Za najzásadnejší materiál ponovembrového vývoja v dejinách Rómov u nás zvykneme označovať Zásady vládnej politiky k Rómom prijaté v roku 1991. Na ich základe Rómovia získali štatút národnostnej menšiny. Materiál je však širší a znamenal reflexiu zmeny prístupu štátu k Rómom, dovtedy označovaných ako „občania cigánskeho pôvodu“.

Asimilačná politika v 60. rokoch

Po skončení druhej svetovej vojny boli Rómovia vnímaní ako zaostalá sociálna kategória – skupina obyvateľstva, ktorú vraj bolo treba prácou a vzdelaním „prevychovať“ na „riadnych pracujúcich občanov“. V roku 1952 bola preto prijatá Smernica o úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu, podľa ktorej sa okrem iného nariaďovalo povinné zamestnanie rodičov a prednostné prijímanie rómskych detí do škôl a škôlok, s cieľom násilnej asimilácie a prevýchovy. Následne bol v roku 1958 bol prijatý zákon o trvalom usídlení kočujúcich osôb. Pod hrozbou väzenia (6 mesiacov až 3 roky) zakázal zo dňa na deň kočovanie.

V nasledujúcich rokoch prístup štátu definovali koncepcie postavené na asimilačnej politike a filozofii, že ak sa vyrovnajú materiálne podmienky chudobných Rómov s majoritou, prestanú byť Rómovia vnímaní ako etnická kategória.

V 60. rokoch sa rómska inteligencia snažila presvedčiť komunistické vedenie štátu, že podpora identity, jazyka a kultúry je dôležitá a Cigáni/Rómovia by mali mať štatút národnostnej menšiny, ale to sa nepodarilo. Neskôr sa to stalo aj jednou z požiadaviek rómskej reprezentácie, ktorá sa zapojila do revolučného a obrodného hnutia v roku 1989.

Ľudsko-právne 90. roky

Na začiatku 90. rokov boli prijaté zmeny širších zákonných rámcov v oblasti ľudských práv a práva na sebaurčenie. Ako medzinárodná zmluva bola ratifikovaná Listina základných práv a slobôda 9. januára 1991 ju Federálne zhromaždenie Československej federatívnej republiky schválilo ako ústavný zákon. Prijatie Listiny bolo kľúčovým predpokladom pre to, aby Československo mohlo následne ratifikovať dôležité medzinárodné dokumenty, napríklad aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (takzvaný Európsky dohovor).

Smerom do vnútra Československa to znamenalo výzvu na zosúladenie všetkých existujúcich zákonov, vyhlášok a prístupov s princípmi Listiny základných práv a slobôd, teda aj s potvrdením rešpektovania práv národnostných menšínna rozvoj vlastnej kultúry, rozširovanie informácií v materinskom jazyku a združovanie sa v národnostných spolkoch.

V tejto atmosfére boli vládou Slovenskej republiky prijaté Zásady vládnej politiky k Rómom. Stalo sa tak 9. apríla 1991, predsedom vlády bol v tom čase Vladimír Mečiar, ale o pár dní neskôr ho vystriedal Ján Čarnogurský, ktorý mal na starosti implementáciu týchto zásad. 

Ako chcela vláda pristupovať k Rómom

Materiál bol koncipovaný do troch oblastí. V etnickej oblasti deklaroval zámer „v legislatívno-právnom systéme, počnúc ústavou republiky, uznať etnickú svojbytnosť Rómov na úrovni ostatných minorít žijúcich na území SR, t.j v súčasnej terminológii uznať Rómov za národnosť, a tak zabezpečiť ich politicko-právnu rovnoprávnosť.“

V nadväznosti na to boli zástupcovia Rómov doplnení do Rady vlády pre národnosti a etnické skupiny a doplnený bol aj Výbor Slovenskej národnej rady pre národnosti, etnické skupiny a pre ľudské práva. Potvrdené bolo aj právo združovania sa do národnostných spolkov, ale aj konštituovanie rómskych politických strán. V tom čase vznikli niektoré spolky, ktoré začali vydávať noviny, literatúru alebo založili divadlo Romathan.

V roku 1991 sa konalo aj sčítanie ľudu, domov a bytov, kde bola medzi národnosťami taxatívne uvedená aj rómska národnosť. Prvýkrát v dejinách tak bolo možné prihlásiť sa k rómskej identite.

Druhá oblasť podchytená v Zásadách vládnej politiky k Rómom sa venovala sociálnej, kultúrnej a vzdelanostnej oblasti. Uvádzalo sa v nej: „Problém Rómov, ktorí potrebujú osobitnú sociálnu či inú kultúrnu, školskú, výchovnú a zdravotnú starostlivosť, riešiť v komplexe sociálnej politiky smerujúcej ku všetkým občanom štátu bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Garantovať Rómom, tak ako všetkým občanom štátu bez rozdielu, sociálnu spravodlivosť, sociálnu ochranu slabých. Nevydeľovať osobitnú, zvláštnu sociálnu starostlivosť smerujúcu len k Rómom.“

V dokumente sa predpokladalo, že na základe objektivizovaných informácií a vedeckého poznania bude podpora smerovať k sociálne znevýhodneným, a to v snahe zmierňovať regionálne rozdiely. Vláda deklarovala, že žiadna podpora nemá byť exkluzívne iba pre Rómov.

Tretia a posledná zásada sa týkala oblasti ekonomického zabezpečenia. Písalo sa v nej: „Vzhľadom na históriu, súčasný stav a prognózu vývoja obyvateľstva na Slovensku v sociálnej oblasti, vydelenie osobitných štátnych finančných fondov pre Rómov by znamenalo (tak by to bolo obyvateľstvom chápané a prijímané) zvýhodňovanie istej skupiny na úkor ostatných, preto neodporúčame vydeľovať osobitné fondy pre Rómov.“Išlo o zásadu neposkytovať Rómom špeciálnu starostlivosť z titulu príslušnosti k rómskej etnicite, ale poskytovať ju iba tej časti obyvateľov, ktorá je sociálne ohrozená.

Kľúčové bolo uznanie rómskej národnosti 

Nasledujúcich 35 rokov sa náhľad na Rómov menil. Predovšetkým vstup do Európskej únie znamenal aj výzvu vysporiadať sa s integráciou či inklúziou časti populácie, ktorá je marginalizovaná. Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (známy ako Antidiskriminačný zákon) priniesol európske štandardy ochrany ľudských práv a vytvoril právny rámec na ochranu diskrimináciou.

Európske rámce na inkluzívne politiky k Rómom a iniciácia vzniku samotných strategických dokumentov znamená inú kvalitu v prístupoch, a to aj s ohľadom na to, že verejné politiky k Rómom sa takmer výlučne financujú zo zdrojov Európskej únie.

Zásady vládnej politiky k Rómom boli prelomové hlavne v oblasti priznania štatútu národnosti, teda uznania pozície národnostnej menšiny u nás. Množstvo kultúrnych inštitúcií, ktoré na tomto princípe vznikli, vytvárali priestor pre podporu a budovanie rómskej kultúry a kultiváciu rómskeho jazyka. Čo sa však nepodarilo zabezpečiť bolo ich kontinuálne financovanie. Aj to je dôvod, že mnohé inštitúcie zanikli. Grantový systém, ktorý je pritom na Slovensku pomerne veľkorysý, ale jeho administratívne obmedzenia znemožňujú budovanie kapacít, profesionalizáciu a dlhodobú udržateľnosť.

Pre rómske verejné politiky by bolo určite prospešné rozprúdiť diskusiu smerujúcu k vyhodnoteniu prístupov deklarovaných Zásadami vládnej politiky k Rómom, a tiež k definovaniu filozofie štátu, ale aj k rómskej reprezentácii v tomto smere.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].