Svoj prvý „naozajstný“ text napísala o tom, ako zažíva svet vo vlastnom tele a ako veľmi by chcela mať iné. „Želala som si to, aj keď padá hviezda,“ hovorí Veroni Gyenge.

S týmito intímnymi myšlienkami sa dostala do finále maďarských majstrovstiev v slam poetry, teda žánru, ktorý spája poéziu, prednes, rap a divadelné prvky. 

„Nevedela som, či ten text dokážem povedať nahlas. Keď som ho napokon artikulovala, zavrela som pri tom oči. Mala som na to slovo doslova fyzickú reakciu,“ opisuje. O pár rokov neskôr túto súťaž vyhrala ako prvá žena, a tiež ako prvá Maďarka zo Slovenska.

Slovenská slam poetry je podľa nej unikátna. „S ohľadom na to, čo sa v tejto krajine za posledné roky udialo, cítiť frustráciu ľudí a aj slamy sú čoraz kritickejšie – nech už sa týkajú železníc, feminizmu, alebo politiky.“

Pre ňu slam do veľkej miery únikom. „Šikana alebo aj iné veci, ktoré sa mi stali, nezmiznú. V nejakých situáciách sa mi vyplavujú, no zrazu chápem, prečo ma to tak vyrušuje a čo to vo mne zapína,“ vraví umelkyňa.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako na základnej škole trpela pre svoj výzor; prečo má na niektoré maďarské slová až fyzickú reakciu; aj či sa ako Maďarka cíti na Slovensku doma.

Pochádzate z malej obce, ako vás toto prostredie formovalo?

Pochádzam z Kráľovej nad Váhom. Ako deti sme chodili sme veľa von – mali sme vlastnú pôdu a dedo bol traktorista, takže sme chodili okopávať. Ja som bola v tom čase ešte veľmi malá, takže ma skôr posadili vedľa, aby som sa hrala, a dedo ma vozil na traktore. Bolo to pekné a za detstvo som vďačná.

Som jedináčik, no mala som niekoľko bratrancov, s ktorými som bola takmer stále. Babka už bola doma na dôchodku, takže sa mi veľa venovala a učila sa so mnou. Mama bola krajčírkou, celé detstvo – a vlastne ešte dlho potom – si na mne skúšala svoje krajčírske schopnosti. Otec bol brankárom v miestnom klube Kráľovej, takže sme chodievali veľa na futbal. 

Mali ste k tomuto športu vzťah? 

Áno, moje nedele vyzerali tak, že sme išli do kostola – lebo do kostola sa muselo – a z kostola sa išlo rýchlo domov, prezliecť sa a na zápas. Pamätám si, že mama ma hrešila, lebo som mala vždy nohavice od oleja z bicykla. Strašne som sa ponáhľala domov, aby som stihla zápas. Nosila som vtedy tričká Manchester United a Real Madrid, v ktorých som chodievala na futbal. 

Aj ste hrali? 

Skôr pomáhala. Bola som často za bránou a keď lopta odišla, vracala som ju späť. Mala som rada, keď som počas zápasu dostala nejakú úlohu. Futbalistom sme aj varili, takže som zažívala aktívne detstvo. Stále sme boli vonku a niečo robili.

Vyrastali ste v čisto maďarskom prostredí? 

Väčšinou. Rodičia ma ale dali do slovenskej škôlky. Ja som rozprávala na učiteľky po maďarsky a ony na mňa po slovensky – nejako prirodzene sa to takto uchytilo. Počas základnej školy som už chodila do maďarskej, ale mali sme tam, samozrejme, aj slovenčinu. Zároveň som sa pohybovala v prostredí okolo futbalu, kde hrávali aj Slováci, takže som nebola v úplne uzavretej maďarskej bubline. Mala som sa s kým rozprávať aj po slovensky, to podľa mňa robí strašne veľa. Vidím to na kamošoch, ktorí nemali slovenských kamarátov. Im sa slovenčina učí oveľa ťažšie, najmä keď sú už dospelí. 

V tom čase ale ešte veľmi neriešila, kto je Maďar a kto nie. Vnímala som však, že keď niekam pôjdeme s futbalistami a budú tam Slováci, iste niekto zakričí niečo proti Maďarom. 

Ktoré obdobie bolo v súvislosti s protimaďarskou náladou v spoločnosti pre vás najťažšie?

Narodila som sa v roku 1994, takže pre mňa boli najťažšie roky od 2001 do asi 2003, keď sa Slovenskom ešte niesol tieň 90. rokom. Keď ešte bol v politike Ján Slota, protimaďarské nálady bolo dosť cítiť. Neboli to však otvorené konflikty, skôr niečo ako „nepríjemný pocit vo vzduchu“.

Ako sa u vás začal formovať pocit nespravodlivosti a odporu voči krivde?

Silný pocit spravodlivosti som mala v sebe odjakživa. Mali sme ho celkovo v rodine, dedo z otcovej strany bol veľmi aktívny – organizoval kultúrne podujatia a angažoval sa v Csemadoku (zväz zastrešujúci kultúrne podujatia maďarskej menšiny na Slovensku, pozn. red.). Aj od druhej strany rodiny viem, že naši predkovia boli hrdí na maďarčinu a priali si, aby pre nás zostala dôležitá. 

Osobne som pocit nespravodlivosti pociťovala, keď som začala vnímať, kto sa smie s kým kamarátiť a kto je šikanovaný. Najviac sa to prejavilo na základnej škole. 

Ako? 

Silnejšie dievčatá sme boli segregované, a to aj fyzicky. „Tučné baby“ oddelili počas telesnej od ostatných a cviky sme robili zvlášť. Keď triedu vážili, nahlas povedali, koľko vážime, a pridali k tomu aj nejaký komentár.

Pamätám si učiteľa, ktorý mi po maďarsky povedal „nyugi, dagi“, čo znamená niečo ako „upokoj sa, tučko“. Dnes ma na tom najviac bolí, že vtedy som to brala úplne normálne. Ani som to nespomenula doma, rodičom to povedal až niekto iný. Nikdy som nerozumela tomu, keď niekto, kto zažil šikanu, neskôr šikanuje druhých. 

Čo na to povedali rodičia?

Babka mi povedala, že sa nemôžem nechať a že nebude nahnevaná, ak sa budem brániť. A ja som sa brániť naozaj začala. Keď mi niekto povedal niečo škaredé, hneď som reagovala. Nedala som sa, chcela som, aby druhí mali voči mne rešpekt. Mala som totiž pocit, že dospelí ma v škole neochránia. 

Zažili ste aj online šikanu?

Áno. Keď som bola v šiestom-siedmom ročníku na základnej škole v Šali, už sa používal internet. Na stránke My VIP, ktorá bola pre Maďarov niečo ako Facebook, niekto zavesil moju fotku a vyzval ostatných, aby písali komentáre. A oni ich písali – hnusné veci. Strašne dlho som si neuvedomovala, čo to so mnou urobilo. Až posledné tri roky, keď chodím na terapiu, sa mi to celé začína dávať do perspektívy. Neviem si predstaviť, ako to prežívajú dnešné deti, ktoré zažívajú online šikanu všade.

Dnes verejne vystupujete a ste známa. Stále vás vedia rozhodiť online komentáre? 

Dostávam extrémne komentáre, hlavne na Facebooku a špeciálne po vystúpeniach na protestoch. Prvýkrát to bolo veľmi ťažké, riešila som to aj na terapii. Ľudia hovoria, že si to nemám všímať, ale to sa nedá, keď vám druhí píšu nenávistné slová a zdieľajú fotky. Píšu mi, že som „tlstá sviňa“ a aj horšie veci. Už to však extra neriešim, aj keď vždy to zabolí. Nečítam preto už žiadne komentáre – ani dobré, ani zlé. Obsah pustím do sveta a nech si žije. Niekoľko ľudí mám na sociálnych sieťach zablokovaných. Takto som si vyčistila prostredie, inak by to nešlo.

Ako sa všetky tieto skúsenosti pretavili do vašej tvorby?

Chvíľu to trvalo. Na strednej škole som mala punkové obdobie. Chcela som byť drsná, aby sa so mnou druhí radšej ani nerozprávali. Nebola som voči nim otvorená a trvalo mi dlho, kým sa to zmenilo. Vlastne až dovtedy, kým som nezačala písať.

Kedy ste začali objavovať, že vás písanie baví? 

Keď bol otec vojakom, písal mame listy – poéziu. Doma máme tieto listy odložené a keď som bola malá, s bratrancom sme si ich čítali vždy, keď sme zostali sami. Aj mne otec niekedy napísal venovanie k jubileu alebo k narodeninám. A časom som to po ňom prevzala ja. Asi na začiatku strednej školy som začala písať rôzne venovania rodine. 

Vtedy to ešte nebola slam poetry (performatívny žáner, ktorý spája autorský text s divadelným prejavom, pozn. red.), hoci tie moje texty možno aj boli podobné, len som to tak nevnímala. Písanie ma bavilo aj preto, že otca som vídavala doma čítať – knihy boli pevnou súčasťou našej rodiny. 

Čo vás vtedy bavilo čítať?

Bola to najmä poézia Sándora Petőfiho. Jeho básne boli asi prvou knihou, ktorá už nebola detská, no ja som si ju sama vybrala a prečítala ju. Mala som ho veľmi rada, bol veľkým revolucionárom a básnikom jednoduchého ľudu počas boja o slobodu v roku 1848. 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát napísali text, pri ktorom ste cítili, že je naozaj osobný a že ho nebude jednoduché povedať nahlas?

Môj prvý „naozajstný text“ bol o tom, ako zažívam svet vo svojom tele. Táto téma bola pre mňa dlho tabu, riešila som ju v sebe. Robila som si vtipy na svoju adresu a tvárila som sa, že všetko je v poriadku. Až keď som objavila slam poetry, natrafila som na ľudí, ktorí hovorili veci, pri ktorých som si myslela, že sa hovoriť nemôžu. Vyjadrovali sa úprimne a zraniteľne. Videla som mužov hovoriť, že sa boja – a to ma zasiahlo.

Text som uviedla neplánovane v roku 2016, keď som sa dostala do finále maďarských majstrovstiev v slam poetry. Pre mňa ako úplnú začiatočníčku bolo veľmi ťažké dostať sa tam. Súťažili so mnou veľké mená – poeti, raperi, spisovatelia, proste moje idoly. Zrazu som sa tam s nimi proste ocitla a mala som pocit, že možno sa to už nezopakuje a už nikdy nebudem môcť byť tak veľmi úprimná. Chcela som prekonať samú seba. 

O čom bol tento váš prvý text? 

O tom, že si od malička prajem, aby som mala iné telo. Želala som si to, aj keď padala hviezda. No bol aj o tom, že sa pozerám na mamu a na to, ako sa ona pozerá na seba. Všetko to boli veľmi intímne myšlienky a nevedela som, či ich dokážem povedať nahlas. Robí mi problém po maďarsky vysloviť už len samotné slovo „tučná“. Napísala som si ho, no nevedela som, či ho dokážem povedať nahlas. Keď som ho napokon artikulovala, zavrela som pri tom oči. Mala som na to slovo doslova fyzickú reakciu.

Bolo strašne ťažké ísť na pódium s úplne úprimným prejavom, ale to je moja sublimácia – vnútorné prežívanie riešim prostredníctvom umenia. Počas písania som prišla aj na to, že tieto myšlienky sa nedajú napísať pekne. A ani som nechcela napísať pekne, lebo to, čo sa mi dialo, som nepociťovala ako pekné – nezaslúžilo si to pekný, ale surový jazyk. S týmto textom som sa dostala do finále a skončila som asi piata. Nikto to nečakal a ja už vôbec nie. 

Neskôr v roku 2021 ste maďarské slam poetry majstrovstvá vyhrali. Čo pre vás znamenal tento moment?

Bolo to epické. Nikdy predtým túto súťaž nevyhral Maďar zo Slovenska, a zároveň som bola prvou ženou, ktorá vyhrala tieto – vtedy v poradí deviate – majstrovstvá. Vyšlo to krásne. Podporiť ma tam prišli všetky moje najlepšie kamošky. Bola to najväčšia párty môjho života. (Úsmev)

S akou témou ste vyhrali túto súťaž? 

Išla som von s témou, o ktorej som dovtedy nepísala ani nehovorila – s témou sexuálneho násilia, ktoré sa mi stalo. Nehodlala som však písať o tom, čo presne sa mi udialo, pretože to patrí len mne. Chcela som písať o tom, ako som si každý druhý deň pomyslela, že to bola moja chyba.

Vždy ma hnevalo, že ľudia hovoria o vážnych veciach až vtedy, keď sú už v poriadku a majú ich za sebou. Ja som v tom čase totiž nebola v poriadku. Na to, čo som zažila, som sa nevedela pozerať s nádejou, skôr som mala pocit, že problém je vo mne. Napísala som preto o tom, ako som obviňovala samú seba. 

Dala som dokopy kruté vety, ktoré sa ma ľudia pýtali – napríklad, či som pri sexuálnom násilí povedala „nie“. Vravela som si, že kašlem na body od poroty a je mi jedno, čo sa stane. Priniesla som si to tam so sebou a chcela som to tam nechať len pre ľudí, ktorí tam boli.

S organizátormi som bola dopredu dohodnutá na tom, že ak sa moje vystúpenie natočí, nemôže ísť von online. Chcela som, aby vznikol moment iba medzi mnou a publikom. Publikované to malo byť len vtedy, ak by som vyhrala – a ja som bola presvedčená, že určite nevyhrám. No ale vyhrala som. (Smiech)

Neľutovali ste zverejnenie tejto osobnej spovede? 

Nie. Som rada, že je publikovaná, ale nikdy viac som ten text nepovedala a ani ho už nikdy nepoviem. Ostal na internete v maďarčine a urobilo mi to strašne dobre. Veľmi mi v tom pomohla aj terapia. Šikana alebo aj iné veci, ktoré sa mi stali, nezmiznú. V nejakých situáciách sa mi vyplavujú, no zrazu chápem, prečo ma to tak vyrušuje a čo to vo mne zapína. 

Niekedy mám pocit, že potrebujem veľký moment, aby som to všetko vedela opustiť – a slam poetry je taký môj únik. Keď potrebujem dať niečo zo seba von a povedať na rovinu veci, ktoré nemôžem prezradiť nikomu, tak ich poviem všetkým. 

Je pre vás pri takýchto témach dôležitý jazyk? Slovo „tučná“ ste teraz vyslovili bez problémov, no hovoríte, že je pre vás bolestivé povedať ho nahlas v maďarčine. Cítite rozdiel medzi tým, ako ľahko sa vám niečo píše po maďarsky, po slovensky alebo po anglicky?

Aj môj terapeut sa ma na to pýtal. Boli témy, o ktorých som vedela písať veľmi ľahko po anglicky, pretože v tomto jazyku som tie slová necítila. Podobne som ich predtým necítila ani v slovenčine, pretože som k slovenskému jazyku nemala taký úzky vzťah. Bol pre mňa viac cudzí, ako je ním dnes. 

V maďarčine je to však extrémne naopak. Na niektoré slová som mala fyzické reakcie a cítila som úzkosť. Vraj sa to niekedy využíva aj v terapii. Keď sa človeku niečo traumatické stane, niekedy podstupuje terapiu v inom jazyku, aby sa vedel odosobniť. Určite na tom niečo je, aj ja to tak cítim.

Svoju rolu však hrá aj to, že maďarčina a slovenčina sa mi spájajú. Aj keď sa rozprávam po maďarsky, niektoré veci poviem po slovensky, a to aj v bežnej reči. Napríklad po slovensky rozprávam špecifické slová ako párky, horčica, tepláky či ofina. Strašne dlho som ani nevedela, ako sa povie po maďarsky ofina, lebo som vždy používala slovenské slovo. 

Napokon, moje vyjadrovanie súvisí aj s nárečím. Ako Maďarka na Slovensku mám výslovnosť, ktorú v Maďarsku hneď počujú. Keď chcem, viem hovoriť aj „čistou“ maďarčinou, ale ja nechcem. Nechcem svoj prízvuk skrývať. 

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Tvoríte skôr spontánne, alebo potrebujete tému či rámec?

Mám viac úrovní tvorenia. Jedna je, že sa rozprávam s ľuďmi – hovoríme si príbehy alebo sa bavíme o aktuálnych témach. Niekedy poviem niečo, čo zaskočí aj mňa samú, a vtedy si to musím zapísať, lebo je to strašne dobré. Takéto tvorenie sa mi deje nonstop a k tomu si dávam pozor na to, čo počujem. 

No sú aj obdobia, keď sa deje niečo špecifické. Keď som počas protestov prešla celé Slovensko, stále to bolo k podobnej téme, no dala som si záležať na tom, aby každé moje slam vystúpenie dávalo dôraz na niečo iné. 

Aké rozdiely vnímate medzi slam poetry bublinami na Slovensku, v Česku a v Maďarsku?

Slovenský slam je podľa mňa dosť podobný českému. V Česku sú umelci performatívnejší, viac pracujú s herectvom a humorom. Na druhej strane mám ale pocit, že u nich menej cítiť systémovú kritiku. Ich vystúpenia sú viac situačné – vymyslia si nejakú situáciu a na nej postavia text.

Na Slovensku síce vychádzame z českého vzoru, ale s ohľadom na to, čo sa v tejto krajine za posledné roky udialo, cítiť frustráciu ľudí a aj slamy sú čoraz kritickejšie – nech už sa týkajú železníc, feminizmu, alebo politiky. V tomto je slovenský slam podľa mňa unikátny. 

V Maďarsku bola slam poetry zase vždy oveľa lyrickejšia. Slam tam začali robiť aj raperi, v Maďarsku však rap a poézia veľmi splývajú. Maďarská undergroundová rapová scéna pracuje s poéziou veľa. 

Pracujú maďarskí autori s pôvodnou poéziou, alebo skôr nadväzujú na literárnu tradíciu?

U nich je to najmä o intertextualite. V maďarskom slame je strašne silné nadväzovanie na klasickú poéziu. U nás to vnímam menej, prejavovalo by sa to napríklad tak, že by mnoho autorov odkazovalo na Štúra. V Maďarsku sa často pracuje s citátmi a štýlom klasických básnikov, no ich odkaz sa prenáša na dnešné témy a dnešným slovníkom. Kedysi by napríklad básnik napísal: „Som osamelý ako vták.“ Dnešný básnik namiesto toho napíše: „Som osamelý ako Batman.“ Stále tam je poézia, mení sa len jazyk a obrazy. 

Súvisí váš spôsob písania aj s tým, čo čítate?

Mám taký systém, vždy mám rozčítané tri knihy – jednu po anglicky, jednu po slovensky a jednu po maďarsky. Strašne dlho mi trvá, kým nejakú dokončím, ale pomáha mi to. Podľa toho, čo čítam, sa mi zapne mozog v konkrétnom jazyku. Kedysi som písala po slovensky tak, že som si len prekladala texty z maďarčiny. Dnes už viem písať priamo v danom jazyku – po slovensky, anglicky či maďarsky. Musím si ale na to pripraviť mozog, lebo inak strácam slová. Preto čítam. 

Vyberáte si knihy cielene, alebo vám pri nich ide skôr o spomínaný jazykový impulz?

Je to skôr náhodné. V maďarčine rada čítam fantazijné veci, poviedky a poéziu – to mi ide prirodzene. Po slovensky čítam skôr faktografické veci a reportáže, veľa čítam knihy z vydavateľstva Absynt. To mi strašne pomáha aj so slovnou zásobou. No a v angličtine čítam všeličo. Aj kvôli univerzite som po anglicky čítala veľa klasiky – napríklad Shakespeara. No veľmi rada mám aj fantasy, vždy sa rada vraciam k Tolkienovi. 

Kde sa počas vystúpení cítite najviac doma medzi „svojimi“? 

Takých miest je viac. Vždy som vedela ísť na miesta, kde ľudia cítili niečo podobné a mohli sme robiť vtipy, ktorým rozumieme iba my, lebo sú o nás a sú nejakou kombináciou maďarčiny a slovenčiny. Keď som v takej komunite, cítim domov. Takéto „moje“ komunity často tvoria aktívni Maďari na Slovensku, divoké ženy alebo aj cudzinci.

Riešite spolu aj nejaké projekty? 

Máme spoločný cieľ, aby sa diali rôzne maďarské podujatia ako koncerty či konferencie. Chceme zmeniť pocit, ktorý má veľa Maďarov na Slovensku, a síce, že sa tu nikdy nebudeme cítiť doma. Tiež si prajeme, aby sa dostávali na verejnosť informácie, ktoré sa do väčšinových médií mnohokrát nedostanú. 

Už počas štúdia na univerzite som bola aktívna prostredníctvom združení maďarských študentov, ktoré pôsobili v Košiciach, v Banskej Bystrici, Komárne, Bratislave, v Nitre, ale aj v Česku. Títo študenti – Maďari zo Slovenska – organizujú v každom meste rôzne maďarské podujatia. 

Veľa času som strávila aj pri organizovaní letného tábora, dnes už skôr festivalu pri Gombaseckej jaskyni. Minulý rok som tam mala diskusiu a, paradoxne, som ju viedla v slovenčine. Je to absurdné, pretože Gombasek je miesto, kam chodím roky a kde sa väčšinou hovorí po maďarsky. Zrazu sme tam mali diskusiu po slovensky a bolo to super. Oba svety sa musia stretávať a ja som rada, keď vidím, koľko ľudí sa o nich zaujíma.

Myslíte si, že v téme Maďari a Slováci je to už lepšie? 

Nemyslím si, že všetko sa zásadne zmenilo, ale vidím, že viacjazyčnosť je dnes často vnímaná pozitívnejšie. Ľudia sa chcú vracať ku koreňom k ich jazyku. Určite tu ale je aj staršia generácia, ktorá sa stále necíti byť doma. Na druhej strane, mnoho Maďarov je stále odizolovaných od slovenského prostredia, čo tiež nie je dobré. Potom o sebe nevieme.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že vaše texty môžu mať dopad aj na iných ľudí?

Bolo to hneď po tom prvom náročnom slame v roku 2016. Prvýkrát po vystúpení začali za mnou prichádzať ľudia – napríklad dievčatá, ktoré som už poznala z predošlých podujatí. Pýtali sa ma otázky typu, ako dosiahnuť, aby boli také sebavedomé ako ja. Hovorila som im: „Kámo, ty si nepočúvala? Ja vôbec nie som sebavedomá.“ Niekedy som, inokedy vôbec. 

Vtedy som si uvedomila, že síce mám svoj hlas, no možno môžem byť aj hlasom niekoho, kto nevie nájsť slová. Nechcem povedať, že nemá odvahu, lebo si myslím, že odvahu máme všetci, len sú okolnosti, kde odvaha nie je možnosťou. Niekto jednoducho nevie rozprávať alebo nevie, čo prežíva, prípadne v akej intenzite to prežíva. Ja tie slová nájsť viem. Viem to povedať tak, že ľudia sa cítia o trošku lepšie, pretože to, čo ich trápilo, bolo povedané nahlas. Dôležitý je už len ten pocit, že v tom nie si sám/sama. 

Ako ste vnímali to, že hovoríte aj za druhých? 

Nikdy som si nemyslela, že by niekoho zaujímalo, čo je v mojej hlave, alebo ako to viem sformulovať. Bol však super pocit, že to ľudí napokon zaujalo. Beriem to vážne. Minulý rok som sa aj vďaka protestom úplne stotožnila s cieľom, že sa musíme viac spájať. 

Uvedomila som si ale, že si pri tom celom musím dávať pozor, lebo sa v tom viem stratiť. Častokrát mi nezáleží na ničom inom, len aby som pomohla a povedala na všetko „áno“. Pritom mám však aj „riadnu“ civilnú prácu v korporáte a súkromný život. Okrem toho pracujem aj pre maďarskú „slamovú organizáciu“. 

Pri toľkých aktivitách som si uvedomila, že sa musím krotiť a myslieť aj na seba. Musela som prísť na to, že zodpovednosť voči sebe vlastne znamená aj zodpovednosť voči druhým. Nikomu nepomôžem, ak nebudem sama v poriadku. 

Je veľa tém, ktoré ľudí trápia. Na aké sa zameriavate? 

Bolo a je toho strašne veľa. Chcem to brať vážne, ale viem, že nie som sama. Nemôžem kričať za všetko a za všetkých. Musela som si vybrať hlavné témy, ktoré sú moje. Témy, na ktorých viem najviac pracovať a v ktorých vidím zmysel.

Pre mňa sú takými témami moja komunita, teda Maďari na Slovensku. Chcem využiť to, že mám odvahu, viem písať aj po slovensky a sformulovať myšlienky z pohľadu, ktorý nie je jednoduchý, pretože slovensko-maďarské vzťahy sú komplexné. Nikto nechce, aby to bolo zložité, ale je to tak, takže sa tomu musíme prispôsobiť. Zároveň viem, že sa nechcem uzatvoriť len do menšinových tém. 

Čo vám pomáha, keď potrebujete vypnúť? 

Vytratím sa do Budapešti za kamarátmi z umeleckých kruhov. Niekedy mi veľmi chýba ich štýl rozprávania aj maďarčina, ktorú používajú. Je to pre mňa taký slang, ktorý nepoužívam, lebo je budapeštiansky. Minulý rok som strávila veľa času v náhodných pivniciach barov, kde pracujú títo moji kamoši. Po práci hrajú v rapovej skupine, dávajú dokopy skladby a ja to prežívam s nimi. Rapujeme v zadymenej pivnici.

Slam a rap sú si blízko.

Aj ja mám nejaké rapové veci, vystupovala som s nimi. Zvykla som skladať aj trojjazyčné veci po slovensky, anglicky a maďarsky. Rada rýmujem v rôznych jazykoch, strašne si užívam, keď viem dobre „zarýmovať“. Väčšinou sa to dialo v spontánnych situáciách. S nejakou skupinou na festivale sme vymysleli, že spravíme beat, oni začali hrať, ja som im do toho spontánne začala rapovať a takto napoly improvizovane sme to dali dokopy.

Je ťažké nájsť v sebe pokoj, keď je človek súčasťou viacerých menšín?

Myslím si, že je to ťažšie aj preto, lebo sa o tom málo hovorí. Vždy som chcela nejaký manuál od niekoho, kto bude o tom rozprávať viac. Máme len zjednodušené vety typu „nájdi sám seba“, no ja mám minimálne deväť osobností. Záleží od konkrétneho dňa, ktorá je dominantná. Zjednodušené cesty sú pritom hlasnejšie než realita. Málo sa hovorí o tom, že existuje menšina v menšine. Čím viac som sa tým zaoberala, tým viac sa mi to otváralo.

Napríklad som spolupracovala na konferencii Minorities to Minorities (menšiny menšinám, pozn. red.). Zúčastnil sa na nej aj Tomáš Dunko zo združenia Svet ticha, ktorý sa po celom Slovensku venuje nepočujúcim Rómom. A takýchto kombinácii bude čoraz viac, pretože tu spolu žijeme. 

Základný pocit máme podľa mňa všetci rovnaký – chceme niekam patriť. Tento pocit je však často nenaplnený. Človek cíti, že nepatrí nikam a zároveň všade. Negatívne myšlienky sú vždy hlasnejšie, hlavne vtedy, keď ich nevyvažuje nič pozitívne zvonku. Mnohí ľudia sa preto môžu cítiť stratení a nepochopení. 

Žijeme náročné časy a vy interpretujete náročné témy. Cítite nádej, že zajtra môže byť lepšie? 

Mám sny aj nádej. Musím ju nachádzať, beriem to ako časť mojej práce. 

Raz som na stanici stretla neznámeho vojaka. Bol unavený a hľadal si zapaľovač, takže som mu ho dala bez toho, aby si ho vypýtal. On mi za to dal kakaové rezy. Vravela som mu, že nič nechcem, no odvetil, že u vojakov je „niečo za niečo“. 

Začali sme sa baviť a povedal mi, že mám veriť v dobro a nádej vo svete. Opýtala som sa ho, či tomu sám verí a on odpovedal, že to je súčasťou jeho práce. Nemôže tomu vraj neveriť, lebo potom by nič nemalo zmysel. Vzala som si to za svoje, bez nádeje by som nevedela existovať. 

Ako vaša rodina prijíma to, čomu sa venujete? 

Je to veľmi ďaleko od ich sveta a veľmi sa o mňa boja. Som ich jediná dcéra, takže pociťujú strach. Strach o to, aby mi niekto niečo neurobil, aby som sa nestratila alebo si neublížila tým, čo hovorím nahlas.

Často myslím aj na moju starú mamu, ktorá zomrela pred štyrmi rokmi. Bola som pri jej smrteľnej posteli a spievala som jej ľudovú baladu Pál Paliné balladája, ktorú som zvykla spievať často. Vždy na mňa nakričala, lebo som spievala strašne hlasno a čo by si tak pomysleli susedia. No ja som spievala ešte hlasnejšie. (Úsmev) 

Starká bola „lepidlo“ našej rodiny. Pomáhala všetkých vychovať a bola s nami. Vyrastali sme „pri jej sukni“. V ten moment na smrteľnej posteli som jej sľúbila, že sa nevzdám a o všetkých sa postarám – aj kvôli nej a dedovi. Nepáči sa mi, že museli žiť vo svete, kde sa nikdy necítili byť úplne doma.

Veroni Gyenge Slam poetka a performerka. Pochádza z obce Kráľová nad Váhom na juhu Slovenska, aktuálne žije v Bratislave. Vyštudovala humanitné odbory so zameraním na jazyky. Vo svojej tvorbe pracuje s témami menšinovej skúsenosti, pamäti a duševného zdravia. Vystupuje na Slovensku, v Maďarsku aj v Česku. Dlhodobo sa pohybuje v maďarskej slamovej a kultúrnej komunite. V roku 2016 sa dostala do finále maďarského národného slam poetry šampionátu. V roku 2021 sa stala jeho víťazkou. Tento titul získala ako prvá žena a prvá slovenská Maďarka. Je aktívna v prostredí maďarskej menšiny na Slovensku a podieľa sa na kultúrnych a spoločenských aktivitách komunity. Popri vlastnej tvorbe, aktivizme a práci pre maďarskú slam poetry organizáciu má „civilnú“ prácu v korporátnom prostredí.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].