Na dvore rodinného domu 75-ročného Vladimíra Špánika vo Vinodole je živo. Pod veľkým stromom stojí guľatý stôl a okolo neho sa zbieha partia dvanástich chlapcov. Najmladší má jedenásť rokov, najstarší šestnásť. Vo vzduchu sa mieša krik a smiech, no keď prehovorí „ujo Špánik“, nastane ticho. U chlapcov má rešpekt a úctu. 

Na stole pristáva nanuková torta. Oslavujú sa narodeniny Sebastiána, jedného z členov miestnej partie. Medzi oslavujúcimi sa motá šteniatko Motchi, s ktorým sa hrajú. Po krátkej oslave si idú zakopať futbal, aj keď na to sa pani Špániková hnevá – ich záhrada vraj nie je ihrisko. Hnev veľmi nezaberá. Po prvotnom ostychu začnú byť chlapci komunikatívnejší. „Teto, teto, odfotíte nás?“ pózujú s oslávencom. 

Neskôr sa chlapci presúvajú ku zvonici oproti domu, aby sa popýšili svojou prácou. Za zvonicou sa rozprestiera oplotený pozemok – donedávna zarastený burinou, dnes už pokosený, vyrovnaný, so zasadenými stromčekmi a hotovou studňou. Na tomto mieste má vyrásť malé neformálne komunitné centrum. „Chcem, aby mladí mali svoje bezpečné zázemie a spoločne sa posúvali vpred,“ hovorí Vladimír Špánik, bývalý predseda Združenia občanov, miest a obcí Slovenska a aktuálny šéf združenia Zoulus.

Desať rokov práce s mládežou

Vinodol leží niekoľko kilometrov od Nitry. V obci s asi 2-tisíc obyvateľmi býva okrem ľudí slovenskej národnosti aj maďarská menšina asi 400 Rómov. Rómska komunita nežije vylúčene, ale integrovane po rôznych častiach dediny. Predsudky sú napriek tomu prítomné aj tu. Dôchodca Špánik opisuje, že v začiatkoch jeho aktivít s rómskou mládežou bežné počúval poznámky, že za každého Róma vraj dostáva 400 eur. „Ale čím viac na mňa ľudia nadávali, tým viac ma to posilnilo,“ hovorí.

Špánik venuje rómskym chlapcom svoj čas už desať rokov. „Fascinovalo ma, že prišli sami. Nemusel som vyvinúť žiadne úsilie,“ spomína si. Do Vinodolu sa prisťahoval pred rokmi a zapojil sa do miestnej samosprávy, kde presadzoval projekty na zlepšenie prostredia v obci. „Vždy mi záležalo na tom, aby miesto, kde žijem, prosperovalo. Preto som sa pustil do obnovy zanedbanej zóny pri vinodolskom rybníku – dnes je to takzvaná relax zóna. Keď som tam pracoval, zrazu sa objavilo päť chlapcov s ponukou, že chcú pridať ruku k dielu.“

Tak vznikla ich prvá spoločná akcia, ktorá pokračovala obnovou miestneho židovského cintorína. Spoločne s chalanmi cintorín vyčistili, opravili náhrobky a spravili z neho dôstojné pietne miesto. Celé to trvalo niekoľko rokov. Projekt vzbudil pozornosť po celom Slovensku. Na otvorenie prišli diplomati, predstavitelia židovskej i rómskej komunity a aj miestni obyvatelia. „Ľudia videli, že s rómskymi deťmi sa dá pracovať,“ vraví Špánik, poslanec miestneho obecného zastupiteľstva.

Keď bola väčšina prác hotová, chlapci sa začali osamostatňovať. Niektorí odišli na stredné školy, iní si našli nové záujmy, no so Špánikom zostali v kontakte a sem-tam prišli pomôcť. Vlani sa však objavila ďalšia partia – desať- jedenásťroční chalani, medzi ktorými boli aj mladší súrodenci tých predošlých. „Prišli a hovorili, že aj oni chcú niečo robiť. Pýtali sa, do čoho sa pustíme,“ opisuje vitálny senior. 

Za rok sa pridalo dvanásť chlapcov

Nových pomocníkov pritiahli aj drobné benefity. „Každú desiatu brigádu sme si spravili opekačku. Alebo keď mal niekto narodeniny, oslávili sme ich spolu – buď pri relax zóne alebo u nás doma. To ich určite lákalo, ale chceli aj pracovať a debatovať,“ hovorí Špánik. Partia sa rýchlo rozrástla – do roka sa k nim pridalo ďalších dvanásť chlapcov. A začali s opravou miestnej zvonice. 

Oproti nej sa nachádzala stará skládka, ktorú vyčistili a na jej mieste založili komunitný sad. Obec im k nemu pridelila aj záhradu. „Rozširujeme to ďalej, nedávno sme získali zmluvu na alternatívne komunitné centrum, ktoré vznikne zo záhradnej chatky. Na tom pracujeme v rámci nášho združenia Zoulus. Vďaka tomu budeme mať vlastné zázemie,“ vysvetľuje Špánik.

Do práce sa zapája aj jeho manželka Danka, občas aj iní dospelí, no podľa Špánika na to nemá povahu každý. „Práca s týmito chlapcami si vyžaduje obrovskú trpezlivosť, človek sa s nimi musí stále rozprávať. Ale mňa to baví, dávajú mi spätnú väzbu. Okrem toho, keď príde desať chlapcov, už po polhodine je vidieť výsledok. Stačí, že sa pustia do práce a hneď je kus roboty hotový.“ 

Nie je prostý ako sprostý

Chlapci, s ktorými dnes zveľaďuje obec, pochádzajú z rôznych rodín. „Je to veľmi rôzne – od veľmi skromných rodín až po jedného chalana, ktorého rodičia sú veľmi dobre situovaní. Asi osemdesiat percent rodičov týchto mladých pracuje,“ opisuje Špánik.

Najväčšie problémy si títo mladí podľa neho nenosia z domu, ale skôr zo školy či zo vzťahov medzi kamarátmi. „Všetko riešime za pochodu. Sú pozorní a mnohé sa učia najmä z bežných situácií. Napríklad taká maličkosť – jeden druhému nadával, či je ,sprostý‘, ale vyslovil to ako ‚prostý‘. Tak som sa ich spýtal, či vedia, aký je rozdiel medzi slovami sprostý a prostý. Samozrejme, všetci zakričali, že sprostý je hlúpy. No ale čo je prostý? A oni zase, že sprostý. Nie – prostý znamená jednoduchý,“ vysvetľoval.

Špánik, dlhoročný občiansky aktivista, si myslel si, že mládež na túto konverzáciu rýchlo zabudne. „Ale o dva dni sa znovu medzi sebou hádali a jeden druhému hovoril, že je prostý. Hneď sa ale opravil a povedal mi, že chcel povedať, že jeho kamarát je sprostý – a vysvetlil mi rozdiel. Takéto maličkosti ma strašne bavia,“ usmieva sa. 

Jeden z chalanov je žiakom špeciálnej školy, Špánikovci sa snažia, aby sa aj on posúval vpred. „Celé leto si s mojou manželkou Dankou čítali. Učitelia mu dali materiály a chodí k nám dvakrát do týždňa, aj cez prázdniny. Za rok urobil obrovský pokrok. Keď prišiel prvýkrát, len stál, mlčal a nezapájal sa. Dnes je až drzý, ale tak v dobrom. Už ho aj musím krotiť, aby nebol priveľmi odvážny,“ hovorí s úsmevom Špánik. 

Aj rodičia sú spokojní

Väčšina chlapcov pochádza z tej istej časti obce, len jeden je z druhej. „Ak by sme chceli, mohli by sme byť dvadsiati či tridsiati. Ale oni medzi seba ťažko prijímajú nových členov, najmä tých z iných častí dediny. Žiaľ, odmietajú prijať aj dievčatá. Držia si pevne svoju partiu,“ vzdychne si. Počas novinárskej návštevy sa napriek tomu konalo aj hlasovanie o prijatí nového člena. Dopadlo dobre, chlapci medzi seba prijali nového parťáka, ktorý sa očividne potešil.

V skupine sú aj dve dvojice bratov, čo vraj občas prináša napätie. „Pozorujem vzťahy medzi nimi – postrkujú sa, hádajú. Ale všetko riešime za pochodu. Niekedy rady padnú na úrodnú pôdu a to sú pre mňa malé víťazstvá,“ hovorí dôchodca, ktorého aktivity vítajú aj rodičia detí. „Neviem, či sú vďační, ale kvitujú to. Možno preto niekedy cítim, že nás berú trochu ako rodinu.“ 

Rodinný charakter tohto neformálneho spolku posilnil aj letný „tábor“, ktorý Špánik zrealizoval vďaka grantovej podpore. V jeden predĺžený víkend sa všetci stretli v Dolných Obdokovciach. „Bolo to úžasné. Prišlo dvanásť chlapcov, ktorí si užili nielen dobrodružstvo, ale sme sa aj vzdelávali.“ 

Program bol jednoduchý – ráno rozcvička, počas dňa rôzne aktivity a večer futbal s miestnymi. Súčasťou bola aj hra na „hľadanie pokladu“ v lese, počas ktorej sa mládež čo-to naučila o miestnych hradoch a iných pamätihodnostiach. „Nachádzali QR kódy, cez ktoré sa dozvedeli niečo o geografii a histórii. Konečne využili mobily aj na niečo zmysluplné,“ smeje sa Špánik.

Chlapci mali počas výletu aj povinnosti – každý deň museli napísať, čo zažili, prečítať to pred ostatnými a následne o tom diskutovali. „Bolo to veľmi fajn, veľa si z toho odniesli. Aj rodičia boli spokojní.“ 

Zveľadili židovský cintorín, opravili zvonicu

Partia je najaktívnejšia počas prázdnin, vtedy stoja chlapci pred bránou domu Špánikovcov často. „Akonáhle sa vytvorila nová skupina, pokračujeme aj v údržbe židovského cintorína,“ opisuje vedúci. Okrem toho sa ďalej starajú aj o miestnu relax zónu. „Tam však už robíme len údržbu a staráme sa o zeleň. V našom sade pri zvonici sme vysadili dvanásť stromov, kríky a drobné ovocie, najviac aktuálne robíme tam.“ 

Režim prác je jednoduchý, stretávajú sa minimálne raz do týždňa. „Pracujeme v sobotu od desiatej, v lete sme sa dohodli od piatej popoludní. Ale chalani prídu aj hocikedy cez týždeň. Keď zazvonia, ideme. Napríklad tu bola veľká kopa štrku, tak ju len tak vyniesli, aby sa mohlo pokračovať v práci,“ teší sa Špánik. Bežná brigáda trvá od jednej hodiny do troch a zakaždým je spojená s diskusiou. „Niekedy prídu a povedia, že sa nudia. Ja im na to odvetím, aby sme išli robiť – že pri tom aspoň dobre pokecáme.“

Vlani takto dokončili spomínanú zvonicu. Spočiatku išlo o jednoduché práce, ktoré zvládli aj jedenásť- či dvanásťroční chlapci. Obíjali tehličky, zhadzovali omietku a upravovali terén. Zvonica je vo vlastníctve farnosti, združenie Zoulus sa však o ňu stará viac než desať rokov. 

„Toto bola už druhá, ale poriadna rekonštrukcia. A vďaka chalanom sme ju dokončili. Zvonica je dnes hotová a funkčná, minulý rok sme ju vysvätili. Je nádherná a chalani na nej makali naplno,“ teší sa Špánik a partia s hrdosťou ukazuje výsledok. Narodeninový oslávenec Sebastián dostáva povolenie symbolicky zazvoniť na zvone toľkokrát, koľko má rokov. S nadšením sa do toho pustil. „Viac ale nie, Sebi, nemôžeme zvon zneužívať,” napomína ho Vladimír Špánik. 

Pri otázke, z čoho majú na brigádach najväčšiu radosť, sa mládež nadšene prekrikuje. „Mňa najviac baví, keď s ujom kosíme trávu kosačkou! Ale nosiť štrk je otrava,“ vraví jeden. Nakoniec sa však jednohlasne zhodnú, že aj tak ich najviac baví futbal, ktorý si môžu zahrať po dobre vykonanej práci. A vraj aj schovávačka s „ujom Vladom“, aj keď ten to dementuje. „Tak zase odtiaľ potiaľ,“ smeje sa. 

Vytvárajú komunitné centrum pre mládež

S pribúdajúcimi členmi tímu rástol aj objem prác. „Keď prišli urastenejší chalani, mohli sme sa pustiť aj do väčších vecí,“ hovorí dôchodca. Tak im napadlo vytvoriť spomínané komunitné centrum. 

„Mal som to v pláne tak či onak, ale keby neprišli, robil by som to asi úplne inak a nebolo by to ono. Keďže sú zapojení do vzniku, majú k tomu priestoru úplne iný vzťah. Nejde o klasické komunitné centrum, nazývam ho skôr alternatívne, lebo to naozaj bude niečo atypické. Skôr taká klubovňa,“ vysvetľuje Špánik. 

Chlapci sami cítia, že pôjde o ich miesto. „Raz sa Matúš zamyslel a spýtal sa ma, či »aj keď budem mať smrť« budú môcť chodiť do komunitného centra. Myslel tým, samozrejme, že čo potom, keď zomriem. (Smiech) Povedal som mu, že presne preto sme tu – aby sa sami starali o tom, čo sme spoločne vybudovali.“ Podľa Špánika vidno vzťah chlapcov k priestoru aj v tom, že dohliadajú na to, aby tam bol poriadok a nemotal sa tam nikto nežiadúci. 

K pozemku prikúpili ďalšiu záhradu s rozlohou 635 metrov štvorcových, kde začínajú budovať altánok a záhradnú chatku. Studňu už majú hotovú. „Priestor sa bude volať »areál za zvonicou«, ukazuje dôchodca. 

A čo budú v tom komunitnom centre robiť? pýtajú sa chlapci. Špánik sa k nim otočí, aby im odpovedal. „Ja vám poviem, čo vás čaká. Nepôjde len o zábavu, aj keď tej tam bude dosť. Chcem, aby ste vedeli, že budeme pracovať aj na sebe. V sade sa spolu naučíme, ako sa strihajú a zalievajú stromky, kedy ich chrániť proti škodcom a ako vysadiť nové. A budeme sa rozprávať aj o tom, čo mi hovoria vaše pani učiteľky. Aj pani riaditeľka školy sa niekedy príde pozrieť,“ hovorí mentor a deti sa chichocú aj zahanbia. Chlapcom pripomína sľuby, ktoré mu dali a pýta sa ich či chcú tabuľu – nie aby cítili tlak, ale aby videli, ako napredujú. „Chceme!“ tešia sa deti.

„Ľudia pochopili, že má význam spolupracovať“

Špánik hovorí, že celková zmena je behom na dlhú trať, ale postupne sa podľa neho posúva aj pohľad majority vo Vinodole. „Už je to lepšie, zo začiatku boli tie reakcie hrozné. Už som ale zocelený voči nedôvere aj kritike, pretože s naším združením sme tu urobili samosprávnu revolúciu.“ 

Do relax zóny, ktorú vybudovali, podľa neho chodia všetci z dediny. „Majú tam pokoj, môžu oddychovať, zabávať sa, aj sa v pokoji učiť.“ Pomáha aj s premenou zanedbaného rybníka na miesto, kde sa obyvatelia Vinodolu raz budú môcť kúpať. 

„Otvorenie židovského cintorína a pamätníku bola veľká udalosť a podobne to bolo aj so zvonicou. Konala sa slávnostná recepcia so stolmi, všetko na úrovni. Prišli aj rómske deti a ich rodičia. Malo to obrovskú výpovednú hodnotu. Ľudia pochopili, že má význam spolupracovať a spolunažívať v dobrom,“ dodáva.

Fotka s vysvedčeniami v rukách

Keď Špánik dostane otázku, prečo to všetko robí, má pripravenú odpoveď. „Keď som sa nad tým raz v jednej diskusii zamyslel, moderátorom som odpovedal, že z číreho egoizmu. Nech to znie akokoľvek divne, je to tak – a je to logické. Chcem mať pokoj a kľud v obci, kde žijem. Aj preto robím všetko preto, aby chalani zapadli,“ vysvetľuje. 

Hneď ale dodáva, že nemyslí egoizmus v negatívnom slova zmysle. „Je podľa mňa úplne prirodzené, že chcete, aby tam, kde žijete, bola pohoda a aby tam boli v pohode aj ľudia, nie?“

Myslí si, že to cítia aj obyvatelia Vinodolu. „V mladých vidia nádej. Jeden chalan z prvej partie je už stredoškolák. Robí si maturitu, je šikovný, manuálne zručný a aj mu to páli. Teraz máme na titulke facebookovej stránky združenia Zoulus fotku, na ktorej stoja všetci chalani s vysvedčeniami v rukách. Má to veľký význam.“ 

Hoci chlapci podľa neho sami nechcú veľmi hovoriť o škole, uvedomujú si súvislosti a dôležitosť vzdelania. „Je to ako s tým rozdielom medzi slovom sprostý a prostý. Najprv to nechceli počúvať, ale o dva dni neskôr už vedeli obe slová použiť správne,“ hovorí Špánik. Vraví, že mnohí z nich sú bystrí, ale aj šinteri. „To je v poriadku, kto z nás nebol? Len ich treba trošku usmerniť. Aby vedeli, čo je ešte v norme a čo už je príliš.“ 

Vidia, že ľudia v dedine si ich vážia

Ich dlhodobé plány opisuje jednoducho. „Ak sa z tých dvanástich chlapcov aspoň traja uchytia tak, že môžu byť vzorom pre ďalších, bude to úžasné,“ praje si. Spolu s manželkou Dankou a ďalšími členmi združenia Zoulus sa snažia, aby chlapci boli hrdí na to, čo dokázali.

„Vždy im hovorím, že oni to budú mať oveľa ťažšie než hociktorý gadžo v dedine. Musia, žiaľ, viac dokazovať. Všetko, o čom sa bavíme, im má pomôcť – každý príklad, každé zlé správanie v škole a jeho dopad,“ vysvetľuje. 

Zlomovým momentom bude podľa neho vznik komunitného centra za zvonicou. „Dvere budú otvorené všetkým, ktorí majú záujem. Chalani si môžu zobrať kamarátov, ale budú za to zodpovední. A keďže toto miesto sami budujú, viem, že si ho budú vážiť. Navyše, vďaka tomu, že vidia za sebou výsledky, rastie im sebadôvera. Zrazu vidia, čo všetko dokážu a že ľudia si ich za to vážia. A to je najdôležitejšie,“ uzatvára.

Vlado Špánik Predseda občianskeho združenia Zoulus a dlhoročný aktivista vo Vinodole pri Nitre. Po presťahovaní sa do obce sa zapojil do miestnej samosprávy a začal presadzovať projekty na zveľaďovanie okolia. Medializovaný sa stal najmä vďaka obnove židovského cintorína, do ktorej zapojil skupinu rómskych chlapcov. So združením Zoulus vedie viaceré komunitné projekty – od relax zóny cez údržbu zvonice až po založenie komunitného sadu a plánované komunitné centrum. Jeho aktivity sa zameriavajú na zapájanie miestnych rómskych detí a mládeže do spoločensky prospešných prác a na budovanie lepších vzťahov medzi komunitami.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].