Z výšky sa Gisele Turner zdala krajina mäkká, akoby ju niekto zakryl vyblednutou prikrývkou. Polia a riečky v rannom opare pripomínali jemne zvlnený chrbát ospalej zeme, kým paneláky medzi nimi trčali ako betónové krabičky. Keď lietadlo kleslo do pristávacej výšky, prekvapene si uvedomila, že stíska opierku tak silno, až ju bolia prsty. Rýchlo uvoľnila dlaň a radšej pohladila synovu ruku. Je to len bežný let do všednej krajiny, prihovorila sa sama sebe v duchu. Prosím, Pane, daj mi svoj pokoj…

„Pozri, mami,“ ukázal Sam na mozaiku domov a ciest pod nimi. Gisele dúfala, že s hlavou pritisnutou k oknu si chvenie jej prstov vysvetlí len ako nedočkavé nadšenie. Pohľadom cez uličku skontrolovala Miriam so slúchadlami na ušiach. Pubertálne vážnu, trochu bledú dcéru, tvárou dôležito otočenou smerom od otca.

Daniel sa na ňu bez slova povzbudivo usmial, ako vždy, keď zacíti, že sa v nej dvíha vlna úzkosti. Tentoraz však ani zďaleka nezasiahol skryté jazvy, o ktorých netuší ani po pätnástich rokoch manželstva. Usmiala sa naňho späť. Ako žena pastora dokáže úsmevom prekryť všetko, čo sa nedá vysloviť nahlas. Aj dotyk kolies so zemou, ktorý ju na chvíľu zalial horúčavou. 

Stále netuší, čo všetko môže od cesty čakať. Dúfa, že z tváre sa spolu s úsmevom nedá čítať nič iné, než želaný pokoj. Je dobrou matkou, ale najlepšie matky sa v jej predstavách vyrovnane usmievajú, keď prvý raz vedú svoje deti a muža do rodného domu v cudzej krajine. 

Na letiskovej ploche v Budapešti však na ňu spoľahlivo doľahla len kŕčovitá tieseň. Omnoho dusivejšia a lepkavejšia než ticho na Lutone. A v taxíku na stanicu ju začal dokonca zrádzať dych.

„Ako dlho ešte?“ spýtal sa Samuel znudene, čo im vynieslo posmešný pohľad taxikára v spätnom zrkadle. Možno v ňom bol len nádych zvedavosti, ale Gisele si už od pristátia stihla zbudovať vysoký ochranný múr ostražitosti.

„Ešte kúsok,“ odvetila, snažiac sa, aby jej hlas znel bezstarostne. „Vlakom tak dve hodinky,“ zdvihla obočie, aby pochopil, že svoju otázku nenačasoval najvhodnejšie. 

Ako sa len hanbí a zároveň túži ujsť späť do lietadla. O to väčšmi ju pália obavy z blížiacich sa Vianoc doma na Slovensku. Daniel si prvý raz po rokoch vybavil voľno počas sviatkov a stačilo mu na to jej skromné želanie, rozlúčiť sa s Babi v poslednom ťažení na smrteľnej posteli. Nikomu z nich však jasne nepovedala, čo ich čaká a na čo ich to vlastne nevie pripraviť. Nepadlo ani jediné slovo o prašných cestách a dvoroch plných odpadu, ktoré ju ako prízraky v snoch naháňajú aj roky po úteku do Anglicka.  Ešte stále môžu vystúpiť z vlaku v Bratislave a ona im môže neprezradiť, že vlastne nechce, aby spoznali priamych príbuzných Gisele Turner, rodenej Lakatošovej. Dan by to pochopil. 

Nahmatá svoj decentný zlatý krížik na retiazke. Dar od neho. Keby len vedel, čo všetko musí stlmiť ten malý kúsok drahého kovu. A ako sa jej len v hlave víri rodný jazyk! Dokáže ho ešte vôbec používať? Najviac sa teší na ušamen… Prečo sa jej ho ešte nikdy nepodarilo upiecť tak dobre?  

Bystré oči Miriam si všimli mamine nervózne prsty a okamžite sa v nich odrazila nejasná otázka, ktorú ústa zo spolupatričnosti nevyslovili. Gisele sa na ňu usmiala. 

„Neboj sa, budú to len trochu iné Vianoce,“ povedala tajomne a pocítila, že každú chvíľu ju môže prezradiť jej zlomený hlas. Ešte pár hodín však musí byť matkou, ktorá sa usmieva na ceste domov. 

---

Čoho sa vlastne tak bojí?

Strach predsa nepochádza od Boha. Tak to aspoň vždy vraví Daniel. A aj v Biblii sa píše: „Neboj sa, lebo ja som s tebou.“ Odvaha však pre ňu v praxi znamená, dýchať so strachom v hrudi a veriť, že Boh príde, keď už nebude vládať. A dovtedy? Dovtedy sa musí usmievať. 

Raz u kaderníčky v ženskom časopise čítala, že ak človek pridlho žije v latentnej úzkosti, úsmev mu prestane slúžiť ako prejav radosti a zmení sa na obrannú taktiku. Jej úsmev v zrkadle na záchode vo vlaku už naozaj pripomína pradenie mačky v akútnom ohrození. Navonok je mäkký, takmer upokojujúci, ale pod ním sa celá jej bytosť chveje a snaží sa presvedčiť samu seba, že je v bezpečí. Že ešte vydrží a neujde, lebo sa niet čoho báť. 

Všetko je predsa v poriadku! Poriadne si obzrie samu seba. Je dospelou vydatou ženou, manželkou pastora s váženým postavením v kongregácii. Mnohí sa na ňu obracajú, keď sa boja ísť rovno za Danom. V ich mene často vyjednáva, zmieruje protistrany, počúva klebety a s prehľadom rieši rôzne sťažnosti. Vedie ženskú modlitebnú skupinu, detské besiedky, ako šéfka varí a pečie na výročné akcie, organizuje zbierky i návštevy starších a chorých. Je predsa paňou celého zákulisia v tom nekonečnom cirkuse! Popri tom príkladne vychováva dve vlastné deti, stará sa o domácnosť, všetkých povzbudzuje a je mužovou dôvernou poradkyňou. A to všetko s profesionálnym úsmevom, lebo jej príliš peknú tvár bez neho znáša zbor horšie než falošné klebety. 

V skutočnosti jej krása nebola nikdy vítaným darom, ale skôr ťarchou, ktorá ju príliš mladú vyhnala z domu. Aj po svadbe sa k nej už neraz donieslo, že poniektorí jej krásu považujú za neodpustiteľne hriešnu. Vraj je neprimerane upravená, priveľmi ženská, zbytočne viditeľná tam, kde by mala byť nenápadná. Uličkou k svojmu miestu v kostole zakaždým kráča s nepríjemným pocitom, že na ňu všetci z lavíc zízajú a premeriavajú na nej každý nevhodný detail šiat alebo prameň dlhých kučeravých vlasov, či mihnutie prirodzených rias. A na perách im visí nevyslovené podozrenie, že keď je taká pekná, nemôže byť naozaj pokorná. Preto prekrýva tú krivdu vrstvami neutrálnych tónov odevu, sklopeným pohľadom a opatrným úsmevom. Aj príliš bielymi zubami sa jej už predsa podarilo vniesť nepokoj do sŕdc strážcov cudnej čistoty a márnivosti.

Jej strach prosto nemá vlastnú modlitbu, len to jemné mačacie pradenie, ktorým ju Pán Boh tíši, odkedy ušla z domu. Usmieva sa. Drží. Všetko je v najlepšom poriadku.  

Potvrdil jej to aj mladík na recepcii hotela, ktorému po príchode do Bratislavy zo zvyku hláskovala priezvisko. 

„Nie ste náhodou príbuzná s Tinou?“ usmial sa na ňu nenútene, ako keby tú narážku vymyslel úplne prvý. 

Vedela presne, čo tým myslí. A nebol to spev. Nikdy nejde o spev, hoci spieva rada a dobre. Je to tá bohatá hriva, ktorú vo vlhkej zime nikdy nedokáže skrotiť k svojej úplnej spokojnosti. A dlhé nohy, ktorým sa kedysi dávno doma posmievali ako príliš túlavým. Dnes ich odhaľuje decentnou sukňou siahajúcou tesne pod kolená, ale ani tá nedokáže celkom utajiť, čím Daniela uhranula hneď s prvým podaním ruky. Vlasy a nohy sú jej najsilnejšie zbrane. Vraj ho vtedy odzbrojili silou Diany Ross, ktorá z nej na neho osudovo dýchla. 

„Nie, máme len rovnaké meno,“ usmiala sa milo na recepčného a pradením zakryla všetko, čo sa v nej pohlo. V duchu vrúcne prosila Pána, nech ju ešte chvíľu podrží, aby sa pri obede mohla Danielovi a deťom priznať, že k nim nebola celkom úprimná. 

Že ušla z domu a rodičom tým spôsobila nebývalú hanbu. Že s útekom jej pomohla milovaná babička, ktorá podľa rečí, čo sa k nej doniesli až do Londýna, vraj čaká už len na ňu. Že sa desí návratu domov, pretože odvtedy sa tam neukázala a čím bližšie sa k nemu dostáva, tým viac odvahy stráca a s ňou aj pôdu pod nohami. Babi je jediná osoba na svete, ktorú nemusela nikdy na Vianoce žiadať o odpustenie, ale dobre vie, že ak to nestihne, neodíde v pokoji. 

---

„Ty si neuveriteľná,“ povedal trochu ohromený Daniel a pozrel na ňu ponad stôl, keď dojedol posledný kúsok zemiakov. Príbor nechal úhľadne položený na kraji taniera ako vždy, keď chcel, aby ho už niekto odniesol. Aj deti odložili príbory a zjavne nevedeli, kam sa majú pozerať. Malá spoveď Gisele v nich ešte doznievala a keby nazreli pod stôl, uvideli by mamine roztrasené kolená. 

„No tak vidíš,“ pokračoval Dan nežne a jeho hlas hovoril priamo do toho miesta, kde sa v nej už roky ozýva mačacie pradenie. Deti s očami na vrchu hlavy len zvedavo čakali, čo ešte povie.

„To, čo si urobila, bolo odvážne a Boh bol vtedy pri úteku s tebou, rovnako ako je aj teraz pri tvojom návrate. A to, že sa chceš vrátiť…“ natiahol sa v pauze po jej dlaň na stole. „To je ďalší dôkaz tvojej odvahy,“ podržal chvíľu jej pohľad, a potom jej ruku chytil oboma dlaňami, ako by jej chcel odovzdať všetku silu, ktorú v tej chvíli postráda.

„On bude s tebou. A my tiež, nie si v tom sama, že?“ pozrel šibalsky na deti, ktoré sedeli ticho ako pena na jeho malom pive a striedavo hľadeli na mamu a otca. V spojení dlaní rodičov uvideli niečo, na čo ľuďom obyčajne nepostačujú žiadne známe slová. Len nadšene prikývli hlavami na znak toho, že v tom chcú byť spolu s nimi.

---

Ráno druhého dňa na zadných sedadlách bielej prenajatej Škody bolo tiché. Daniel sústredene šoféroval, ona sedela vedľa neho a deti spolu mlčali vzadu. Sam sa so zavretými očami schúlil na bundu opretú o okno. V rádiu potom zaspievala nejaká žena o tom, ako sa chce vrátiť domov a piesňou tak pre Gisele zhmotnila vzdialenosť medzi ňou a Prešovom. 

Vyše dvadsať rokov vo vyhnanstve sa v nej toto mestečko spája s fantastickou slobodou detstva, ktoré nemalo práve najšťastnejší charakter. Napriek tomu sa v nej už okolo Trenčína objavila čistá radosť a neposedné vzrušenie z šance znova uvidieť mesto, ktoré pre ňu kedysi predstavovalo vrchol spoločenského priestoru. 

Ako dieťa z Jarovnickej osady ho totiž videla ako snový svet plný farebných výkladov, červených autobusov a pohľadov bielych gadžov, ktorým dlho nerozumela. Pohľadov, ktoré ju najprv skúmali, potom sa od nej odvracali, a tým spochybňovali jej prítomnosť v ňom. Každá cesta do Prešova tak bola veľkým dobrodružstvom, no stále len na samom okraji normálnosti. A teraz, keď sa normálne na prednom sedadle požičaného auta rúti cestou na východ do metropoly Šariša, kde na vianočné sviatky rezervovala pre rodinu najluxusnejší hotel v centre, cíti úplne to isté dievčenské chvenie a zároveň strach ako aj vtedy. Spozná to mesto vôbec? 

Miriam sa zrazu nečakane naklonila medzi sedadlá k nim dopredu.

„Môžem sa ťa spýtať niečo súkromné, mami?“ začala nesmelo.

Gisele zvedavo prikývla.

„Keď ste sa s otcom spoznali, povedala si mu o sebe všetko?“

Usmiala sa, hoci sa jej do úsmevu primiešal tichý tlak v hrudi.

„Povedala, lebo som si myslela, že sa potom už neuvidíme, ale on len povedal: Tak to máš za sebou lepší príbeh ako ja. A viac sme sa k tomu nemuseli vracať, že?“ usmiala sa na Dana. 

„Za seba môžem teraz povedať, že si z toho prvého večera vôbec nič nepamätám,“ dodal Dan položartom. „Tvoja mama ma svojou krásou úplne paralyzovala,“ chytil ju za ruku a jemne stlačil.

„Vidíš ho? To je tvoj otec,“ povedala Gisele s predstieraným pohoršením.

Miriam sa zasmiala a pohľadom zotrvala na kľukatej ceste okolo polí. Zdalo sa, že zima ešte celkom pevne neprevzala žezlo nad krajinou vôkol, no Gisele položila dlaň na Danovo rameno, akoby sa chcela uistiť, že on má pod kontrolou nielen cestu, ale aj všetko ostatné.

„Prečo sa bojíš vrátiť? Boli na teba rodičia veľmi zlí?“ spýtala sa Miriam po chvíli, takmer šeptom.

Gisele na okamih privrela oči. Túto chvíľu si v živote predstavovala toľko krát, že už aj zabudla, čo všetko chcela dcére povedať.

„Rodičia? Nie, len sa ma pokúsili vydať, hneď po oslavách mojich dvanástych narodenín,“ povedala čo možno najmenej vzrušene Gisele.

„Koľkých?“ vyvalila na ňu oči Miriam, keď pochopila, že by na jej mieste bola už dva roky vydatá.

„Znie to strašne, viem, ale dohodnuté sobáše sú v niektorých rómskych rodinách dodnes kultúrnou normou. Ja som mala svojím spôsobom šťastie, pretože moji rodičia chceli odo mňa najprv získať súhlas s uzavretím manželstva. Vybrali mi staršieho syna Vajdu z veľmi bohatej rodiny, ale ja som ho nechcela. Mama ma preto začala biť metlou, od otca som dostala aj pár faciek po tvári, aj ma na týždeň zamkli o hlade v izbe a raz ma nechali celú noc priviazanú vedľa psej búdy,“ popísala v skratke svoje trápenie. Miriam len zhrozene mlčky pozerala pred seba, preto Gisele rýchlo pokračovala, aby dcéru odpútala od hroznej predstavy poníženia svojej matky. 

„Myslím, že to bol z ich strany spôsob, ako mi znechutiť domov, aby som sa z neho chcela dostať vydajom preč, ale Babi nado mnou udržala ochrannú ruku. Najviac sa bojím, že tam stretnem otca s mamou. A že prídem neskoro,“ povedala a odmlčala sa, keď auto preskočilo malý výmoľ. Daniel na okamih pustil zrak z cesty a pozrel na jemne otrasenú Miriam v spätnom zrkadle.

„Neskoro na čo?“ spýtala sa potichu, akoby sa bála odpovede, ktorá by mohla potvrdiť niečo definitívne. Gisele na chvíľu zaváhala a preskúmala rýchlo svoje prsty, ktoré sa stále opierali o Danovo rameno, ako by z neho čerpala istotu.

„Na odpustenie,“ povedala napokon. Jej hlas znel pri tom neisto, ba až cudzo. „Na vysvetlenie, na… ja vlastne ani neviem, či to ešte vôbec niekto potrebuje počuť. Ale ja áno. Chcem, aby moja rodina vedela, prečo som ušla, ako som žila, ako som… ako som to celé bez nich prežila.“

Dan jej na okamih stisol ruku, ktorú nechala ležať na jeho ramene.

„Nie si už tou, ktorú chceli vydať, vieš to, však?“ povedal tlmene, akoby nechcel zobudiť duchov na zadných sedadlách.

Gisele sa zľahka usmiala, aj keď v očiach sa jej zaleskla slza.

„Nie som. Ale čím viac sa blížime k Tatrám, tým viac cítim starú vinu,“ pozrela vonku na krajinu, ktorá sa pomaly menila.

„Mami…“ začala Miriam, ale nedokončila. Nenašla správne slová. Gisele si to všimla a v hrdle jej zaškrípal púštny piesok.

„Vieš, čo je najzvláštnejšie?“ spýtala sa Gisele namiesto nej. „Odvtedy uplynulo veľa času, ale ten útek si skryto nosím všade so sebou. Až teraz chápem, že sa k nemu musím vrátiť s nimi. Je stále vo mne a nie preto, že na mňa doslova volá, ale preto, že už nemôžem utekať. Niet kam ujsť. Nie pred Babi,“ položila Gisele hlavu na opierku a zavrela oči, akoby tým chcela ten obraz uzamknúť niekde, kde naň nik nedočiahne. V rádiu sa už ozývali ďalšie pesničky, ale Gisele ich nevnímala. Predstavovala si, ako zabočí na cestu, ktorá sa z jej pamäte nikdy celkom nevytratila, hoci ju celé tie roky obchádzala ako zakázaný sen. Dan pridal plyn a jej dráha k miestam, kde vzduch voňal prísľubom i strachom, sa opäť o niečo skrátila. Gisele to ucítila v kostiach. Kopce sa už pomaly dvíhali, keď jej zrazu v ušiach zašumel hrejivo pevný hlas Babi.  

De amen, Devla, jekh kotor manro,   Daj nám, Bože, kúsok chleba,

phrala, čhavo, lačho kham,                brat, syn, dobré slnko,

ai savorhe te aven khere,                   a nech prídu domov všetci,

te na aven le nasul.                            nech neprídu zlí.

Gisele si najprv pospevovala len v myšlienkach, ale potom vypla rádio a slová jej na jazyku samé postupne poskladali zimnú melódiu, ktorá k nej z hmloviny detstva vyvstala sama. Melódiu, ktorú Babi spievala v období Vianoc, keď bolo v noci v izbe cítiť dym z kachlí, cesnak a vosk zo sviečky.

„Mami?“ vyvalila prekvapene Miriam oči.  

„Vieš, na Vianoce… Babi spievala túto starú pieseň, čo nás mala zahriať, keď v dome nebolo tepla. Vrátila sa ku mne práve teraz,“  zakryla si Gisele dlaňou ústa. Tie slová boli príliš krehké, dojali ju a vyvolali v nej dávno stratené dievčenské predstavy.

„Keď som bola malá, verila som, že ňou vie Babi, zastaviť sneh. Že keď ju bude spievať dosť dlho, neprepadneme sa do strašidelnej studenej tmy. Šukar rat, Devla… šukar rat…“ otrela si Gisele dlaňou slané slzy. Miriam ju zarazene počúvala. I Dan spomalil, akoby jej chcel dopriať čas.

„Jedna prastará rómska legenda hovorí, že kedysi dávno, keď ešte Boh vysielal národy na cesty, dal Rómom do vienka dobrý hlas a putovanie. Hlas, aby mohli ospevovať jeho veľkosť a slávu, a putovanie, aby nikdy nezabudli, že ich domov je všade tam, kde ich spev príjme dobrý človek,“ pozrela na Dana, ktorý ju v rozprávaní posmelil pohľadom.

„V tých časoch sa v tmavých lesoch a na pustých poliach potulovali Tiene strachu a úzkosti. Prichádzali k ich kočom hlavne v noci, sadali deťom na hruď, vkrádali sa ženám do snov a mužom do myšlienok. Rómovia vedeli, že ak nad nimi Tiene zvíťazia, prídu o odvahu putovať ďalej svetom. A kde niet odvahy, niet ani domova, vravievala moja Babi,“ zvážnela Gisele náhle.

„Raz si stará rómska matka Lunica s jazykom mäkkým ako vlnka a srdcom tvrdým ako brúsny kameň, sadla k ohňu a zaspievala tak, ako ešte nikdy pred tým. Jej hlas nebol ani žalostný, ani oslavný. Bol plný strachu, aby ho Tiene rozoznali vo zvukoch temnej noci. Keď jej pieseň začuli deti, rozplakali sa, lebo taký spev ešte dovtedy nepoznali. Nebola to uspávanka, bola to pieseň, ktorá sa nespieva deťom, ale strachu samotnému. Aby zahnal Tiene späť do noci. Lunica všetkým ukázala, že keď sa strach vyspieva, stratí svoju moc.  A odvtedy ženy a muži, ktorí putovali s jej kmeňom, učili svoje deti, spievať strachospevy. Odovzdávali sa ústne pri ohni z matky na dcéru a v prachu za kočmi z otca na syna. Len nikdy nie potichu, aby Tiene vedeli, nad ktorým hlasom človeka už nemajú moc,“ dopovedala Gisele a v hlave jej zaznel smelý hlas Babi tak jasne, ako keby sedela vedľa nej a upravovala si šatku vo vlasoch.

„Neboj sa, šukar rat… “ zahryzla si do pery. „Myslela som si, že som na to už zabudla, ale nesiem si tú legendu v srdci, aj keď vo mne roky mlčala. Zrazu viem, že ináč sa mi nedá, len, že sa z toho musím vyspievať,“ natiahla ruku dozadu, pohladila Miriam po kolene a clivo zanôtila ďalšiu slohu.

„Nemusíte jej rozumieť do slova. Stačí, že ju cítite. Je to starodávny tradičný žalostný spev určený pre deti z našej osady. Málo kedy býval spievaný pred gadžami ako ste vy traja,“ povedala v malej pauze s bolestným úsmevom, keď si znova otierala líca. Na zadných sedadlách to len tak zašuchotalo. Samuel pootvoril oči. 

„Mami?“ ozval sa ospalo.

„Hm?“ snažila sa Gisele zahnať svoje silné pohnutie.

„My sme tu s tebou, vieš to?“ povedal tak vážne, až to v Gisele jemne zaprašťalo. Usmiala sa na neho vďačne do malého zrkadielka v slnečnej clone spolujazdca, aj keď on jej nevenoval veľa pozornosti.

„Viem, srdiečko. Viem,“ chlácholila ho materinsky nežne.

„Tak zaspievaj niečo veselšie, prosím ťa, alebo pusť radšej rádio,“ povedal na pol neprebudených úst. Zbytok posádky okamžite vybuchol do uvoľnenia v hurónskom smiechu.

„Syn môj drahý, milujem ťa aj za tvoje dokonalé načasovanie,“ zvolal v eufórii Dan.  

Aj  Gisele sa smiala, aj ona sa odovzdala Božskej vlne úľavy. Lebo jej syn sa stal kľúčom k dverám, ktoré sa jej síce už pomaly otvárali, ale len s prispením jeho nezaťaženého pohľadu na vec sa v nej uložilo presvedčenie, že posledné stretnutie s Babi vôbec nemusí mať príchuť útrap. Ešte chvíľu ticho pozerala s úsmevom dopredu, kým znova zapla rádio, nech medzi nimi tichá melódia udrží mostík dôvery. Za oknami sa už pomaly rysovali prvé biele špice Tatier. Majestátne, čisté a neúprosné ako spomienky, ktorým sa nedá vyhnúť.

Miriam sa znova naklonila dopredu, oprela si lakeť o operadlo a hľadela z profilu na matku.

„Môžem sa ťa ešte niečo opýtať?“ začala opatrne.

Gisele prikývla, aj keď tušila, kam mieri.

„Že sa chceš rozlúčiť s Babi, tomu rozumiem, ale prečo sa chceš vlastne ospravedlniť rodičom? Nemali by sa ospravedlniť oni tebe? Za všetko, čo ti spravili…“ prekvapila ju Miriam nečakaným postrehom. Aj Sam, ktorý pred tým driemal, teraz zvedavo načúval s vyvalenými očami. Priam cítila, ako obaja čakajú na najdôležitejšiu odpoveď tohto výletu. V aute, v ktorom sa ešte pred nedávnom ozýval smiech, sa zrazu dýchalo len veľmi sťažka. Dan si jemne odkašľal a než Gisele stihla otvoriť ústa, prevzal ťažobu chvíle na seba a prehovoril z perspektívy kazateľa.

„Vieš, Miriam, nikdy to nie je len o tom, kto má pravdu a kto nesie vinu. Odpustenie je hlavne zmena nášho postoja k tomu, kto nás zranil a ublížil nám. Niekedy môže prísť odpustenie samo, inokedy si vyžaduje vedomú snahu. Ale čo myslíš, komu pomôže odpustenie viac? Nám alebo tomu, kto nám ublížil?“ otočil sa na chvíľu k Miriam. 

„Jednoznačne nám,“ nezaváhala ani na sekundu. 

„Presne tak. To neznamená, že zabudneme na to, čo sa udialo, ani to nezačneme považovať za správne. Nespravodlivosť tým z nášho života nevyženieme. Budeme možno stále nahnevaní, ale odpustenie odštartuje ochotu, zbaviť sa hnevu vyvolaného ublížením. Odpustenie je dar pre našu dušu, ktorý nám Boh ponúka z jeho milosti, nie na základe túžby človeka po spravodlivosti. Ako získavame odpustenie od Boha?“ neodpustil si Dan náboženskú výuku ani za volantom. Miriam len otrávene zagúľala očami.

„Ale mama predsa neurobila nič zlé. Oni ju chceli…“ Zhltla slová, lebo pohľad na matkin mĺkvy profil jej prezradil, že všetko je v nej ešte stále živé.

„Áno, máš pravdu,“ pokračoval Dan pokojne, jeho hlas bol učiteľsky mäkký a chápavý. „Ale aké sú štyri základné pravidlá pre odpustenie?“ nedal sa odbiť a na pravej ruke palcom ukázal jednotku. 

„Vyznanie hriechov,“  zívol Sam a čakal, kým otec ukáže druhý prst.

„A čím presne sa previnila naša mama?“ prerušila ho Miriam neutrálnym tónom hlasu s úmyslom jasnej provokácie.  

„Týmto ničomu nepomáhaš, Miriam!“ zvýšil Dan nečakane tón svojho hlasu do neobvyklej hladiny. V aute zavládlo výchovné ticho, v ktorom sa zrazu všetci cítili porazene. Sam sa zamračil a na protest si založil ruky na hrudi. 

„Keď niekto z tvojho života bez varovania odíde, zanechá za sebou dieru. Aj keď je to jediný spôsob, ako sa zachrániť, tá diera tam ostane už navždy,“ povedala krotko Gisele po chvíli. Jej hlas bol trochu unavený, ale vychádzala z neho jemne pokojná sila.

„Keby som o teba prišla… Neviem si predstaviť… Vlastne aj viem,“ hľadala vhodné slová. „Spôsobilo by mi to nepredstaviteľnú bolesť, keby som stratila teba alebo Samieho. A myslím, že žiadny rodič v živočíšnej ríši sa o svojho potomka nestará preto, aby o neho neuvážene prišiel. Chce ho viesť ako najlepšie dokáže, odovzdať mu zo seba hlavne to najlepšie, vidieť svoju lepšiu verziu a ja som to všetko uprela Babi i mojím rodičom, ktorí ma len vychovávali v súlade so svojimi tradíciami,“ urobila si malú pauzu a nechala tak vyznieť myšlienku, ktorej sa Miriam vo svojej bojovne pubertálnej nálade určite nevenovala ani okrajovo. 

„Odvtedy sa motám po cudzom svete a hľadám spôsob, ako sa vrátiť späť do toho ich. Potrebujem uzavrieť kruh viny, v ktorej žijeme a nepochybuj o tom, že aj oni trpia výčitkami. Potrebujeme si dať navzájom šancu. Pochopiť a uzdraviť sa, rozumieš Miriam?“ otočila sa na ňu Gisele a ich tváre sa zrazu ocitli tak blízko k sebe, že jej mohla uštedriť malý nečujný božtek na nos.  

„A čo ak ťa vôbec nepustia dnu, mami? Alebo sa s tebou ani nebudú chcieť rozprávať?“ opýtal sa Sam. 

„To sa nestane,“ usmiala sa na neho zmierlivo dozadu.

„Ty už máš plán, že?“  pozrel Dan s malým nepatrným myknutím prekvapene smerom k nej.

„Plánom by som to nenazvala,“ zatvárila sa nadovšetko tajomne Gisele.

„A ako by si to nazvala?“ zaujímala sa  Miriam.

„Poviem ti to hneď potom, ako odpovieš svojmu otcovi na jeho otázku z katechizmu,“ rozosmiala sa  Gisele. 

„Dobre zahrané, drahá!“ rozosmial sa nahlas aj Dan a víťazne si pred očami detí s Gisele tľapli. Miriam sa namosúrene oprela do sedadla a stíchla s pohľadom upreným do náhle bielej krajiny. 

„Vyznanie hriechov, prijatie Ježiša ako osobného Spasiteľa, modlitba k Bohu s prosbou o odpustenie a úprimné prejavenie ľútosti tomu, kto mi ublížil,“ vyrátal v okamihu Sam otcom požadované  štyri základné pravidlá odpustenia. 

„Ty im vždy na všetko skočíš, že?“ strčila do neho ofučaná Miriam.

„Výborne Samie,“ pochválil ho vzápätí Dan. „Tento proces ťa má v konečnom dôsledku naučiť láskavosti k sebe samému. A k svojej bolesti. Je vlastne o neustálom učení sa súcitného prístupu k sebe. Presne tak, ako by sme sa postarali o niekoho, na kom nám naozaj záleží. Aj vaša mama musela ujsť, aby sa mohla najprv postarať sama o seba. Prešla dlhú a zložitú cestu, a dnes sa stará nielen o nás, ale aj o všetkých, ktorí to potrebujú, a preto s ňou putujeme,“ využil svoju príležitosť Dan. „Aby sme sa od nej priučili umeniu odpúšťania,“ dodal krotko a chytil Gisele za ruku. 

„Nemáš pocit, že nám tu niekto tlačí kaleráby do hlavy?“ štuchla Miriam do Sama.

„Pozor na jazyk mladá dáma!“ otočila sa k nej so vztýčeným ukazovákom Gisele. 

„Odpovedal som na otcovu otázku,“ povedal nevinne Sam a pozrel na mamu pohľadom, v ktorom sa zračila číra osemročná zvedavosť.

„Dobre zahrané, bráško!“ rozosmiala sa nahlas Miriam a víťazne si tľapla pred očami Gisele s rovnako rozosmiatym Samom.

Gisele sa teatrálne oprela hlbšie do predného sedadla. Preložila si nohu cez nohu, pohladila Dana po stehne a obrátila sa k deťom.

„Tak dobre, ako som sľúbila, prezradím vám svoju taktiku,“ usmiala sa tajomne. „Viete, čo sa deje vo väčšine rómskych rodín na Slovensku na prvý sviatok Vianočný? Teda, skôr dúfam, že ten zvyk ešte stále dodržiavajú,“ povedala s malou starosťou v hlase. 

„Aha. Chceš využiť vianočnú tradíciu?“ zaujímal sa Dan. 

„Viac menej rátam s krásnym zvykom Rómov, že si počas Vianoc navzájom odpúšťame. Po večeri sme si ešte pri stole a pred darčekmi vždy spomínali na to, kto komu počas roka ublížil. Navzájom sme si potom odprosili viny a na druhý deň sme šli odprosovať vinu aj k susedom. Niekedy sa nás u Babi v dvojizbovej chyži zišlo aj dvadsať. Dospelí sa stretli v kuchyni, popíjali, spievali koledy a rozprávali sa, my deti sme tancovali v obývačke alebo sa hrali vonku. Keď si na to teraz spomínam, boli to nádherné Vianoce,“ zasnila sa  Gisele.

V aute opäť na chvíľu zavládlo ticho. Motor vrčal o sto šesť, za oknami sa im naproti sypalo biele šero a v rádiu zaznela moderná vianočná skladba.

„Pôjdem, postavím sa pred nich a zaspievam tú pieseň od Babi, na ktorú som si spomenula. Dúfam, že mi k nim otvorí  cestu,  a potom si odpustíme navzájom,“ povedala smelo a vypla rádio.

Sam sa trochu neprítomne usmial a prikývol, akoby porozumel niečomu, čomu by nemal. 

„Do toho Tina, spievaj!“ vydýchla malé povzbudenie Miriam a oprela si čelo o studené sklo.

---

Gisele ako na pokyn dcéry zavrela oči, kým pery sa už polohlasným šepotom pohybovali najprv v spomienkach, ale onedlho sa jej už naplno otvárali a pomáhali hlasu rozliehať sa autom. A nebol to  žiadny plachý dievčenský hlások, ale zamatovo chrapľavý, hlboký zvuk. Niesol v sebe silu ženy, ktorá sa prestala báť. Ako keď si Tina Turner na pódiu otvorí srdce a celý svet s ňou v rytme vibruje.

Gisele otvorila oči a slová dávnej piesne sa rozochveli do uzavretého priestoru, silneli v ňom, rozlievali sa, až ho zaplnili úplne celý.

„De amen, Devla, jekh kotor manro, phrala, čhavo, lačho kham…“

Jej hlas, drsný a nežný, sa zase lámal a znovu dvíhal.

„Ai savorhe te aven khere, te na aven le nasul…“

Miriam sa usmiala, Sam spokojne privrel oči a Dan zrýchlil jazdu, nech strachospev jeho ženy letí vzduchom ako namydlená strela. Gisele spievala akoby ani nemohla inak, dravo a pravdivo, so snahou vyspievať všetku svoju vinu, strach a všetko dosiaľ nevypovedané. A v jej hlase sa zbierala odvaha.

Vonku za oknom celá krajina obelela a v aute sa rozhostilo zvláštne teplo.

Barbacana Liberi Začínajúca autorka poviedok a vášnivá čitateľka. V októbri 2025 vyhrala súťaž mladých autorov a autoriek Literárny Kežmarok v kategórii Próza. Prvé miesto v kategórii próza obsadila aj v Gerbócovej literárnej Snine a tretie miesto v literárnej súťaži Jozefa Braneckého. Za poviedku Strachospevy získala čestné uznanie v literárnej súťaži Jurinova jeseň 2025. Čestné uznanie jej tento rok bolo udelené aj v literárnej súťaži Petržalské súzvuky Ferka Urbánka.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].