Založil občianske združenie BAFF SA, v ktorom vymýšľa aktivity pre rómske aj nerómske deti. „Bolo pre nás dôležité, aby Rómovia vedeli, že majú medzi Nerómami priateľov a Nerómovia aby zistil, že nie všetci Rómovia sú „zlí“ a môžeme sa od nich aj čo-to učiť,“ vysvetľuje Rudolf Rusňák.

Aj vďaka nemu mnohé deti z vylúčených komunít v Moldave nad Bodvou nerezignovali a išli po základnej škole ďalej na strednú. „Mám heslo, že už keď pomôžem k lepšiemu životu jednému dieťaťu, môžem – obrazne povedané – umrieť,“ vraví laureát ceny verejnosti kalapa tele – Klobúk dole ocenenia Lúč z tmy 2023.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sa začal venovať deťom, čo mu práca s mládežou dáva a ako sa v Moldave darí spoločenskej inklúzii.

Pôsobíte v Moldave nad Bodvou, ste aj rodák z Moldavy?

Áno, v Moldave som sa narodil, aj tu pracujem, takže som Moldavčan telom aj dušou.

V akom prostredí ste vyrastali?

Vyrastal som v rómskom prostredí, no doma sme sa, paradoxne, po rómsky nerozprávali. V byte aj paneláku sme stále bývali s Nerómami, nikdy som nežil vo vylúčenej komunite. Myslím si, že preto som taký, aký som – posunulo ma to a mohol som toho oveľa viac vidieť aj zažiť.

U vás doma sa teda rómčina vôbec nevyskytovala?

V okolí Moldavy nad Bodvou Rómovia vo všeobecnosti hovoria skôr po maďarsky. Mama síce po rómsky rozprávala, ale ja som sa rómčine naučil porozumieť až vďaka dobrovoľníckej práci. Po rómsky teda rozumiem, ale hovorím trochu kostrbato.

Lektori rómskeho jazyka zvyknú hovoriť, že rómčina sa medzi Rómami vytráca. Často podľa nich nahrádzajú rómske slová slovenskými. Predpokladám, že v Moldave nad Bodvou je to podobne.

Poviem moju skúsenosť napríklad s chlapcami z Fiľakova. Tí, s ktorými sa stretávam, vôbec nevedia po rómsky – dokonca ani ich rodičia. A keď jeden z rodičov po rómsky vie, neučí rómsky jazyk svoje dieťa, ani ho nevedie k rómskej identite. Vieme však, že Rómov mnohokrát spoznáte podľa výzoru a kvôli tomu máme obavu pred istým typom ľudí. Možno aj preto, keď človek Rómstvo nemá v sebe, tak ho ani neodovzdá ďalej.

V Moldave nad Bodvou vediete občianske združenie BAFF SA. Kedy ste ho založili a prečo?

S priateľmi a spolupracovníkmi sme desať rokov viedli neformálne skupiny a dobrovoľníkov. Keď sme videli, že sa v lokalite niečo deje, chceli sme priložiť ruku k dielu. Raz som na školení urobil vzdelávaciu aktivitu, ktorá deti učila, prečo je dôležité umývať si ruky – a mala úspech. Najprv sme takéto aktivity robili za vlastné prostriedky, potom sa ozvali všelijakí dobrovoľní darcovia a známi. Ani som nevedel, že existuje fundraising, no už som ho vlastne robil.

Tak sme začali robiť mnoho malých a stredne veľkých aktivít. Vždy sme ale chceli robiť aktivity pre Rómov aj Nerómov, takpovediac na polovicu.

Bolo pre nás dôležité, aby Rómovia vedeli, že majú medzi Nerómami priateľov a Nerómovia aby zistil, že nie všetci Rómovia sú „zlí“ a môžeme sa od nich aj čo-to učiť.

Čomu sa venujete vo vašom združení?

Najviac sa venujeme vzdelávaniu – napríklad v oblasti hygieny rúk či úst. Organizovali sme workshopy o kultúre stolovania, komunikačné tréningy alebo tábory. Jedno z našich podujatí sa týkalo histórie Rómov a vystúpili na ňom chalani z kapely Lomnické čháve. Snažíme sa teda ponúkať témy, ktoré búrajú stereotypy a ísť aj medzi nerómske decká.

Na stretnutiach s nimi prebiehajú diskusie, na ktoré musí byť človek pripravený. Napríklad dieťa povie, že keď išiel okolo ich domu Róm, hneď s otcom všetko pratali, aby im to nebodaj neukradol – akoby kvôli jednej zlej skúsenosti s nejakým iným Rómom mali byť  zlí všetci.

Alebo deti povedali, že Rómovia sa v autobuse tlačia. Ale tlačia sa len Rómovia? Nie, tlačia sa predsa všetci.

Ako často robíte v združení aktivity pre deti?

Len v meste spravíme asi 25 aktivít za rok. Často je to tak, že keď si zmyslím, že je niečo dôležité, tak to musíme spraviť. Napríklad máme spoluprácu s firmou Albi, ktorá vyrába spoločenské hry. Takže sme robili vzdelávacie aktivity na sústredenie a stratégie, a tiež pohybové aktivity. Tento typ hier robíme už tri roky.

Veľmi dobrú spoluprácu tiež máme s mestom, dokonca sme súčasťou Multifunkčného centra pre deti a mládež, kde spolupracujeme aj so školami.

Atlas rómskych komunít eviduje v Moldave nad Bodvou tri lokality, v ktorých žijú Rómovia – dve sú vnútri obce a jedna na jej okraji. S deťmi z ktorých lokalít pracujete vo vašom občianskom združení?

Nemáme to takto striktne rozdelené. S deťmi a mladými pracujem roky a kedysi sme sa ich snažili pozývať na aktivity cez rodičov, čo však nemalo dlhé trvanie. Dnes preto na 90 percent chodím do škôl – či už do špeciálnej alebo do maďarskej. Navyše máme dobrú spoluprácu s materskou školou. Snažím sa teda chodiť tam, kde sú deti sústredené a kde škola vyberie tie, ktoré naše aktivity potrebujú najviac. Napríklad preto, lebo majú medzi sebou konflikty.

Na aktivitách vášho združenia sa zúčastňujú rómske aj nerómske deti. Ako sa v Moldave nad Bodvou darí spoločenská inklúzia Rómov a Nerómov?

Našťastie môžem povedať, že v meste nemávam problém, keď potrebujem čokoľvek riešiť – dvere mám vždy otvorené a vedenie mi vždy pomôže. Je to ako asi všade – funguje to, no zároveň by to mohlo byť lepšie. Neevidujem ale vypuklé problémy.

Kedysi sme mali situácie, že decká hádzali kamene do áut, no mestská polícia robila veľa osvetovej činnosti, takže sa to deje menej. A vždy, keď je to vypuklejšie, mesto sa to snaží nenásilným, normálnym spôsobom urovnať.

V čom sa mestu darí zlepšovať životnú úroveň ľudí z vylúčených komunít?

Myslím si, že máme dobré školy, ktoré kvalitne zabezpečujú výchovno-vzdelávací proces. Už máme v meste mnoho rómskych stredo- aj vysokoškolákov a Rómovia sa zúčastňujú aj verejných vecí. Samozrejme, bolo by lepšie, ak by sa zapájali ešte viac – vedeli by sme robiť mnoho iných vecí.

Trochu ma mrzí, že mládež nie je taká akčná, aká by mohla byť. V trinástom roku života sa mnohí zaľúbia a často sa stane, že v tom momente sme s našimi aktivitami skončili. Pritom to je obdobie, kedy by sme mohli tieto decká posunúť viac a mohli by spraviť niečo pre svoju komunitu.

Ocenenie Kalape tele – Klobúk dole v rámci Lúča z tmy ste dostali okrem iného aj preto, že ste pozitívnym vzorom pre mladých Rómov a motivujete ich k vzdelávaniu. Spomeniete si na konkrétne príbehy detí, ktorým ste takto pozitívne ovplyvnili život?

Jeden chalan deviatak za mnou prišiel, že nechce ísť na strednú školu, hoci bol v triede jeden z najlepších. „Vyčistil som mu žalúdok“, nech neblázni. Na druhý deň za mnou prišiel so slovami, že už len kvôli mne na tú strednú školu pôjde – a je tam dodnes.

Iné deti, ktoré pri nás vyrastali, mali problém doma, pretože ich na strednú školu nechceli pustiť rodičia – báli sa napríklad, že ich dcéra tam otehotnie. S viacerými takýmito rodičmi som sa porozprával a nakoniec svoje deti na strednú školu pustili.

Ďalšie deti mali osem-deväť rokov, keď na našich aktivitách prvýkrát videli flipchartový papier a fixky a učili sa, ako sa prezentovať navonok. Dnes sú na ich školách súčasťou školských parlamentov. Mnohým sme organizovali zbierky na školské potreby.

Máte okrem práci pre občianske združenie aj iné civilné zamestnanie?

Okrem toho ešte učím na Základnej škole v Drienovci.

Prečo sa vlastne venujete deťom zo sociálne vylúčených komunít? Čo vám tá práca dáva?

Mám heslo, že už keď pomôžem k lepšiemu životu jednému dieťaťu, môžem – obrazne povedané – umrieť. Ľudia si myslia, že ja som ten, kto pomáha, no v skutočnosti tie deti pomáhajú mne.

Máme facebookovú skupinu Baffkáčik, kde s mladými komunikujeme a veľakrát mi napíšu, aby som im prišiel večer pomôcť s domácimi úlohami. Tak sme sa večer pri modlitbe – mnoho z týchto detí sú členmi apoštolskej cirkvi – krčili nad úlohami do školy. Robili sme spolu mnoho aktivít vonku, chodili sme na výlety, mali spoločné zážitky a dali si navzájom veľa pozitívnej energie. To človek nezažije len tak. 

Na letnom tábore som sa narobil, ale o rok neskôr sa deti medzi sebou bavili, čo musia splniť aby sa tam dostali. Napríklad sme sa dohodli, že nesmie mať štvorku – tak sa snažil, aby mal trojku. Aj najhorší žiak takto dokázal získať lepšiu známku. Aj trikrát išiel za učiteľom, že chce byť lepší a pre mňa to bol signál, že možno toto dieťa nemá ideálne prostredie, ale aj tak chce niečo robiť.

Keby sme to robili pre peniaze, nikdy by sme nemali nielenže úspech, ale ani ten skvelý pocit, keď si večer ľahnem do postele.

A čo mi dáva energiu? Keď stretnem dieťa s matkou v obchode a ono príde ku mne a objíme ma. Keď si dieťa myslí, že ho nevidím a ukazuje na mňa s prezývkou „ujo Rudko“ (Rudi bácsi). Keď prídem do škôlky na aktivitu a deti sú hneď pri mne. Alebo keď mi mládež na Vianoce pošle tričko. To všetko sú momenty, pre ktoré viem túto prácu robiť srdcom toľko rokov.

Rudolf Rusňák Kedysi pekár, dnes učiteľ rómskych detí na Základnej škole Drienovec a pracovník s mládežou. Zakladateľ občianskej združenia BAFF SA, ktoré vytvára vzdelávacie a športové aktivity pre rómske aj nerómske deti v Moldave nad Bodvou. Rusňák je tiež jedným zo zakladajúcich partnerov miestneho multifunkčného centra pre deti a mládež.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].