„To určite musíme vydať,“ hovorila si česká romistka Jana Habrovcová, keď čítala rukopis pamätí spisovateľky, pestúnky a pedagogickej asistentky Olgy Fečovej. Fečová, výrazná osobnosť rómskej ženskej emancipácie, chcela svoje autobiografické zápisky publikovať v knižnej podobe a darovať si ich k osemdesiatym narodeninám.

Len tesne to nestihla, zomrela vo veku 79 rokov tri mesiace pred dovŕšením životného jubilea. Jej vytúžené memoáre však v roku 2022 vydali vydavateľstvá Kher a Paseka pod názvom Deň bol pre mňa krátky. Pamäti hrdej Rómky.

Názov odkazuje na životný štýl a živelnú energiu autorky, ktorá toho chcela stihnúť čo najviac – nech už išlo o podporu rómskej mládeže, kultúrne aktivity, pedagogickú činnosť, ale aj o domáce práce či rolu matky a manželky.

„Ktovie, raz možno niektorý z čitateľov pretaví jej spomienky do námetu pre svoj film. Tak či onak, Olga bola hrdinka a hrdinkou zostane, s filmom či bez neho,“ píše v úvode do knihy Jana Horváthová, riaditeľka brnianskeho Múzea rómskej kultúry.

Kto na niečom hral, prežil vojnu

Fečová čitateľov „víta“ príbehom zakázanej lásky jej rodičov Zuzany a Michala, ktorí sa rozhodli zosobášiť aj napriek nesúhlasu zo strany prísnych rodín. „Mama s otcom sa zoznámili práve na svadbe Hany a Jana na jar roku 1941. Nevideli sa potom až to leta a jeden o druhom nevedeli, či k sebe cítia to samé. Mali to pomerne zložité,“ píše autorka. Samú seba nazýva dieťaťom zakázanej lásky.

Jej rodičia si sobášom zatvorili dvere k svojim rodinám, prichýlila ich až tetka Karnajka z otcovej strany. Presťahovali sa teda do osady v Kochanovciach.

V malej obci pár kilometrov od Humenného bývalo mnoho ich príbuzných. Hoci mali rôzne priezviská – Ferencovi, Ferkovi, Grundzovi, Šenkyovi či Demeterovi –, všetci v dedine vedeli, že patria do jednej rodiny. Kedysi Rómovia bývali priamo v Kochanovciach a mali domčeky medzi garážami, niektorí si dokonca postavili malé hospodárstva. Časť, kde bývali, volali Malá Praha, pretože bola čistá a usporiadaná a vymykala sa stereotypom o „špinavých chalupách zbúchaných z drevených dosiek“. Počas vojny však miestni Rómovia dostali nariadené, aby sa vysťahovali tri kilometre za obec.

Olga od rodičov počúvala, že sa narodila do ťažkej doby. Prišla na svet v máji 1942 v humenskej pôrodnici uprostred druhej svetovej vojny ako prvorodené dieťa. O dva roky neskôr sa narodil jej brat Michal, ktorý dostal meno po otcovi. Keďže mame sa nepodarilo dostať do pôrodnice, musela rodiť doma.

Náročné časy rodina prežívala po vypuknutí protifašistického povstania v auguste 1944, keď Nemci začali v lesoch hľadať partizánov. Prišli aj do osady, kde žili Demeterovci (rodné priezvisko Olgy Fečovej, pozn. red.), ktorých pred odvlečením na nútené práce zachránil iba hudobný talent otca Michala. „Nemci zo vsi priniesli cimbál a otcovi nakázali: »Hraj!« Kto na niečo hral, ten vojnu prežil.“ Vtedy ešte Olga netušila, že hudba sa stane dôležitou súčasťou aj jej života.

Počas SNP prišli do osady v Kochanovciach okrem Nemcov aj Rusi, ktorých Rómovia museli ubytovať a podeliť sa s nimi o jedlo a teplé oblečenie. Niektorí boli dokonca donútení bojovať, takže veľká časť osady, nanešťastie, útoky a streľbu neprežila.

Demeterovci sa v tom čase skrývali v lese. Schovaní v diere v zemi, kde sa nedalo poriadne dýchať, trpeli zimou a hladom, no všetci prežili. Rodičov však vojna poznačila – otcovi sa zapálil bedrový kĺb a nohami mohol pohybovať iba od kolien nižšie, mama dostala črevný týfus.

Po vojne Česku chýbala pracovná sila, čo lákalo mnohých ľudí zo Slovenska. Olgini rodičia spolu s ďalšími príbuznými odišli v lete 1947 z Kochanoviec do Prahy, patrili medzi prvých rómskych prisťahovalcov.

Začiatky v Česku

Prvé týždne v Česku neboli pre rodinu jednoduché – cudzie prostredie, cudzí ľudia aj jazyk bol inakší, keďže v osade medzi sebou komunikovali výhradne v rómčine. „Vybavuje sa mi spomienka, ako maminka plakala a otec ju utešoval: »Neplač, neboj, bude dobre!«“

Aby sa naučili poriadne po česky, začali navštevovať integračné kurzy. „Mali sme také svoje centrum, kde sme sa schádzali. Dospelí aj deti trikrát týždenne popoludní po práci a po škole chodili na jazykový kurz, zas tak veľa sme sa toho ale nenaučili, pretože sa hlavne hralo a spievalo,“ spomína si autorka. Pamätá si, že k ním boli všetci milí a každý sa každému snažil pomáhať. Spájala ich radosť, že je po vojne a konečne môžu normálne dýchať.

Žili v skromných pomeroch v budove s viacerými rómskymi rodinami, takže o zábavu nebola núdza. Olga vo svojich pamätiach viackrát opakuje, že mala nádherné detstvo. Deti u seba častokrát navzájom prespávali, hrávali sa na námestí pri Karlovom moste alebo na nádvorí historického komplexu Klementinum, kde dnes sídli česká Národná knižnica. Niektoré z rodín sa neskôr kvôli práci museli presťahovať na statky kúsok za Prahou. „Za nimi sme občas jazdili na návštevu vlakom alebo na otcovej motorke,“ opisuje v knihe Olga.

Na ulici, kde bývali, sa dalo kúpiť všetko potrebné – mlieko sa rozlievalo z cisterien odmerkou, prať sa chodilo do Vltavy a na brehu rieky rodiny často založili oheň, na ktorom sa varilo. Zažili aj februárový prevrat, keď krajina prešla z demokracie ku totalite, no keďže politikou sa u nich doma nikto nezaoberal, udalostiam nevenovali väčšiu pozornosť a netušili, či sa pre nich niečo mení.

Plagáty viseli po celej Prahe

Mama Demeterová pracovala pre plynárenské služby a chodila zapaľovať plynové lampy na Karlov most. Potrebovala na to „lampárske bambusové tyče, ktoré mali na jednom konci háčik a na druhom dutinku, fľaštičku benzínu a vatu alebo kúdeľ“.

Tatko Demeter pracoval v trafike pri pražskej Botanickej záhrade. Keďže bol invalid, mohol chodiť len o barlách, no zvládal toho viac ako kopec ľudí bez hendikepu. Do Prahy chcel vycestovať ešte ako študent, no hlavné mesto bolo pre Rómov v tom čase nedosiahnuteľnou métou.

Popri práci sa živil ako hudobník – hral na cimbal a vyučoval hudobnú výchovu na škole aj mimo nej. Medzi jeho žiačky patrila aj jazykovedkyňa Milena Hübschmannová. Michal Demeter sa pravidelne stretával s rodinou a priateľmi, aby spolu nacvičovali. V Prahe bol o ich vystúpenia mimoriadny záujem. Olginmu strýkovi Jánovi Surmajovi, ktorého všetci volali Gergeľ, sa tak splnil sen, o ktorý sa snažil už roky – chcel založiť veľké hudobné teleso. „Na Slovensku o rómsku kultúru a vzdelanie Rómov taký záujem nebol. Nechať si zahrať na svadbe alebo pohrebe, to áno, ale aby sme mali svoj rómsky súbor?“ porovnáva autorka v knihe.

Do kapely sa pridali nielen príbuzní ale aj ďalší Rómovia z rôznych kútov Prahy. Pre deti sa vytvoril tanečný súbor, kde začali tráviť všetok svoj voľný čas. Vystupovať sa teda mohlo spoločne a vo veľkom – plagáty viseli po celej Prahe a súbor hrával v podnikoch aj pri príležitosti rôznych výročí. Spievalo sa výhradne po rómsky a deti do toho tancovali a recitovali.

„Ja som bola vtedy desaťročná, tancovala som rada, ale spievať som nevedela, na nič som nehrala a prednesom som tiež pohorela. Keď som sa postavila k mikrofónu a videla pred sebou plnú sálu ľudí, dostala som takú trému, že zo mňa nevypadlo ani slovo. A pritom som tú básničku tak dobre vedela. Len som sa uklonila a odišla,“ spomína si Olga.

Toto obdobie v pamätiach opisuje ako jedno z najnádhernejších vôbec. Asi raz za dva týždne celá „posádka“ nasadla do autobusu a chodili vystupovať všelikde po Česku, takže okrem ulíc Prahy spoznávali aj iné miesta.

Na začiatku roku 1953 pribudol do rodiny Demeterovcov najmladší člen – sestrička Květa. Prezývali ju Mimi, čo jej zostalo až do dospelosti. Mimi bola tak jemné stvorenie, že ju riaditeľka divadla, vedľa ktorého Demeterovci bývali, chcela od nich kúpiť, čo otec, samozrejme, odmietol.

V tomto divadle však Olga spoznala herecké umenie, čo sa jej zapáčilo. Mimi sa medzičasom naučila hrať na harmoniku a pridala sa k rodinnej kapele. A hoci sa Olga z mladšej sestry tešila, niekde v hĺbke duše sa po celý čas vyrovnávala s tým, aké odlišné detstvo majú a koľko z toho, čo sestra má, jej bolo kvôli vojne odopreté.

Prázdniny v Kochanovciach a Dedačove

Počas leta, sviatkov a osláv sa Demeterovci vracali na Slovensko. Na letné prázdniny deti zostávali u babičiek – buď v Kochanovciach, kde mali babičku Andoľaňu z otcovej strany, alebo v Dedačove, kde žila babička Beľanová zo strany maminej. Deti tak mali možnosť spoznať okrem mestského života aj vidiek a pracovať na statku.

Aj keď obe dediny boli od seba vzdialené len kúsok, žilo sa v nich rozdielne. Kochanovská osada bola výnimočná tým, že hudbe sa tam venovali aj ženy. Žilo sa v nej o niečo veselšie a obyvatelia pravidelne usporadovali vtipné súťaže ako napríklad preteky na psoch.

Naopak, v Dedačove sa žilo iba prácou, zábava nehrozila. Keď práve žiadna práca nebola, babička zaručene nejakú našla, aj keď by to malo byť drhnutie posteľných nožičiek zubnou kefkou. Do práce častokrát zapriahla aj zvyšok rodiny, málokto sa odhodlal povedať jej nie.

Malá Olga mala omnoho bližší vzťah s dedkom Beľanom, najradšej s ním chodila do kovárne vyrábať podkovy, reťaze na vozy alebo klince. Dedko bol maďarský Róm, no ona sama sa po maďarsky nenaučila, čo ju neskôr mrzelo.

Autorka vo svojich pamätiach dôkladne spísala všetky drobné rodinné spomienky vrátane rituálov počas dôležitých udalostí, akými boli Vianoce, Veľká noc, narodenie dieťaťa, krst či svadba. Čitateľom predstavuje rôzne rómske tradície – typické jedlá a ich prípravu, zvyky či spôsob, akým sa doma obliekali. Ženy napríklad vždy nosili sukne – nohavice alebo tepláky boli neprípustné.

Mnoho z opísaného sa dá aj vidieť v obrazovej prílohe, ktorá tvorí 30 strán knihy. Fotografie ponúkajú pohľad do všetkých spomínaných období rodiny Fečovej a portrét takmer každého, kto je v publikácii spomenutý.

Sprevádzali ju chýry o pracovitosti

Po povinnej osemročnej školskej dochádzke mali deti na výber – mohli ísť ďalej študovať alebo pracovať. Olga ako najstaršia zo súrodencov cítila spoluzodpovednosť za finančnú situáciu doma, takže sa aj napriek veľkému potenciálu rozhodla nájsť si prácu. A nie jednu, vyskúšala všeličo – pracovala aj na stavbe pri miešačke, kde mala na starosti výrobu malty.

Neskôr sa zamestnala v podniku, ktorý konzervoval ovocie a vyrábal sa sirupy. Tam narazila na vedúcich, ktorí si ju obľúbili natoľko, že jej ponúkli možnosť študovať ďalej s ich podporou. Odmietla, pretože chýry o jej pracovitosti sa rozniesli po okolí a nechala sa prehovoriť na prácu v hostinci. Na toto rozhodnutie však spomína ako na jednu z najväčších chýb jej života. „V tej Frutě som mala zostať. Bola by som sa dostala úplne inde, ale takto som zostala skoro celý život bez vzdelania.“

Neskôr začala celá rodina pracovať v sklárni, kvôli čomu sa museli presťahovať do Sudet, teda do pohraničných oblastí Česka, v ktorých do roku 1945 prevažovalo nemecké obyvateľstvo. V tomto období spoznala aj svojho prvého manžela Gejzu, s ktorým otehotnela a krátko na to sa s ním aj rozišla. Nepáčilo sa jej, že Gejza na rozdiel od nej nepracoval rukami ale „len“ predával veci z druhej ruky. „My sme boli skrátka vychovaní inak. Čo sme si nevydreli, to pre nás neexistovalo,“ píše.

V marci 1961 prišla na svet dcéra Erika. Týždeň po jej narodení však Olga prišla o otca, ktorý si prial zomrieť v rodných Kochanovciach, čo sa mu však nesplnilo. Nezvládol už prestup na vlak do Humenného a zomrel na hlavnom nádraží v Prahe. Autorka v knihe viackrát rozmýšľa o tom, že zo zlých a smutných situácií v živote sa treba poučiť a hľadať v nich to dobré, prípadne uvažovať nad dôvodmi, prečo sa niečo stalo.

„Puťku ja robiť nebudem“

U Demeterovcov bola rodina a muzika na piedestáli. Po prvom manželovi Gejzovi príbuzní Olge opakovali, že si prajú do rodiny muzikanta. A tak sa objavil Jozef Fečo, ktorému nikto nepovedal inak ako Jožko. „Je slušný, muzikant, pracovitý a z dobrej rodiny. Ty si už dosť dlho sama, tak je rozhodnuté,“ zhodnotila Olgina mama – a mohla chystať druhú svadbu.

S príchodom Jezefa Feča sa začína samostatná kapitola – v Olginých pamätiach aj v jej živote. S druhým manželom toho prežili veľa vrátane okupácie Československa v roku 1968 a následnej normalizácie. Autorka v knihe venuje veľký priestor pohľadu, ako vyzeral jej život po manželovom boku. Vyzdvihuje jeho ochotu diskutovať, ohľaduplnosť a aj fakt, že u nich doma – na rozdiel od mnohých rómskych ale aj nerómskych domácností – nerozhodoval o všetkom len muž, ale slovo mala aj žena. To si vydobila na samom začiatku vzťahu. „Takú puťku (tichú, bojazlivú ženu, pozn. red.) ja robiť nebudem, tak to ani náhodou!“ vedela.

Na webe projektu Múzeum Olgy Fečovej autorka uvádza, že život s Jozefom nebol jednoduchý – bol podľa nej vychovaný, akoby bol jedináčik, hoci mal šesť súrodencov. „Inak bol ale Fečo ohromne poctivý človek, takého široko-ďaleko nepoznám. Bol veľmi veriaci. Žil podľa desatora prikázaní, každý večer sa modlil a v nedeľu chodil do kostola,“ opísala ho.

V jej pamätiach sú však aj momenty, keď čitateľ môže za ňu pociťovať krivdu. Napríklad keď sa Jozef preslávi so svojou kapelou Roma Štar, zatiaľ čo Olga umýva divadelné šatne, stará sa o deti aj domácnosť a ešte mu po práci žehlí košele na vystúpenia. Ako však sama viackrát hovorí, práca pre ňu nebol záťaž – žila pre ňu.

Aj manžel sa však musel prispôsobiť. Ak chcel vo vzťahu pokračovať, dostal podmienku, aby sa naučil po rómsky. „Soske avka dikhes?! Sal Rom, ta vaker romanes!“ povedala mu. „No čo kukáš? Si Róm, tak hovor po rómsky! Ja ti to prekladať nebudem!“ A tak sa Jozef učil po rómsky, až mu to podľa Olgy išlo lepšie ako jej samej. V rómčine neskôr skladal aj texty, ktoré sa medzi Rómami dopdnes považujú za vzácne dedičstvo.

Rómovia vojny nevyvolávajú

Ich dcéra Ľudmila prišla na svet 29. augusta 1968, teda týždeň po tom, čo Rusi obsadili Prahu. Olga s Jožkom šli do pôrodnice pešo cez prázdny most dúfajúc, že tanky si ich nevšimnú. Napriek prvotnému strachu si na vojakov časom zvykli, s niektorými sa dokonca skamarátili. Zvykli im doniesť vodu či jedlo a ak sídlili niekde na okraji Prahy, spoločne si zahrali a zaspievali.

„Rómovia sa naozaj o politiku nezaujímali, len pár ľudí, napríklad tí študovaní ako Karel Holomek z Brna (politik a publicista, spoluzakladateľ Múzea rómskej kultúry v Brne, pozn. red.). Tí obyčajní naši ľudia, ktorí nemali vzdelanie a od rána do večera dreli, aby uživili rodiny, tí sa o to, čo sa deje vo svete, vôbec nezaujímali. Vojny tiež nevyvolávame. My stále len utekáme, za akéhokoľvek režimu, v každej dobe sme tí prenasledovaní,“ píše autorka.

Paradoxne, horšie časy zažívali po Nežnej revolúcii a v roku 1993, keď zaniklo či prepúšťalo množstvo tovární, v ktorých pracovalo aj mnoho Rómov. A ešte horšie ako nezamestnanosť sa v 90. rokoch ukázali byť útoky neonacistov.

Šťastie v rozžiarených očiach detí

Olgu Fečovú po roku 1989 trápilo, koľko rómskych detí sa bezcieľne potulovalo po pražských uliciach. Premýšľala, čo s tým robiť, až viaceré z nich raz na jeseň pozvala, aby si spolu zaspievali. Rovno z ulice ich brávala do hostinca, kde pracovala jej sesternica. Časom bolo detí toľko, že sa v malom priestore nepomestili, tak sa s riaditeľkou Domu detí a mládeže dohodli, že ich prichýli u nich. Riaditeľka im dokonca ukázala, ako si oficiálne zaregistrovať občianske združenie, a tak vznikol Čhavorikaňi luma, teda Detský svet

Súbor začal účinkovať po celom Česku, vystupoval na benefičných koncertoch v Lucerne, pre prezidenta Václava Havla aj pred európskymi politikmi. Jeho vedúca do činnosti zapojila aj svojho manžela. Jozef skladal texty, komponoval hudbu a súbor mnohokrát sprevádzal.

Tvorilo ho vyše osemdesiat členov, deti volali Olgu „babička“ – šila im kostýmy, varila, zaujímala sa o každé jedno z nich a najmä ich motivovala, aby na sebe pracovali a dobre sa učili. Koncerty zvykli zakončovať Fečovou skladbou Mír je náš, ktorej polovica sa spieva v rómčine a druhá polovica v češtine. „Tá radosť, šťastie v rozžiarených očiach detí, keď im diváci tlieskali, to bola moja najväčšia odmena. A vidieť, že to niekam smeruje, že ich životy nevyjdú navnivoč.“

Detský súbor bol však len začiatok. Olga sa pohrávala s nápadom založiť ženskú kapelu, v ktorej by hrala spolu so sestrou, dcérami, neterami a vnučkami. Takto vznikla skupina Romane romňija, teda Rómské ženy. Koncertovali v Česku, Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, až postupne obišli veľkú časť Európy. Raz ich zavolali aj do talianskej televízie, kam cestovali zo dňa na deň. Mali nemeckého manažéra a vlastného šoféra autobusu, taký bol o ne záujem.

Olga Fečová v knihe spomína, že nikdy a nikde sa nestretli s rasizmom, všade bolo o nich postarané kráľovsky a ľudia sa zaujímali nielen o hudbu, ale aj o tradície či typické rómske oblečenie, v ktorom vystupovali. Iba na českých hraniciach sa rozčuľovala, pretože ju vždy kontrolovali, či náhodou nevozí dievčatá do zahraničia, aby ich predala. S dcérami Erikou, ktorá spievala, a Ľudmilou, ktorá hrala na saxofón, mali dohodu, že po nej preberú vedenie súboru.

Splnené sny

Jednou z Olginých blízkych priateliek sa stala Albína Tancošovová, ktorá pracovala na českom ministerstve školstva a zavádzala do škôl pedagogických asistentov pre rómske deti. Túto prácu ponúkla aj Olge, ktorá sa novému zamestnaniu celkom oddala. Dobre nadväzovalo na jej predošlé skúsenosti.

Tancošovová ju presvedčila, aby si dokončila štúdium. Obaja jej súrodenci totiž strednú školu dokončili, kým ona ako najstaršia cítila povinnosť pomáhať rodičom. A tak Olga Fečová vo svojich šesťdesiatich rokoch nastúpila na dištančné štúdium na Evanjelickú akadémiu v Prahe, odkiaľ pokračovala na Strednú odbornú školu sociálne-právnu v Kolíne. Popritom upratovala na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity a starala sa o manžela, ktorý vážne ochorel.

„Bola som v tej školskej lavici naozaj spokojná a strašne ma to bavilo. Päť rokov utieklo ako voda. V 65 rokoch som maturovala a razím názor: nech si nikto nemyslí, že je na štúdium pozde, nikdy nie je pozde!“ povzbudzovala ostatných.

Rovnako sa postavila aj k vodičskému preukazu. Spravila si ho, keď mala šesťdesiat rokov, pretože potrebovala cestovať medzi Prahou, kde žila a Neratovcami, kde pracovala. Prezývali ju „Ábécé“, pretože všade so sebou nosila učebnicu, aby sa aj vďaka trpezlivej inštruktorke všetko naučila.

Na svoje sedemdesiate narodeniny sa rozhodla splniť si jeden so svojich najväčších snov – zahrať si s celou svojou muzikantskou rodinou. Ako jediná totiž nehrala na žiadnom nástroji, ani nespievala – odjakživa mala „pod palcom“ všetky organizačné veci. Manžela prehovárala tak dlho, až jej ten napísal skladbu a začal ju učiť hrať na husle.

Aj keď si zo začiatku zakrýval uši, keď Olga trénovala, napokon to zvládla a s celou rodinou vystúpili v Divadle Korunní v Prahe. „Na tento zážitok do konca života nezabudnem,“ napísala neskôr. „Ďakovala som Bohu za moju úžasnú rodinu a manžela.“

A hoci memoáre Olgy Fečovej vyšli až po jej smrti, zanechala v nich viacero odkazov pre kohokoľvek, kto po nich siahne. Verila, že sa nikdy netreba vzdávať svojich snov a tvrdá práca sa vypláca, že rovnoprávnosť je dôležitá v každom aspekte života, a tiež, že ľudia okolo nás sú tým najdôležitejším, čo máme.

Jej autobiografická próza Den byl pro mně krátkej. Pamäti hrdé Romky získala nomináciu jihlavského Festivalu dokumentárnych filmov na cenu Dokumentárna kniha roku.

Nebol to však autorkin jediný literárny počin. V roku 2019 vyška v zbierke rómskych autorov s názvom O mulo! Poviedky o duchoch zomrelých jej poviedka Nevo Kher / Nový dom a o dva roky neskôr ponúkla čitateľom zbierky Všude sama krása poviedku Bejvák pod šírym nebom.

V roku 2016 získala Fečová ocenenie Roma Spirit za celoživotnú snahu v prospech rómskej spoločnosti, o štyri roky neskôr vola českým Senátom navrhnutá na štátne vyznamenanie za zásluhy.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].