rodičmi, aby deťom pomohli – napríklad majú doučovanie. Škola sa stala pre moje deti druhým domovom, chodia do nej rady. Učia tu dobrí ľudia,“ opisuje svoje skúsenosti s Almou.

Potom sa rozhovorí o najmladšej dcére, ktorá doma často spomína svoju triednu učiteľku a v nedeľu sa zvykne tešiť späť do školy. „Dcéra sa mi sťažuje, ak nemá knižku. Chce ju, baví ju to. Pri iných deťoch vidí, ako čítajú – pomáhajú jej, takže chce byť taká istá ako oni. Teší ma to, aj ja som ako malá rada čítala, chcela som byť učiteľkou,“ hovorí s úsmevom.

Dobré vzťahy vníma aj medzi rodičmi. „Je naozaj vzácne, že rodičia z majority, ktorých deti chodia do našej školy, nás neodsudzujú. Keď sa stretneme v obchode, usmejú sa, pozdravia a nerobia rozdiely. Vedia pritom, že sme z Pustého hradu. Veď nás Rómov nikto nemá rád – toto je šťastie.“

Ondrej je spolužiak Rozali. Jeho otec Martin Djovčoš hovorí, že na dobrom vzdelaní syna mu hodnotovo záležalo od jeho narodenia. Už počas škôlky s manželkou uvažovali nad školou pre syna, no vo Zvolene veľa možností nenachádzali. „Dozvedeli sme sa však o vznikajúcej škole Alma, a keď prišiel Juraj Hipš do Ondrejovej materskej školy predstaviť koncept tejto školy a jej princípy, mimoriadne nás to zaujalo. Alma sa pre nás stala jasnou voľbou.“

U vysokoškolského pedagóga Djovčoša rezonovala iba jediná pochybnosť – znelo to až príliš dobre, aby to bola pravda. „V skutočnosti je to však ešte lepšie,“ vraví.

Žiakmi Almy sú aj Tadeáš, ktorý bol do júna šiestakom, a o dva ročníky staršia Terézia. Ich otec Slavomír Kandráč rovnako zažil „starú“ aj „novú“ školu a Almu si jednoznačne pochvaľuje. V rozhovore opakovane zdôrazňuje slovo komunikácia.

„Keď teraz vznikne nejaký problém s deťmi, vždy ho vyriešime komunikáciou. Keď kvôli práci nestihnem stretnutie v škole, s učiteľmi si dohodneme termín a stretneme sa na dvore alebo prídu aj za nami domov. Normálne to vyriešime, v minulosti to tak nebolo,“ opisuje.

Na otázku, či Alma naučila niečo aj jeho, odpovedá: „Áno, mal som predsudky z minulosti – napríklad že nerómski učitelia s nami nechcú komunikovať.“ Obavy mal aj zo stretnutí v škole. „Mal som pocit, že sa neviem vyjadrovať tak, ako by som mal. Keď sa základná škola zmenila na Almu, učitelia nám ukázali, že sa nemáme čoho obávať. Keď niečo potrebujem, nebojím sa opýtať alebo napísať učiteľovi. Vždy sa vieme dohodnúť.“

Otvorenú a rešpektujúcu komunikáciu zo strany školy vyzdvihovali všetci rodičia, s ktorými sa Romano fórum rozprávalo. V dialógu s nimi často zaznievali slová „záujem, spolupráca, snaha vyjsť v ústrety“.

Čo trieda, to malé Slovensko

Živica síce prebrala segregovanú školu, no v segregácii ďalej nepokračovala. „Školu sme prevzali s požiadavkou, že ak sa aj vo Zvolene zmenia školské obvody, my nebudeme školou, kde sa budú koncentrovať všetky deti z generačnej chudoby,“ objasňuje Hipš.

Na Almu dnes teda prichádza menej rómskych detí. Zmena obvodov zasiahla všetky školy v meste, každá z nich musí prijať aj rómskych žiakov.

Novovzniknuté triedy Almy tak už druhý rok svojím zložením zrkadlia „malé Slovenská“. Kolektív tvoria deti zo strednej triedy, z generačnej chudoby, deti s nadaním, deti z majority, minority aj tie so špeciálnymi potrebami.

„Cieľom Almy je dať deťom možnosť zažiť rozmanitosť už na základnej škole. Pre mnohé je škola jediným miestom, kde sa môžu prirodzene stretávať a nadväzovať vzťahy so spolužiakmi, vyrastajúcimi v rôznom prostredí či s rôznymi špeciálnymi potrebami,“ hovorí riaditeľka Zuzana Brhlíková.

Podľa nej je dôležité, aby deti videli, že aj napriek rozdielnemu zázemiu môže každé z nich rozvíjať svoje silné stránky. V škole mu pomôžu odhaliť ich, aby zažívalo úspech.

Možno mohli byť inde…

Nikola Mikulová učí na druhom stupni slovenský jazyk, dejepis a občiansku náuku. Nastúpila v septembri a Alma je jej prvé učiteľské pôsobisko. „Svoju prácu mám veľmi rada, je to riadna výzva,“ hovorí v úvode. Výzvy má však rada.

Učiteľstvo študovala na filozofickej fakulte, ktorá ju však na povolanie pripravovala skôr odborne z jazyka a histórie. „Čo sa týka pedagogiky, v tom mi veľmi pomohol program Teach. V lete pred nástupom do školy som absolvovala šesťtýždňový tréning,“ dopĺňa. Vyskúšala si, ako zaujímavo vyskladať hodinu či manažovať náročné situácie v triede.

„Jednou z vecí, za ktoré som v tejto škole veľmi vďačná, je náš učiteľský kolektív. Viacerí z nich tiež prešli programom Teach. Sú to veľmi inšpiratívni ľudia, každý má už niečo za sebou. Je pre mňa povzbudzujúce vidieť ich pracovať, tvoriť, nevzdávať sa a neupadnúť do stereotypu,“ hovorí Mikulová.

V Alme učí najmä šiestakov a siedmakov, ale hodiny má aj v najvyšších ročníkoch. Na vyučovaní ju prekvapilo, aká dôležitá je pre starších žiakov rutina. Niekedy sa bránia novým aktivitám, ktoré má snahu prinášať. Aj tieto výzvy sa však učí zvládnuť. „Snažím sa mať realistické očakávania aj od seba a dopriať si čas mimo školy, keď si dobíjam baterky.“

Ako učiteľka na druhom stupni sa niekedy zamyslí nad tým, či by jej žiaci v najvyšších ročníkoch nemohli byť so vzdelaním ďalej, ak by sa s nimi v minulosti pracovalo inak. Za najdôležitejšie však považuje pomôcť im stať sa dobrými ľuďmi a rozvíjať ich potenciál.

„Chcem vykopať poklad, ktorý v nich je. Usilujem sa nájsť to dobré, ukázať im, že to má v sebe každý.“ Keď sa jej podarí pochváliť žiaka za niečo, v čom je skutočne výnimočný, často vidí ako učiteľka okamžitú zmenu. „Zrazu si začne viac veriť a uvedomí si, čo mu naozaj ide.“

Tridsať kľúčových ľudí

„V Alme máme ľudí, ktorí tu byť chcú. Nie sú tu náhodne,“ hovorí o svojom učiteľskom kolektíve Zuzana Brhlíková. Riaditeľka súkromnej školy vie, že jednou z jej najdôležitejších úloh je vytvárať prostredie, v ktorom učitelia nevyhoria ani neupadnú do stereotypu.

Tak ako u detí aj u učiteľov škola podporuje spoluprácu a rešpektujúcu komunikáciu namiesto súťaženia a tlaku na výkon. Dôležitou súčasťou prostredia je aj neformálna podpora kolektívu. Zborovňa si organizuje spoločné aktivity, zamestnanci spolu chodievajú do kina či divadla.

„Pre mňa je týchto tridsať ľudí kľúčových. Keď nedržíme spolu, veľmi rýchlo sa to prejaví,“ dodáva riaditeľka.

Ako už spomenula Nikola Mikulová, súčasťou tímu sú viacerí učitelia zo vzdelávacieho programu Teach, v rámci ktorého dva roky učia priamo na základnej alebo strednej škole.

Brhlíková hovorí, že program výrazne formuje mladých ľudí, ktorí prichádzajú do školstva. Najviac vyzdvihuje spôsob, akým Teach pripravuje absolventov na prácu v náročnom prostredí. „Sú veľmi transparentní, čitateľní a podporujú sa navzájom. To sú vlastnosti, ktoré vnímajú aj žiaci.“

Učitelia deťom dodávajú silu

Keď sa Juraj Hipš prechádza po škole, zdá sa, že pozná väčšinu detí po mene a deti poznajú jeho. Cez prestávky je tu rušno a veselo. Pred triedami na chodbe sú umiestnené kreslá, ktoré tvoria oddychové zóny. Počas hodiny čítania tu s knihou sedí šiestačka Eliška.

Radšej si číta mimo kolektívu detí, preto je tu. Vedľa nej sedí učiteľka. Juraj Hipš Elišku poprosí, či by bola ochotná prerušiť čítanie a odpovedať na pár otázok novinárke. Eliška sa usmeje a tichým hlasom začne hovoriť o škole. Viackrát spomenie, že má veľmi rada pokoj. V škole je Eliškiným najobľúbenejším miestom knižnica.

„Mala som obavy z toho, čo všetko tu bude nové, keď príde Alma. Myslela som si, že škola bude veľmi prísna a budeme musieť nosiť uniformy ako vo filme,“ smeje sa. „Ale teraz je tu veľmi dobre, hlavne pani učiteľky. Keď máte ťažkú chvíľu, vedia vám dodať motiváciu.“ Na otázku, či to bolo tak aj predtým, odpovedá, že predtým nechodievala za žiadnou učiteľkou.

Eliška nenavštevuje poobedné krúžky, ktoré fungujú priamo v škole. Venuje sa latinsko-americkým tancom. „Spadla som raz na dno a povedala som si, že s tancom končím – nedám to. Pamätáte si, čo ste mi vtedy povedali?“ pýta sa učiteľky, ktorá sedí pri nej. „Že by som to nemala vzdávať, dodali ste mi silu.“ Prekvapená učiteľka sa zapojí do rozhovoru: „Vôbec som nevedela, že ti to vtedy tak pomohlo, Eliška.“

Na chodbe sa zjaví Eliškin bratranec Nikolas. Do tejto základnej školy chodí od nultého ročníka, v septembri bude už siedmak. Nikolasovým najobľúbenejším predmetom je informatika, hneď však dodáva, že úplne najradšej má thajský box. V budúcnosti by sa chcel stať policajtom, a „ak by to vyšlo, tak thajským boxerom“. Alma podporuje Nikolasa v jeho záľube, zakúpila mu rukavice a výstroj.

Nikolasov spolužiak Yori do Almy prestúpil na druhý stupeň zo zaježovskej komunitnej školy. Yori je syn riaditeľky Živice Zuzany Labašovej a Juraja Hipša. Na otázku, ako sa v škole cíti, odpovedá: „Mám tu veľa kamarátov, cítim sa tu v pohode a príjemne.“

Priznáva však, že odísť z dedinskej „malotriedky“, kam chodil štyri roky, do prostredia veľkej základnej školy vo Zvolene, bolo pre neho stresujúce. „Všetko bolo nové – škola, učitelia, kamaráti. V predchádzajúcej škole sme učiteľom tykali, tu im vykáme. Musel som si na to dávať pozor.“

Yori prišiel do už zabehnutého kolektívu ako nováčik. „Zaujímali sa o mňa, chceli sa so mnou kamarátiť,“ opisuje odozvu spolužiakov počas prvých dní v novej škole. Zo začiatku ostatní v triede reagovali aj na to, že v škole pracujú obidvaja Yoriho rodičia. „Asi si mysleli, že z toho mám nejaké výhody, ale potom pochopili, že nič,“ smeje sa Yori.

Jediné, čo by na škole zmenil, by bol neskorší začiatok – cíti sa unavený z ranného vstávania o šiestej. Yori chce ísť na strednú školu do Bratislavy, kam potrebuje dobrú angličtinu, takže sa jej musí venovať teraz aj doma. Výučba v škole nestačí.

Yoriho mama Zuzana Labašová otvorene vysvetľuje, že rozhodovanie súvisiace s prestupom syna na Almu nebolo vôbec jednoduché a doma zvažovali viaceré alternatívy. „Syn je skôr introvert, ťažšie zvláda zmeny, mali sme preto obavy. Zároveň sme vedeli, že trieda, do ktorej by prestúpil, si prešla veľmi náročným obdobím.“

Pôvodne išlo o dve piatacké triedy – do jednej chodili deti z marginalizovanej komunity, do druhej žiaci z majority. Školská inšpekcia však pre segregáciu nariadila ich zlúčenie. Po tomto kroku väčšina rodičov z majority deti z triedy stiahla, zostali v nej len deti z marginalizovanej komunity a jeden chlapec z majority.

„Obavy sme mali aj z úrovne vzdelania, ktoré žiaci v triede doteraz dostali, a teda či Yori bude dostatočne motivovaný učiť sa. Úprimne, mali sme strach aj z adaptácie v takmer čisto rómskej triede,“ spomína si Labašová. Nakoniec u nich zavážila dôvera v novú piatackú triednu učiteľku. „Momentálne je syn na škole druhý rok a je šťastný ako blcha. Nechce odísť ani za nič, neuvažujeme o tom ani my. Mám pocit, že sa veľa učí na formálnej, ale aj na neformálnej a rovesníckej úrovni.“

Alma ako modelová škola

Alma funguje aj ako modelová škola na overovanie inovatívnych prístupov vo vzdelávaní. Cielene meria, čo deťom reálne pri učení sa pomáha „Snažíme sa overovať inovácie a vyhodnocovať, do akej miery sú efektívne,“ hovorí zakladateľ školy Juraj Hipš. Výsledky škola zdieľa aj s ministerstvom školstva.

Jednou z prvých oblastí, na ktoré sa zamerali, bola školská dochádzka detí z generačnej chudoby. Ako veľmi účinné sa ukázali napríklad bezplatné raňajky. „U časti detí sa školská dochádzka výrazne zlepšila. Ak dieťa vypadáva zo vzdelávania, následné doučovanie je násobne drahšie,“ vysvetľuje Hipš.

Jednou z tém, o ktorých škola hovorí, je aj zmena financovania školstva. Inšpiráciu vidí v takzvanom indexovom financovaní, ktoré funguje aj v zahraničí. Tento spôsob prideľovania peňazí zohľadňuje sociálno-ekonomické zázemie detí. „Dnes dostáva každý žiak v princípe rovnakú sumu, pritom potreby niektorých škôl sú výrazne väčšie,“ vraví Hipš a pripomína napríklad náklady spojené s tým, aby sa deti mohli zúčastniť lyžiarskeho výcviku alebo iných spoločných školských aktivít.

Tento rok sa Alme podarilo získať podporu a lyžiarsky výcvik absolvovali prvýkrát všetci žiaci. Ukázalo sa, že bariérou nie sú len peniaze či chýbajúce oblečenie a výstroj, ale aj nedôvera. „Hovorili sme s rodičmi, že tam ich deti chceme, lebo sú súčasťou triedy aj tejto školy,“ opisuje Hipš. Žiakom vďaka materiálnej zbierke zabezpečili potrebné vybavenie a lyžiarske oblečenie.

Pozitívny efekt podľa školy prinášajú aj krúžky a mimoškolské aktivity. „Naším cieľom je, aby dieťa trávilo v škole čo najviac času, ideálne od ôsmej rána do štvrtej či piatej popoludní,“ objasňuje Juraj Hipš.

Funguje tu základná umelecká škola, centrum voľného času, školský klub detí aj športové aj nešportové krúžky. Všetky sú bezplatné.

Z peňazí donorov ukazujú štátu, čo funguje

Hoci je Alma súkromnou školou, nevyberá žiadne poplatky. Bežné fungovanie školy je financované rovnako ako pri verejných školách – zo štátneho normatívu na žiaka. Inovácie a podporné opatrenia, ako sú bezplatné raňajky či príspevky na školské aj mimoškolské aktivity, dnes vedenie financuje najmä vďaka darcom.

Tým škola otvorene komunikuje, že výsledky ich snahy sa nedostavia hneď. Zmeny pri deťoch z generačnej chudoby prichádzajú až po rokoch. Je takáto spolupráca s darcami a finančné zabezpečenie školy dlhodobo udržateľné? V Alme očakávajú, že po zmene školských obvodov sa zloženie žiakov postupne vyrovná s ostatnými školami v meste a potreba dodatočnej podpory bude nižšia.

„Naším cieľom však nie je zostať závislí od darcov, ale ukázať, čo funguje a čo by mal časom zabezpečovať štát,“ hovorí Hipš.

Živici sa už ozvali aj iné obce a organizácii ponúkli, či by nemala záujem prebrať aj niektorú z ich škôl. Hipš prízvukuje, že to nie je cesta, ktorou by sa chceli vydať. Cieľom Almy nie je zostať ojedinelým projektom závislým od darcov. Škola chce ukázať, ktoré opatrenia fungujú natoľko, že by sa mali stať bežnou súčasťou systému.

„Ak sa niečo ukáže ako funkčné, nemali by školy zháňať peniaze cez zbierky. Mal by to financovať štát,“ dodáva.

Stredná škola zostáva výzvou

Veľkou výzvou pre Almu zostáva budúcnosť žiakov z generačnej chudoby, konkrétne ich prechod na stredné školy. „Ten vnímame ako veľmi náročný. Z detí, ktoré sme prebrali ako siedmakov a neprešli celým naším vzdelávacím cyklom, máme dnes na strednej škole dvoch. Po pár mesiacoch z nej často vypadávajú,“ hovorí Juraj Hipš.

Dôvodom je podľa neho nielen úplne odlišné prostredie, ale aj chýbajúca podpora a strata motivácie. „V komunite, s ktorou pracujeme, žiaľ, nemáme ani jedného rodiča so stredoškolským vzdelaním.“

Cieľom je preto pripraviť deti tak, aby zvládli prechod na strednú školu a dokázali ju dokončiť – ideálne s maturitou. Mali by mať pri tom podporu a možno aj mentora, ktorý ich bude sprevádzať. Juraj Hipš spomenie, ako ich nedávno navštívil bývalý žiak, ktorý sa rozhodol bývať vo Zvolene na internáte napriek tomu, že v tomto meste aj ďalej študuje. Uvedomil si, že šanca, aby školu dokončil v prostredí, kde predtým vyrastal, je nízka.

Do budúcna chce Alma spolupracovať s omamami a venovať sa deťom už v ranom veku. Ideálom by podľa Hipša bolo vytvoriť kontinuitu podpory – od najmenších detí cez inkluzívnu škôlku až po základnú a strednú školu. „Ak chceme dosiahnuť skutočnú zmenu, musíme začínať oveľa skôr,“ vraví.

„Urobím všetko pre to, aby aj moja najmladšia nastúpila sem,“ pozerá Katarína Cicková na svoju najmladšiu dcéru, ktorá si vedľa nej kreslí. „Veď to je šťastie, keď vám sem zoberú dieťa.“

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].